2*25*060 Začarovaný kanárik **(4,6k)

Kde bolo, tam bolo, ešte za čias panovania kráľa Gambrinusa žil v jeho ríši aj jeden lord, ktorý sa volal Avesnes. Bol to veľmi dobre živený muž, čo znamenalo, že bol najtučnejší v celom Flámsku. Jedával štyri jedlá denne a spával dvanásť hodín každý deň. Jediná vec, ktorú robil, bola, že strieľal na malé vtáctvo so svojím lukom a šípom.

I keď v tom mal veľkú prax, stále strieľal veľmi zle. Bol veľmi tlstý a ťažký. Každým dňom bol tlstejší. Bol nútený prestať chodiť a nechal sa všade voziť na vozíku pre invalidov. Ľudia si z neho robili žarty a nazvali ho lord Tučný súdok.

Jediné starosti, ktoré teraz mal lord Tučný súdok, sa týkali jeho syna. Nadovšetko ho mal vo veľkej obľube, hoci si skoro vôbec neboli podobní, lebo mladý princ bol taký tenký ako kukučka. Však najviacej ho rozčuľovalo, že hoci sa dámy po celej jeho zemi veľmi snažili upútať jeho pozornosť a donútiť ho, aby sa do nich zaľúbil, on na to vôbec nedbal. Povedal svojmu otcovi, že si neželá sa vôbec oženiť.

Namiesto toho, aby s nimi debatoval v podvečer za súmraku, potuloval sa po lesoch a potichu sa prihováral k mesiacu. Niet sa čomu diviť, že ho mladé dámy považovali za zvláštneho čudáka, ale napriek tomu ho mali preto ešte radšej. Pri svojom narodení ho pomenovali princ Vytúžený, tak ho všetci volali Vytúžený milovník.

,,Čo sa s tebou deje?” jeho otec mu často dohováral. ,,Máš všetko, čo si len dokážeš predstaviť: dobrý nocľah, dobré jedlo a sudy plné piva. Jediná vec, ktorú máš chcieť, aby si bol tučný ako prasa, je manželka s priestrannou, bohatou zemou. Tak sa ožeň a budeš úplne šťastný.”

,,Neželám si nič iného, než sa oženiť,” odpovedal princ Vytúžený, ,,ale ešte som nestretol ženu, ktorá by sa mi páčila. Všetky dievčence sú ružové a biele, a ja som už unavený od ich ľalií a ruží.”

,,Namojveru!” zvolal Tučný súdok. ,,Chceš sa zosobášiť so špinavou alebo škaredou a dať mi vnúčence hlúpe ako sovy?”

,,Nie, otec, nič takého. Ale niekde musia byť vo svete také ženy, ktoré nie sú ani ružové, ani biele. A raz a navždy ti hovorím, že sa nezosobášim so žiadnou, ktorá nebude podľa mojej chuti.”

Nejaký čas nato stalo sa, že prior opátstva Svätého Amanda poslal lordovi Avesnesovi košík pomarančov s nádherne napísaným listom, v ktorom sa písalo že toto zlaté ovocie, vtedy ešte neznáme Flámom, pochádza priamo z krajiny, kde slnko stále krásne žiari.

V ten večer lord Tučný súdok a jeho syn jedli tieto zlaté plody na večeru. I pomysleli si, že sú ozaj veľmi chutné.

Nasledujúce ráno, keď sa rozvidnelo, princ Vytúžený išiel dolu k stajniam osedlať svojho pekného bieleho koňa. Dobre sa vyobliekal na dlhú cestu a prišiel k posteli svojho otca, lorda Tučného súdka, kde ho našiel fajčiť svoju prvú raňajšiu fajku.

,,Otec,” povedal mu vážne, ,,prišiel som ti zaželať zbohom. Minulú noc sa mi snívalo, že som sa prechádzal v lese, kde stromy boli pokryté zlatými jablkami. Jedno z nich som si odtrhol a keď som ho otvoril, vyšla z neho pôvabná princezná so zlatistou pokožkou. To je manželka, ktorú chcem a chystám sa ju vyhľadať.“

Lord Avesnes bol tým taký udivený, že mu fajka vypadla z rúk. Potom bol taký rozptýlený myšlienkou, že si jeho syn chce zobrať za manželku žltú ženu, ktorá je uzatvorená v pomaranči, že vybuchol do neprestajného smiechu.

