2*30*065 Matka Perinbaba **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žila raz jedna vdova, ktorá mala dve dcéry. Jedna bola pekná a bystrá, druhá bola škaredá a lenivá. Ale keďže tá škaredá bola jej vlastná dcéra, ľúbila ju nadovšetko. A tá pekná musela robiť všetku prácu v dome. V skutočnosti tam len slúžila ako slúžka a robila všetky domáce práce. Každý deň sedávala pri studni a musela priasť vlákno, až dokedy ju neboleli prsty a nemala ich krvavé. V jeden deň jej kvapla kvapka krvi na vreteno. Tak ho namočila do studne, lebo ho chcela umyť. Ale nešťastnou náhodou jej vypadlo z ruky a padlo rovno do studne. Bežala ku svojej macoche, ale tá ju len kruto vyhrešila a bola k nej taká neľútostná, že jej v hneve povedala:

„Nuž, keďže si upustila vreteno do studne, musíš ísť preňho. A neukazuj sa mi pred očami predtým, ako ho neprinesieš so sebou.“

Potom sa nešťastné dievča vrátilo ku studni. Nevedelo, čo má urobiť. V nešťastí a zúfalstve skočila do studne a potopila sa vo vode až naspodok. Na čas stratila vedomie. Keď prišla naspäť k sebe a nadobudla vedomie, zrazu sa ocitla ležať na zemi uprostred krásnej lúky. Slnko jasne žiarilo nad hlavou na okolí kvitli tisícky kvetov. Vstala a potulovala sa po tomto čarovnom mieste. Až prišla ku peci plnej chleba. Ten chlieb na ňu zavolal:

„Jáj! Vezmi ma preč, lebo inak zhorím na popol. Už som dostatočne upečený.“

Tak rýchlo pristúpila k peci. Vybrala z nej všetky bochníky, jeden po druhom. Potom išla trochu ďalej a prišla ku stromu obsypaného krásnymi do ružova sfarbenými jablkami. Ako prechádzala okolo, ten na ňu zavolal:

„Jáj! Zatras so mnou, zatras. Moje jablká sú už celkom zrelé.“

Urobila tak, ako ju požiadal. Zatriasla stromom a jablká popadali dolu ako dážď a žiadne z nich nezostalo na strome. Keď ich pozbierala na kopu, išla svojou cestou ďalej. Tu prišla na svojej ceste k malému domu, pri dverách ktorého sedela stará žena. Stará dáma mala také veľké zuby, že dievčina sa vyľakala a chcela utiecť preč, ale stará žena na ňu zavolala:

„Čo sa obávaš, dieťa moje? Zostaň so mnou a buď mojou dobrou malou slúžkou. Ak dobre urobíš svoju prácu, dobre ťa odmením. Ale musíš byť veľmi opatrná v tom, ako ustelieš moju posteľ. Musíš natriasť moju perinu poriadne, až z nej bude perie lietať. Potom ľudia vo svete povedia, že sneží, pretože ja som matka Perinbaba.“

Rozprávala tak vľúdne a láskavo, že dievčina bola zo srdca dojatá a okamžite súhlasila vstúpiť do služby. Pracovala pre starú ženu najlepšie, ako len vedela. Natriasala perinu tak dobre, až perie lietalo na okolí ako snehové vločky. Tak si viedla spokojný život. Nikdy nedostala pokarhanie. Žila z plodov, ktoré im poskytovala úrodná zem. Po istom čase s matkou Perinbabou začala byť smutná a depresívna. Najskôr nevedela, čo sa s ňou deje. Potom si uvedomila, že žiali za domovom. Tak išla za matkou Perinbabou a povedala jej:

„Ja viem, že mi je tu tisíckrát lepšie ako kedykoľvek predtým v mojom živote. Napriek tomu, mám veľkú túžbu ísť domov. Aj keď si ku mne veľmi láskavá a dobrá, nemôžem tu dlhšie zostať, ale sa musím vrátiť ku svojim ľuďom.“

„Tvoja túžba za domovom ma teší,“ povedala matka Perinbaba, „a pretože si mi slúžila tak verne a oddane, sama ti ukážem cestu späť na svet.“

Tak ju vzala za ruku a viedla ju k otvoreným dverám. Ako dievčina prechádzala cez ne, celú ju pokryl zlatý dážď, od hlavy až po päty.

