2*26*061 Dvanásť bratov **(1,9k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil raz jeden kráľ a kráľovná. Mali spolu už dvanásť detí, všetko to boli samí chlapci.

Jedného dňa sa kráľ takto prihovoril ku kráľovnej:

„Ak naše trináste dieťa bude dievča, všetkých jeho dvanásť bratov musí zomrieť, aby mohla byť bohatá a mala celé kráľovstvo len pre seba.

Potom rozkázal vyrobiť dvanásť rakiev, naplnil ich hoblinami a do každej vložil malý vankúšik. Tieto rakvy odložil do prázdnej miestnosti, kľúč od nej dal svojej manželke a prikázal jej, aby o tom nikomu nič nepovedala.

Kráľovná veľmi žialila nad smutným osudom, ktorý čakal jej synov, a odmietala sa upokojiť. Tak veľmi bola z toho znepokojená, že si to všimol jej najmladší syn, ktorý skoro stále býval v jej spoločnosti. Ten, keď sa narodil, tak ho pokrstili Benjamín. Nuž, jedného dňa jej povedal:

„Drahá matka, prečo si taká smutná?“

„Ach, dieťa moje,“ odpovedala, „nesmiem ti povedať príčinu môjho zármutku.“

Ale on ju nenechal na pokoji, až dokedy nešla a neodomkla uzamknutú izbu, v ktorej bolo dvanásť truhiel naplnených pilinami a každá z nich zaopatrená malým vankúšom. A tieto mu ukázala so slovami:

„Môj najdrahší Benjamín, tvoj otec pripravil tieto truhly pre teba a tvojich jedenásť bratov, pretože ak privediem na tento svet dcéru, vy všetci máte byť zabití a pochovaní v nich.“

Ako rozprávala, horko pritom plakala, ale jej syn ju upokojil a povedal:

„Neplač, drahá matka, my sa postaráme o to, aby sme nejako pred tým unikli a budeme bežať preč ako o život.“

„Áno,“ odpovedala jeho matka, „presne to musíte urobiť. Choď so svojimi jedenástimi bratmi von do lesa a nech vždy jeden z vás sedí na najvyššom strome, ktorý tam môžete nájsť. A nech pozoruje hlavnú vežu na zámku. Ak porodím syna, budem mávať bielou vlajkou. Vtedy sa môžete bezpečne vrátiť. Ale ak porodím malú dcéru, budem mávať červenou vlajkou, čím vás upozorním bežať preč tak rýchlo, ako len môžete. A nech má láskavé nebo nad vami zľutovanie. Každú noc vstanem a budem sa za vás modliť, aby ste v zime mali vždy oheň na zohriatie a v lete, aby ste netrpeli od horúčosti.

Potom požehnala svojich synov a oni sa vybrali do lesa. Našli veľmi vysoký dub a usadili sa pri ňom. Otočili sa a začali svojimi očami neustále sledovať hradnú vežu.

Na dvanásty deň, keď prišiel rad na Benjamína, aby pozoroval vežu, zbadal na nej mávajúcu vlajku, ale bohužiaľ nebola biela, ale krvavočervená. Znamenie im ohlasovalo, že musia všetci zomrieť. Keď to oznámil svojim bratom, títo sa veľmi nahnevali a povedali:

„Musíme vskutku trpieť kvôli mizernému malému dievčaťu? Prisahajme pomstu a slávnostne si sľúbme, že keď stretneme niekoho jeho pohlavia, že zomrie našimi rukami.“

Potom vošli hlbšie do lesa a uprostred neho, kde bol najhustejší a najtmavší, našli očarujúci domček, čo tam stál osamotený a prázdny.

„Tu,“ povedali si, „nájdeme svoje útočisko a obydlie. Ty, Benjamín, si z nás najmladší a najslabší, zostaneš doma a budeš strážiť pre nás dom. My ostatní pôjdeme do lesa zohnať nejakú stravu.“ Tak odišli ďalej do lesa. Strieľali na zajace, srnky, vtáky, holuby a ďalšiu lovnú zver, ktorá im skrížila cestu. Zakaždým priniesli svoju korisť domov k Benjamínovi, ktorý sa skoro naučil robiť z nej delikátne a chutné jedlá. Takto si žili v tomto opustenom dome po desať rokov a čas sa im veselo míňal.

Medzitým ich malá sestra rýchlo rástla. Bola dobrosrdečná a celkom rozvážna. Okrem toho mala na čele zlatú hviezdu. Raz, keď sa konalo veľké pranie, pozrela von oknom a uvidela tam sušiť sa dvanásť mužských košieľ. I spýtala sa svojej matky:

„Komu na svete patria tieto košele? Určite sú príliš malé môjmu otcovi.“

Kráľovná jej smutno odpovedala: „Moje drahé dieťa, tie patria tvojim dvanástim bratom.“

„Ale, kde sú moji dvanásti bratia?“ spýtala sa jej dcéra. „Nikdy som o nich dokonca ani len nepočula.“

„To iba nebesá vedia, kde vo svete sa potulujú,“ odpovedala jej matka.

