2*27*062 Rapuncelka **(1,3k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž a jeho manželka, ktorí boli veľmi nešťastní, lebo nemali žiadne deti. Títo dobrí ľudia mali malé okno zo zadnej strany svojho domu, výhľad z ktorého viedol do tej najkrajšej záhrady, plnej rôzneho druhu nádherných kvetov a zeleniny. Lenže záhrada bola obklopená vysokým múrom. Nikto sa neodvážil do nej vstúpiť, lebo patrila bosorke, ktorá mala veľkú moc. A tej sa obával celý svet. Jedného dňa žena stála pri tom okne a prezerala si záhradu. Uvidela v nej celý rad plný najskvelejších zvončekov – zvonovníkov klasnatých. Ich listy vyzerali tak sviežo a zeleno, že zatúžila sa z nich najesť. Jej túžba rástla zo dňa na deň. A pretože vedela, že vôbec nemá šancu ich získať, sužovala sa a začala chradnúť, až bola celá bledá a zúfalá. Všimol si to na nej jej manžel.

„Čo ťa trápi, drahá moja?“

„Och,“ odpovedala, „ak nedostanem na jedenie nejaké zvončeky zo záhrady za domom, viem, že určite zomriem.“

Muž, ktorý ju veľmi miloval, si pomyslel: ,Spravím to! Radšej zoženiem nejaké zvonovníky, pritom nezáleží na tom, čo ma to bude stáť, ako nechať zomrieť svoju manželku.‘ Tak v podvečer, za súmraku, sa vyšplhal cez stenu do bosorkinej záhrady a náhlivo pozbieral za hrsť listov zo zvonovníka. Potom sa vrátil s nimi ku svojej manželke. Ona z nich pripravila šalát, ktorý chutil tak dobre, že túžba po zakázanom jedle bola ešte väčšia než predtým. Ak mala teraz dosiahnuť nejaký pokoj na duši, znamenalo to len to, že jej manžel musí ísť znovu ponad stenu do záhrady a priniesť jej ich viac. Tak za súmraku sa znova dostal dnu, ale keď zoskočil dolu na druhú stranu steny a obzrel sa, zostal zarazený hrôzou, lebo tam pred ním už stála obávaná bosorka.

„Ako sa len opovažuješ,“ povedala mu stará čarodejnica, „preliezť do mojej záhrady a kradnúť moje zvonovníky ako obyčajný zlodej? Budeš kruto trpieť za svoje šialené bláznovstvo.“

„Och!“ prosil. „Ospravedlň moju opovážlivosť. Bola to číra nevyhnutnosť urobiť tento skutok. Moja manželka uvidela tvoje zvonovníky zo svojho okna a došla na ňu taká túžba po nich, že určite by zomrela, keby som jej nesplnil jej želanie.“ Vtedy bosorkin hnev trochu ustúpil a povedala:

„Ak je to tak, ako hovoríš, môžeš si zobrať toľko zvonovníkov, koľko sa ti len zapáči, ale iba pod jednou podmienkou, že mi dáš svoje dieťa, ktoré tvoja manželka za krátky čas privedie na tento svet. Dieťaťu sa nič zlého nestane a budem ho vychovávať ako vlastná matka.“

Mužovi nezostávalo nič iného, len s hrôzou súhlasiť so všetkým, čo od neho žiadala. Hneď ako sa dieťa – dcéra narodila, objavila sa u nich bosorka a pomenovala ju Rapuncelka. Takisto sa volala odroda zvonovníka, ktorý so sebou priniesla.

Rapuncelka bola najkrajším dieťaťom pod slnkom. Keď mala dvanásť rokov, bosorka ju zatvorila do veže uprostred veľkého lesa. Veža nemala ani schody, ani dvere, iba vysoko hore jedno malé okienko. Keď sa stará bosorka chcela dostať dnu, postavila sa dole a zavolala:

„Rapuncelka, Rapuncelka spusti dolu svoje zlatisté vlasy.“ Lebo Rapuncelka mala nádherné dlhé vlasy, ktoré boli také obdivuhodné ako zlatá priadza. Kedykoľvek počula bosorkin hlas, rozpustila si svoje vrkoče a nechala konce vlasov padnúť dolu oknom, asi z dvadsať metrovej výšky, a bosorka sa po nich vyšplhala hore.

Po tom, ako takto žili niekoľko rokov, prihodilo sa jedného dňa, že krížom cez les, vedľa veže, tadiaľ cválal na koni princ.

Ako zatiahol s koňom bližšie, počul niekoho spievať tak sladko, že zaraz postál ako očarený a započúval sa do spevu. Bola to Rapuncelka, ktorá sa svojím sladkým, zvonivým hlasom prihovárala spevom, vo svojej samote, okolitému lesu. Princ zatúžil spoznať, komu patrí ten ľubozvučný hlas, ale zbytočne hľadal dvere do veže. Odcválal domov, ale bol taký uchvátený pesničkou, ktorú počul, že sa ešte v ten deň vrátil do lesa a započúval sa do jej spevu.