„To je odmena za to, že si mi tak dobre slúžila,“ povedala matka Perinbaba a dala jej vreteno, ktoré jej spadlo do studne. Potom zatvorila dvere a dievča sa ocitlo naspäť vo svete, neďaleko od jej domu. Keď prechádzala okolo kurníka, stará sliepka, ktorá sedela na múre, zakotkodákala:

„Kvok, kvok, kotkodák, naša zlatá slúžtička sa nám vrátila späť.“

Išla rovno ku svojej macoche. Keďže sa vrátila celá pokrytá zlatom, bola doma veľmi vítaná.

Začala rozprávať všetko, čo sa jej prihodilo. Keď jej nevlastná matka počula, ako prišla ku svojmu bohatstvu, veľmi úzkostlivo chcela zabezpečiť rovnaké bohatstvo aj pre jej záhaľčivú, škaredú dcéru. Tak jej povedala, nech si sadne pri studňu a ide priasť. Aby zakrvavila vreteno, vložila jej ruku do tŕnia na živom plote a prepichla jej tŕňom prst. Potom hodila vreteno do studne a nechala ju do nej skočiť. Takisto ako i jej sestra sa ocitla na prekrásnej lúke. Pobrala sa tou istou cestou. Keď prišla k pekárskej peci, chlieb na ňu začal volať:

„Jáj! Vezmi ma preč z pece, lebo inak zhorím na popol. Už som dostatočne upečený.“

Ale dievča dobré na nič odpovedalo:

„Dobrý vtip, skutočne. Nebudem si špiniť moje ruky tebou!“

A pokračovala ďalej. Čoskoro prišla k jabloni, ktorá zvolala:

„Jáj! Zatras so mnou, moje jablká sú už celkom zrelé.“

„Pôjdem radšej ďalej od teba, aby mi jedno z nich nespadlo na hlavu.“

A išla si svojou cestou. Keď prišla k domu matky Perinbaby, vôbec sa jej neobávala, lebo už bola upozornená na jej veľké zuby. Hneď ochotne súhlasila, že jej bude slúžiť. Prvý deň pracovala veľmi usilovne a urobila všetko, čo jej pani prikázala, lebo myslela na zlato, ktoré by mala od nej dostať. No hneď na druhý deň zlenivela. A na tretí deň ani nevstala ráno. Vôbec nepripravila matke Perinbabe posteľ tak, ako mala. Ani duchnu nenatriasla poriadne, aby perie lietalo. Tak jej pani sa skoro zunovala a prepustila ju, čo veľmi potešilo lenivé stvorenie.

,Teraz,’ pomyslela si, ,ma pokryje zlatý dážď.’

Matka Perinbaba ju priviedla k tým istým dverám ako jej sestru, ale keď prechádzala cez dvere namiesto zlata ju celú pokryl čierny asfalt.

„To je odmena za tvoju službu,“ povedala matka Perinbaba a zavrela za sebou dvere.

Tak lenivé dievča prišlo domov celé pokryté asfaltom. Keď ju uvidela stará sliepka z vrchu múra, zvolala hlasno:

„Kvok, kvok, kotkodák! Naša špinavá, lenivá lajda prišla späť domov.“

A čierny asfalt bol taký lepkavý, že jej zostal na koži už celý život a nikdy z nej už nezišiel dolu.

To bol príbeh o usilovnej dievčine a o lenivej dievčine.

@[Grimm]@OH***