2*24*059 Fľakatý zúrivák **(3,4k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden bohatý pár, muž a žena, ktorí boli veľmi bohatí. Mali dvanásť synov. Keď najmladší z nich dorástol, rozhodol sa, že pôjde skúsiť šťastie do sveta. Jeho otec a matka mu povedali, že doma mu je dobre, že je medzi nimi veľmi vítaný, aby teda radšej zostal s nimi. Lenže on nemal pokoja a povedal, že musí odísť a že aj pôjde, či sa im to páči alebo nie. Tak mu napokon dovolili odísť. Keď prešiel dlhú cestu, prišiel až ku kráľovskému palácu. Tam si pýtal prácu, ktorú aj dostal.

I stalo sa, že kráľovskú dcéru uniesol trol – škandinávsky obor – až do ďalekých hôr. Kráľ nemal ďalšie deti, len túto jednu dcéru. Kvôli tomu on i jeho ľudia boli veľmi smutní a strašne žialili. Kráľ sľúbil princeznú a polovicu svojho kráľovstva hocikomu, kto by ju zachránil. No nenašiel sa nikto, kto by bol schopný to urobiť, hoci veľké množstvo rytierov sa o to už pokúsilo. Keď si mládenec odslúžil rok vo svojej službe, rozhodol sa navštíviť svojich rodičov. Avšak pri návrate domov zistil, že jeho rodičia sú už mŕtvi a že jeho bratia si rozdelili všetok majetok, ktorý vlastnili ich rodičia, medzi sebou. Takže jemu nič nezostalo.

,,Nemám snáď dostať nič z môjho dedičstva?” spýtal sa mladík.

,,Kto mohol vedieť, že si stále nažive? Bol si na cestách tak dlho,” odpovedali mu bratia. ,,Akokoľvek, tam na kopci je dvanásť kobýl, ktoré sme si ešte medzi sebou nerozdelili. Ak ich chceš ako svoj podiel, môžeš si ich vziať.”

Mládenec sa tomu celkom potešil. Poďakoval sa im a hneď sa vybral na kopec, kde sa na pasienku páslo dvanásť kobýl. Keď tam prišiel, zistil, že každá kobyla mala pri sebe už žriebä. Pri jednej z nich stálo veľké sivé fľakaté žriebä. Malo takú uhladenú srsť, že priam žiarila.

,,Nuž, moje malé žriebä, ty si celkom dobre urastené!” povedal mládenec.

,,To áno, ale keď zabiješ všetky ostatné žriebätá, takže sa budem môcť chovať na ostatných kobylách, uvidíš, aký veľký a schopný kôň zo mňa vyrastie!” povedalo žriebä.

Tak mládenec tak urobil. Zabil všetky ostatné žriebätá a vrátil sa späť na zámok.

Keď sa po roku vrátil, išiel sa pozrieť na svoje kobyly a žriebä. To bolo také tlsté a dobre nachované, ako sa len dalo predstaviť. Malo jasnú a uhladenú srsť, že ešte viacej žiarila. Bolo také veľké, že mládenec mal ozaj ťažkosti naň vysadnúť. Okrem toho, každá z kobýl mala ďalšie žriebä.

,,Nuž, je očividné, že som nič nestratil tým, že som ťa nechal chovať sa na všetkých mojich kobylách,” povedal svojmu jednoročiakovi, ,,ale teraz si už dosť veľký kôň a musíš odísť so mnou preč.”

,,Nie,” povedal jednoročiak, ,,musím tu zostať ďalší rok. Zabi tých dvanásť žriebät, nech sa môžem chovať na ich kobylách tiež i tento rok a uvidíš, aký rúči a veľký budem v lete.”

Tak mládenec znovu tak urobil. Keď šiel na kopec nasledujúci rok, každá z kobýl mala znovu jedno žriebä, ale jeho škvrnitý kôň, dvojročiak, bol taký veľký, že keď ho chcel chytiť okolo krku, nemohol ho už občiahnuť, taký bol tlstý. A taký bol vysoký, že nedokázal naňho už ani vyskočiť. Mal jasnú žiarivú kožu, ktorá sa celá trblietala oproti slnečnému svetlu.

,,Veľký a urastený kôň je z teba za posledný rok, moje žriebä. Tento rok si oveľa urastenejší,” povedal mládenec, ,,na celom kráľovskom dvore sa nenájde taký rúči kôň. Ale teraz už musíš ísť so mnou.”