Princ Vytúžený počkal chvíľu, že mu zaželá zbohom, keď sa upokojí znovu, ale jeho otec pokračoval v smiechu neustále bez toho, že by ukazoval nejaké známky toho, že prestane. Mladý muž ho chytil za ruku, nežne mu ju pobozkal, otvoril dvere a mihnutím oka bol na spodku schodiska. Poľahky vyskočil na svojho koňa a bol míľu ďaleko, keď sa jeho otec prestal smiať.

„Žltú manželku! On musel zošalieť! Vhodný do zvieracej kazajky!“ zvolal dobrý starý muž, keď bol schopný rozprávať. „Rýchlo! Poďte sem! Priveďte ho späť ku mne!“

Sluhovia naskočili na svoje kone a odcválali za princom, ale keďže nevedeli, ktorou cestou sa vybral, rozbehli sa všetkými smermi okrem správnej cesty. Tak namiesto toho, aby ho priniesli späť so sebou, vrátili sa až za tmy bez neho a s uťahanými koňmi celými pokrytými prachom.

Keď princ Vytúžený vedel, že ho na svojej ceste už nikto nezastihne, spomalil a šiel na koni pomalším tempom, ako rozvážny muž, ktorý vie, že má ďalekú cestu pred sebou. Takto cestoval mnoho týždňov, prechádzal cez dediny, mestá, hory, údolia, planiny, ale vždy smerom na juh. Každým dňom sa mu zdalo slnko horúcejšie a viacej žiariace.

Napokon, jedného dňa sa mu zdalo slnko počas svojho západu v podvečer tak dobre hrejivé, že si pomyslel, že už musí byť blízko miesta zo svojho sna. Za chvíľu sa ocitol na konci lesa, kde stála malá chalúpka, pred dverami ktorej jeho kôň bez vyzvania zastal. Jeden starý muž s bielou bradou sedel na schodoch pred dverami a užíval si vonku čerstvý vzduch. Princ zišiel z koňa a požiadal ho o miesto na odpočinok.

,,Poď dovnútra, môj mladý priateľ,“ povedal starý muž. „Môj dom nie je veľmi priestranný, ale je dostatočne veľký na to, aby poslúžil cudzincovi na nocľah.“

Cestovateľ vstúpil dnu a hostiteľ mu naservíroval jednoduché jedlo. Keď si zasýtil hlad, starý muž mu povedal:

„Ak sa nemýlim, prichádzaš z ďaleka. Smiem sa ťa opýtať, kam ideš?“

„Poviem ti, starý muž,“ odpovedal princ Vytúžený, ,,hoci si myslím, že sa budeš na mne smiať. Snívalo sa mi o slnečnej krajine, ktorá bola plná pomarančových stromov a v jednom z tých pomarančov som našiel krásnu princeznú, ktorú si želám, aby sa stala mojou manželkou. Ona je to, čo hľadám.”

„Prečo by som sa mal smiať?“ spýtal sa starý muž. „Bláznivé myšlienky v mladosti sú skutočnou múdrosťou. A ak nenájdeš to, čo hľadáš, budeš mať aspoň radosť z toho hľadania.“

Nasledujúci deň princ vstal zavčas rána a rozlúčil sa so svojím hostiteľom.

„Pomarančový sad, ktorý si videl vo svojom sne, nie je ďaleko odtiaľto,“ povedal mu starý muž. „Je to uprostred hlbokého lesa, táto cesta tu ťa tam zavedie. Prídeš k rozsiahlemu parku, ktorý je obklopený vysokými stenami. Uprostred parku je zámok, kde prebýva bosorka, ktorá nedovolí vstúpiť dnu žiadnej živej bytosti. Za zámkom rastie pomarančový háj. Nasleduj stenu, pokiaľ neprídeš k ťažkej železnej bráne. Nepokúšaj sa ju zatlačiť a otvoriť, ale daj z tohto oleja trochu na pánty,“ a starý muž mu dal malú fľaštičku.

„Brána sa otvorí sama,“ pokračoval, „a potom príde k tebe obrovský pes, ktorý stráži zámok, bude mať naširoko otvorenú tlamu, ale len mu hoď tento ovsený koláč. Nasledovne uvidíš jednu pekárku nakláňajúcu sa nad rozohriatou pecou. Daj jej túto kefu. Napokon, po svojej ľavej strane nájdeš studňu. Nezabudni vziať lano z vedra a rozložiť ho na slnku. Keď tak urobíš nevstupuj do kaštieľa, ale choď okolo neho a vstúp do pomarančového sadu. Potom si odtiaľ zober tri pomaranče a choď späť tak rýchlo, ako len vládzeš. Keď už budeš za bránou, opusti les opačnou stranou.