Potom vzala svoju dcéru a otvorila uzamknutú miestnosť s dvanástimi rakvami naplnenými hoblinami a v každej z nich ležal jeden vankúš.

„Tieto rakvy boli pripravené pre tvojich bratov, ale oni sa tajne vykradli preč a zmizli ešte predtým, ako si sa narodila.“

Potom jej vyrozprávala všetko, čo sa vtedy stalo. Keď to dopovedala, mala slzy v očiach.

„Neplač, moja najdrahšia matka. Pôjdem hľadať svojich bratov, až dokedy ich nenájdem.“

Tak vzala dvanásť košieľ a vybrala sa rovno do prostriedku veľkého lesa. Kráčala celý boží deň a keď nadišiel večer, dostala sa až k tomu malému začarovanému domu. Vošla dnu a našla tam mládenca, ktorý sa až divil nad jej krásou, kráľovskými šatami, ktoré mala oblečené, a nad jej zlatou hviezdou, ktorú mala na čele. Spýtal sa jej, že odkiaľ prichádza a kam ide.

„Ja som princezná,“ odpovedala, „a hľadám svojich dvanásť bratov. Mienim ísť za nimi až tak ďaleko, kde sa modré nebo stretáva so zemou, až pokým ich nenájdem.“

Potom mu ukázala dvanásť košieľ, ktoré vzala so sebou. Benjamín sa hneď dovtípil, že to musí byť ich sestra a povedal:

„Ja som Benjamín, tvoj najmladší brat.“

Tak si vbehli do náručia, bozkávali sa na líca a od radosti, že sa konečne stretli, plakali. Po chvíli nato Benjamín povedal:

„Drahá sestrička, stále je tu jedna ťažká záležitosť, lebo vzhľadom na to, že sme museli kvôli dievčaťu opustiť naše kráľovstvo, sme si medzi sebou prisahali, že keď stretneme nejaké dievča, tak ho usmrtíme vlastnými rukami.

„No ale,“ odpovedala, „ja rada zomriem, ak tým prinavrátim svojim dvanástim bratom život, aký mali predtým.“

„To nie,“ odpovedal, „na to nie je žiaden dôvod. Len sa schovaj za tamten sud, keď príde našich jedenásť bratov. Ja potom dám rýchlo celú záležitosť do poriadku s nimi.“

Urobila, ako jej poradil. Čoskoro nato sa v dome ukázali jej ďalší bratia, ktorí sa práve vrátili z poľovačky. Sadli si k stolu na večeru.

„No, Benjamín, čo sa ti nového prihodilo?“ spýtali sa ho. Ale on len odpovedal: „Dobrý žart. Máte vy nejaké novinky?“

„Nie,“ odpovedali mu.

Potom im začal rozprávať: „Nuž, vy ste boli vonku v lese a ja som zostal potichu doma, a predsa viem viacej než vy.“

„Tak nám to povedz,“ zvolali.

Ale on odpovedal: „Len pod tou podmienkou, že mi verne sľúbite, že prvé dievča, ktoré stretneme, nezahubíme.“

„Dobre, ušetríme ju,“ sľúbili mu svorne, „len nám už povedz tú novinku.“

Vtedy Benjamín povedal: „Naša sestra je tu!“ a odsunul nabok sud, spoza ktorého vyšla princezná dopredu v jej nádherných kráľovských šatách a so zlatou hviezdou na čele. Vyzerala tak roztomilo a úžasne a pôvabne, že všetci k nej hneď zahoreli bratskou láskou a od prvého okamžiku si ju obľúbili.

Usporiadali to tak, že zostane u nich doma s Benjamínom a pomôže mu s domácimi prácami okolo domu, zatiaľ čo ostatní z nich budú chodiť do lesa strieľať zajace a srnky, vtáky a lesné holuby hrivnáky. A tak Benjamín a jeho sestra varili jedlá pre nich všetkých. Ona zbierala rôzne bylinky, aby sa varili so zeleninou, chodila po drevo a vždy, keď sa jej jedenásť bratov vrátilo z honu, mala pre nich pripravenú večeru. Okrem toho, udržiavala dom na poriadku a všetky izby poupratované. Bola vo všeobecnosti taká užitočná, že jej bratia z nej mali veľkú radosť. Spolu sa im žilo veľmi šťastne.

Jedného dňa obaja pripravili doma veľmi vynikajúcu hostinu. Všetci si posadali spoločne ku stolu, jedli, pili a bolo im veselo. Zabudli pritom na svoje útrapy.

