2*32*067 Škaredá a pekná nevesta **(2,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden vdovec, ktorý mal syna a dcéru od prvej manželky. Obidvaja boli dobré deti a celým svojím srdcom sa mali veľmi radi. Po nejakom čase sa muž znovu oženil. Zobral si za manželku vdovu s jednou dcérou. Obe boli škaredé a zlomyseľné. Od prvého dňa, čo nová manželka prišla do domu, mužove deti nemali pokoja. Nebolo kúta, kde by mohli nájsť nejaký odpočinok. Nútila ich tvrdo pracovať a neustále ich sekírovala. Nuž, chlapec si pomyslel, že najlepšia vec, ktorú môže urobiť, je, že pôjde do sveta a vyskúša si sám zarobiť na živobytie.

Keď sa potuloval nejaký čas, prišiel až do kráľovského paláca, kde získal miesto ako kočiš. Bol veľmi svižný a činorodý. A kone, o ktoré sa staral, boli dobre chované a ich koža od dobrej stravy sa priam leskla, až žiarila.

Ale jeho sestre, ktorá bola stále doma, sa darilo stále horšie a horšie. Jej macocha i jej nevlastná sestra vždy našli na nej chybu. Čokoľvek urobila, kdekoľvek išla, vyhrešili ju a urážali. Takže nemala ani hodinu pokoja. Nútili ju robiť všetku ťažkú robotu. Hrubými slovami ju častovali za každú maličkosť, ale i napriek tomu, že tvrdo pracovala, dostávala len biednu stravu.

Jedného dňa ju poslali po vodu priniesť domov nejakú vodu. Škaredá a strašná hlava sa vynorila z vody a povedala jej:

„Umy ma, dievča!“

„Dobre, s radosťou ťa umyjem,“ povedalo dievča a začalo umývať a drhnúť škaredú tvár, ale nevedela si pomôcť myslieť na to, že aká nepríjemná práca to je. Keď to urobila, ďalšia hlava sa vynorila z vody. Táto bola oveľa škaredšia.

„Učeš ma, dievča!“ povedala hlava.

„Dobre, s radosťou ťa učešem,“ povedala dievčina. A začala rozčesávať zamotané vlasy. Ľahko sa dá predstaviť, že i toto bola veľmi nepríjemná práca.

Keď tak urobila, ešte škaredšia a hroznejšie vyzerajúca hlava sa vynorila z vody.

„Pobozkaj ma, dievča!“ povedala hlava.

„Dobre, pobozkám ťa,“ povedala mužova dcéra, a tak urobila, ale myslela na to, že to je ten najhorší kus činnosti, ktorú musela niekedy v živote urobiť.

Hlavy sa začali medzi sebou rozprávať, že čo by mohli pre ňu urobiť, keď k nim bola taká vľúdna a láskavá.

„Nech je najkrajším dievčaťom, aké kedy len bolo na svete, a nech je pekná a jasná ako deň,“ povedala prvá hlava.

„Nech zlato spadne z jej vlasov zakaždým, keď si ich učeše,“ povedala druhá.

„Nech jej zlato vypadne z úst zakaždým, keď niečo povie,“ povedala tretia hlava.

Tak keď sa mužova dcéra vrátila domov, vyzerala nádherne ako jasný deň. Macocha a jej dcéra začali byť veľmi nahnevané a nevrlé voči nej. Ešte horšie to bolo, keď začala hovoriť a všimli si, ako jej pritom z úst vypadávajú zlaté mince. Macocha sa tak rozzúrila, že zavrela mužovu dcéru do chlievika. Že tam môže zostať s ukazovaním svojho zlata a že nesmie ani len vkročiť do vnútra domu.

Onedlho nato chcela macocha od svojej vlastnej dcéry, aby išla k potoku doniesť nejakú vodu.

Keď tam prišla so svojím vedrom, neďaleko brehu sa z vody vynorila prvá hlava. „Umy ma, dievča!“ povedala.

„Umy sa sama!“ odpovedala ženina dcéra.

Potom sa objavila druhá hlava.

„Učeš ma, dievča!“ povedala hlava.

„Učeš sa sama!“ povedala ženina dcéra.

Tak sa ponorila naspodok. A vynorila sa tretia hlava.

„Pobozkaj ma, dievča!“ povedala hlava.

„Tak to teda nie! Nepobozkám také škaredé ústa!“ povedalo dievča.

Tak znovu sa začali hlavy rozprávať medzi sebou o tom, čo by mali spraviť s takou mrzutou a nevrlou dievčinou, ktorá sa zaujíma len o svoju vlastnú dôležitosť. A dohodli sa, že aby mala nos dlhý štyri lakte, bradu tri lakte dlhú, zrastené huňaté obočie na čele, a zakaždým keď niečo povie, aby jej z úst vypadával popol.

Keď prišla ku dverám chalupy so svojím vedrom, zavolala na matku, ktorá bola vo vnútri: „Otvor dvere!“

„Otvor si sama, moje drahé dieťa!“ povedala jej matka.

„Nemôžem sa dostať bližšie kvôli môjmu nosu,“ povedala dcéra.

