2*31*066 Minikin **(4,6k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden manželský pár, ktorý trpel veľkú núdzu. Žili v starej chatrči. Nemali vôbec nič, nemali čo jesť, dokonca nemali ani drevo na zakúrenie. Ale aj keď nemali vôbec nič, Pán Boh ich obdaril množstvom detí, a každý rok im jedno pribudlo. Muž s tým nebol veľmi natešený. Reptal a zúril kvôli tomu. Vravel, že už je až príliš veľa týchto drobných radostí. Tak jednoducho, keď sa malo narodiť ďalšie dieťa, odišiel do lesa po drevo na oheň. Povedal, že nechce vidieť nové dieťa. No, počul ho celkom skoro, keď začalo vrieskať a pýtať si jesť.

Hneď ako sa dieťa narodilo, začalo sa obzerať po izbe. Bol to syn.

„Ach, moja drahá matka,“ povedal, „daj mi nejaké oblečenie po mojich starších bratoch a dostatok jedla na zopár dní. Pôjdem hľadať šťastie do sveta, lebo ako vidím, už máš detí dosť.“

„Nech sú nám nebesá na pomoci, syn môj!“ povedala matka. „To nikdy nedopustím. Ty si ešte príliš malý na to.“

Ale malé stvorenie bolo pevne rozhodnuté a išlo si za svojím. Prosilo a modlikalo tak dlho, až matka bola nútená dať mu nejaké staré háby na oblečenie a uviazala mu do batôžka trochu jedla. A ten si potom veselo a šťastne odišiel do sveta.

Lenže sotva opustil dom, sa narodil ďalší syn. Pozrel okolo seba a povedal: „Ach, moja drahá matka, daj mi nejaké staré oblečenie po mojich bratoch a trochu jedla na niekoľko dní. Pôjdem do sveta a nájdem svoje dvojča – brata, lebo už máš detí dosť.“

„Nech sú nám nebesá na pomoci, syn môj!“ povedala matka. „To nikdy nedopustím. Ty si ešte príliš malý na to.“

Ale hovorila úplne zbytočne, lebo chlapec prosil a modlikal, až dokedy mu nedala nejaké staré háby a za batôžtek jedla. A potom sa vybral statočne, odhodlane a mužne do sveta hľadať svoje dvojča – brata.

Keď ten mladší už kráčal nejaký čas, zachytil pohľadom, celkom blízko pred sebou, svojho staršieho brata. Zavolal naňho a nakázal mu, aby postál a počkal naňho.

„Počkaj chvíľu,“ povedal, „kráčaš ako na dostihy, ale mal by si počkať na svojho mladšieho brata, ktorý sa ponáhľa do sveta takisto ako i ty.“

Tak starší postál a obzrel sa. Mladší sa poponáhľal, aby ho dobehol. Potom mu povedal, že je jeho brat a pokračoval: „Ale teraz si sadnime a pozrime sa, aké jedlo nám nabalila matka.“ A tak si sadli a najedli sa.

Keď kráčali trochu ďalej, prišli k potoku, ktorý tiekol cez zelenú lúku. Tam mladší povedal, že sa musia pokrstiť: „Keďže sme sa museli ponáhľať, nemali sme čas to urobiť doma, tak by sme to mali spraviť teraz.“

„Ako sa chceš volať?“ spýtal sa starší.

„Ja sa budem volať Minikin,“ odpovedal druhý. „A ty sa ako budeš volať?“

„Ja sa budem volať Kráľ Pipin,“ odpovedal starší.

Pokrstili sa navzájom a pokračovali vo svojej ceste. Keď už kráčali nejaký čas, prišli na rázcestie, kde sa rozhodli, že sa rozídu. Tak i urobili, ale po krátkom čase sa znovu stretli. Znovu sa rozišli a každý išiel svojou cestou. No, po istom čase sa stretli znovu. Opäť sa rozišli, ale po istom čase sa im stalo to isté. Stretli sa po tretíkrát. Nuž sa rozhodli, že každý z nich pôjde inou časťou, jeden na východ, druhý na západ.

