2*29*064 Farmár Číbrada **(2,6k)

Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a z oblohy padal veľký hrach, si žil spokojne jeden muž so svojou ženou. Mali jediného syna. Volali ho Jakub. Jeho matka si myslela, že je to jeho povinnosť ísť niekomu do služby. Povedala svojmu manželovi, aby ho niekam zobral.

            „Musíš mu zohnať také dobré miesto, aby sa stal majstrom všetkých majstrov,“ povedala a potom im zabalila do tašky nejaké jedlo a trochu tabaku.

Nuž, boli u mnohých majstrov, ale všetci povedali, že by vedeli mládenca urobiť takým dobrým, ako sú oni, ale lepším od nich nie. Keď sa muž vrátil domov ku svojej starej žene s takouto odpoveďou, povedala mu:

            „Budem rovnako spokojná s tým, že čokoľvek s ním urobíš, len na jednom mi záleží, aby si z neho dal spraviť majstra všetkých majstrov.“ Potom im ešte raz vložila do batoha nejaké jedlo a trochu tabaku. A muž so synom sa znovu vybrali do sveta na skusy.

            Keď prešli hodnú vzdialenosť, dostali sa až tam, kde bol ľad. Tam stretli muža s povozom, ktorý ťahal čierny kôň.

            „Kam idete?“ spýtal sa ich.

            „Musím ísť zohnať pre syna niekoho, kto ho zoberie k sebe za učňa a bude schopný ho naučiť obchodné remeslo, podľa ktorého sa naučí, ako sa stať majstrom všetkých majstrov, lebo moja žena je z takej zámožnej a majetnej rodiny, že dané remeslo považuje  za najvhodnejšie povolanie preňho,“ povedal muž.

„Potom sme sa teda nestretli zbytočne,“ povedal muž z voza, „lebo ja som taký muž, ktorý to vie urobiť a práve teraz hľadám niekoho do služby na výučbu. Hej, sadaj za mňa,“ povedal chlapcovi a kôň s nimi vyletel rovno do neba.

„Nie, kdeže, počkaj chvíľu!“ zakričal otec chlapca. „Ja potrebujem vedieť tvoje meno a kde žiješ.“

„Ó, ja som doma na severe i juhu, na východe i západe, a volám sa farmár Číbrada,“ povedal majster. „Môžeš sem prísť znovu o rok a ja ti poviem, či mi tvoj syn vyhovuje.“ Potom pokračovali vo svojej ďalekej ceste a zmizli v čase.

Keď muž prišiel domov, stará matka sa ho spytovala, ako pochodil so svojím synom.

„Ach, len nebesá vedia, čo sa stalo s ním!“ povedal muž. „Vyleteli hore do vzduchu.“ A potom jej rozpovedal, čo sa stalo.

Ale keď žena počula túto zvesť a zistila, že muž vôbec nevedel, ako vlastne pochodil, či sa tam ich syn naučí potrebné znalosti a kedy skončí jeho výučba, dokonca ani to, kde vlastne odišiel, nabalila ho znovu, aby to zistil. Do jeho batoha mu nabalila jedlo a dobrého šnupavého tabaku, ktoré si zobral so sebou.

Keď kráčal nejaký čas, prišiel k veľkému lesu. Prechádzal ním celý deň. Keď sa začalo stmievať, uvidel v diaľke žiariť veľké svetlo. Nuž sa vybral smerom k nemu. Po dlhom, dlhom čase prišiel k malej chatrči na úpätí skaly. Pred ňou stála stará žena. Vyťahovala vedro vody zo studne so svojím nosom. Mala ho taký dlhý.

„Dobrý večer, dobrá matka,“ povedal muž.

„Dobrý večer aj tebe,“ povedala stará žena. „Počas sto rokov ma ešte nikto nenazval dobrou matkou.“

„Nájdem tu prístrešok u vás dnes v noci na ubytovanie?“ spýtal sa muž.