Keď prišla matka a uvidela ju, dá sa len ťažko predstaviť v akom stave mysle bola. Začala vrieskať a bedákať, ale kvôli tomu sa jej nos ani brada ani len o kúsok nezmenšili.

Čo sa týka brata, ktorý bol v službe v kráľovskom paláci, ten mal portrét svojej sestry u seba a všade ho nosil so sebou. Každý večer sa za ňu modlil, tak veľmi ju ľúbil.

Ostatní chlapci – maštaľníci – ho počuli, ako sa modlil. Tak nazreli cez kľúčovú dierku do jeho izby a uvideli, ako sa modlí pred jej obrázkom. Tak všetkým povedali, že každé ráno a večer sa modlí pred obrázkom nejakého idola, ktorý mal. Napokon sa táto zvesť dostala až ku samotnému kráľovi. Ten sa chcel na to pozrieť osobne a nakuknúť cez kľúčovú dierku. Najprv tomu nechcel uveriť, ale keď sa pozrel cez kľúčovú dierku, uvidel na vlastné oči, ako mladík kľačal na kolenách a modlil sa so svojimi zopnutými rukami pred obrázkom, ktorý visel na stene.

„Otvor dvere!“ zvolal kráľ, ale mladík ho nepočul.

Tak kráľ zavolal znovu, chlapec ho nepočul ani tentokrát, tak horlivo sa modlil.

„Otvor dvere, vravím!“ zakričal kráľ znovu. „To som ja, sám kráľ. Chcem vojsť dnu.“

Tak mládenec sa poponáhľal ku dverám a odomkol ich, ale v náhlivosti zabudol schovať obrázok.

Keď kráľ vošiel dnu a uvidel obrázok, zostal tam stáť pevne ako prikovaný. Nemohol prestať uprene pozerať na obrázok jeho sestry, taká sa mu zdala nádherná.

„Nikde na svete nie je taká krásna žena ako táto!“ povedal kráľ.

Ale mládenec mu povedal, že to je jeho sestra a že ju sám namaľoval na obrázok. A ak nie je krajšia ako na obrázku, tak v žiadnom prípade nie je škaredšia.

„Nuž, ak je taká krásna ako na obrázku, tak si ju vezmem za manželku a urobím ju mojou kráľovnou,“ povedal kráľ. Hneď rozkázal mládencovi, aby išiel domov a priniesol ju čo najskôr k nemu bez akéhokoľvek zdržania. Nech sa nikde nezdržuje a čo najskôr s ňou príde naspäť. Mládenec sľúbil, že sa bude ponáhľať tak veľmi, ako len vie. A hneď sa vybral domov z kráľovského paláca.

Keď brat prišiel domov vyzdvihnúť svoju sestru, jej macocha a nevlastná sestra išli s ním tiež. Tak všetci išli spolu a mužova dcéra si vzala so sebou košík, v ktorom mala svoje zlato a malého psa nazývaného Snehulík. To bolo všetko, čo zdedila po svojej matke. Keď cestovali nejaký čas, prišli až k moru, cez ktoré museli prejsť. Brat si sadol ku kormidlu dopredu, macocha a nevlastná sestra zaňho, a jeho sestra dozadu. Plavili sa dlhú, dlhú cestu. Napokon zbadali zem.

„Pozrite na tamto biele piesočnaté pobrežie vpredu. Tam sa vylodíme,“ povedal brat ukazujúc dopredu ponad more.

„Čo vraví môj brat?“ spýtala sa mužova dcéra.

„Vraví, že máš hodiť svoj košík so zlatom do mora,“ odpovedala macocha.

„Nuž, keď tak hovorí môj brat, musím to urobiť,“ povedala mužova dcéra a hodila košík so zlatom do mora.

Keď sa plavili trochu dlhšie, brat znovu ukázal na more.

„Tam vidíte palác, do ktorého pôjdeme,“ povedal.

„Čo hovorí môj brat?“ spýtala sa mužova dcéra.

„Teraz vraví, že máš hodiť do mora svojho psa,“ odpovedala macocha.

Mužova dcéra plakala a bola veľmi utrápená, lebo Snehulík bol tou najdrahšou vecou, ktorú mala na zemi, ale napokon ho hodila cez palubu:

„Ak to môj brat hovorí, musím to urobiť, ale nebesá vedia, že ťa nechtiac odhadzujem preč, môj malý Snehulík!“ povedala.

„Tam už vidíte, ako prichádza sám kráľ stretnúť sa s nami,“ povedal brat ukazujúc na pobrežie.

„Čo hovorí môj brat?“ spýtala sa sestra znovu.

„Teraz vraví, že sa máš poponáhľať a hodiť sa cez palubu do mora,“ odpovedala macocha.

Ona plakala a nariekala, ale keďže si myslela, že jej brat to povedal, pomyslela si, že to musí urobiť. Tak skočila do mora.