„Ale keď sa dostaneš do núdze alebo ťažkostí,“ povedal starší, „trikrát ma zavolaj a ja prídem a pomôžem ti. Len ma nesmieš zavolať, až dokedy nebudeš naozaj vo veľmi veľkých ťažkostiach.“

„V takom prípade sa neuvidíme dosť dlhý čas,“ povedal Minikin. Zamávali si zbohom a zaželali si veľa šťastia. Minikin išiel na východ a Kráľ Pipin na západ.

Keď Minikin kráčal už dlhý čas, stretol starú, starú hrbatú čarodejnicu, ktorá mala len jedno oko. Minikin jej ho ukradol.

„Och, nie!“ zvolala stará čarodejnica. „Čo sa stalo s mojím okom?“

„Čo mi dáš, ak ti vrátim oko?“ povedal Minikin.

„Dám ti meč, s ktorým môžeš dobyť celú armádu, ten je taký veľkolepý,“ odpovedala žena.

„Teda mi ho daj,“ povedal Minikin.

Stará čarodejnica mu ho dala, tak dostala naspäť svoje oko. Potom Minikin išiel ďalej. Keď sa potuloval istý čas, znovu stretol starú, starú hrbatú čarodejnicu, ktorá mala len jedno oko. Predtým, ako sa nazdala, jej ho Minikin ukradol.

„Och, nie! Čo sa stalo s mojím okom?“ zvolala stará čarodejnica.

„Čo mi dáš, keď ti vrátim oko?“ spýtal sa Minikin.

„Dám ti loď, ktorou sa môžeš plaviť po moriach a riekach, ponad vysoké kopce a hlboké doliny,“ odpovedala stará žena.

„Daj mi ju teda,“ odpovedal Minikin.

Tak mu stará žena dala zmenšenú loď, ktorá sa mu presne zmestila do vrecka. Potom dostala oko späť. Potom si ona išla svojou cestou a Minikin svojou.

Keď kráčal už dlhý čas, stretol po tretíkrát starú, starú hrbatú ženu, ktorá mala len jedno oko. Zase jej ho ukradol. Keď žena začala nariekať a lamentovať a spýtala sa, čo sa stalo s jej okom, Minikin povedal: „Čo mi dáš, aby som ti vrátil oko?“

„Dám ti umenie, ako pripraviť sto sladových pohárov piva na jedno varenie.“

Za naučenie tejto zručnosti stará žena dostala svoje oko späť. Potom sa rozišli a obaja išli svojou cestou.

Ale keď Minikin prešiel istú vzdialenosť, pomyslel si, že by bolo dobré vyskúšať, čo dokáže jeho loď. Vytiahol ju z vrecka. Vložil do nej najskôr jednu nohu, potom druhú, a loď hneď narástla do veľkých rozmerov. Zväčšila sa až do takých obrovských rozmerov, ako lode, ktoré sa plavia na mori.

Vtedy Minikin povedal: „Teraz choď cez moria a rieky, ponad kopce a údolia, a nezastav, až dokedy neprídeš pred kráľovský palác.“

A okamžite sa loď vzniesla do výšky a letela svižne vzduchom ako vták, až dokedy neprišla pred kráľov palác. Tam zostala nehybne stáť.

Z okien kráľovského paláca ho videlo veľa ľudí, ako prichádza. Stáli a sledovali ho. Všetci boli takí užasnutí, že sa rozbehli k lodi zistiť, čo to za muža prichádza, ktorý sa vie plaviť loďou vo vzduchu. Ale zatiaľ čo bežali z kráľovského paláca, Minikin vyskočil z lode a znovu si ju vložil do vrecka. Loďka sa mu zmenšila znovu do malých rozmerov a bola taká malá, ako keď ju dostal od starej ženy. A tí, ktorí prišli z kráľovského paláca, neuvideli na brehu mora nič iné, len malého chlapca v otrhanom ošatení. Kráľ sa ho spýtal, že odkiaľ prišiel. Ale chlapec odpovedal, že nevie. Nevedel ani povedať, ako sa tam dostal. Ale prosil veľmi úpenlivo a pekne, aby dostal miesto v kráľovskom paláci. Ak nič iného, že aspoň bude nosiť drevo a vodu pre kuchynskú slúžku. A tak dostal povolenie to robiť.