„Nie,“ odpovedala stará žena. Ale muž vytiahol svoj šnupavý tabak a začal si ho vychutnávať. I ponúkol jej kúsok z neho. Ona bola z toho taká natešená, že začala tancovať. V zápale radosti mu napokon dovolila prenocovať. Zakrátko na to jej zvolenie sa jej opýtal o farmárovi Číbradovi.

Povedala mu, že nevie o ňom absolútne nič. Ale že ona vládne všetkým štvornohým zvieratám a niektoré z nich ho možno poznajú. Tak zapískala na píšťalku, ktorú mala pri sebe a všetky z nich sa zhromaždili. Spýtala sa ich. Lenže žiadne z nich nevedelo nič o farmárovi Číbradovi.

„Nuž,“ povedala stará žena, „my sme tri sestry. Jedna z nás by to mohla vedieť, kde sa on nachádza. Môžeš si požičať môjho koňa a povoz. Do nasledujúcej noci sa dostaneš k druhej z nás. Ale pozor, jej dom je tristo míľ ďaleko. Choď najkratšou cestou.“

Muž sa tam nad ránom vybral. Prišiel tam k večeru. Tam stála tiež jedna stará žena a naberala vodu so svojím nosom.

„Dobrý večer, dobrá matka,“ povedal muž.

„Dobrý večer aj tebe,“ povedala druhá stará žena. „Počas sto rokov ma ešte nikto nenazval dobrou matkou.“

„Nájdem tu prístrešok u vás dnes v noci na ubytovanie?“ spýtal sa muž.

„Nie,“ odpovedala stará žena. Ale muž vytiahol svoj šnupavý tabak a začal si ho vychutnávať. I ponúkol jej kúsok z neho. Ona bola z toho taká natešená, že začala tancovať. V zápale radosti mu napokon dovolila i táto prenocovať. Spýtal sa jej o farmárovi Číbradovi.

Nevedela o ňom nič, ale vládla všetkým rybám. Povedala, že možno niektoré z nich o ňom budú vedieť. Zapískala na píšťalku, ktorú mala pri sebe a všetky z nich sa hneď pri nej zhromaždili. A spýtala sa ich. Lenže žiadna z nich nevedela nič o farmárovi Číbradovi.

„Nuž,“ povedala druhá stará žena, „mám ešte jednu sestru. Ona by snáď mohla niečo o ňom vedieť. Žije šesťsto míľ odtiaľto. No, môžeš si zobrať môjho koňa a povoz. Dostaneš sa tam zajtra v noci.“

Ešte pred brieždením sa vybral na dlhú cestu. Prišiel tam pri západe slnka. Stará žena tam stála pri ohni a prehrabávala sa v pahrebe svojím veľmi dlhým nosom.

„Dobrý večer, dobrá matka,“ povedal muž.

„Dobrý večer aj tebe,“ povedala tretia stará žena. „Počas sto rokov ma ešte nikto nenazval dobrou matkou.“

„Nájdem tu prístrešok u vás dnes v noci na ubytovanie?“ spýtal sa muž.

„Nie,“ odpovedala stará žena. Ale muž vytiahol svoj šnupavý tabak a začal si ho vychutnávať. I ponúkol jej kúsok z neho. Ona bola z toho taká natešená, že začala tancovať. V zápale radosti mu napokon dovolila prenocovať vo svojom dome. Spýtal sa jej na farmára Číbradu. Ona o ňom vôbec nič nevedela. Vládla všetkému vtáctvu. Zapískala na svojej píšťalke a všetky vtáky sa zhromaždili. Orol doletel ako posledný. Keď sa ho spýtala, povedal, že práve ide od farmára Číbradu. Potom mu táto tretia stará žena povedala, aby ukázal tomu mužovi cestu k farmárovi Číbradovi. Ale orol sa potreboval najskôr niečoho najesť. Potom chcel počkať až do druhého dňa, lebo bol taký unavený z dlhej cesty, že nebol už schopný ani vzlietnuť zo zeme. Keď sa orol dostatočne najedol a dobre si oddýchol, stará žena mu vytrhla z chvosta jedno pierko. A usadila muža na orla namiesto vytrhnutého peria. Orol s ním odletel preč do výšok. K farmárovi Číbradovi doleteli pred polnocou.