,,Nie,” odpovedal fľakatý kôň ešte raz, ,,musím tu zostať ešte jeden rok. Len znovu zabi tých dvanásť žriebät a nechaj ma chovať sa na ich kobylách až do budúceho leta.”

Nuž mládenec tak urobil i po tretíkrát. Zabil všetkých dvanásť malých žriebät a odišiel.

Ale nasledujúci rok, keď sa vrátil pozrieť na svojho fľakatého koňa a kobyly, bol úplne užasnutý. Nikdy, ani len vo sne, si nevedel predstaviť, žeby kôň mohol byť taký prenáramne veľký a prerastený, lebo fľakatý kôň si musel ľahnúť až na zem na všetky štyri nohy, aby sa mohol naň posadiť. A bolo to veľmi ťažké urobiť, i keď ležal dole. Bol taký zaoblený, že jeho koža žiarila a trblietala sa, ako keby bola zo zrkadla stvorená. Tentokrát sa už fľakatý kôň nebránil ísť s mladým mužom do sveta. Tak naňho vysadol a odcválal na ňom ku svojim bratom. Keď ho tí zbadali tresli rukami a vzpínali ich, lebo nikdy v živote takého koňa nevideli, dokonca o takej veľkej konskej ozrute ani len nepočuli.

,,Ak mi zaobstaráte pre môjho koňa najlepšie podkovy a najskvelejšie sedlo a uzdu, aké sa len dajú nájsť,” povedal mladík, ,,môžete si ponechať mojich dvanásť kobýl a ich dvanásť žriebät k tomu.” Lebo i tento rok mali kobyly po jednom žriebäti. Bratia s tým úplne súhlasili. Tak ich najmladší brat dostal pre svojho koňa tie najlepšie podkovy, takže konáre a kamene odlietavali vysoko do vzduchu, ako na ňom cválal preč. Dostal i sedlo a uzdu pre koňa zo samého zlata, takže sa trblietalo a bolo ich vidieť už od ďaleka. Koňa, keďže bol taký mohutný a ozrutný, pomenoval Fľakatý zúrivák.

,,A teraz pôjdeme do kráľovského paláca,” povedal Fľakatý zúrivák, ,,ale pamätaj si, že musíš pre mňa od kráľa vypýtať dobrú stajňu a veľmi chutné krmivo, obrok.”

Mládenec mu prisľúbil, že na to nezabudne.

Odcválal do paláca. S takým vynikajúcim koňom mu cesta netrvala dlho.

Keď tam prišiel, kráľ stál na schodisku. Ako ten len uprene hľadel na muža, ktorý práve pricválal.

,,Ba dokonca,” povedal, ,,nikdy v celom svojom živote som nevidel takého muža na takom koni.”

A keď sa mladík vypytoval, či by sa nenašlo miesto preňho v kráľovom paláci, kráľ bol taký natešený, že skoro začal tancovať na schodoch, kde stál. Tak mu tam ponúkol miesto v paláci.

,,Dobre. Ale musím mať dobrú stajňu a najlepší obrok pre môjho koňa,” vraví.

Tak mu povedali, že dajú jeho fľakatému koňovi čerstvé seno a ovos a že môže toho zožrať toľko, koľko len bude vládať. Všetci ostatní jazdci museli vziať svoje kone zo stajne, aby mal Fľakatý zúrivák skutočne dostatok voľného miesta pre seba.

Ale toto netrvalo dlho, lebo ostatní ľudia na kráľovskom dvore začali mládencovi závidieť. To by nevadilo. Spočiatku sa mu neodvážili nijako ublížiť. Napokon sa však rozhodli povedať kráľovi, že mládenec vyhlasuje, že keby chcel, je celkom schopný zachrániť princeznú, ktorá bola už dávno unesená obrovitým trolom do hôr.

Kráľ dal mládenca okamžite pred seba predvolať. Povedal mu, že ho informovali, že povedal, že je v jeho moci zachrániť princeznú. Tak teraz tak má urobiť. Ak v tom uspeje, už bezpochyby vedel, že od kráľa dostane jeho dcéru a polovicu kráľovstva, tak ako kráľ sľuboval hocikomu, kto ju oslobodí, čo mu i verne a čestne prisľúbil, že dodrží. Ale ak v tom zlyhá, bude bez milosti usmrtený. Mladík odmietol, žeby také niečo bol býval povedal, ale úplne zbytočne, lebo kráľ bol hluchý voči všetkým jeho slovám. Tak jediné, čo mu zostávalo urobiť bolo, že povedal, že sa so všetkých síl o to pokúsi.