Keď Minikin prišiel hore do kráľovského paláca, uvidel, že všetko bolo potiahnuté čiernou látkou, zvnútra i zvonka, odhora až po spodok. Tak sa opýtal kuchynskej slúžky, čo to znamená.

„Ó, ja ti poviem,“ odpovedala kuchynská slúžka. „Kráľova dcéra bola už veľmi dávno sľúbená trom obrovitým škandinávskym trolom. A nasledujúci štvrtok si jeden z nich príde pre ňu. Rytier Červený povedal, že bude schopný ju zachrániť a oslobodiť. Ale ktovie, či sa mu to podarí? Tak si vieš ľahko predstaviť, čo za nepokoj a žiaľ tu vládne teraz.“

Tak nadišiel štvrtok. Rytier Červený odprevadil princeznú k morskému pobrežiu, kde sa mala stretnúť s obrovitým trolom. Tam s ňou mal zostať a ochrániť ju. Avšak on sa obával, že ho trol zraní. Tak veľmi skoro na morskom pobreží sedela princezná sama. Rytier Červený sa vyštveral na veľký strom, ktorý stál obďaleč, a ukryl sa tak dobre, ako len vedel medzi konármi.

Princezná plakala a veľmi ho prosila, aby neodchádzal od nej a neopúšťal ju. Ale rytier Červený sa nad tým neznepokojoval. „Je lepšie, keď zomrie jeden z nás, ako by sme mali zomrieť obaja,“ povedal.

Medzitým Minikin prosil veľmi pekne kuchynskú slúžku, aby mohol ísť k pobrežiu na chvíľu.

„Ó, čo by si chcel robiť dole na pobreží?“ spýtala sa kuchynská slúžka. „Tam nemáš čo robiť.“

„Ale áno, moja drahá, len ma nechaj ísť,“ povedal Minikin. „Veľmi rád by som sa išiel zabaviť s ostatnými deťmi.“

„Nuž, dobre teda, tak choď!“ povedala kuchynská slúžka. „Ale nech ťa tam nenájdem stáť, keď bude treba panvicu dať na oheň na večeru, pečienku na ražeň, a nezabudni tiež priniesť za náručie dreva do kuchyne.“

Minikin jej to prisľúbil a hneď bežal k pobrežiu.

Práve vtedy, keď prišiel na miesto, kde sedela kráľova dcéra, náhlivo prišiel veľký trol s obrovským pišťaním a hukotom. Bol taký veľký a statný, že bol až strach naňho čo i len pozrieť. Mal päť hláv.

„Odpáľ preč!“ zvrieskol obrovský trol.

„Ty sám odpáľ preč!“ povedal Minikin.

„Vieš bojovať?“ zareval trol.

„Ak nie, tak sa naučím,“ povedal Minikin.

Tak ho obrovitý trol uderil veľkou železnou tyčou, ktorú držal vo svojej pästi. A ten vyletel päť stôp do výšky.

„Hanba ti!“ povedal Minikin. „To nebol príliš silný úder. Teraz zacítiš jeden z mojich.“

Tak vzal do ruky meč, ktorý mal od starej hrbatej ženy, a uštedril mu taký silný úder, že mu hneď všetkých päť hláv odťal a tie odleteli ďaleko do piesku.

Keď princezná uvidela, že je zachránená, bola taká natešená, že hneď vyskočila a začala tancovať.

„Poď a pospi si trochu hlavou v mojom lone,“ povedala Minikinovi. A ako on spal navliekla mu zlaté oblečenie.

Ale keď rytier Červený zbadal, že už nehrozí žiadne ďalšie nebezpečenstvo, nestrácal čas a vyšiel spoza stromu. Potom sa vyhrážal princeznej a donútil ju, aby povedala, že to bol on, ktorý ju zachránil. Lebo že ak tak nepovie, že ju zabije. Potom vzal trolove jazyky a zobral si ich so sebou. Doviedol princeznú naspäť do kráľovského paláca. A i keď mu predtým chýbala akákoľvek česť, to už viacej nebolo pravdou, lebo kráľ nevedel, ako ho dostatočne vynachváliť, a vždy ho usadil pri stole po svojej pravici.

Čo sa týka Minikina, najprv šiel do trolovej lode a vzal odtiaľ veľké množstvo zlatých a strieborných obručí. Potom s tým bežal späť do kráľovského paláca.