„Teraz dávaj dobrý pozor. Čokoľvek sa stane, neotváraj svoje pomaranče, dokedy neprídeš ku brehu rieky alebo k fontáne. Z každého pomaranča vyjde princezná. Môžeš si vybrať, ktorú len chceš, za svoju manželku. Keď raz urobíš svoju voľbu, buď veľmi opatrný a neopusti svoju nevestu ani na sekundu, a zapamätaj si, že nebezpečenstvo, z ktorého máme najväčší strach, nikdy nie je tým, ktorého by sme sa mali najviac obávať.“

Princ Vytúžený vrelo poďakoval svojmu hostiteľovi a vybral sa cestou, ktorú mu ukázal. Za menej než za hodinu sa dostal ku stene, ktorá bola skutočne veľmi vysoká. Zoskočil z koňa na zem a priviazal ho o strom. Veľmi skoro našiel železnú bránu. Zobral svoju fľaštičku a naolejoval ňou pánty. Hneď nato sa brána sama otvorila. Za ňou uvidel stáť starý zámok. Princ vošiel smelo na nádvorie.

Zrazu začul zúrivé zavýjanie a pes, vysoký ako somár, s očami veľkými ako biliardové gule, prišiel až k nemu a ceril naňho svoje zuby, ktoré boli veľké ako hroty na vidlách. Princ Vytúžený mu hodil ovsený koláč, ktorý veľký pes okamžite dychtivo začal žrať, takže mladý princ mohol pokojne vedľa neho prejsť.

Niekoľko metrov ďalej uvidel veľkú pec so širokým, do červena sfarbeným, horúcim otvorom. Žena, vysoká ako obor, sa nad ňou nakláňala.

Princ Vytúžený jej dal kefu, ktorú si v tichosti zobrala.

Potom išiel ku studni. Vytiahol z nej lano, ktoré bolo napoly prehnité, a roztiahol ho na slnku.

Napokon obišiel zámok a vbehol do sadu plného pomarančov. Tam nazbieral tri najkrajšie pomaranče, čo len mohol nájsť, a vrátil sa späť ku bráne.

Ale v danej chvíli sa slnko zatmelo, zem sa zatriasla a princ Vytúžený počul hromovitý hlas za sebou:

„Pekárka, pekárka! Chyť ho za nohy a hoď ho do pece!“

„Nie,“ odpovedala pekárka, „už prešiel dlhý čas, čo som po prvýkrát začala čistiť túto pec vlastnými rukami. Ty si sa nikdy nepostarala o to, aby som mala na to kefu. Ale on mi jednu dal. Nech odíde v pokoji.“

„Lano, lano!“ zvolal znovu ten istý zvučný hlas. ,,Omotaj sa mu okolo krku a zahrdús ho!“

„Nie,“ odpovedalo lano, „ty si ma nechala dlhé roky vlhnúť a rozpadať sa na kúsky vo vode. On ma natiahol na slnku, aby som sa mohlo vysušiť. Nech odíde v pokoji.“

„Pes, môj dobrý pes,“ zvolal ten istý hlas, viacej a viacej nahnevane. „Vyskoč mu na krk a zožer ho!“

„Nie,“ odpovedal pes, „hoci ti slúžim už po dlhý čas, nikdy si mi nedala ani kúsok chleba, a on mi dal presne toľko, koľko som chcel. Nech odíde v pokoji.“

„Železná brána, železná brána!“ zvolal ten hlas. „Spadni naňho a roztlč ho na prach!“

„Nie,“ odpovedala brána, „už je to sto rokov, odkedy si ma nechala hrdzavieť, a on ma naolejoval. Nech odíde v pokoji.“

Keď už bol konečne vonku, mladý dobrodruh si vložil pomaranče do kapsy, ktorú mal v sedle na koni. Vysadol naň a rýchlo odcválal z toho lesa preč.

Teraz túžil už len po tom, uvidieť princezné. Bol veľmi nedočkavý dostať sa k rieke alebo k nejakej fontáne, ale rieku ani fontánu nikde na svojej ceste nemohol nájsť. Hoci klusal na koni dlhé hodiny, nič takého nikde nevidel, ani rieku, ani fontánu. Stále mu bolo ľahko na srdci, lebo mal dojem, že už má za sebou najťažšiu časť svojej úlohy. Zvyšok už mal byť ľahký.