Prišiel dole do stajne a bol veľmi smutný a plný starostí. Vtedy sa ho Fľakatý zúrivák opýtal, že prečo je taký utrápený. On mu to všetko rozpovedal a dodal, že nevie, čo má robiť, lebo zachrániť princeznú je úplne nemožné.

,,Ó, ale je to možné urobiť,” povedal Fľakatý zúrivák. ,,Ja ti pomôžem. Musíš ma dať najskôr dobre podkovať. Vypýtaj si desať libier železa a dvanásť libier ocele na podkovy. Jeden kováč nech podkúva a druhý nech drží.”

Nuž mládenec tak urobil. Nikto mu nepovedal nie. Dostal aj železo, aj oceľ a kováčov. Takže Fľakatý zúrivák bol silno a dobre podkutý. Keď odchádzali z kráľovského paláca, zdvíhal sa za nimi oblak prachu. Ale keď prišli do hôr, do ktorých obor odniesol princeznú, nastali ťažkosti vystúpiť na strmú skalnatú stenu, cez ktorú sa museli dostať, aby sa dostali k hore za ňou. Kamene stáli jeden na druhom. Bol to taký prudký svah ako stena domu a hladký ako tabla skla. Prvýkrát, ako išli hore zrázom, predné nohy sa Fľakatému zúrivákovi pošmykli a kôň spolu s jazdcom sa skĺzol dolu so zvukom ako hrom medzi horami. Druhýkrát sa dostali trochu vyššie, ale i tak sa zrazu koňovi pošmykla jedna predná noha a skĺzli dolu zvučne, akoby sa pôda zosúvala. Ale tretíkrát Fľakatý zúrivák povedal:

,,Teraz musíme ukázať, čo dokážeme,” a vyšiel znovu hore svahom, až mu kamene skákali spod kopýt vysoko do neba. Vycválali hore k horskej pukline, kde bola princezná, tú uchytil, posadil ju za seba na koňa a predtým, ako sa obor stihol postaviť, odcválali preč. A tak bola princezná znovu slobodná.

Keď sa vrátili do paláca, kráľ bol šťastný a natešený, že dostal svoju dcéru znovu späť, čomu sa dá ľahko uveriť. Lenže ľudia na kráľovskom dvore mu závideli a robili mu zlú náladu, takže po chvíli sa i on hneval na mládenca a len mu povedal: ,,Máš moju vďaku za záchranu princeznej,” a potom sa otočil a chcel odísť od neho preč.

,,Tvoja dcéra by mala byť teraz tak veľmi mojou princeznou, ako je i tvojou,” povedal mládenec.

,,Áno, áno,” povedal kráľ. ,,Máš ju mať, ale najskôr sa musíš postarať o to, aby slnko svietilo na môj palác.” Lebo pri paláci bol veľký kopec, ktorý zakrýval všetky okná na ňom, takže dovnútra vôbec nesvietilo.

,,To nebolo súčasťou našej dohody,” odpovedal mladík, ,,ale ak nič, čo poviem, nezmení tvoje zmýšľanie, myslím, že budem musieť urobiť to najlepšie, čo len viem, aby som dostal princeznú.”

Tak odišiel dolu do stajní ku Fľakatému zúrivákovi a znovu mu povedal, čo kráľ požadoval. Kôň si pomyslel, že by sa to mohlo zľahka dať urobiť. Ale že potrebuje nové podkovy. Tiež nech sú z desiatich libier železa a z dvanástich libier ocele. Dvaja kováči sú na to potrební, jeden na podkúvanie, druhý na držanie, a potom by to malo byť ľahké postarať sa o to, aby slnko svietilo kráľovi do paláca.

Mládenec požiadal o tieto veci a okamžite ich aj dostal, lebo kráľ si myslel, že by mu bolo hanbou, keby mu ich odmietol zaobstarať. Tak Fľakatý zúrivák dostal nové dobré podkovy. Mládenec naňho vysadol a zase sa vydali na cestu. Každým skokom, ktorý kôň urobil, sa zosunulo z kopca pätnásť lakťov pôdy, a tak to šlo, až pokým nebolo vidno žiaden kopec pred palácom.