Keď ho kráľovská slúžka zočila s celým tým jeho zlatom a striebrom, bola celkom užasnutá a spýtala sa ho: „Môj drahý priateľ Minikin, odkiaľ si všetko toto zobral?“ lebo sa obávala, že k tomu prišiel nečestným spôsobom.

„Jáj,“ odpovedal Minikin, „bol som doma na chvíľu a tieto obruče spadli na mňa z jednej poličky z nejakého vedra, tak som ich priniesol pre teba.“

Keď kuchynská slúžka počula, že sú pre ňu, už sa nepýtala viacej otázok o danej záležitosti. Poďakovala sa Minikinovi a všetko bolo znovu v poriadku.

Nasledujúci štvrtok sa odohrávala tá istá situácia. Všetci boli plní žiaľu a beznádeje, ale rytier Červený povedal, že keď bol schopný zachrániť kráľovu dcéru pred jedným trolom, že ju poľahky uchráni i pred druhým. Doviedol ju na morské pobrežie. Ale keď mal prísť trol, tak sa vyľakal a povedal princeznej to isté ako predtým: „Lepšie je, keď zomrie jeden z nás ako dvaja,“ a potom sa zase vyštveral na strom.

Minikin znovu prosil kuchárku o povolenie ísť dole na morské pobrežie na chvíľu.

„Ó, a čože tam chceš robiť?“ spýtala sa kuchárka

„Moja drahá, nechaj ma ísť!“ povedal Minikin. „Rád by som sa šiel dolu trochu pohrať s ostatnými deťmi.“

Tak aj tentokrát dostal povolenie odísť, ale musel sľúbiť, že sa vráti predtým, ako sa bude pečienka obracať na ražni a že donesie za náručie dreva so sebou.

Sotva prišiel Minikin dole na pobrežie v náhlivosti tam došiel s veľkým hvizdom a hukotom obrovitánsky trol. Tento bol dvakrát väčší ako ten prvý. Mal desať hláv.

„Odpáľ preč!“ zvrieskol trol.

„Ty sám odpáľ preč!“ povedal Minikin.

„Vieš bojovať?“ zareval trol.

„Ak nie, tak sa naučím,“ odpovedal Minikin.

Tak trol ho uderil železným ozembuchom, ktorý bol oveľa väčší, ako bol ten, čo mal prvý trol. Zemina na okolí vyletela desať stôp vysoko.

„Hanba ti!“ povedal Minikin. „To nebol veľmi silný úder. Teraz ti ja ukážem jeden z mojich úderov.“

Potom uchopil svoj meč a silno ním zasiahol trola, až všetkých jeho desať hláv odskákalo do piesku. A znovu mu kráľova dcéra povedala:

„Pospi si chvíľu na mojom lone,“ a zatiaľ čo tam ležal Minikin, obliekla mu nejaké strieborné oblečenie.

Hneď ako rytier Červený zbadal, že už nehrozí žiadne ďalšie nebezpečenstvo, vyšiel spoza stromu. Zase sa vyhrážal princeznej, až dokedy ju nedonútil, aby sľúbila, že povie, že to bol on, ktorý ju zachránil. Potom zobral jazyky od trola ako dôkaz, že ho zabil. A napokon doviedol princeznú späť do paláca. V paláci bola veľká radosť, ako sa len dá predstaviť. A kráľ nevedel, ako dostatočne preukázať česť a rešpekt rytierovi Červenému.

No a Minikin zobral so sebou za náručie zlatých a strieborných obručí z trolovej lode. Keď prišiel naspäť do kráľovského paláca, kuchynská slúžka zalomila rukami a čudovala sa, kde len mohol nabrať toľko zlata a striebra. Ale Minikin odpovedal, že bol na krátku chvíľu doma a tieto obruče sa naňho vysypali z nejakého vedra na poličke. Takže ich priniesol pre kuchynskú slúžku.

Keď nadišiel tretí štvrtok, všetko sa stalo presne tak, ako počas dvoch predchádzajúcich udalostí.

Všetko v kráľovskom paláci bolo potiahnuté čiernym súknom. Každý bol smutný a deprimovaný. Ale rytier Červený povedal, že si nemyslí, že by bol dôvod na obavy. Že už priviedol kráľovu dcéru od dvoch trolov, takže ju poľahky uchráni i pred tretím.