Okolo začarovaného domu bola záhrada. Okrem iného v nej rástlo i dvanásť vysokých konvaliniek. Dievča chcelo potešiť svojich bratov, tak odtrhlo týchto dvanásť kvetín. A chcelo im ich dať vedľa večere, ako sedeli za stolom. Ale sotva odtrhla ich sestra kvetiny, jej dvanásť bratov sa premenilo na dvanásť krkavcov, ktoré krákaním odleteli do lesa, kde sa jej celkom stratili z pohľadu. V danom momente zmizol aj dom spolu so záhradou.

Takže nešťastná dievčina sa zrazu ocitla sama uprostred veľkého lesa. Popozerala sa okolo seba a vtom si všimla celkom blízko pri sebe stáť jednu starú ženu, ktorá jej povedala:

„Dieťa moje, čo si to, prosím ťa, urobilo? Prečo si nenechala tie kvetiny na pokoji? To boli tvoji dvanásti bratia. Teraz sa premenili na krkavce a navždy nimi už zostanú.“

Dievčina sa spýtala fňukajúc: „Je nejaký spôsob, ako ich z toho oslobodiť?“

„Nie, nie je,“ odpovedala stará žena. „Je len jediný spôsob v celom svete. A ten je taký ťažký a zložitý, že sa ti ich nikdy nepodarí oslobodiť. Lebo to by si musela byť nemá a nesmiať sa celých sedem rokov. A ak povieš, čo i len jedno slovo, hoci by len hodina chýbala do tých siedmich rokov, celé tvoje mlčanie by bolo zbytočné a tým slovom zahubíš svojich bratov.“

Vtedy si dievča pomyslelo: ,Ak je to všetko, čo treba preto urobiť, som si celkom istá, že oslobodím svojich bratov.“ Zobrala sa a išla hľadať vysoký strom. Keď jeden taký našla, vyštverala sa naň a spriadala tam myšlienky, jednu za druhou, bez toho, žeby povedala jedno, jediné slovo alebo sa zasmiala.

I stalo sa, ako tam sedela, že kráľ poľoval v tých lesoch so svojím veľkým psom, chrtom. Ten, keď bežal okolo, vysnoril tam dievča na strome a začal pod ním skákať, zavýjať a zúrivo štekať. Upútal kráľovu pozornosť. Keď sa kráľ pozrel hore, zbadal tam krásnu princeznú so zlatou hviezdou na čele. Taký bol očarený jej krásou, že ju hneď na mieste požiadal o ruku, aby sa stala jeho manželkou. Ona mu nedala žiadnu odpoveď, len mierne pokývala hlavou. Tak sa kráľ vyštveral hore na strom, zniesol ju dolu, vyzdvihol na svojho koňa a odniesol so sebou do paláca.

Svadba sa oslavovala s veľkou nádherou a ceremóniou, ale nevesta ani nehovorila a ani sa nesmiala.

Keď si spolu žili šťastne niekoľko rokov, kráľova matka, ktorá bola zlomyseľná stará žena, začala ohovárať mladú kráľovnú a povedala kráľovi:

„Ona je len žobráčka nízkeho pôvodu, nejaká služobná, ktorú si si zobral za ženu. Ktovie aké darebáctvo sa snaží urobiť? Ak je hluchá a nevie rozprávať, aspoň by sa mohla smiať. Trvaj na tom. Tí, ktorí sa nesmejú, majú zlé svedomie.“ Najprv jej slovám kráľ nevenoval žiadnu pozornosť, ale stará žena to premieľala stále dookola a obviňovala mladú kráľovnú toľkým množstvom zlých vecí, že napokon to vzdal, nechal sa prehovoriť a odsúdil svoju krásnu manželku na smrť.

Tak bol na nádvorí paláca zapálený veľký oheň a kráľ sledoval celú procedúru z horného okna. Bolo vidno na ňom, že horko plače, pretože svoju manželku stále vrúcne miloval. Ale práve vtedy, keď ju priviazali ku stĺpu a plamene už oblizovali jej kusy odevu svojimi červenými jazykmi, v posledný moment zo siedmich rokov, zrazu bolo počuť vo vzduchu náhly, zvučný rozruch. Ponad hlavami lietalo dvanásť krkavcov. Zlietli dolu a hneď ako sa dotkli zeme, premenili sa na jej dvanásť bratov. Vtedy už vedela, že prešlo sedem rokov a oslobodila ich. Stlmili plamene a zahasili oheň. Odviazali ju z popraviska, pobozkali ju na uvítanie niekoľkokrát. Teraz už mohla rozprávať. Po siedmich rokoch otvorila ústa a vyrozprávala kráľovi, prečo musela byť nemá a neschopná smiať sa.

Kráľ mal z toho veľkú radosť. Dozvedel sa, že zo všetkých obvinení bola nevinná. A odvtedy si žili spolu šťastne až doteraz, ak medzitým nepomreli.

@[Grimm]@OH***