Keď mladík prišiel ku kráľovi do paláca a spýtal sa ho, či teraz už princezná bude jeho, lebo nikto nemohol povedať, že slnko nesvieti do paláca. Lenže dvorania zase pobúrili kráľa. Ten síce povedal, že samozrejme, že ju dostane a vždy mu ju aj chcel dať, ale najskôr musí zohnať pre kráľa na ich svadbu takého istého koňa, ako má i on. Mládenec povedal kráľovi, že predtým mu nikdy nepovedal, že to chce, a že teraz si skutočne už zaslúži princeznú. Ale kráľ trval na svojom a povedal, že ak je neschopný takého koňa preňho zohnať, tak príde o život. Zúfalý mladík prišiel za svojím koňom do stajne. Smutne a žalostne mu rozpovedal, že kráľ chce od neho takého istého koňa, ako má ženích, aj pre nevestu, inak princeznú nedostane za manželku. A ak ho nezoženie, tak príde o život. ,,Ale to je veľmi ťažká úloha,” dodal, ,,lebo tebe rovnajúci sa kôň nie je k nájdeniu na celom svete.”

,,Ale áno, je taký, ktorý sa mi rovná,” povedal Fľakatý zúrivák. ,,Lenže nebude ľahké ho získať, lebo žije až v podzemí. Akokoľvek, môžeme sa o to pokúsiť. Musíš ísť za kráľom a vypýtať pre mňa nové podkovy. Na ne sa musí znovu použiť desať libier železa a dvanásť libier ocele, dvaja kováči, jeden na podkúvanie, druhý na držanie. Ale patrične dohliadni na to, aby boli skoby skutočne veľmi ostré. Musíš tiež požiadať o dvanásť vriec žita, dvanásť zabitých volov a dvanásť hovädzích usní naplnených tisícdvesto klincami v každej z nich. Tieto všetky veci musíme mať. Takisto sud s dvanástimi tonami smoly v ňom. Mládenec išiel teda za kráľom a vypýtal od neho všetky tieto veci. Kráľ sa nechcel zachovať nehanebne, tak mu to neodmietol a všetko to, čo žiadal, mu zaobstaral.

Tak potom mládenec vysadol na Fľakatého zúriváka a odcválali preč z kráľovského dvora. Keď cestovali dlhý, dlhý čas cez kopce a močiare, Fľakatý zúrivák sa opýtal: ,,Nezačul si niečo?”

,,Áno, začul. Vzduchom sa ženie zúrivé pišťanie, až mám z toho strach,” povedal mládenec.

„To je všetko len divé vtáctvo, ktoré sem letí, aby nás zastavilo,” povedal Fľakatý zúrivák. ,,Len sprav diery vo vreciach so žitom a ony budú také zaneprázdnené žitom, že na nás rýchlo zabudnú. Mladík to urobil. Vyrezal dieru v každom vreci, takže jačmeň a žito sa sypalo na zem zo všetkých strán. Všetky divé vtáky v lese sa zhromaždili v takom množstve, že zakryli slnko. Ale keď zočili v dohľade žito, nemohli sa zdržať a zleteli rovno naň a začali ho zobať. Napokon sa oň začali biť a na mládenca a Fľakatého zúriváka úplne zabudli, vôbec im nijako neublížili.

Potom išli dlhý, dlhý čas a nič ich nevyrušilo. Cez hory, údolia, skalnaté kopce i bahnisté močiare. Zrazu Fľakatý zúrivák začal znovu načúvať. Spýtal sa mládenca, či niečo nezačul.

,,Áno, počujem také strašné pukanie a praskanie v lese na každej strane, že sa skutočne obávam strachom,” povedal mládenec.

,,To sú všetky divé zvery v lese,” povedal Fľakatý zúrivák. ,,Poslali ich, aby nás zastavili. Ale zhoď dvanásť zabitých volov a ony budú nimi také zaneprázdnené, že na nás celkom zabudnú.” Tak mladík zhodil dvanásť porazených volov na zem. Vtedy sa okolo nich zhromaždili všetky divé zvery z lesa, medvede, vlky, levy, a ostatné druhy zúrivých beštií. Ale keď zbadali zdochliny volov, začali o ne bojovať, až pokým z nich krv netiekla a úplne zabudli na mládenca a Fľakatého zúriváka.

Tak mládenec cválal ďalej. Prešli cez množstvo krajov a scenérií, lebo cestovať na Fľakatom zúrivákovi nebolo pomalé, ako by sme si možno predstavovali. Zrazu sa ten mládenca znovu opýtal:

,,Počuješ niečo?”

