2*28*063 Rozzúrená pradiarka **(2,1k)

Kde bolo, tam bolo, v krajine nazývanej Flámsko žil v meste Quesnoy veľkolepý lord, ktorého meno bolo Burchard, ale na vidieku ho volali Burchard-vlk. Tento Burchard bol taký zlomyseľný, krutý od špiku kostí, že sa na okolí šepkalo o tom, ako zvykol zapriahať samotných roľníkov do pluhu a že ich nútil švihaním svojím bičom obrábať pôdu s bosými nohami.

Jeho manželka, na druhej strane, bola vždy nežná a súcitná k chudobným a biednym. Zakaždým, keď počula o nejakej neprávosti, ktorej sa dopustil jej manžel, tajne išla a napravila zlo, ktoré spáchal, čím si vyslúžila to, že po celej krajine ju všetci žehnali a modlili sa za ňu.

Táto grófka bola tak veľmi zbožňovaná, ako bol jej manžel nenávidený.

Jedného dňa, keď bol gróf na poľovačke, prechádzal cez jeden les a pri dverách opustenej chalupy uvidel jedno krásne dievča, ako priadlo konope.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa jej.

„Renelda, môj lord.“

„Musíš byť unavená a znudená z pobytu na takom opustenom mieste.“

„Som na to zvyknutá, môj lord, nikdy ma to nezunovalo.“

„To je možné. Ale i tak, poď so mnou na zámok. Tam ťa urobím služobnou mojej grófky.“

„Ja nemôžem, môj lord. Musím sa starať o svoju starú mamu, ktorá je už pomaly nevládna.“

„Príď na zámok, hovorím ti. Budem ťa tam očakávať dnes večer,“ a odišiel svojou cestou.

Ale Renelda, ktorá bola zasnúbená s jedným drevárom nazývaným Gilbert, nemala vôbec v úmysle poslúchnuť grófa, okrem iného sa mala predsa starať o svoju nevládnu starú mamu.

O tri dni neskôr gróf znovu prechádzal okolo.

„Prečo si neprišla?“ spýtal sa peknej pradiarky.

„Povedala som vám, môj lord, že musím dohliadať na svoju starú mamu.“

„Príď zajtra a ja ťa urobím dvornou dámou pri grófke,“ a šiel si svojou cestou.

Táto ponuka nemala na ňu žiaden účinok a Renelda teda na zámok zase neprišla.

„Ak by si prišla,“ povedal jej gróf, keď tadiaľ prechádzal po tretíkrát, „poslal by som grófku preč a zosobášil sa s tebou.“

Ale dva roky naspäť, keď zomierala Reneldina matka, grófka na nich nezabudla, ale im ponúkla pomoc, a to vtedy, keď to naozaj potrebovali. Tak i keď si gróf skutočne želal zosobášiť sa s ňou, Renelda i tak naďalej odmietala jeho ponuku.

Prešlo niekoľko týždňov a Burchard sa u nich znovu objavil.

Renelda dúfala, že sa ho už zbavila, ale v jeden deň tam predsa stál pred ňou vo dverách. Pod ramenom mal pušku na kačky a svoju loveckú tašku prehodenú cez plece. Tentokrát Renelda nespriadala priadzu ale ľanové vlákno.

„Čo spriadaš?“ spýtal sa jej drsným hlasom.

„Svoju svadobnú spodničku, môj lord.“

„Ideš sa teda vydávať?“

„Áno, môj lord, s vaším dovolením.“

Toho času sa žiaden sedliak či roľník nemohol sobášiť bez povolenia svojho zemepána.

„Dám ti povolenie pod jednou podmienkou. Vidíš všetku tú žihľavu, čo rastie na hroboch v cintoríne? Choď a povytrhávaj ju. Potom z nej utkaj spodničku a rubáš. To bude  tvoja svadobná spodnička a pre mňa bude rubáš. Pretože ty sa môžeš zosobášiť až potom, keď ja  budem odpočívať vo svojom hrobe.“ A gróf sa otočil a išiel preč s posmešným smiechom. Reneldu až zatriaslo a zachvela sa. Nikdy v celom Locquignole nebolo ani slýchať takú vec, ako je spriadanie žihľavy.