Ale keď prišli do paláca a kráľ zbadal škaredú nevestu s nosom dlhým štyri lakte, bradou dlhou tri lakte a s huňatým zrasteným obočím na čele, pohľadom na ňu bol úplne zdesený a šokovaný. Ale svadobná hostina bola už pripravená. Vo veľkom sa všade čapovalo pivo a ponúkali sa pečené koláče. Všetci svadobní hostia už sedeli na svojich miestach. Tak nezávisle na tom, aká škaredá bola, kráľ bol donútený si ju vziať.

Ale bol veľmi rozhorčený a nahnevaný. Nikto ho nemôže za to obviňovať. Tak prikázal brata hodiť do jamy plnej hadov.

V prvý štvrtok po tomto prišla krásna deva do kuchyne v paláci a prosila kuchárku, ktorá tam spala, aby jej požičala hrebeň. Prosila veľmi pekne, tak jej ho požičala. Potom si prečesala svoje vlasy a zlaté kvapky z nich padali.

Bol s ňou malý pes. Povedala mu:

„Choď preč, malý Snehulík, a pozri sa, či už skoro bude deň!“

Toto povedala trikrát. Keď tretíkrát poslala psa von, už sa začínalo brieždiť. Potom musela odísť. Ako odchádzala povedala:

„Nech odíde škaredá huňatá nevesta. Spí na mäkkom vedľa mladého kráľa, v posteli po jeho boku. Moju posteľ mám ustlatú na piesku a kameňoch. A môj brat spí pri studených hadoch, bez zľutovania a neoplakávaný. Prídem ešte dvakrát, potom už nikdy viac.“

Ráno išla kuchárka povedať kráľovi, že čo sa jej prihodilo a čo počula. Kráľ povedal, že nasledujúci štvrtok v noci sám sa pôjde pozrieť do kuchyne, že či je to pravda. Keď sa vtedy začalo stmievať, išiel do kuchyne očakávať dievča. Ale hoci si pretieral oči a urobil všetko preto, aby bol hore, všetko bolo márne. Huňatá nevesta si mrmlala a pospevovala tak hlasno, že bol z toho unavený a zatvoril oči a tuho zaspal. Keď prišla krásna deva, už zvučne spal a chrápal.

Tentokrát znovu, takisto ako predtým, si požičala hrebeň a prečesávala si ním vlasy. Zakaždým ako tak urobila, jej z vlasov padali kvapky zlata. Znovu poslala psa trikrát preč. Keď sa začalo brieždiť, odišla. Ale ako odchádzala, povedala tak, ako predtým: „Prídem ešte raz a potom už nikdy viacej.“

Na tretí štvrtok v noci kráľ znovu trval na tom, že bude dávať pozor. Potom postavil vedľa seba dvoch mužov, aby ho držali za ramená a zakaždým, keď sa zdalo, že zaspáva, aby ním zatriasli za rameno. Dvoch mužov postavil pri huňatú nevestu. Ale ako noc pokročila, huňatá nevesta zase začala hlasno spievať, tak jeho oči sa od únavy začali pomaly zatvárať a hlava mu klesla na jednu stranu. Vtedy prišla krásna deva. Dostala hrebeň. Prečesávala si ním vlasy a ako tak robila, zlaté kvapky jej z nich padali. Potom poslala svojho malého Snehulíka von, aby sa pozrel, či už nastáva deň. Toto urobila trikrát. Keď tak urobila po tretíkrát, už začínalo svitať. Vtedy povedala:

„Nech odíde škaredá huňatá nevesta. Spí na mäkkom vedľa mladého kráľa, v posteli po jeho boku. Moju posteľ mám ustlatú na piesku a kameňoch. A môj brat spí pri studených hadoch, bez zľutovania a neoplakávaný. Teraz už nikdy viacej neprídem,“ a otočila sa na odchod. Ale dvaja muži, ktorí držali kráľa za ramená, uchopili jeho ruku, dali mu do nej nôž a donútili ho porezať ju na malíčku, až jej z neho kvapka krvi spadla na podlahu. Zrazu sa prebrala z tranzu a skutočná nevesta bola oslobodená. V danom momente sa prebral i kráľ. Ona mu vyrozprávala všetko, čo sa stalo. Ako ju macocha a nevlastná sestra zradili. Hneď vybrali jej brata z jamy plnej hadov. Našťastie, hady mu vôbec neublížili. Namiesto neho tam hodili macochu a jej škaredú dcéru.

Nedá sa slovami opísať, aký bol kráľ potešený, že sa zbavil odpornej huňatej nevesty a že získal kráľovnú, ktorá bola jasná a krásna ako slnečný deň.

A teraz sa konala skutočná svadba, veľkolepá , slávnostná a plná krásnych ľudí, že sa o nej vyprávalo až po siedmich kráľovstvách. Kráľ a jeho nevesta išli do kostola v nádhernom kvetmi ovenčenom kočiari. Viezol sa s nimi i malý psík Snehulík. Keď dostali spoločné požehnanie, vrátili sa spokojní a šťastní domov do paláca. Odvtedy som o nich nepočul. Len zvesti sa stále šíria, že si žili spolu šťastne až doteraz. Ak náhodou medzitým nepomreli.

@[From J. Moe..]@OH***