2*33*068 Snehulienka a 7 trpaslíkov **(2,9k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sypala, uprostred zimy, keď snehové vločky padali ako perie na zem, sedela jedna kráľovná v paláci pri okne s čiernym ebenovým rámom a vyšívala. Ako vyšívala a pozerala na bielu krajinu pokrytú snehom, pichla sa ihlou do prsta. Tri kvapky krvi jej spadli na sneh na okennom ráme. A pretože červená tak dobre vynikla oproti bielemu snehu, pomyslela si:

„Ó, čože? Hádam neporodím dieťa biele ako sneh, červené ako krv a čierne ako ebenové drevo?“

Jej želanie sa jej splnilo. Zanedlho nato sa jej narodila malá dcéra, s bielou pokožkou ako sneh, s červenými lícami a perami, a s čiernymi vlasmi ako ebenové drevo. Pomenovali ju Snehulienka. Zanedlho nato kráľovná zomrela.

Po roku sa kráľ znova oženil. Jeho nová manželka bola krásna žena, ale veľmi hrdá a panovačná, takže nezniesla pri sebe žiadnu sokyňu ku jej kráse. Vlastnila čarovné zrkadlo. Keď pred ním stávala a obzerala si v ňom svoj vlastný odraz, zvykla sa spýtať:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, ktože je na celom svete najkrajší?“

To jej vždy odpovedalo:

„Ty si najkrajšia, moja pani kráľovná. Nikto nie je krajší na celom tomto svete, to viem.“

Potom bola celkom šťastná, lebo vedela, že zrkadlo vždy hovorilo pravdu.

Ale Snehulienka rástla do krásy a každým dňom bola krajšia a krajšia. Keď mala už sedem rokov, bola taká krásna, ako sa len dá predstaviť, dokonca krajšia než sama kráľovná. Jedného dňa, keď sa kráľovná opýtala zrkadla zvyčajnú otázku, to jej odpovedalo:

„Moja pani kráľovná, ty si krásna, to je pravda, ale Snehulienka je oveľa krajšia než ty.“

Vtedy kráľovnú pochytila hrozná zúrivosť. Menila na tvári všetky odtiene zelenej od žiarlivosti. Od tej hodiny nenávidela úbohú Snehulienku ako jed. Každým dňom jej závisť, nenávisť a zlomyseľnosť rástla, lebo závisť a žiarlivosť sú ako zlá burina, ktorá rastie a napokon pohltí celé srdce. Napokon nedokázala strpieť Snehulienku viacej vo svojej prítomnosti a zavolala k sebe poľovníka, ktorému povedala:

„Zober dieťa do lesa a nech ju už viacej neuvidím. Musíš ju zabiť. Prines mi z nej pľúca a pečeň, tak budem vedieť naisto, že je mŕtva.“

Poľovník išiel urobiť tak, ako mu bolo povedané a zaviedol Snehulienku von do lesa. Ale keď už vyťahoval nôž a chcel ju skántriť, ona začala plakať a povedala:

„Och, drahý poľovník, ušetri môj život. Sľubujem ti, že sa navždy stratím v ďalekom, šírom lese a už sa nikdy domov nevrátim.“

A pretože bola taká mladá a pekná poľovník sa nad ňou zľutoval a povedal:

„Nuž, bež teda, úbohé dieťa.“ Lebo si pomyslel: ,Divé zvery ju určite čoskoro roztrhajú a zožerú.’

A odľahlo mu na srdci, pretože nemusel daný skutok urobiť osobne. A ako sa otočil a išiel preč, mladý diviak bežal okolo, tak ho zastrelil. Jeho pľúca a pečeň priniesol domov ku kráľovnej ako dôkaz, že je Snehulienka skutočne mŕtva. A zlomyseľná žena si ich udusila na oleji a v soli a zjedla. Myslela si, že tým urobila Snehulienke raz a navždy koniec.

