2*34*069 Zlatá hus **(1,5k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž, ktorý mal troch synov. Najmladšieho nazývali Tupec. Vždy sa pohŕdavo usmieval, robil si posmech z druhých a urážal ich pri každej možnej príležitosti.

I stalo sa jedného dňa, že najstarší syn si želal ísť do lesa narúbať drevo. Predtým, ako sa tam vybral, mu matka dala chutný kus koláča a fľašu vína, aby tam určite netrpel hladom a smädom.

Keď prišiel do lesa, stretol tam malého starého šedivého muža, ktorý mu zaželal: „Dobrý deň,“ a povedal: „Daj mi kúsok z toho koláča, ktorý máš vo vrecku, a dúšok z tvojho vína. Som taký hladný a smädný.“

Ale tento bystrý syn odpovedal: „Ak ti dám môj koláč a víno, pre mňa nič nezostane. Len choď pekne svojou cestou,“ a odišiel ďalej do lesa. Starého muža tam nechal stáť. Tak najstarší syn prišiel k jednému stromu a začal ho rúbať. Ako tak rúbal, sekera sa mu pošmykla a zaťal si do predlaktia tak nešikovne, že musel ísť domov a nechať si to obviazať.

Potom išiel do lesa druhý syn. Matka mu dala dobrý koláč a fľašu vína ako jeho staršiemu bratovi. On tiež stretol malého starého šedivého muža, ktorý ho prosil o kúsok koláča a dúšok vína.

Ale druhý rozprával tiež veľmi prakticky a povedal: „Čokoľvek ti dám, budem si musieť odoprieť sebe. Len choď pekne svojou cestou! Dobre?!“

Onedlho nato ho postihol trest. Zopárkrát zaťal do stromu sekerou a nešťastnou náhodou si poranil nohu. Musel sa dokrivkať domov a dať si ju ošetriť.

Vtedy Tupec povedal: „Otec, nechaj ma ísť do lesa rúbať drevo.“

Ale otec mu odpovedal: „Obaja tvoji bratia sa už pri tom poranili. Lepšie bude, keď to necháš na pokoji. Nič o tom nevieš.“

Lenže Tupec prosil tak usilovne, že otec mu napokon povedal: „Nuž, dobre teda, choď. Možnože, keď sa zraníš, si budeš dávať lepší pozor na seba.“ Jeho matka mu dala len obyčajný osúch pečený v popole a fľašu horkého piva.

Keď prišiel do lesa, tam tiež stretol malého starého šedivého muža, ktorý ho pozdravil a povedal: „Daj mi kúsok z tvojho koláča a dúšok z tvojej fľaše. Som taký hladný a smädný.

A Tupec mu odpovedal: „Mám len na popole pečený osúch a nejaké horké pivo, ale ak chceš, môžeme si sadnúť a zajesť si.“

Tak si sadli. Keď Tupec vytiahol svoj osúch, zistil, že ten sa medzitým premenil na veľmi chutný dobre vyzerajúci koláč a horké pivo na vynikajúce víno. Potom jedli a pili. Keď skončili, malý muž mu povedal: „Teraz ti prinesiem veľa dobrého šťastia, lebo máš dobré srdce a rád sa podelíš i s tým málo, čo máš, s ostatnými. Tamto stojí starý strom, zotni ho a medzi jeho koreňmi niečo nájdeš.“ S tým sa s ním malý muž rozišiel.

Tupec sa ihneď pustil do stínania toho stromu. Keď ho zoťal, našiel medzi jeho koreňmi hus, ktorej perie bolo z čistého zlata. Zdvihol ju a odniesol preč. Vzal ju so sebou do hostinca, kde mienil stráviť noc.

Hostinský mal tri dcéry. Keď tie uvideli hus, boli veľmi zvedavé, že čo je to za vzácneho vtáka a každá z nich chcela z nej jej zlaté perie.

Najstaršia si pomyslela: ,Bezpochyby nájdem spôsob a budem mať príležitosť vytrhnúť z nej jedno jej pierko,’ a keď prvýkrát Tupec opustil miestnosť, chytila hus za jej krídlo. Ale pozor, čo sa stalo! Jej prsty sa pevne prilepili k husi a nemohla dať z nej ruku preč. Skoro nato prišla druhá dcéra a aj ona si pomyslela, že si vytrhne jedno zlaté pierko z husi, ale sotva sa dotkla svojej sestry, tiež sa k nej pevne prilepila. Napokon prišla tretia sestra s tým istým úmyslom, ale ďalšie dve na ňu kričali: „Choď preč! Pre božie nebesá, drž sa stranou!“

Najmladšia sestra si nevedela predstaviť, prečo by sa mala držať stranou a pomyslela si: ,Keď sú tam obidve, prečo by som tam nemohla byť aj ja?’ Tak pribehla k nim. Len čo sa dotkla jednej z nich, tak sa k nim tiež pevne prilepila. Tak všetky tri museli stráviť noc s husou.

Nasledujúce ráno si dal Tupec hus pod pazuchu a odišiel s ňou preč. Vôbec si nerobil ťažkú hlavu ohľadom troch dievčat, ktoré boli k nej pevne pripevnené. Ony len museli bežať za ním napravo i naľavo, najlepšie, ako len vedeli.