Keď tam doleteli, orol mu povedal: „Pred dverami tam leží veľa mŕtvych tiel, ale nesmieš sa nad tým znepokojovať. Ľudia, ktorí sú vo vnútri, všetci tuho spia. Takže sa ľahko nezobudia. Musíš ísť priamo ku kredencu. Zober odtiaľ tri kúsky chleba. Keď budeš počuť niekoho chrápať, vytrhni mu tri perá z jeho hlavy. Nezobudí ho to.“

Muž tak urobil. Keď vzal kúsky chleba, vytrhol farmárovi jedno pero.

„Úf!“ zvolal zo sna farmár Číbrada.

Tak mu muž vytrhol druhé pero. Farmár Číbrada skríkol: „Úf!“ znovu.

Ale keď mu muž vytrhol tretie pero, farmár Číbrada skríkol tak hlasno, že si muž myslel, že sa steny, tehly i malta rozsypú na kúsky na dome. No farmár pokračoval vo svojom spaní. Keď muž vyšiel von, orol mu povedal, čo má ďalej urobiť. Poslúchol ho. Išiel ku dverám stajní. Tam sa potkol o ťažký kameň, ktorý zdvihol. Pod ním ležali tri triesky z dreva. Tie zodvihol tiež. Zatlačil na dvere na stajni a naraz ich otvoril. Hodil na zem kúsky chleba a pribehol zajac, ktorý ich zjedol. Toho zajaca chytil. Potom mu orol povedal, aby mu vytrhol z chvosta tri perá a namiesto nich, aby tam uložil zajaca, kameň a drevené triesky. Aby ich potom všetkých mohol odniesť domov.

Keď orol letel už hodný čas, pristál na kameni.

„Vidíš niečo?“ spýtal sa.

„Áno, kŕdeľ vrán letí ku nám,“ povedal muž.

„Potom musíme letieť trochu ďalej,“ povedal orol a vzlietol a letel ďalej.

Po krátkom čase sa spýtal znovu: „Vidíš niečo teraz?“

„Áno, vrany sú teraz bližšie za nami,“ povedal muž.

„Tak teda zhoď dolu tri perá, ktoré si mu vytrhol z hlavy,“ povedal orol.

Muž tak urobil. Hneď nato, ako tak urobil, perá sa zmenili na kŕdeľ krkavcov, ktoré začali naháňať vrany naspäť domov. Potom orol letel s mužom oveľa ďalej. Ale po čase sa unavil a oddýchol si na kameni.

„Vidíš niečo teraz?“ spýtal sa.

„Nie som si veľmi istý,“ odpovedal muž, „ale myslím, že vidím prichádzať niečo z veľkej diaľky.“

„Potom urobíme dobre, keď budeme letieť trochu ďalej,“ povedal orol a leteli ďalej.

„Vidíš už niečo?“ spýtal sa orol po nejakom čase, ako leteli.

„Áno, už sa k nám približuje,“ povedal muž.

„Tak zhoď dolu drevené triesky, ktoré si vzal spod šedého kameňa. Hneď ako tak urobil, vyrástol z nich veľký hustý les. A farmár Číbrada musel ísť domov pre sekeru, aby si presekal cestu cezeň. Tak orol mohol pokračovať vo svojom lete dlhú, dlhú cestu. Ale predsa sa len unavil a sadol si na strom, ihličnatú jedľu.

„Vidíš ešte niečo za nami?“ spýtal sa.