Doviedol ju k pobrežiu. Ale keď sa blížil čas, v ktorý mal prísť trol, on sa znovu vyštveral na strom a ukryl sa tam.

Princezná plakala a naliehavo ho žiadala, aby s ňou zostal, ale zbytočne. On si mlel dookola svoju starú ošúchanú reč: „Lepšie je, keď príde o život jeden ako dvaja.“

Toho večera Minikin zase prosil o povolenie ísť k morskému pobrežiu.

„Ó, a čo tam chceš robiť?“ spýtala sa kuchynská slúžka.

Avšak on prosil, až napokon dostal povolenie odísť, ale musel sľúbiť, že bude naspäť predtým, ako sa bude pečienka obracať.

Skoro okamžite po tom, ako prišiel na morské pobrežie, sa tam zjavil veľký, obrovský trol. Pišťal a zúril s veľkým hukotom. Bol oveľa väčší ako tie dva predtým. A mal pätnásť hláv.

„Odpáľ preč!“ zvrieskol obrovitý trol.

„Ty sám odpáľ preč!“ povedal Minikin.

„Vieš bojovať?“ zareval trol.

„Ak nie, tak sa naučím,“ odpovedal Minikin.

„Však ja ťa už naučím,“ zareval trol. A zahnal sa naňho svojím železným budzogáňom, až zemina lietala pätnásť stôp vysoko.

„Fuj! Hanba ti!“ povedal Minikin. „To nebol príliš silný úder. Teraz ti ja ukážem jeden z mojich úderov.“

Tak vraviac uchopil svoj meč a zaťal ním do trola, až mu všetkých pätnásť hláv odskákalo do piesku.

Potom bola princezná zachránená a ďakovala Minikinovi a žehnala ho za jej záchranu.

„Pospi si na chvíľu na mojom lone,“ povedala a zatiaľ čo tam ležal navliekla mu nejaké mosadzné oblečenie.

„Ale teraz, ako budeme vedieť, že si ma ty zachránil?“ spýtala sa kráľova dcéra.

„Ja ti to hneď poviem,“ odpovedal Minikin. „Keď ťa rytier Červený vezme znovu domov a povie, že to bol on, ktorý ťa zachránil, ako isto vieš, dostane ťa za manželku a polovicu kráľovstva k tomu. Ale keď sa ťa opýtajú, koho chceš mať na svadbe za hlavného čašníka, musíš povedať, že toho otrhaného chlapca z kuchyne, ktorý nosí drevo a vodu kuchynskej slúžke. Keď budem napĺňať poháre tak rozlejem trochu kvapiek na jeho tanier, ale nie na tvoj. On bude potom bude nahnevaný a zaútočí na mňa. Toto sa stane trikrát. Ale tretíkrát musíš povedať: ,Hanba ti, takto trýzniť môjho milovaného, miláčika môjho srdca. To bol on, ktorý ma zachránil pred trolmi. A to je ten, ktorého budem mať.’“

Potom Minikin bežal naspäť do kráľovského paláca. Ale najskôr išiel na palubu trolovej lode a zobral veľké množstvo zlata a striebra a ďalších vzácnych vecí. Z toho dal zase kuchynskej slúžke množstvo zlatých a strieborných obručí.

Keď rytier Červený videl, že všetko nebezpečenstvo pominulo, zoskočil zo stromu. Zase sa vyhrážal kráľovej dcére, až dokedy nesľúbila, že povie, že ju zachránil on. Potom ju odprevadil naspäť do kráľovského paláca. Tam sa mu dostalo cti takej, ako nikdy predtým. Kráľ nevedel, ako všetko vynahradiť takému mužovi, ktorý zachránil jej dcéru pred tromi trolmi. A bolo dohodnuté, že rytier Červený si ju zoberie za manželku a že dostane spolu s ňou polovicu kráľovstva.

Akokoľvek, počas svadobného dňa princezná prosila, aby mohla mať na napĺňanie vínových pohárov toho malého chlapca, ktorý bol v kuchyni a nosil drevo a vodu kuchynskej slúžke.

