2*35*070 Sedem žriebät **(2,2k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden pár chudobných ľudí, ktorí žili v lese v biednej chatrči, ďaleko od všetkých ľudí. Žili z ruky do úst. Veľmi ťažko sa im žilo, ale mali troch synov. Najmladšieho z nich nazývali Popolvár, lebo nerobil nič iného, len ležal pri peci a prehrabával sa v popole.

Jedného dňa najstarší syn povedal, že si pôjde mimo domu zarobiť na živobytie. Skoro dostal na to povolenie. Tak sa vybral na cestu do sveta. Kráčal neustále celý deň. Keď sa začalo stmievať a priblížila sa noc, prišiel do kráľovského paláca. Vonku na schodišti stál sám kráľ, ktorý sa ho spýtal, že kam ide.

„Hľadám si nejakú prácu, otče,“ povedal mladík.

„Budeš mi slúžiť a strážiť mojich sedem žriebät?“ spýtal sa kráľ. „Ak ich dokážeš ustrážiť celý deň a večer mi budeš vedieť povedať, čo jedli a pili, dostaneš princeznú a polovicu môjho kráľovstva, ale ak ich neustrážiš, tri razy ťa dám vyšľahať ostrým bičom po chrbte.“

Mládenec si pomyslel, že to bude ľahká práca, sledovať žriebätá, a že sa mu to ľahko podarí.

Nasledujúce ráno, keď sa začalo brieždiť, kráľov majiteľ koní vypustil sedem žriebät. Tie sa rozbehli cestou-necestou, cez kopce a údolia, lesy a močiare. Mladík bežal za nimi, čo mu sily stačili. Keď už išiel dlhý čas, začínal byť unavený. Šiel ešte trochu ďalej, ale už bol úplne ustatý. V danom momente sa ocitol pred trhlinou v skale, kde sedela a priadla stará žena s praslicou v ruke. Hneď ako zbadala mladíka, ktorý nasledoval v zhone žriebätá, až sa mu pot valil dolu tvárou, zvolala:

„Poď že sem, poď sem, môj rúči syn. Nech ti očešem tvoje vlasy.“

 Mladík tomu s radosťou privolil, lebo si chcel odpočinúť. Tak si sadol vedľa trhliny v skale pri starú bosorku. Položil si hlavu na jej kolená a ona mu česala vlasy celý deň. Zatiaľ čo on sa oddával záhaľke a ničnerobeniu. Keď sa blížil večer, mladík chcel odísť.

„Môžem ísť rovno domov,“ povedal, „lebo je zbytočné ísť za kráľom do paláca.“

„Počkaj do súmraku,“ povedala stará bosorka, „a vtedy kráľove žriebätá budú prechádzať znovu týmto miestom. Potom môžeš bežať spolu s nimi až do paláca. Nikto sa nedozvie, že si tu ležal celý deň a nedával pozor na žriebätá.“

Tak keď prišli, dala mladíkovi fľašku vody a trochu machu, a povedala mu, aby to ukázal kráľovi a povedal mu, že to je to, čo sedem žriebät jedlo a pilo.

„Dával si verne a oddane pozor počas celého dňa?“ spýtal sa kráľ, keď mládenec prišiel večer k nemu.

„Áno, dával!“ povedal mladík.

„Potom mi vieš povedať, čo mojich sedem žriebät jedlo a pilo,“ povedal kráľ.

Tak mladík vytiahol fľašu vody a kúsok machu, ktoré mu dala stará žena, vraviac:

„Tu je ich jedlo a toto pili.“

Vtedy kráľ už vedel, ako dával pozor. Dostal sa do takého zúrivého hnevu, že nakázal svojim ľuďom, aby vyhnali mládenca naspäť domov. Ale najskôr ho dal trikrát vyšľahať ostrým bičom po chrbte a do rán mu dal natrieť soľ.

Keď sa najstarší syn vrátil domov, bol vo veľmi bezútešnom stave mysle. Raz si bol hľadať prácu vo svete, ale povedal, že už takú vec nikdy neurobí.

Nasledujúci deň druhý syn povedal, že si ide hľadať šťastie do sveta. Jeho otec a matka mu povedali: „Nie!“ a kázali mu pozrieť sa na bratov chrbát. Ale mládenec sa nevzdával svojich nádejí a trval na svojom. Po dlhom, dlhom presviedčaní dostal povolenie odísť a vybral sa na cestu. Keď kráčal celý deň, prišiel až do kráľovského paláca. Kráľ stál vonku na schodisku a spýtal sa ho, že kam ide. Keď mu mládenec odpovedal, že si hľadá prácu, kráľ mu povedal, aby vstúpil uňho do služby a sledoval jeho sedem žriebät. Potom mu kráľ sľúbil tú istú odmenu a ten istý trest ako jeho bratovi.