Okolo poludnia dosiahol púštnu planinu spálenú slnkom. Tu sa ocitol a uchvátil ho silný smäd. Vzal svoju ploskačku na vodu a priložil si ju k ústam, ale bola už prázdna. Od vzrušenia zo svojej radosti ju zabudol naplniť. Cválal ďalej a s utrpením zápasil so smädom. Ale už to ďalej nemohol vydržať. Skĺzol zo svojho koňa a ľahol si vedľa neho. Hrdlo mu priam horelo, hruď sa mu zdvíhala a hlava sa mu točila.

Už cítil, že smrť musí byť nablízku. Vtedy sa mu zrak zastavil na kapse, kde mal pomaranče.

Nešťastný princ Vytúžený, ktorý prešiel toľko veľa nebezpečenstiev, aby získal ženu zo svojich snov, by sa teraz vzdal všetkých princezien na svete, či by boli ružové alebo zlatisté, za kvapku vody.

„Ách!“ povedal si pre seba. „Keby len boli tieto pomaranče skutočným ovocím a chutili by  ako tie, ktoré som jedol vo Flámsku! Napokon, kto vie?“

Táto myšlienka vložila doňho kúsok života. Vytiahol z kapsy jeden pomaranč a otvoril ho svojím nožíkom.

Vyletela z neho najkrajšia samička kanárika, akú kedy videl.

„Daj mi niečo na pitie, zomieram od smädu,“ povedalo zlatisté vtáča.

„Počkaj chvíľu,“ odpovedal princ Vytúžený. Tak veľmi bol udivený, že zabudol na svoje trápenie. Aby uspokojil vtáča, vzal druhý pomaranč a bez rozmýšľania nad tým, čo robí, ho otvoril. Vyletela z neho druhá samička kanárika a začala tiež nariekať:

„Zomieram od smädu. Daj sa mi niečoho napiť.“

Vtedy si syn lorda Tučného súdka uvedomil svoje pochabé jednanie. Klesol zas na zem a obe samičky kanárika odleteli preč. A tam úplne vyčerpaný, upadol do bezvedomia.

Keď prišiel k sebe, mal príjemné pocity sviežosti okolo seba. Bola noc plná trblietavých hviezd na oblohe a zem bola pokrytá hustou rosou.

Cestovateľ sa trochu zotavil, nasadol na koňa a pri brieždení uvidel prúd riečky, tečúcej rovno pred ním. Zostúpil z koňa a doplna sa napil.

Sotva mal odvahu otvoriť svoj posledný pomaranč. Vtedy si spomenul, že minulú noc neuposlúchol príkazy starého muža. Možno tento hrozný smäd bol lesťou rafinovanej bosorky. Predpokladal, že keby aj otvoril pomaranč na brehu potoka, nenašiel by v ňom princeznú, ktorú hľadal.

Napokon vzal nôž a otvoril pomaranč. Bohužiaľ! Vyletel z neho zase kanárik, ako i z tých ďalších, ktorý štebotal:

„Mám smäd. Daj sa mi niečoho napiť.“

Síce veľké bolo sklamanie princa Vytúženého, ale bol rozhodnutý, že toto vtáča nenechá odletieť. Tak vzal do dlane svojej ruky trochu vody a pridržal ju k jeho zobáku.

Sotva sa samička kanárika trochu napila, premenila sa na krásne dievča, vysoké a rovné ako strom topoľa, s čiernymi očami a zlatistou pokožkou. Princ Vytúžený nikdy nevidel žiadne iné aspoň do polovice také krásne, ako bola ona. Postavil sa a uprene na ňu s potešením pozeral.

Čo sa týkalo jej, zdala sa byť celkom zmätená, ale popozerala okolo seba so šťastnými očami a vôbec sa neobávala svojho vysloboditeľa.

Spýtal sa jej na meno. Odpovedala , že sa volá Zizi, mala asi šestnásť rokov, a z toho desať rokov ju bosorka držala uzamknutú v pomaranči v podobe kanárika.

„Nuž, teda, moja roztomilá Zizi,“ povedal mladý princ, ktorý sa túžil s ňou zosobášiť, „odíďme odtiaľto preč čo najrýchlejšie, aby sme unikli pred zlomyseľnou bosorkou.“

Ale Zizi si želala vedieť, kam ju mieni zobrať.

Nasadol na koňa, ona pred neho, pevne ju držal opatrne svojimi rukami a začali svoju cestu.

Všetko bolo pre princeznú nové. Ako prechádzali cez hory, údolia a mestá sa pýtala tisíc otázok. Princ Vytúžený jej nadšene na všetko odpovedal. Je to také príjemné učiť tých, ktorých milujete!