„Ó, čo ty môžeš chcieť s tým špinavým a otrhaným chlapcom tu?“ spýtal sa rytier Červený. Ale princezná trvala na tom, aby bol jej hlavný čašník a nechcela nikoho iného. Tak jej ho dovolili. Nasledujúce situácie sa odohrali presne tak, ako sa dohodli princezná a Minikin. On rozlial zopár kvapiek na tanier rytiera Červeného, ale žiadnu na jej. Zakaždým sa rytier Červený rozzúril a uderil ho. Pri prvom údere všetko Minikinovo otrhané oblečenie, ktoré mal na sebe, spadlo z neho dolu. Pri druhom spadlo z neho mosadzné oblečenie a pri treťom strieborné. Teraz tam stál v zlatom oblečení, ktoré bolo také jasné a žiarivé, že sa celý v ňom trblietal.

Vtedy kráľova dcéra povedala: „Hanba ti, takto trýzniť môjho milovaného, miláčika môjho srdca. To bol on, ktorý ma zachránil pred trolmi. A to je ten, ktorého budem mať.“

Rytier Červený prisahal, že to bol on, ktorý ju zachránil, ale kráľ povedal: „Ten, ktorý ju zachránil musí preukázať nejaký dôkaz o tom.“

Tak rytier Červený bežal hneď pre jeho jazyky, ktoré odrezal trolom. Minikin zase doniesol všetko zlato a striebro a vzácne veci, ktoré zobral trolom z lode. Obaja položili svoje veci pred kráľa.

„Ten, kto má také vzácne veci v zlate, striebre a diamanty,“ povedal kráľ, „musí byť ten, ktorý zabil trolov, lebo také veci nie sú k nájdeniu nikde inde na svete.“ Tak rytier Červený bol hodený do jamy plnej hadov a Minikin dostal princeznú a polovicu kráľovstva.

Jedného dňa sa kráľ prechádzal s Minikinom a Minikin sa ho opýtal, či mal niekedy aj nejaké iné deti.

„Ale áno,“ povedal kráľ, „mal som ešte jednu dcéru, ale jeden trol ju odniesol preč, pretože nebol tu nikto, kto by ju vedel ochrániť. Ty budeš mať jednu moju dcéru, ale ak oslobodíš moju druhú dcéru, ktorú uniesol ďalší trol, môžeš mať tiež i tú a tiež i druhú polovicu kráľovstva.“

„Môžem sa pokúsiť zachrániť ju,“ povedal Minikin, „ale potrebujem železné lano päťsto lakťov dlhé, päťsto mužov so sebou a zásoby jedla, províziu na päť týždňov, lebo mám dlhú cestu pred sebou.“

Kráľ mu prisľúbil všetky tieto veci, ale sa obával, lebo nemal dostatočne veľkú loď, ktorá by ich odniesla.

„Ale veď ja mám svoju vlastnú loď,“ povedal Minikin a vytiahol z vrecka loďku, ktorú mu dala stará žena. Kráľ sa zasmial a pomyslel si, že to je len jeden z jeho vtipov. Ale Minikin prosil, aby mu len dal to, o čo ho žiadal. Že mu potom niečo ukáže. Potom všetko, čo žiadal bolo pripravené. Ale nenašiel sa nikto, kto by bol vedel zdvihnúť kábel. A v lodi, keď bola ešte len malá, bolo málo miesta pre jedného či dvoch mužov. Minikin sám vzal kábel a položil dve slučky do lode. Ako kládol slučky do lode tá rástla väčšia a väčšia, až napokon bola taká veľká, že sa tam zmestil celý kábel, päťsto mužov, provízia a aj Minikin, a všetci mali dostatok miesta pre seba.

„Teraz choď cez moria a rieky, ponad hory a údolia. A nezastavuj až dovtedy, dokedy neprídeš tam, kde je druhá kráľova dcéra,“ povedal Minikin lodi. A tá sa potom zdvihla do povetria a v momente letela ponad zemou i vodou, až vietor pišťal a kvílil okolo nej.

Keď sa vzduchom preplavili dlhú, dlhú cestu, loď zastavila uprostred oceánu.