A okrem toho, zdalo sa, že gróf bol urobený zo železa a bol veľmi hrdý na svoju silu, často sa naparoval tým, že bude žiť až sto rokov.

Každý večer, keď Guilbert dokončil svoje pracovné povinnosti,  prišiel na návštevu ku svojej budúcej neveste. Dnešný večer prišiel ako zvyčajne. Renelda mu riekla, čo jej Burchard povedal.

„Chcela by si, aby som vysliedil tohto vlka a sekerou mu rozbil jeho lebku na dvoje?“

„To nie,“ odpovedala Renelda, „nesmie spadnúť čo i len kvapka krvi na moju svadobnú kyticu. A tak nesmieme ani len zraniť grófa. Spomeň si na to, aká dobrá bola grófka k mojej matke.“

Stará, veľmi stará žena zrazu k nim prehovorila. Bola to matka Reneldinej starej mamy. Mala vyše deväťdesiat rokov. Celé dni len vysedávala pred domom na stoličke a pokyvkávala hlavou bez toho, že by preriekla čo len jedno slovo.

„Moje zlaté deti,“ takto hovorila, „počas všetkých tých rokov, čo som žila vo svete, som nikdy nepočula o takej veci, ako je stáčanie priadze zo žihľavy. Ale ak to Boh káže, človek to vie urobiť. Prečo by si to nemala skúsiť?“

Renelda to vyskúšala. K jej veľkému počudovaniu, keď bola žihľava rozdrvená a pripravená, dalo sa z nej spraviť kvalitné vlákno, mäkké, ľahké a pevné. Veľmi rýchlo sa z neho dala spraviť spodnička, ktorá mala byť pre ňu na jej sobáš. Tkala a strihala zároveň. Dúfala pritom v to, že ju gróf nebude nútiť, aby utkala zo žihľavy aj rubáš pre neho. Keď dokončila šitie, Burchard-vlk práve prichádzal.

„Nuž,“ povedal, „ako si na to so šitím?“

„Tu, môj lord, je môj svadobný kus odevu,“ odpovedala Renelda ukazujúc mu žihľavovú spodničku, ktorá bola najjemnejšia a najbelšia, akú kedy len ľudské oko zazrelo.

Gróf až zbledol, tak sa zahanbil, ale hneď nato jej hrubánsky odpovedal:

„Veľmi dobre. Teraz sprav ešte ten rubáš pre mňa.“

Priadka sa pustila do práce. Ako sa gróf vrátil na zámok, celého ho od chladu až zatriaslo. Cítil sa, akoby niekto už chodil po jeho hrobe. Pokúsil sa zjesť večeru, ale nemohol. Celý sa trasúc odišiel si ľahnúť do postele s vysokou horúčkou. Ale nezaspal. A ráno sa mu už nedarilo vstať z postele.

Táto náhla nemoc, ktorá sa neustále zhoršovala, spôsobila, že mu nebolo ľahko na duši a cítil sa veľmi nepokojný. Bezpochyby, Reneldin kolovrátok vedel všetko o tom. Ako keby spolu jeho telo i rubáš boli pripravené ísť spolu do hrobu.

Prvou vecou, ktorú Burchard urobil bolo, že poslal ku Renelde posla oznámiť jej, nech zastaví kolovrátok.

Renelda poslúchla. V ten večer sa jej Guilbert opýtal:

„A či nám gróf dal už povolenie na sobáš?“

„Nie,“ odpovedala Renelda.