Raz sa ho opýtala i aké sú dievčatá v jeho krajine.

„Ony sú ružové a biele,“ odpovedal, „a ich oči sú modré.“

„Páčia sa ti modré oči?“ opýtala sa princezná. Ale princ Vytúžený si pomyslel, že teraz je dobrá príležitosť zistiť, aká je v srdci, tak neodpovedal.

„A bezpochybne,“ pokračovala princezná, „jedna z nich má byť tvoja nevesta?“

Stále bol ticho a princezná sa začala správať namyslene.

„Nie,“ povedal napokon, „žiadne z dievčat v mojej krajine nie je pekné podľa mňa, a pre to som si prišiel hľadať manželku do slnečnej krajiny. Či som spravil chybu, moja roztomilá Zizi?“

Teraz bol rad na Zizi, aby bola ticho.

Rozprávajúc sa týmto spôsobom, pohybovali sa smerom k jeho zámku. Keď boli od jeho brán asi na štyri hody kameňom, zosadli v lese z koňa, hneď vedľa fontány.

„Moja drahá Zizi,“ povedal syn lorda Tučného súdka, „nemôžme sa predstaviť na zámku, ako dvaja obyčajní ľudia, ktorí si vyšli na prechádzku. Musíme vojsť na zámok z väčšou ceremóniou. Počkaj ma tu a za hodinu sa vrátim s kočiarom a s koňmi vhodnými pre princeznú.“

„Nezdrž sa dlho,“ odpovedala Zizi a sledovala ho odchádzať so smutnými očami.

Keď bola ponechaná sama na seba, úbohá dievčina začala mať strach. Prvýkrát bola osamotená v celom svojom živote, a ešte k tomu uprostred hustého lesa.

Zrazu počula podivný hluk medzi stromami.

Obávajúc sa, že by to mohol byť vlk, ukryla sa v dutine kmeňa bútľavej vŕby, ktorý rástol až ponad fontánu. Tá bola našťastie dosť veľká na to, aby sa do nej zmestila. Keď nazrela von, jej pekná hlava sa zrkadlila v priezračnej vode fontány.

Vtedy sa tam zjavil, síce nie vlk, ale bolo to nejaké stvorenie rovnako zlomyseľné ako i škaredé. Pozrime sa, čo to bolo za stvorenie.

Pred pätnástimi rokmi žila neďaleko fontány rodina murárov. Ako ich otec prechádzal cez les našiel tam vtedy jedno malé dievča, ktoré opustili cigáni. Odniesol ju domov ku svojej manželke a nechal ju vyrastať u nich spolu so svojimi synmi. Ako rástla na staršiu, stávala sa táto malá sirota viacej silnou a prešibanejšou ako krásnou. Mala nízke čelo, plochý nos, vyduté pery, neuhladené vlasy. Do tváre nebola sfarbená do zlatista ako Zizi, ale ako hlinené hrnčeky. Kvôli jej vzhľadu si ju stále doberali. Preto sa často hnevala a bola dosť hlučná ako sýkorka. Tak ju začali volať Sykina. Murári ju často posielali doniesť im vodu z fontány. Keďže však bola veľmi pyšná a lenivá veľmi ju neznášali.

A to bola Sykina, ktorá svojím príchodom s džbánom na ramenách vystrašila Zizi. Práve keď Sykina pristúpila k fontáne, zbadala na vodnej hladine sa zrkadliť pôvabný obraz princeznej.

„Aká pekná tvár!“ vykríkla. „Ale veď to musí byť moja! Ako za celý svet ma môžu nazývať škaredou? Som definitívne oveľa krajšia, ako by som mala byť len ich nosičom vody!“

Tak vraviac, rozbila džbán a odišla domov.

„Kde je tvoj džbán?“ spýtal sa jej murár.

„Čo očakávaš? So džbánom sa chodí dovtedy po vodu…“

„Dovtedy dokedy sa nerozbije. Viem. Nuž, tu máš vedro, ktoré sa nerozbije.“

Sykina sa vrátila ku fontáne. Keď tam zase na hladine uvidela obraz Zizi, povedala:

„Nie, už dlhšie nemienim byť nejakou zaťažovanou šelmou,“ a ako to dopovedala, vyhodila vedro tak vysoko, že sa zachytil medzi konármi duba.