„Áh, konečne sme tu,“ povedal Minikin, „ale ako sa dostaneme naspäť, to je už odlišná vec.“

Potom zobral kábel a jeden koniec si omotal okolo seba. „Teraz sa musím spustiť dolu,“ povedal, „ale keď poriadne zatiahnem za kábel, musíte ťahať spolu ako jeden muž, lebo inak bude koniec so mnou i s vami.“ Tak vraviac, skočil do vody a žlté bublinky vystúpili na povrch. Potápal sa nižšie a nižšie, až sa dostal na úplné dno. Tam uvidel veľký kopec a dvere v ňom, do ktorých vošiel. Vo vnútri našiel princeznú, ako tam sedela a vyšívala. Ale keď uvidela Minikina zalomila rukami.

„Ach, nebesá nech sú pochválené!“ zvolala. „Ja som nevidela kresťanského človeka, odkedy som tu.“

„To ti teda verím. Ani mi nemusíš hovoriť,“ povedal Minikin. „Kam šiel ten trol? Bolo by zaujímavé ho vidieť.“

Tak kráľova dcéra povedala Minikinovi, že trol sa snažil nájsť niekoho, kto dokáže pripraviť sto sladových pohárov piva na jedno varenie, lebo sa má uňho konať veľká oslava, kde bude vypité prinajmenšom toľko.“

„Ach, keby len ten trol nebol taký temperamentný a vždy sa rýchlo nenahneval, tak by som mu povedala,“ odpovedala princezná. „Ale on má takú zlú povahu, že sa obávam, že hneď ako príde, ťa roztrhá na kusy. Ale i tak skúsim nájsť spôsob, ako to urobiť. Ukry sa zatiaľ v skrini a uvidíme, čo sa stane.“

Minikin tak urobil. Čoskoro nato, ako sa ukryl do skrine, prišiel trol.

„Uf! Čo to tu cítim za kresťanskú krv?!“ povedal trol.

„Áno, vtáča letelo s kúskom kosti z kresťanského človeka ponad strechu a pustilo ju dolu komínom,“ odpovedala princezná. Dosť dlho som sa to snažila dostať odtiaľ preč. To musí byť to, čo tak smrdí.“

„Áno, to musí byť ono,“ povedal trol.

Potom sa ho spýtala princezná, či našiel niekoho, kto dokáže pripraviť sto sladových pohárov piva na jedno varenie.

„Nie, nikto to nedokáže urobiť,“ povedal trol.

Pred malou chvíľou tu bol muž, ktorý povedal, že to dokáže urobiť,“ povedala kráľova dcéra.

„Aká si ty vždycky bystrá!“ povedal trol. „Ako si ho mohla nechať odísť? Veď si naisto vedela, že takého muža potrebujem.“

„Nuž, napokon, odísť som ho nenechala,“ povedala princezná. „No otec je veľmi rýchlo popudlivý, tak som ho schovala do skrine, ale keď ho zatiaľ nenašiel, ešte stále tam bude.“

„Nech vojde sem,“ povedal trol.

Keď Minikin prišiel, trol sa ho spýtal, že či je pravda, že dokáže pripraviť sto sladových pohárov piva na jedno varenie.

„Áno,“ povedal Minikin, „je to pravda.“

„To je dobre potom, že som ťa ušetril,“ povedal trol. „Začni pracovať hneď v túto minútu, ale nech ti nebesá pomáhajú, ak nenatočíš silné pivo.“

„Ó, žiaden strach, bude chutnať vynikajúco,“ povedal Minikin a hneď sa dal do varenia piva. „Ale potrebujem viacej trolov, ktorí by mi pomáhali s tým, čo je potrebné. Týchto, ktorých tu mám, nie sú dobrí na nič.“

Tak ich dostal viacero. Bol ich celý húf. Varenie mu išlo rovno od ruky. Keď bolo pivo pripravené, samozrejme, že všetci ho chceli ochutnať, prvý trol i ostatní. Ale Minikin ho urobil príliš silné. Takže všetci padli mŕtvi ako muchy, hneď ako sa z neho napili. Napokon zostala z nich len jedna stará bosorácka trolka, ktorá ležala za pecou.

„Ách, úbohé stvorenie!“ povedal Minikin. „Mala by si tiež ochutnať z môjho vynikajúceho piva ako i ostatní.“ Nabral až zospodu do mliečnej kanvice a ona vypila tiež a bolo po nej. Tak sa zbavil všetkých trolov.