Mládenec s tým súhlasil a vstúpil kráľovi do služby, lebo si myslel, že poľahky ustráži sedem žriebät a informuje kráľa o tom, čo jedli a pili.

Keď začalo ráno svitať, majiteľ koní vypustil sedem žriebät. A tie sa rozbehli cez kopce a údolia. Mládenec sa pustil za nimi. Ale všetko sa s ním stalo tak, ako s jeho bratom. Keď ich prenasledoval dlhý, dlhý čas, bol už rozhorúčený a unavený. Prechádzal okolo trhliny v skale, kde sedela stará žena a priadla s vretenom. I zavolala naňho:

„Poď že sem, poď sem, môj rúči syn. Nech ti prečešem trochu tvoje krásne vlasy.“

Mládencovi sa tá myšlienka zapáčila. Nechal kone bežať, kde sa im zachcelo a sadol si vedľa trhliny v skale pri starej bosorke. Položil si hlavu jej na kolená a nechal si prečesávať vlasy. Takto nečinne mu prešiel celý deň.

Žriebätá sa večer vracali tou istou cestou späť. On dostal od starej bosorky tiež trochu machu a fľašku vody, ktoré mal ukázať kráľovi. Ale keď sa ho kráľ opýtal: „Vieš mi povedať, čo moje žriebätá jedli a pili?“ mladík mu ukázal mach a fľašu vody a povedal: „Áno, tu môžeš vidieť ich jedlo a nápoj, čo jedli a pili.“ Kráľ sa znovu rozzúril a nariadil mládenca trikrát zbičovať ostrým bičom po chrbte a potrieť mu rany soľou. A okamžite potom ho vyhnali z kráľovského paláca domov. Tak keď sa prostredný syn vrátil domov, on tiež opísal všetko, čo sa mu prihodilo. A povedal, že bol raz hľadať prácu vo svete, ale že to už nikdy v živote neurobí.

Na tretí deň sa chcel vybrať do sveta Popolvár. Mal veľkú chuť vyskúšať strážiť sedem žriebät osobne. Dvaja starší bratia sa na ňom smiali a doberali si ho: „Čože? Ty si myslíš, že uspeješ? Po tom, ako zle sa vodilo nám? Nevyzeráš na úspech. Nikdy si nič nerobil, len si ležal pri peci a prehrabával sa v popole!“ povedali mu.

„Áno, ja pôjdem tiež,“ povedal Popolvár, „lebo som si to vzal do hlavy.“

Dvaja starší bratia sa nad ním smiali a jeho otec a matka ho prosili, aby nešiel, ale bezúčelne. A Popolvár sa vybral svojou cestou. Keď kráčal celý deň a začalo sa už stmievať, tiež prišiel do kráľovského paláca.

Na schodisku tam stál kráľ a spýtal sa ho, že kam má namierené.

„Kráčam celý deň a hľadám si prácu,“ povedal Popolvár.

„Odkiaľ teda prichádzaš?“ zisťoval kráľ, lebo tentokrát chcel vedieť trochu viacej o mužovi, ktorého zamestná do práce.

Tak mu Popolvár povedal, že odkiaľ prišiel a že je bratom tých dvoch, ktorí sledovali jeho žriebätá. Potom sa spýtal, že či by mu dovolil vyskúšať dávať na nich pozor nasledujúci deň.

„Ách, hanba im!“ povedal kráľ, lebo ho rozzúrilo, čo i len myslieť na nich. „Ak ty si brat tých dvoch, ty tiež nie si dostatočne dobrý. Už som mal dosť takých chlapíkov.“

„Nuž, keďže som sem už prišiel, mohol by si mi predsa len dať šancu a vyskúšať moje šťastie,“ povedal Popolvár.

„No teda, veľmi dobre. Keď si úplne rozhodnutý dať si zbičovať chrbát, nech sa stane tak, ako chceš,“ povedal kráľ.

„Ja by som radšej chcel princeznú,“ povedal Popolvár.