„Stretla som vlka,“ povedala murárovi, „a rozbila som mu vedro o jeho nos.“

Murár sa jej viac nič nepýtal, ale vzal metlu a dobre ju ňou zbil, takže z nej pýcha trochu odišla. Potom jej dal starú medenú kanvicu na mlieko a povedal jej:

„Ak ho neprinesieš domov plný, tak ťa až kosti budú bolieť, tak veľmi ťa zmlátim.“

Sykina si pomasírovala boľavý zadok, ale tentokrát sa neodvážila neuposlúchnuť a vo veľmi zlej nálade si stúpla vedľa studne. Nebolo ľahké naplniť celú kanvicu, lebo bola veľká a guľatá. Nedala sa dať dolu do vody v studni. Sykina skúšala znovu a znovu.

Napokon jej ramená jej natoľko oťaželi, že keď sa jej konečne podarilo poriadne dostať ju pod vodu, nemala už silu vytiahnuť ju von, a tá jej vypadla z rúk a ponorila sa až na samé dno.

Keď videla, ako sa jej v studni stratila, urobila taký znechutený výraz tváre, že Zizi, ktorá všetko toto pozorovala, vybuchla do chutného smiechu.

Sykina sa otočila a hneď si všimla chybu, ktorú urobila. Bola taká nahnevaná, že sa zaraz rozhodla pre pomstu.

„Čo tam robíš, roztomilé stvorenie?“ povedala princeznej Zizi.

„Čakám na svojho milenca,“ odpovedala Zizi. A potom, s jednoduchosťou celkom prirodzeného dievčaťa, ktoré len nedávno bolo ešte kanárikom, rozpovedala celý svoj príbeh.

Sykina často videla prechádzať princa okolo so svojou puškou na pleci, keď chodieval strieľať na vrany. Ona bola síce príliš škaredá a snažila sa upútať jeho pozornosť už odjakživa, ale aj tak ho obdivovala, hoci si myslela, že by mohol byť trochu tlstejší.

,Panebože!‘ pomyslela si. ,Tak on má rád žlté ženy! Ja som žltá tiež. Len ak by som mohla prísť na spôsob…‘

„Čože!“ zvolala prefíkaná Sykina. „Oni prídu z veľkou okázalosťou pre teba, a ty sa neobávaš ukázať sa pred toľkými vznešenými lordmi a dámami s neupravenými vlasmi? Zaraz vyjdi von, moje úbohé dieťa, a nechaj ma upraviť ti vlasy!“

Nevinná Zizi vyšla z bútľavého stromu a postavila sa pred Sykinu. Tá jej hneď začala česať jej gaštanové vlasy. Keď zrazu vytiahla špendlík a presne tak, ako sýkorka ďobe zobákom do stehlíkov a škovránkov, pichla Zizi rovno do hlavy.

Hneď ako Zizi pocítila pichnutie špendlíka, sa premenila znovu na vtáka, rozprestrela svoje krídla a odletela preč.

„To bolo zľahka urobené,“ povedala Sykina. „Princ musí byť veľmi bystrý, aby našiel svoju nevestu.“

Ponaprávala si šaty a posadila sa na trávu, čakajúc na princa Vytúženého.

Medzitým už prichádzal princ tak rýchlo, ako ho len vládal niesť jeho kôň. Bol taký netrpezlivý, že bol plných päťdesiat metrov pred lordmi a dámami poslanými lordom Tučným súdkom, aby priviedli so sebou späť Zizi.

Pri pohľade na škaredú Sykinu od nemilého prekvapenia a hrôzy úplne onemel.

„Ách, to som ja!“ povedala Sykina. „Tak ty nespoznávaš svoju úbohú Zizi? Pokiaľ si bol preč, prišla zlomyseľná bosorka a takto ma zmenila. Ale ak máš odvahu sa so mnou zosobášiť prinavráti sa mi krása.“ A začala horko plakať.

Princ Vytúžený mal dobré spôsoby a ešte lepšie srdce, presne tak, ako bol i statočný.

,Úbohé dievčatko,‘ pomyslel si pre seba, ,nie je to jej chyba napokon, že tak ošpatnela, to je moja chyba. Och! Prečo som ju len nechával osamote a neuposlúchol radu starého muža? Prečo som ju len opustil a nechal tu samú? Navyše, to závisí na mne prelomiť zaklínadlo. Príliš veľmi ju milujem na to, aby som ju nechal takto tu.‘

Tak predstavil škaredé dievča lordom a dámam z kráľovského dvora a vysvetlil im, aké hrozné nešťastie sa stalo jeho krásnej neveste.