,,Áno, počujem erdžanie žriebäťa celkom nevýrazne v diaľke, ďaleko od nás,” odpovedal mládenec.

,,To je plne dorastené žriebä,” povedal Fľakatý zúrivák. ,,Keď ho počuješ len tak nevýrazne ešte je príliš ďaleko od nás.”

Tak cestovali ďalej cez rôzne krajinky a scenérie. Vtedy Fľakatý zúrivák zaerdžal:

,,Počul si snáď niečo teraz?” spýtal sa.

,,Áno, teraz som to počul celkom zreteľne a erdžalo to ako plne dorastený kôň,” odpovedal mladík.

,,Dobre. Veľmi skoro ho budeš počuť ešte raz,” povedal Fľakatý zúrivák, ,,a potom začuješ, aký má v skutočnosti hlas.” Tak precestovali ešte cez mnoho krajov. Zrazu zaerdžal tretíkrát, ale nestihol sa mládenca opýtať, že či niečo počul, lebo hneď bolo počuť také silné a zvučné erdžanie na druhej strane planiny, že mladík si myslel, že sa kopce a kamene rozsypú na kúsky.

,,Tam je ten kôň.” povedal Fľakatý zúrivák. ,,Buď rýchly a prehoď cezo mňa hovädzie usne, v ktorých sú klince. Vysyp dvanásť ton smoly na pole a vyštveraj sa na tú ihličnatú borovicu. Keď sem príde z oboch nozdier mu budú šľahať plamene. Teraz si zapamätaj, čo vravím! Ak bude plameň stúpať hore, tak ho premáham. Ak plameň ustúpi, tak som zlyhal. Keď uvidíš, že víťazím, zhoď zo mňa uzdu a navleč mu ju na hlavu. Potom on bude celkom krotký.”

Sotva mládenec prehodil usne s klincami cez Fľakatého zúriváka, rozniesol smolu po poli a dostal sa bezpečne na ihličnatú borovicu, prišiel kôň s plameňmi sršiacimi zo svojich nozdier. Smola v momente pohltila oheň. Fľakatý zúrivák a ten kôň začali medzi sebou bojovať, až kamene vyskakovali vysoko do neba. Hrýzli sa, bojovali prednými i zadnými nohami. Niekedy sa pozreli na smolu. Napokon plamene začali stúpať. Kdekoľvek zvláštny kôň hrýzol alebo kopol, zasiahol len hovädzie usne s klincami. Po krátkom čase musel kapitulovať. Keď to mladík uvidel, netrvalo mu dlho, pokým zliezol zo stromu a navliekol tomu koňovi uzdu cez hlavu. Potom ten tak skrotol, že mohol byť vedený len na úzkom povrázku.

Tento kôň bol tiež fľakatý takisto ako Fľakatý zúrivák, takže nebolo možné rozlíšiť jedného od druhého. Mládenec vysadol na fľakatého koňa, ktorého ulovil a odcválal na ňom do kráľovského paláca. Fľakatý zúrivák voľne cválal vedľa nich. Keď tam došli, kráľ stál vonku na kráľovskom dvore.

,,Vieš mi povedať, ktorého koňa som ulovil a ktorého som mal už predtým?” povedal mládenec. ,,Ak nie, myslím, že tvoja dcéra je moja.”

Kráľ prišiel k nim a začal si prezerať oba fľakaté kone. Prezeral si ich odhora dole, odpredu dozadu, ale nenašiel na nich ani jeden odlišný chlp.

,,Nie,” povedal kráľ, ,,to ja neviem posúdiť. A keďže si jej zaobstaral takého skvelého koňa na svadbu, máš ju mať. Princezná je tvoja. Ale najskôr musíš podstúpiť ešte jednu skúšku, aby sme videli, že ti ju osud nadelil. Najskôr sa ti ona dvakrát schová, potom sa ty dvakrát ukryješ. Ak ju zakaždým nájdeš v jej skrýši, a ona teba nenájde v tvojej skrýši, vtedy ti ju osud prisúdil a princezná bude tvoja.”

,,To tiež nebolo v našej dohode,” povedal mládenec, ,,ale urobme tú skúšku. Nech sa tak stane, keď to musí byť.”

Tak kráľova dcéra sa mala ukryť ako prvá.

Vtedy sa ona premenila na kačku a začala plávať po jazere, ktoré bolo hneď vedľa paláca. Ale mládenec šiel hneď za svojím koňom a spýtal sa ho, že čo ona urobila zo sebou.