Jedného dňa, ako tam nablízku stál za stromom a počúval, uvidel starú bosorku prichádzať. A tá zvolala hlasno:

„Rapuncelka, Rapuncelka, spusti dolu svoje zlaté vlasy!“

Vtedy Rapuncelka spustila dolu svoje vrkoče a bosorka sa po nich vyšplhala hore.

,Takže to je to schodisko, všakže?‘ pomyslel si princ. ,Teda aj ja vyskúšam svoje šťastie a vyšplhám sa po ňom.‘

Tak nasledujúci deň za súmraku, v podvečer, prišiel ku spodku veže a zavolal:

„Rapuncelka, Rapuncelka, spusti dolu svoje zlaté vlasy,“ a hneď ako tak urobila, sa princ po nich vyšplhal až hore.

Najprv bola Rapuncelka strašne vydesená, keď muž vstúpil dnu, lebo žiadneho dovtedy ešte nevidela. Ale princ sa k nej prihovoril láskavým slovom a povedal jej, že ho jej spev z hĺbky duše v srdci zaujal a že sa ho to tak citovo dotklo, že nedokázal nájsť pokoj vo svojej mysli, až dokedy ju na vlastné oči neuvidí. Veľmi skoro Rapuncelka zabudla na svoj strach. A keď sa jej princ opýtal, či sa zaňho vydá, okamžite s tým súhlasila. ,Veď,‘ pomyslela si, ,on je mladý a pekný. Určite s ním budem šťastnejšia, ako so starou bosorkou.‘ Tak mu vložila ruku do dlane a povedala:

„Áno, rada pôjdem s tebou. Len ako sa dostanem dolu z veže von? Zakaždým, keď sem prídeš, musíš doniesť so sebou klbko hodvábu a ja z neho urobím rebrík. Keď bude dokončený, zleziem po ňom dolu a ty ma zoberieš preč na svojom koni.“

Dohodli sa, že až dovtedy, čo nebude rebrík hotový, má prísť za ňou každý večer, pretože tá stará žena bola s ňou počas dňa. Stará bosorka samozrejme nič nevedela o tom, na čom sa dohodli. Až jedného dňa Rapuncelka príliš nerozmýšľala nad tým, čo hovorí, a obrátila sa k bosorke a povedala jej:

„Ako je to možné, dobrá mama, že pre teba je oveľa ťažšie vyšplhať sa sem hore ako pre mladého princa? Jemu to trvá len minútku.“

„Ách, ty zlomyseľné dieťa,“ okríkla ju bosorka. „Čože to počujem? Myslela som si, že som ťa dostatočne bezpečne ukryla pred celým svetom. A napriek tomu sa ti podarilo ma oklamať.“

Vo svojej zúrivosti uchopila Rapuncelkine krásne vlasy, omotala si ich okolo ľavej ruky, potom zobrala nožnice do pravej ruky a cvak-cvak. Krásne kučeravé vlasy spadli na dlážku. A čo horšie! Bola až taká bezcitná, že vzala Rapuncelku na osamotené pusté miesto, kde ju nechala žiť v samote a mizérii.

Ale večer počas dňa, cez ktorý odniesla Rapuncelku preč, bosorka upevnila vrkoče na háčik na okne. Keď prišiel princ, zavolal:

„Rapuncelka, Rapuncelka, spusti dolu svoje zlaté vlasy.“

Bosorka ich spustila a princ sa po nich, ako zvyčajne, vyšplhal hore. Ale namiesto svojej milovanej Rapuncelky, tam našiel starú bosorku, ktorá naňho upriamila svoje rozzúrené, ligotajúce sa oči a kričala naňho posmešne:

„Ha-há! Myslel si si, že tu nájdeš svoju dámu lásky, ale pekné vtáča odletelo a jeho pieseň onemela. Chytila ho mačka  a vyškriabe aj tebe tvoje oči. Rapuncelka je pre teba navždy stratená. Nikdy ju viacej neuvidíš.“

Na princa doľahol veľký žiaľ a v zúfalstve skočil z veže rovno dolu. Hoci vyviazol z toho živý, tŕne, na ktoré dopadol mu poškriabali oči, takže nič nevidel. Potom sa túlal slepý a bezútešný po lesoch. Živil sa iba korienkami a bobuľami. Plakal a bedákal nad stratou svojej milovanej nevesty. Tak sa potuloval niekoľko rokov. Taký strhaný a nešťastný, ako len mohol byť, napokon prišiel na púštne, odľahlé miesto, kde žila Rapuncelka. Zrazu začul hlas, ktorý sa mu zdal zvláštne povedomý. Kráčal náhlivo smerom za zvukom a keď bol celkom blízko, Rapuncelka ho spoznala a hodila sa mu okolo krku a plakala. Ale dve z jej sĺz sa dotkli jeho očí. Hneď v danom momente sa mu prinavrátil zrak a zase videl očami jasne a ostro. Potom si ju doviedol do svojho kráľovstva, kde sa im dostalo vrúcneho privítania s veľkou radosťou. Potom si už žili spolu šťastne ako nikto predtým.

@[Grimm]@OH***