Zatiaľ malá Snehulienka bola sama vo veľkom lese. Všetky stromy na okolí jej pripomínali rôzne tvary a bola taká vystrašená, že nevedela, čo má robiť. Tak začala bežať ponad ostré kamene a cez ostružinové kríky. A divé zvery behali okolo nej, ale jej neublížili. Bežala tak ďaleko, ako ju len nohy vládali uniesť. Keď sa začalo zvečerievať, uvidela malý domček. Vošla dovnútra, aby si odpočinula. Všetko v domčeku bolo veľmi malé, ale čisté a pekne upratané tak, ako sa len dá predstaviť. Uprostred izby stál malý stôl. Bol pokrytý bielym obrusom. Na ňom bolo sedem malých tanierov, vidličiek, lyžíc, nožov a pohárov. Pri stene bolo, jedna vedľa druhej, sedem malých postelí. Všetky boli zakryté snehobielymi prikrývkami. Snehulienka bola taká hladná a smädná, že odjedla trochu chleba a kaše z každého taniera a vypila trochu jablčného muštu z každého pohára. Potom sa cítila unavená a ospalá. Tak si ľahla do jednej z postelí, ale bola nepohodlná. Potom vyskúšala všetky ostatné do radu, ale jedna bola príliš dlhá, ďalšia príliš krátka, až napokon posledná, siedma, jej vyhovovala presne na mieru. Tak si do nej ľahla. Povedala si modlitbu pred spaním, ako dobré dieťa, a tuho zaspala.

Keď už padla vonku tma, majitelia malého domčeka sa vrátili. Bolo to sedem trpaslíkov, ktorí pracovali v bani, rovno dole uprostred hory. Zapálili svojich sedem malých lampášov. Keď si ich oči zvykli na prenikavé svetlo a lampáše sa rozžiarili, hneď uvideli, že niekto bol v ich izbe, lebo nebola v takom istom poriadku, ako keď odchádzali.

Prvý povedal: „Niekto sedel na mojej malej stoličke!“

Druhý povedal: „Niekto jedol z môjho malého krajca chleba!“

Tretí povedal: „Niekto ochutnal z mojej kaše!“

Štvrtý povedal: „Niekto jedol z môjho malého taniera!“

Piaty povedal: „Niekto používal moju malú vidličku!“

Šiesty povedal: „Niekto krájal mojím malým nožíkom!“

Siedmy povedal: „Niekto pil z môjho malého pohára!“

Potom sa prvý trpaslík pozrel okolo a uvidel, že má pokrčenú prikrývku na posteli a spýtal sa: „Kto ležal na mojej posteli?“

Ďalší tiež pribehli okolo a zvolali, keď uvideli svoje postele:

„V našich tiež niekto ležal!“

Ale keď siedmy prišiel ku svojej posteli, cúvol s nemým úžasom, lebo tam zbadal Snehulienku, ako tvrdo spí. Zavolal k sebe ostatných, ktorí otočili svoje malé lampáše smerom k tej posteli. Keď tam uvideli ležať Snehulienku, skoro odpadli od prekvapenia.

„Dobrotivé nebo!“ zvolali. „Aké krásne dieťa!“

Boli takí očarení jej krásou, že ju nezobudili, ale ju nechali spať na malej posteli. Ale siedmy trpaslík spal pri svojich druhoch, hodinu v každej posteli. A takto prespal až do rána a spokojne sa mu minula celá noc.

Keď ráno Snehulienka vstala a uvidela siedmich trpaslíkov, bola veľmi vystrašená. Ale oni boli veľmi priateľskí a veľmi vľúdne a láskavo sa jej spýtali na meno. Tak odpovedala:

„Ja som Snehulienka.“

„Prečo si prišla do nášho domu?“ spytovali sa trpaslíci.

Tak im vyrozprávala o tom, ako si jej macocha želala jej smrť, ako ju poľovník ušetril, a ako bežala celý deň, až pokým neprišla do ich malého domčeka. Keď si trpaslíci vypočuli jej príbeh, spýtali sa jej:

„Zostaneš tu s nami a budeš udržiavať domček pre nás, variť, ustielať postele, umývať, vyšívať a háčkovať? Keď všetko budeš udržiavať v čistote a na poriadku ku spokojnosti nás všetkých, môžeš tu bývať zadarmo.“

„Áno,“ odpovedala Snehulienka, „rada to urobím, keď tak všetci chcete.“

Tak začala s nimi prebývať. Každé ráno išli trpaslíci do hory dolovať zlato a večer sa vracali domov. Snehulienka mala pre nich vždy pripravenú večeru. Ale cez deň bolo dievča celkom samé. Tak ju trpaslíci varovali, vraviac:

„Dávaj si pozor pred macochou. Ona skoro príde na to, že si tu. Čokoľvek urobíš, nikoho nevpúšťaj dnu do domu.“