„Tak pokračuj v práci, miláčik. To je jediný spôsob, ako ho dostaneme. Gróf sám ti to povedal.“

Nasledujúce ráno, hneď ako dala dom do poriadku, si dievčina sadla ku kolovrátku a začala priasť. O dve hodiny neskôr prišli za ňou vojaci. Keď ju uvideli priasť, uchopili ju, zviazali jej ruky a nohy. Potom ju odniesli ku brehu rieky, ktorá bola rozvodnená nedávnymi dažďami. Hodili ju do vody, sledovali, ako sa potápa, a odišli. Ale Renelde sa podarilo vynoriť na vodnú hladinu. Hoci nevedela plávať, s menšími ťažkosťami sa dostala späť na breh rieky.

Išla priamo domov. Sadla si ku kolovrátku a znovu začala priasť.

Onedlho sa u nej v dome ukázali opäť dvaja vojaci. Uchopili dievča, odniesli ju ku brehu rieky, okolo krku jej uviazali veľký kameň a hodili ju do vody.

V danom momente, ako sa otočili, kameň sa sám od seba odviazal a klesol ku dnu rieky. Renelda sa prebrodila brodom na breh, vrátila sa do chaty a sadla si ku kolovrátku a priadla. Tentokrát sa gróf rozhodol ísť do Locquignolu osobne. Ale keďže bol od horúčky veľmi slabý a neschopný chôdze, nechal sa niesť na nosidlách. Pradiarka stále priadla. Keď ju uvidel, namieril na ňu a vystrelil. Strela ju minula. Tak stále priadla.

Burcharda uchvátil taký zúrivý hnev, že ho to skoro zabilo. Polámal kolovrátok na tisíc kúskov. Potom omdlel a upadol na zem. Odniesli ho späť na zámok v bezvedomí.

Na druhý deň kolovrátok opravili. Pradiarka si hneď k nemu sadla a začala priasť. Už cítila v kostiach, že keď pradie, on zomiera. Gróf rozkázal, aby jej zviazali ruky a nespúšťali ju z očí ani na chvíľu.

Lenže stráž zaspala, putá povolili samé od seba a pradiarka pokračovala v pradení.

Burchard dal povytrhávať každú žihľavu v okolí troch míľ. Sotva však, keď každú z nich z pôdy vytrhli, tie sa vysemenili do pôdy a okamžite na jej mieste vyrástla ďalšia. Ako sa na ňu pozerali, rástla im priamo pred očami.

Žihľava rástla dokonca i na vychodenej dlážke v chalupe. A tak rýchlo, ako bola vykorenená, praslica si zhromažďovala okolo seba dostatok žihľavy rozdrvenej a hotovej na pradenie.

Každým dňom sa Burchardovi zhoršovalo zdravie. Sledoval, ako sa približuje koniec jeho života.

Grófka presýtená ľútosťou nad utrpením svojho manžela napokon prišla na to, čo bolo príčinou jeho ochorenia. Prosila ho, aby sa nechal dať vyliečiť.

Ale gróf vo svojej pýche rázne odmietol dať súhlas na ten sobáš.

Tak tá dáma sa rozhodla bez jeho vedomia modliť sa za milosť u pradiarky. Zaprisahávala sa v mene pradiarkinej mŕtvej matky, aby už viacej nepriadla.

Renelda jej to prisľúbila, ale večer k nej prišiel do chaty Guilbert. Ako videl, nenapriadla toľko látky, koľko minulý večer. Tak sa vypytoval na dôvod.

Renelda sa mu priznala, že sa pred ňou modlila grófka, aby nenechala jej manžela zomrieť.

„Bude teda súhlasiť s naším sobášom?“

„Nie.“

„Nechaj ho teda zomrieť.“

„Ale čo na to povie grófka?“

„Grófka pochopí, že to nie je tvoja chyba. Gróf sám je vinný za svoju vlastnú smrť.“

„Počkajme chvíľu. Možno sa mu jeho srdce obmäkčí.“

Tak čakali jeden mesiac, dva, šesť, po celý rok. Pradiarka viacej nepriadla.

Gróf ju prestal prenasledovať, ale stále odmietal súhlasiť s ich sobášom.

Guilbert začínal byť netrpezlivý.

Nešťastné dievča ho milovalo celou svojou dušou. Bolo nešťastnejšie než predtým, keď Burchard trýznil len jej telo.