Uprostred poľa stretli farára. Keď ten uvidel tento sprievod, zvolal: „Hanba vám, dievčatá bez ostychu! Čo to má znamenať? Bežať za mladým chlapcom takto cez polia? To nazývate slušné právanie?“ A s tým chytil najmladšie dievča za ruku a chcel ju odtiahnuť preč. Ale hneď ako tak urobil, sa k nim prilepil aj on a musel bežať spolu s ostatnými.

Zanedlho nato išiel tou cestou jeden úradník a bol veľmi prekvapený, keď uvidel farára, ako nasleduje kroky troch dievčeniec. „Prečo a kam idete váš velebný pán tak rýchlo?“ zavolal naňho. „Nezabudnite, že dnes má byť krštenie v kostole,“ a bežal za ním. Chytil ho za rukáv a hneď sa k nemu prilepil. Tak už piati bežali týmto spôsobom, jeden za druhým. Uvideli dvoch roľníkov, ako idú z poľa so svojimi motykami. Keď ich farár zbadal, zakričal na nich a prosil ich, aby jeho a úradníka zachránili. Ale hneď ako sa dotkli úradníka, tak sa k nemu prilepili tiež. A tak ich už bolo sedem, ktorí bežali za Tupcom a jeho husou.

Po istom čase všetci prišli do mesta, kde kraľoval kráľ, ktorého dcéra bola taká vážna a seriózna, že ju nikto nevedel rozosmiať. Tak kráľ vydal nariadenie, že ktokoľvek ju rozosmeje, si ju môže vziať za manželku. Keď to počul Tupec, začal pochodovať pred princeznou so svojou husou a s celým jej príveskom. Tá hneď ako uvidela sedem ľudí neustále bežať jeden za druhým, vybuchla do veľkého smiechu a nevedela sa zastaviť. Potom ju Tupec žiadal za svoju manželku. Lenže kráľovi sa veľmi nepozdával za zaťa a robil množstvo námietok. Povedal mu, že najprv musí nájsť človeka, ktorý vypije naraz celú pivnicu vína.

Tupec si pomyslel na malého šedivého muža, ktorý, ako si bol istý, by mu vedel pomôcť. Tak sa vybral do lesa a na tom istom mieste, kde zoťal strom, uvidel toho muža sedieť so žalostným výrazom v tvári.

Tak sa ho opýtal, že čo ho trápi na duši, a muž mu takto odpovedal: „Ja neviem, ako niekedy uhasím tento strašný smäd, ktorým trpím. Studená voda mi vôbec nevyhovuje. Istotne by som vypil celý sud vína, ale čo je jedna kvapka na horúcom kameni?“

„Myslím, že ti viem pomôcť,“ povedal Tupec. „Poď so mnou a môžeš sa napiť, koľko ti len srdce zažiada.“ Tak ho vzal do kráľovej pivnice, kde si muž sadol pri veľké sudy a začal piť. Pil a pil, až dokedy nevypil celý obsah pivnice ešte v ten istý deň.

Potom si Tupec pýtal znovu svoju nevestu. Lenže kráľ sa cítil rozmrzený pri myšlienke, že sprostý mládenec, ktorého ľudia volali Tupec, by si mal zobrať jeho dcéru za manželku, a začal klásť nové podmienky. Požadoval, aby Tupec našiel človeka, ktorý by dokázal zjesť horu chleba. Tupec dlho nad tým neuvažoval, ale šiel rovno do lesa. Tam, na tom istom mieste, našiel starého muža, ako si zaťahoval opasok okolo brucha tak pevne, ako len mohol. Smutne sa pritom tváril a povedal: „Už som zjedol plnú pec bochníkov, ale na čo je to dobré, keď je niekto taký hladný ako ja? Tvrdím, že moje brucho je i napriek tomu úplne prázdne. Musím si poriadne zatiahnuť opasok, ak nemám zomrieť od vyhladovania.“

Tupec sa potešil a povedal: „Vstávaj a poď so mnou. Budeš mať dostatok chleba na zjedenie,“ a priviedol ho na kráľovský dvor.

Kráľ vydal rozkazy, aby priniesli všetku múku v kráľovstve a upiekli z nej veľkú horu chlebov. Muž z lesa si k nej sadol a začal jesť. A počas jedného dňa mu sa mu stratila v bruchu.

Po tretíkrát žiadal Tupec kráľa o svoju nevestu, ale kráľ sa znova snažil tomu vyhnúť a žiadal od neho loď, ktorá dokáže plávať po vode i po súši! Povedal: „Ak prídeš na takej lodi, dostaneš moju dcéru bez akéhokoľvek zdržania.“

Znovu sa Tupec vybral do lesa a tam našiel malého starého šedivého muža, s ktorým sa podelil o koláč. Tento mu povedal: „Dal si mi najesť a napiť. Teraz ti ja dám takú loď, akú požaduješ. To všetko robím pre teba, lebo si bol ku mne láskavý a milosrdný.“

Potom dal Tupcovi loď, ktorá sa vedela plaviť po mori i po súši.

Keď ju kráľ uvidel, vedel, že mu už nemôže brániť v sobáši so svojou dcérou.

Tak oslavovali svadbu s veľkým jasaním a radosťou. Po kráľovej smrti Tupec nastúpil na trón. So svojou manželkou mal kopu múdrych detí a žili si spolu šťastne ešte mnoho rokov.

@[ Grimm.]@OH***