Oni predstierali, že tomu uverili a dámy hneď obliekli falošnej princeznej bohato zdobené šaty, ktoré priniesli pre Zizi. Potom ju usadili na vrch veľkolepého jazdeckého koňa, ktorého priviedli so sebou.

Ale nanešťastie drahé šaty a šperky urobili Sykinu vyzerajúcu ešte škaredšou. Princ Vytúžený si nemohol pomôcť, aby sa od nepríjemnej horúčosti nepotil a necítil zle, keď vstupovali do mesta.

Zvony vyzváňali, zvonkohra ihrala a ľudia zapĺňali ulice, stáli pri svojich dverách a sledovali sprievod, ako povedľa nich prechádzal. Sotva vedeli uveriť vlastným očiam, keď videli, akú čudnú princeznú si ich princ so sebou priviedol.

Aby si ju lord Tučný súdok viacej uctil, prišiel až na spodok veľkého mramorového schodiska. Pri pohľade na škaredé stvorenie, skoro spadol dozadu.

„Čože!“ zvolal. „Toto má byť tá úžasná kráska?“

„Áno, otec, to je ona,“ odpovedal mu princ Vytúžený s ostýchavým pohľadom, „ale bola zakliata zlomyseľnou čarodejníčkou, a nenavráti sa jej krása dovtedy, dokedy sa nestane mojou manželkou.“

„To je to, čo vraví? Nuž, ak tomu veríš, môžeš piť studenú vodu a myslieť si, že je to slanina,“ odpovedal nahnevane nešťastný lord Tučný súdok. Ale zároveň, keďže zbožňoval svojho syna, podal škaredej Sykine svoju ruku a voviedol ju do veľkej sály, kde bola pripravená svadobná hostina.

Hostina bola vynikajúca, ale princ Vytúžený sa sotva niečoho dotkol. Akokoľvek, na dôvažok, ostatní hostia jedli hltavo. A čo sa týka lorda Tučného súdka, ten nikdy nestratil svoj apetít.

Keď prišiel čas servírovať grilovanú hus, nastala pauza. Lord Tučný súdok na chvíľu odložil svoj nôž a vidličku. Ale dlho nebolo ani znaku, žeby sa tam objavila pečená hus. Poslal svojho hlavného krájača mäsa zistiť, čo ich zdržalo v kuchyni.

I stalo sa tam nasledovné: Zatiaľ čo sa hus otáčala na ražni, krásny malý kanárik vletel cez otvorené okno a sadol si na parapetu okna.

„Dobrý deň, skvelý kuchár,“ povedalo vtáča zvonivým hlasom mužovi, ktorý dával pozor na gril.

„Dobrý deň, roztomilé, zlaté vtáča,“ odpovedal mu šéfkuchár, ktorý mal dobré spôsoby.

„Modlím sa k nebu, aby na teba zoslalo spánok,“ povedalo zlaté vtáča, „a nech hus prihorí, takže nech z nej nič nezostane pre Sykinu.“

Okamžite šéfkuchár zaspal a hus sa spálila na popol.

Keď sa prebudil bol zhrozený. Dal príkazy ošklbať perie z ďalšej husi, naplniť ju gaštanmi a položiť ju na rošt.

Zatiaľ čo dával pozor na pahrebu, lord Tučný súdok žiadal svoju hus po druhýkrát. Majster kuchár osobne vstúpil do sály a ospravedlňoval sa a žiadal svojho pána, aby mal trochu strpenia. Lord Tučný súdok, ukázal svoju trpezlivosť navážaním sa do svojho syna.

„Akoby toho nebolo dosť,“ precedil pomedzi zuby, „nielen že si ten chlapec vyberie babizňu bez mince, ešte aj hus musí teraz zhorieť. To nie je jeho manželka, čo mi priniesol, to je hladomor sám o sebe.“

Pokým sa bol šéfkuchár ospravedlniť, zlaté vtáča priletelo znovu a sadlo si na parapetnú dosku na okne. Zvolalo na kuchynského pomocníka, ktorý dával pozor na rošt:

„Dobrý deň, môj skvelý kuchynský pomocník!“

„Dobrý deň, roztomilé, zlaté vtáčatko,“ odpovedal kuchynský pomocník, ktorého šéfkuchár v tom rozrušení zabudol varovať.

„Modlím s k nebu,“ pokračoval kanárik, „aby na teba zoslalo spánok a aby hus prihorela, takže nech nič nezostane pre Sykinu.“

A kuchynský pomocník rýchlo tvrdo zaspal. Keď sa šéfkuchár vrátil, našiel hus spálenú do čierna ako komín.