,,Ách, všetko, čo musíš urobiť, je, že vezmeš zbraň, pôjdeš dolu k jazeru a namieriš ňou na kačku, ktorá v ňom pláva. Ona sa ti potom hneď ukáže,” povedal mu Fľakatý zúrivák.

Mládenec uchopil pušku a bežal k jazeru. „Len vystrelím na tú kačku,” povedal a začal na ňu mieriť.

,,Ó, nestrieľaj, drahý priateľ! To som ja,” povedala princezná. Takže ju raz našiel.

Druhýkrát sa premenila na bochník chleba a uložila sa na stôl medzi štyri ďalšie bochníky. Vyzerala presne tak, ako ostatné bochníky. Takže sa nedalo medzi nimi rozlíšiť.

Mladík sa išiel znovu poradiť do stajne s Fľakatým zúrivákom. Povedal mu, že princezná sa zase ukryla a že nemá ani najmenšiu ideu o tom, čo sa s ňou teraz mohlo stať.

,,Ách, len zober veľmi veľký nôž na krájanie chleba, naostri ho a predstieraj, že ideš krájať krížom cez tretí zo štyroch bochníkov, ktoré ležia na kuchynskom stole v kráľovskom paláci. Počítaj ich sprava doľava a skoro nato ju tam nájdeš,” povedal Fľakatý zúrivák.

Tak mládenec išiel do kuchyne. Začal si brúsiť najväčší kuchynský nôž, aký našiel. Potom uchopil tretí bochník na ľavej strane a položil naň nôž, ako keby ho chcel prerezať na dvoje. ,,Dám si kúsok z tohto chleba,” povedal.

,,Nie, drahý priateľ, nekrájaj, to som ja!” povedala princezná znovu. Tak ju našiel i po druhý raz.

Teraz bol čas, aby sa ukryl on. Fľakatý zúrivák mu však dal také dobré inštrukcie, že vôbec nebolo ľahké ho nájsť. Najprv sa zmenil na veľkú muchu, mäsiarku, a ukryl sa Fľakatému zúrivákovi do ľavej nosnej dierky, nozdry.

Princezná prezerala všetko na okolí, hore i dole. Chcela ísť aj Fľakatému zúrivákovi do stajne, ale ten začal hrýzť a kopať na všetky strany, takže sa bála ísť k nemu bližšie. Mládenca teda nikde nemohla nájsť. ,,Nuž, keďže som neschopná ťa nájsť, musíš sa ukázať sám.”

Hneď nato sa mládenec pred ňou objavil a stál tam rovno na dlážke pri koňovi v stajni.

Fľakatý zúrivák mu poradil i druhýkrát, čo má urobiť. Premenil seba na hrudku zeme a ukryl sa Fľakatému zúrivákovi do ľavej prednej nohy medzi kopyto a podkovu. Ešte raz ho išla hľadať princezná. Hľadala vnútri i vonku, napokon prišla i do stajne ku Fľakatému zúrivákovi. Tentokrát jej dovolil prísť až k sebe. Prezerala si ho zhora i zdola, ale nemohla mu pozrieť pod kopyto, lebo kôň pevne stál na všetkých štyroch nohách. A tak ani teraz mládenca nenašla.

,,Nuž, musíš sa mi ukázať, kde si, lebo ťa zase nemôžem nájsť,” povedala princezná. A v momente pred ňou stál v stajni na podlahe.

,,Teraz si už moja,” povedal princeznej.

,,Ako vidíš, bolo prisúdená osudom, aby bola moja,” povedal kráľovi.

,,Áno, pred osudom sa nedá ujsť,” povedal kráľ. ,,Tak čo musí byť, nech sa stane.”

Potom všetko rýchlo pripravili na veľkú svadbu v plnej nádhere. Mládenec odišiel do kostola na sobáš na svojom Fľakatom zúrivákovi a princezná na tom druhom fľakatom koni. Keďže mali také dobré kone, boli tam čoby dup. A hneď boli aj svoji. Z mládenca sa stal princ. A po smrti kráľa sa z neho a z princeznej stali kráľ a kráľovná. Keďže mali také mocné kone, kráľovstvo bolo mocné a pred nepriateľmi nedobytné. A tu si kraľovali a vládli celej svojej ríši v pokoji a mieri po mnohé desaťročia.

@[From J. Moe]@OH***