„Áno, hoci nie som si celkom istý,“ povedal muž, „ale myslím, že som zachytil letmým pohľadom niečo veľmi ďaleko.“

„Musíme letieť ešte trochu ďalej,“ povedal orol a zase pokračovali v lete. „Teraz musíš zhodiť ten veľký kameň, ktorý si zobral od dverí do stajne.“

Muž tak urobil. A ten sa premenil na veľkú kamenistú horu, cez ktorú sa musel farmár Číbrada presekať, aby ich mohol ďalej prenasledovať. Ale ako tak robil, uprostred hory si zlomil nohu. Tak sa musel vrátiť domov a ošetriť si ju.

Zatiaľ čo tak robil, orol zaletel až k mužovmu domu spolu s ním a so zajacom. Keď prišli domov, muž išiel na cintorín pri kostole. Posypal zajaca kresťanskou zeminou a ten sa hneď premenil na jeho syna Jakuba.

Keď bol v meste trh, mladík sa premenil na bieleho koňa, belka. Nakázal otcovi, aby s ním išiel na trhovisko. „Ak ma niekto bude chcieť kúpiť,“ povedal, „povedz mu, že chceš sto dolárov za mňa. Ale nesmieš zabudnúť dať mi dole ohlávku. Lebo ak zabudneš, už nikdy nebudem môcť odísť od farmára Číbradu. On je ten muž, ktorý príde a bude ma chcieť kúpiť.“

A tak sa i stalo. Vyjednávač s koňmi prišiel a mal veľkú záľubu kúpiť koňa. Muž dostal zaňho sto dolárov. Keď bola urobená dohoda, Jakubov otec dostal peniaze. Vyjednávač s koňmi chcel i ohlávku.

„To nebolo súčasťou obchodného jednania,“ povedal muž, „a ohlávku nedostaneš. Mám i ďalšie kone, ktoré potrebujem predať.“

Tak každý z nich šiel svojou cestou. Vyjednávač s koňmi nezašiel príliš ďaleko a Jakub nadobudol svoju pôvodnú podobu. A keď muž prišiel domov, už sedel na lavičke pri peci.

Nasledujúci deň sa zmenil na hnedého koňa, hnedáka. Povedal svojmu otcovi, aby s ním išiel na trhovisko. „Ak príde k tebe muž a bude ma chcieť kúpiť,“ povedal Jakub, „povedz mu, že chceš dvesto dolárov, ktoré ti on vďačne dá. Potom ťa pohostí. Ale čokoľvek budeš piť či urobíš, nezabudni vziať zo mňa ohlávku. Inak ma už nikdy neuvidíš.“

A tak sa i stalo. Muž dostal svojich dvesto dolárov za koňa. A veľmi dobre sa s ním zaobchádzalo. No, predtým než sa rozišli, nezabudol dať dolu ohlávku. To si zapamätal. Ale kupec nezašiel príliš ďaleko a mladík nadobudol znovu svoju pôvodnú podobu. A keď muž prišiel domov, Jakub už sedel na lavičke vedľa pece.

Na tretí deň sa situácia opakovala. Mladík sa zmenil na veľkého čierneho koňa. Povedal svojmu otcovi, že ak príde muž, ktorý ho bude chcieť kúpiť, nech zoberie zaňho tristo dolárov. Že určite ho dobre pohostí a bude spokojný s výhodnou kúpou, že ho predá. Ale čokoľvek urobí alebo trebárs i vypije, nech nezabudne dať mu dole ohlávku. Lebo inak nebude môcť odísť od farmára Číbradu, ako dlho len bude žiť.

„Nie, neboj sa,“ povedal muž, „nezabudnem.“

Keď sa dostali na trhovisko, dostal tristo dolárov. Ale farmár Číbrada ho tak dobre pohostil, že v rámci spokojnosti a dobrej pohody úplne zabudol mu sňať dolu ohlávku. Tak takto farmár Číbrada odišiel spolu s koňom.