V zúrivosti zobudil kuchynského pomocníka, ktorý preto, aby sa zachránil, rozpovedal všetko, čo sa mu stalo.

„To mizerné vtáča,“ povedal kuchár, „napokon to skončí tým, že ma pošlú preč odtiaľto. Poďte sem viacerí a ukryte sa. Ak sem príde znovu, chyťte ho a vykrúťte mu krk.“

Napichol na ražeň tretiu hus. Zapálil veľký oheň v peci a usadil sa pred ňu.

Vtáča sa objavilo po tretíkrát a povedalo:

„Dobrý deň, môj skvelý kuchár.“

„Dobrý deň, roztomilé, zlaté vtáča,“ odpovedal kuchár, akoby sa nič nebolo stalo. V danom momente kanárik začal pokračovať: „Modlím sa k nebu, aby na teba zoslalo…“ a vtom kuchynský pomocník, ktorý bol ukrytý vonku, náhlivo zatvoril okenice. Vtáča vletelo do kuchyne. Potom všetci kuchári a kuchynskí pomocníci začali vtáča naháňať po celej kuchyni so svojimi zásterami. Po chvíli sa jednému z nich podarilo chytiť vtáča. Práve vtedy vošiel lord do kuchyne a mával pritom so svojím žezlom. Prišiel pozrieť sám osobne, prečo mu ešte nepriniesli jeho pečenú hus. Kuchynský pomocník naraz zastal v tom, ako sa chystal kanárikovi vykrútiť krk.

„Bude niekto dostatočne láskavý a povie mi, čo má toto všetko znamenať?“ zvolal lord Avesnes.

„Vaša excelencia, to je tým vtákom,“ odpovedal kuchynský pomocník a podal mu ho do ruky.

„Nezmysel! Aké roztomilé vtáča!“ povedal lord Tučný súdok a pohladil vtáča po hlave. Dotkol sa tak špendlíka, ktorý malo zaseknuté medzi perím. Vytiahol ho von a pozrimeže! Samička kanárika sa hneď premenila na krásne dievča so zlatou pokožkou, ktoré skočilo na dlážku.

„Panebože! Aké krásne dievča!“ povedal lord Tučný súdok.

„Otec! To je ona! Toto je Zizi!“ zvolal princ Vytúžený, ktorý práve vošiel do kuchyne. Vzal ju do náručia a prihovoril sa jej: „Moja milovaná Zizi, aký som šťastný, že ťa znovu vidím!“

„Nuž, a čo tá druhá?“ spýtal sa lord Tučný súdok.

Tá druhá sa medzitým snažila potichu vykradnúť sa von cez dvere.

„Zastavte ju!“ zvolal lord Tučný súdok. „Budeme ju súdiť, ako si zaslúži.“

A posadil sa vážne vedľa pece. A potom odsúdil Sykinu k upáleniu zaživa.

O niečo neskôr sa všetci lordi a kuchári postavili vedľa seba do radov a lord Tučný súdok zasnúbil princa Vytúženého a Zizi.

Svadba sa konala o niekoľko dní neskôr. Všetci chlapci z vidieka sa toho zúčastnili. Boli ozbrojení drevenými šabľami a mali výložky a náplecníky vyrobené z pozláteného papiera.

Zizi získala pre Sykinu udelenie milosti, a tá bola poslaná naspäť k murárskej rodine do lesa. Nasledovali ju a smiali sa na nej všetci chlapci. A to je dôvod, prečo chlapci z vidieka hádžu stále kamene na sýkorky.

V podvečer svadobného dňa sa všetky špajze, komory, pivnice, police, a stoly ľudí, či už bohatých alebo chudobných, naplnili, akoby zázrakom, množstvom jedál, chlebom, vínom, pivom, koláčmi, zákuskami, tortami, pečenými škovránkami, dokonca i husacinou. Takže lord Tučný súdok sa nemohol viacej sťažovať, že jeho syn si zobral za manželku hladomor.

Od toho času bolo vždy dostatok jedla v krajine pre všetkých a takisto odvtedy medzi plavovlasými, modrookými ženami môžete vo Flámsku vidieť aj niekoľko krásnych dievčat, ktorých oči sú čierne a ktorých farba ich pleti je do zlatista sfarbená. To sú všetko potomkovia princeznej Zizi.

@[Charles Deulin, Contes du Roi Gambrinus]@OH***