Minikin sa poobzeral okolo seba a zbadal veľkú truhlicu. Vzal ju a naplnil zlatom a striebrom. Potom uviazal o lano seba, princeznú a truhlicu, a s celou svojou silou zatiahol za kábel. Hneď nato ich jeho muži bezpečne vytiahli hore.

Akonáhle sa Minikin dostal bezpečne na svoju loď, povedal: „Teraz choď cez moria a rieky, ponad hory a údolia, a nezastav, až dokedy neprídeme do kráľovského paláca.“ A v momente loď odštartovala svoju púť, až sa voda v oceáne spenila okolo nej do žlta nej.

Keď tí, ktorí boli v kráľovskom paláci uvideli loď, nestrácali čas a išli im oproti s hudbou a spevom. A tak pochodovali smerom k Minikinovi s veľkou radosťou. Ale najšťastnejší bol kráľ, lebo konečne mal svoju druhú dcéru znova doma.

Ale Minikin nebol šťastný, lebo obe princezné ho chceli mať. On však nechcel inú, ale len tú, ktorú zachránil ako prvú. Tá bola mladšia. Kvôli tomu stále chodil dopredu a dozadu. Myslel len na to, ako mať len ju. Ale nechcel urobiť nič, čo by bolo proti vôli tej druhej. Jedného dňa, keď sa prechádzal a rozmýšľal nad tým, prišlo mu na um, že by sa mu teraz zišiel jeho brat, Kráľ Pipin. Keby bol s ním, mohol by si zobrať staršiu princeznú a prenechal by mu polovicu kráľovstva. S jednou polovicou by bol spokojný, bola dosť veľká. A keďže bol jeho dvojča, nikto by nevedel medzi nimi rozlíšiť. Hneď ako mu prišla táto myšlienka na rozum, išiel von z paláca a zavolal na Kráľa Pipina, ale nikto neprišiel. Tak zavolal druhýkrát, trochu hlasnejšie, ale nič! Tak Minikin zavolal po tretíkrát z plného hrdla. A kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu pred ním stál jeho brat.

„Povedal som ti, že ma máš zavolať len pri veľmi veľkej núdzi a potrebe,“ povedal Minikinovi, „a tu je tak sotva malý komár, ktorý by ti mohol ublížiť!“ a s týmito slovami uštedril Minikinovi taký úder, že ten spadol a zroloval sa na trávnik.

„Hanba ti! Útočiť na mňa!“ povedal Minikin. „Najprv som získal jednu princeznú a polovicu kráľovstva, potom druhú princeznú s ďalšou polovicou kráľovstva. A teraz, keď sa práve zamýšľam nad tým, že ti dám polovicu kráľovstva i s jednou princeznou, ešte stále si myslíš, že si mal dôvod uderiť ma?“

Keď to počul Kráľ Pipin, prosil svojho brata o prepáčenie. Zaraz sa uzmierili a hneď boli dobrí priatelia.

„Teraz, ako dobre vieš,“ povedal Minikin, „my sme si navzájom takí podobní, že nikto nerozozná medzi nami rozdiel. Len si vymeň oblečenie so mnou a choď hore do paláca. Princezné si budú myslieť, že to ja prichádzam. Tá, ktorá ťa pobozká ako prvá, bude tvoja, a ja budem mať tú druhú.“ Vedel, že staršia princezná bola silnejšia, tak ľahko vedel odhadnúť, ako sa veci budú vyvíjať.

Kráľ Pipin s tým hneď súhlasil. Vymenil si oblečenie s bratom a išiel do paláca. Keď vstúpil do apartmánu princezien, ony verili, že je to Minikin. Obe k nemu hneď pribehli. No staršia bola väčšia a silnejšia, tak odsunula sestru nabok a hodila sa Kráľovi Pipinovi okolo krku a pobozkala ho. Tak ju dostal za manželku. Minikin dostal mladšiu sestru. Hneď sa teda odohrávali dve svadby. A boli to naozaj veľkolepé a nádherné slávnosti, o ktorých sa rozprávalo vo všetkých siedmich kráľovstvách.

@[ From J. Moe.]@OH***