Kráľovná si teraz už myslela, že je najkrajšia, lebo si myslela, že zjedla Snehulienkine pľúca a pečeň. Snívala len o tom, že je zase najkrajšia žena na svete. Tak si stúpila pred zrkadlo jedného dňa a spýtala sa ho:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, ktože je na celom svete najkrajší?“

A zrkadlo jej odpovedalo:

„Moja pani kráľovná, ty si krásna, to je pravda. Ale Snehulienka je oveľa krajšia než ty. Ona teraz býva so siedmimi malými mužíkmi a je oveľa krajšia ako ty, dokonca dvakrát taká krásna.“

Keď kráľovná počula tieto slová, skoro onemela od hrôzy, lebo zrkadlo jej vždy hovorilo pravdu. Vedela, že poľovník ju musel oklamať a že Snehulienka je stále nažive. Dumala dňom i nocou nad tým, ako by ju mohla zničiť. Pokiaľ cítila, že má sokyňu v kráse na zemi, jej žiarlivé srdce ju nenechávalo na pokoji. Napokon prišla s plánom. Začmudila si tvár od sadzí a obliekla sa ako stará podomová obchodníčka. Takže bola celkom na nerozpoznanie. V takomto zamaskovaní išla cez sedem kopcov, až napokon prišla ku siedmim trpaslíkom. Tam zaklopala na dvere a zároveň hlasno volala:

„Dobrý tovar na predaj, dobrý tovar na predaj!“

Snehulienka nakukla cez okno a zavolala na ňu:

„Dobrý deň, dobrá žena. Čo máš na predaj?“

„Dobrý tovar, kvalitný tovar,“ odpovedala. „Šnúrky všetkých odtieňov a farieb,“ a ukazovala v ruke, ako drží nejaké farebné hodvábne vlákna.

,Istotne môžem vpustiť dnu čestnú starú ženu,’ pomyslela si Snehulienka. Tak zdvihla závoru na dverách a kúpila nejaké pekné šnúrky.

„Dobrotivé nebo! Dieťa,“ povedala stará žena, „akú postavu ty máš? Poď, nech ťa hneď odmeriam šnúrkami!“

Snehulienka netušila žiadne zlo, nuž stála pred ňou a nechala sa omotať šnúrkami okolo celého tela. Ale stará žena ju omotala tak rýchlo a pevne, že z nej vytlačila všetok dych a Snehulienka spadla na zem sťaby mŕtva.

„Tak a teraz už nie si najkrajšia na svete,“ povedala stará žena a potom sa ponáhľala odtiaľ preč.

Večer prišli trpaslíci domov. Len si môžete domyslieť, aký strach dostali a ako sa veľmi vyľakali, keď uvideli ich drahú Snehulienku ležať na dlážke. Bola bez pohybu ako mŕtva osoba. Nežne a opatrne ju nadvihli. A keď videli, ako je pevne zviazaná, rozrezali na nej šnúrky a ona začala pomaly dýchať, až napokon sa prebrala a prišla k životu. Keď trpaslíci počuli, čo sa stalo, povedali jej:

„Spoľahni sa na to, že stará podomová obchodníčka nebola nikým iným než starou kráľovnou. V budúcnosti nesmieš nikoho vpúšťať dnu, keď my nie sme  doma.“

Hneď ako prišla zlomyseľná stará kráľovná domov, išla rovno k zrkadlu a spýtala sa ho:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, ktože je na celom svete najkrajší?“

A zrkadlo odpovedalo tak, ako predtým:

„Moja pani kráľovná, ty si krásna, to je pravda. Ale Snehulienka je krajšia než ty. Ona stále býva so siedmimi trpaslíkmi a je oveľa krajšia ako ty, dokonca dvakrát taká krásna.“

Keď toto počula, zbledla ako smrť, pretože si uvedomila, že Snehulienka musí byť znovu nažive.

,Tentokrát,’ pomyslela si, ,vymyslím niečo, čo spôsobí jej koniec raz a navždy.’

A pomocou čarodejníctva, ktorému sa dobre rozumela, vyrobila otrávený hrebeň na vlasy. Potom sa prezliekla a vzala na seba podobu inej ženy. Tak išla zase cez sedem kopcov, až prišla do domu siedmich trpaslíkov. Zaklopala na dvere a zavolala:

„Dobrý tovar na predaj!“

Snehulienka pozrela von oknom a povedala:

„Musíš ísť preč, lebo nesmiem nikoho vpustiť dnu.“

„Ale istotne nemáš zakázané pozrieť von?“ povedala stará žena a držala hore v ruke otrávený hrebeň na vlasy, ktorý jej ukázala.