Keď prešiel istú vzdialenosť, musel ísť do baru, mal chuť na koňak. Tak postavil sud plný červených horúcich klincov koňovi rovno pod nos. Potom uviazal ohlávku pevne ku skobe a vošiel rovno do baru. Tak kôň tam zostal stáť dupajúc, kopajúci, funieť a stavať sa na zadné. A tu vyšlo dievča, ktoré si pomyslelo, že je to predsa hriech takto nezdravo zaobchádzať s koníkom.

„Ách, úbohé stvorenie, čo to len máš za pána, že s tebou takto zaobchodí!“ povedala a odsunula ohlávku zo skoby, takže kôň sa mohol otočiť okolo a zjesť ovos siaty, čo tam bol.

„Tu som!“ zvrieskol farmár Číbrada a vybehol z dverí. Ale kôň už striasol dolu ohlávku a skočil do malého rybníka, ktorý bol obďaleč. Tam sa premenil na malú rybku. Farmár Číbrada skočil za ním a premenil sa na veľkú šťuku. Tak Jakub sa premenil na holuba. farmár Číbrada sa premenil hneď na jastraba a začal napádať holuba. Práve vtedy stála pri okne kráľovského paláca princezná a sledovala urputný boj.

„Keby si vedel toľko, čo ja viem, vletel by si mi cez okno dovnútra,“ prihovorila sa princezná holubovi. Tak holub vletel dnu cez okno a premenil sa znovu na Jakuba a povedal jej všetko, čo sa stalo.

„Zmeň sa na zlatý prsteň a navleč sa mi na prst,“ povedala princezná.

„Nie, to nebude fungovať,“ povedal Jakub, „lebo potom farmár Číbrada nechá kráľa ochorieť a okrem neho sa nenájde nikto iný, kto ho vylieči. Potom za odmenu bude požadovať ten zlatý prsteň.“

„Ja poviem, že ho mám od matky a že sa s ním nemienim rozlúčiť,“ povedala princezná.

Tak sa Jakub premenil na zlatý prsteň a navliekol sa princeznej na prst. A farmár Číbrada ho nemohol dostať. No lenže to, čo predpovedal mladík, sa stalo skutočnosťou.

Kráľ ochorel. Nebolo lekára, ktorý by ho bol vedel vyliečiť. Až prišiel farmár Číbrada a ten ho zbavil nemoci. Ako odmenu požadoval za to prsteň, ktorý nosila na prste princezná.

Tak kráľ poslal posla ku princeznej, aby mu dala ten prsteň. Avšak ona to odmietla so slovami, že ho zdedila po svojej matke. Keď o tom informovali kráľa, ten vbehol do zúrivého hnevu a povedal, že to je jedno od koho ho zdedila, on ten prsteň jednoducho chce a aj ho dostane.

„Nuž, je zbytočné sa hnevať kvôli tomu,“ povedala princezná, „lebo ho nemôžem dostať dolu z prsta. Ak chceš ten prsteň, budeš si ho musieť zobrať spolu i s prstom!“

„Len ma nechaj vyskúšať dať ti ho dolu a veľmi rýchlo pôjde z prsta von,“ povedal farmár Číbrada.

„Nie, ďakujem, vyskúšam sama,“ povedala princezná a išla ku kozubu. Položila na prsteň nejaký popol.

Tak prsteň zišiel dolu a stratil sa v popole ohniska.

Farmár Číbrada sa zmenil na zajaca, ktorý škriabal a zoškraboval ohnisko kvôli prsteňu, až mu popol vbehol do uší. Ale Jakub sa zmenil na líšku a odhryzol zajacovi hlavu. A ak farmár Číbrada by bol ovládaný trebárs i diablom, všetko zlo spolu s ním bolo teraz už u konca.

Mládenec si zobral za manželku princeznú a bol s ňou šťastný navždy až doteraz.

@[From P. C. Asbjornsen]@OH***