„Ukončime s tým,“ povedal Guilbert.

„Počkaj ešte chvíľu,“ prosila Renelda.

Ale mladého muža to už začalo unavovať. Prichádzal do Locquignolu zriedkavejšie. A veľmi skoro nato prestal za ňou chodievať úplne. Renelde prišlo ťažko na duši. Mala dojem, že jej ide srdce roztrhnúť, ale držala sa statočne.

Jedného dňa stretla grófa. Zalomila rukami ako pri modlitbe a zvolala:

„Môj lord, Zľutuj sa nad nami!“

Burchard-vlk otočil hlavu opačným smerom a prešiel ďalej.

Mohla pokoriť jeho pýchu a ísť späť ku svojmu kolovrátku, ale ona neurobila nič takého.

Onedlho sa dozvedela, že Guilbert opúšťa krajinu. Ani jej neprišiel povedať zbohom. Ale v tom istom čase vedela deň a hodinu jeho odchodu. Ukryla sa na ceste, ktorou mal prechádzať, aby ho uvidela ešte raz.

Keď prišla dovnútra, potichu položila svoj kolovrátok do rohu miestnosti a plakala tri dni a tri noci.

Ubehol ďalší rok. Vtedy gróf zase vážne onemocnel. Grófka sa domnievala, že to kvôli Renelde. Či bola unavená čakaním a znovu začala priasť? Ale keď prišla ku chalupe pozrieť sa, zistila, že sa kolovrátok nepoužíva a že je odložený v kúte.

Akokoľvek, grófovo zdravie sa neustále zhoršovalo, až ho lekári prestali chcieť liečiť, lebo nevedeli nájsť preňho fungujúci lekársky medikament, ktorý by ho vyliečil. V kostolnej veži už mu zvonil umieračik. Uložil sa do postele a čakal na smrť. Ale smrť nebola tak blízko, ako si lekári mysleli a on tu, na tomto svete, ešte pretrvával.

Zdalo sa, že je v zúfalom stave, ale jeho zdravotný stav sa ani nezhoršoval, ani nelepšil. Nemohol ani žiť a ani zomrieť. Strašne trpel. Hlasno si zvolával pani Smrť, aby si prišla preňho a ukončila jeho bolesti a trápenie.

Vo svojej extrémne krajnej zdravotnej situácii si spomenul na to, čo povedal malej pradiarke. Ak smrť prichádza tak pomaly, tak je to preto, že on ešte nie je pripravený nasledovať ju, lebo ešte nemá svoj rubáš na pohreb.

Poslal pre Reneldu. Tá sa usadila vedľa jeho postele. Hneď jej prikázal, aby začala priasť látku na jeho rubáš.

Sotva pradiarka začala so svojou prácou, keď sa grófovi trochu uľavilo od neznesiteľnej bolesti.

Vtedy sa konečne jeho srdce obmäkčilo. Bolo mu ľúto všetkého zla, ktorého sa z pýchy dopustil. Poprosil Reneldu, aby mu odpustila. Tak Renelda mu odpustila a pokračovala v pradení cez deň i noc.

Keď vlákno zo žihľavy bolo spradené, začala ho tkať so svojím tkáčskym člnkom. Vystrihla látku pre rubáš a začala ju zošívať.

A takisto ako predtým, keď zošívala, grófovi sa neustále zmenšovali preukrutné bolesti, ktoré cítil v tele. Jeho život sa pomaly napĺňal a začali sa nad ním zaťahovať oblaky. Keď ihla urobila posledný steh, tak práve vtedy naposledy gróf Burchard-vlk vydýchol a všetkých nás opustil.

V tú istú hodinu sa Guilbert vrátil do krajiny. Keďže nikdy neprestal milovať Reneldu, o osem dní nato sa spolu zosobášili.

Stratil dva roky šťastia, ale uspokojilo ho pomyslenie na to, že jeho manželka bola nielenže bystrá pradiarka, ale i statočná a dobrá žena celkovo.

@[ Ch. Denlin]@OH***