To dievča potešilo tak veľmi, že sa nechalo prehovoriť a otvorilo dvere. Keď sa dohodli na cene, stará žena povedala:

„Teraz ti poriadne prečešem vlasy, neboj sa, budeš len rada.“

Úbohá Snehulienka netušila žiadne nebezpečenstvo, tak sa nechala očesať. Ale sotva sa jej otrávený hrebeň dotkol vlasov, jed začal účinkovať a spadla na zem v bezvedomí.

„Tak, moja milá dáma, to by sme mali. A tentokrát je už nadobro po tebe,“ povedala zlomyseľná žena a ponáhľala sa čo najrýchlejšie, ako len vládala, domov.

Našťastie sa už zvečerievalo a práve sa sedem trpaslíkov vrátilo domov. Keď uvideli Snehulienku ležať na zemi akoby mŕtvu, hneď vytušili, že to bola práca jej zlomyseľnej macochy. Tak hľadali, až pokým nenašli v jej vlasoch na hlave otrávený hrebeň. V momente ako jej ho vytiahli z vlasov, Snehulienka prišla k sebe, nabrala vedomie a povedala im, čo sa stalo. Tí ju zase upozornili, aby si dávala pozor a nikoho nevpúšťala dnu.

Hneď ako prišla kráľovná domov, bežala rovno k zrkadlu a spýtala sa:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, ktože je na celom svete najkrajší?“

A zrkadlo odpovedalo tak, ako predtým:

„Moja pani kráľovná, ty si krásna, to je pravda. Ale Snehulienka je krajšia než ty. Ona stále býva so siedmimi trpaslíkmi a je oveľa krajšia než ty, dokonca dvakrát taká krásna.“

Keď počula tieto slová doslova ju zmrazilo a zatriaslo od zúrivosti.

„Snehulienka musí zomrieť,“ zvolala. „Áno, aj keby ma to malo stáť môj vlastný život.“

Potom išla do tajnej miestnosti, o ktorej nevedel nikto iný, iba ona. Tam vyrobila otrávené jablko. Navonok vyzeralo krásne a červené, takže každý by si chcel doňho zahryznúť, ale kto by tak urobil, by bol naisto mŕtvy na mieste. Keď bolo jablko hotové, zašpinila si tvár popolom a obliekla sa ako roľníčka. A takto sa vybrala cez sedem kopcov ku siedmim trpaslíkom. Zaklopala na dvere ako zvyčajne, ale Snehulienka vystrčila hlavu von oknom a zavolala nahlas:

„Nesmiem nikoho vpustiť dnu. Sedem trpaslíkov mi to zakázalo urobiť.“

„Obávaš sa snáď, že ťa otrávim?“ spýtala sa stará žena. „Pozri, rozrežem toto jablko na polovicu. Ja zjem bielu polovicu a ty zješ červenú.“

Ale jablko bolo tak lišiacky a ľstivo urobené, že len červená polovica bola otrávená. Snehulienka zatúžila po vábivom ovocí. A keď videla, že roľníčka ho tiež jedla, nemohla viacej odolať pokušeniu a natiahla ruku za otrávenou polovičkou. Ale sotva si len raz odhryzla, spadla na zem v mŕtvolnom bezvedomí. Potom sa oči krutej kráľovnej zaiskrili radosťou. Smiala sa hlasno a volala:

„Biela ako sneh, červená ako krv a čierna ako ebenové drevo. Tentokrát ťa trpaslíci nebudú vedieť priviesť naspäť k životu.“

Keď prišla domov, spýtala sa zrkadla:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, ktože je na celom svete najkrajší?“

A tentokrát jej odpovedalo:

„Ty si najkrajšia, moja pani kráľovná. Niet krajšej, ako si ty, na celom svete, to ja viem.“

Vtedy sa jej žiarlivé srdce upokojilo, aspoň natoľko, nakoľko sa len žiarlivé srdce vie upokojiť.

Keď malí trpaslíci prišli večer domov, našli Snehulienku ležať na zemi, ani nedýchala, ani sa nehýbala. Nadvihli ju a poprezerali, ale nikde ne nej nenašli nič otráveného. Rozopli jej vestičku, učesali vlasy, umyli ju vo vode i vo víne, ale všetko zbytočne. Dieťa sa nevedelo prebrať k životu. Položili ju do otvorenej rakvy a na máry. A všetkých sedem trpaslíkov sedelo okolo nej. Plakali a fňukali po celé tri dni. Napokon sa rozhodli, že ju pochovajú, ale keď na ňu pozreli vyzerala ako v rozkvete, ako keby bola stále živá. I jej líca mali krásnu červenú farbu, tak povedali:

„Nemôžeme ju pochovať do čiernej zeme.“

Tak urobili rakvu z priesvitného skla a položili ju do nej. Na vrch napísali zlatým písmom, že to je kráľovská princezná. Rakvu položili na vrch hory a jeden z trpaslíkov zostal pri nej vždy na stráži. Prišli všetky vtáky a oplakávali Snehulienkinu smrť. Najprv sova, potom krkavec a napokon holubica.

Snehulienka tam v sklenenej rakve dlho ležala a vždy vyzerala rovnako. Ako keby bola len v hlbokom spánku. A zostávala biela ako sneh, červená ako krv a jej vlasy boli stále čierne ako eben.

I stalo sa jedného dňa, že prišiel do lesa princ a prechádzal okolo domu trpaslíkov.  Na kopci uvidel sklenenú rakvu s krásnou Snehulienkou v nej. Keď si prečítal, čo bolo napísané na nej zlatými písmenami, povedal trpaslíkovi, ktorý ju práve strážil:

„Daj mi tú sklenenú rakvu. Dám ti za ňu čokoľvek si zažiadaš.“

Ale trpaslík odpovedal: „Nie, my sa s ňou nerozlúčime za všetko zlato na svete.“

„Nuž teda,“ odpovedal, „daj mi ju, pretože nedokážem žiť bez Snehulienky. Budem ju chovať v srdci, strážiť a ľúbiť ako môj najvzácnejší poklad.“

Hovoril tak smutne, že dobrí trpaslíci sa nad ním zľutovali a dali mu sklenenú rakvu. Princ prikázal svojim služobníkom, aby ju odniesli na svojich pleciach. I stalo sa, že ako išli ponad krovie  kamene dolu kopcom, potkli sa tak veľmi, že zatriasli tak prudko rakvou, že otrávený kúsok jablka, ktorý Snehulienka prehltla, jej vypadol z hrdla. Pomaly otvorila oči, nadvihla sklenený vrchnák na rakve a sadla si. Zrazu bola celá živá a zdravá.

„Ó, môj bože, kde som to?“ zvolala.

Princ odpovedal radostne: „Ty si so mnou,“ a povedal jej všetko, čo sa stalo. Potom dodal: „Ja ťa ľúbim viacej než hocikto iný na celom šírom svete. Pôjdeš so mnou do paláca môjho otca a budeš mojou manželkou?“

Snehulienka súhlasila a išla spolu s ním. Svadba sa oslavovala s veľkou pompéznosťou a nádherou.

Jedným z hostí, ktorí boli pozvaní na svadobnú hostinu bola aj Snehulienkina zlomyseľná macocha. Keď sa nádherne vyobliekala pre danú príležitosť, prišla pred zrkadlo a spýtala sa:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, ktože je na celom svete najkrajší?“

A zrkadlo odpovedalo:

„Moja pani kráľovná, ty si krásna, to je pravda. Ale Snehulienka je oveľa krajšia než ty.“

Keď zlomyseľná žena počula tieto slová, škaredo zahrešila a bola posadnutá zúrivosťou a cítila sa ponížená. Najprv vôbec nechcela ísť na svadbu, ale zároveň cítila, že by nebola šťastná, keby neuvidela mladú kráľovnú. Ako tam vošla, Snehulienka ju rozpoznala a skoro omdlela od strachu. Ale do červena rozžeravené horúce topánky už boli pripravené pre zlomyseľnú starú kráľovnú. Donútili ju v nich tancovať, až napokon padla mŕtva na zem.

Snehulienka si potom žila s mladým princom, ktorý sa stal kráľom, šťastne a malí trpaslíci ich chodili navštevovať z času na čas. A bolo im potom už len dobre a lepšie, a žili si spolu šťastne až doteraz.

@[Grimm.]@OH***