Nasledujúce ráno za úsvitu majiteľ koní znovu vypustil sedem žriebät. Tie sa rozbehli cez kopce a údolia, lesy a močiare. A Popolvár sa vybral za nimi. Bežal za nimi dlhý čas a po čase tiež prišiel k trhline v skale. Zase tam sedela stará bosorka a priadla so svojím vretenom. Takto zavolala na Popolvára:

„Poď že sem, poď sem, môj rúči syn. Nech ti prečešem hrebeňom tvoje vlasy.“

„Poď ty ku mne! Hej, len poď!“ povedal Popolvár a ako prechádzal okolo, skákal a bežal a držal sa pevne za chvost jedného žriebäťa.

Keď bezpečne prešli okolo trhliny v skale, najmladšie žriebä mu povedalo: „Vysadni mi na chrbát, lebo máme ešte dlhú cestu pred sebou.“ Tak si mládenec naň vysadol. Takto cestovali smerom napred dlhú, dlhú cestu.

„Vidíš niečo vpredu?“ spýtalo sa žriebä.

„Nie,“ odpovedal Popolvár.

Tak cestovali smerom dopredu trochu ďalej.

„Vidíš niečo teraz?“ spýtalo sa žriebä.

„Nie, nič nevidím,“ odpovedal mládenec.

Tak teda prešli ešte hodný, veľký kus cesty a žriebä sa ho znova spýtalo:

„A teraz už niečo vidíš?“

„Áno, vidím niečo biele,“ povedal Popolvár. „Vyzerá to ako kmeň veľkého hrubého brezového stromu.“

„Áno, presne tam ideme,“ povedalo žriebä.

Keď prišli ku kmeňu brezy, najstaršie z nich odkoplo kmeň na stranu. A tam, kde predtým stál kmeň, uvideli dvere. Za nimi bola malá izba. V nej nebolo nič iné, len zopár lavíc a malý kozub. Ale za dverami visel veľký hrdzavý meč a malý krčah.

„Dokážeš zdvihnúť a zamávať tým mečom?“ spýtalo sa ho žriebä.

Popolvár vyskúšal, ale nevedel tak urobiť. Tak sa musel napiť dúšok z krčaha. Potom znova. A napokon tretíkrát. Potom bol schopný držať a oháňať sa mečom s úplnou ľahkosťou.

„Dobre,“ povedalo žriebä, „teraz musíš meč zobrať preč so sebou. Tým mečom nám musíš odťať našich sedem hláv počas svadobného dňa a my sa znovu staneme princami, tak ako sme boli predtým. Lebo my sme bratia princeznej, ktorú si máš zobrať za manželku. Keď budeš mať povedať kráľovi, čo sme jedli a pili, povedz mu, že nás zaklial mocný škandinávsky trol. Keď odtneš naše hlavy, musíš dávať veľký pozor na to, aby si každú hlavu dal ku chvostu tela, ku ktorému patrí. A potom zaklínadlo obrovitého trola nad nami stratí svoju moc.“

Popolvár to sľúbil. Potom išli ďalej. Keď cestovali dlhú, dlhú cestu, žriebä mu povedalo: „Vidíš niečo vpredu?“

„Nie,“ odpovedal Popolvár.

Tak pokračovali ďalej a prešli ešte veľkú vzdialenosť.

„A teraz?“ vypytovalo sa žriebä. „Vidíš niečo teraz?“

„Bohužiaľ, nie,“ odpovedal Popolvár.

Tak cestovali ďalej smerom dopredu ešte mnoho míľ, cez kopce a údolia.

„No a teraz?“ spýtalo sa žriebä. „Vidíš niečo vpredu?“

„Áno,“ povedal Popolvár, „teraz vidím niečo ako modrastý pás ďaleko, ďaleko pred nami.“

„To je rieka,“ povedalo žriebä. „Musíme cez ňu prejsť.“

Našli tam dobre stavaný most, ktorý viedol ponad rieku. Keď cez ňu prešli na druhú stranu, znovu cestovali dlhú, dlhú cestu. Potom sa žriebä spýtalo Popolvára, že či niečo vidí vpredu. Že áno, tentokrát videl niečo, čo vyzeralo byť čierne. Bolo to veľmi, veľmi ďaleko a pripomínalo to kostolnú vežu.

„Áno,“ povedalo žriebä, „tam pôjdeme.“

Keď žriebätá prišli na cintorín, tam sa premenili na mužov a vyzerali ako synovia kráľa. Ich oblečenie bolo také veľkolepé, že v ňom nádherne žiarili. Vošli do kostola a tam každý z nich dostal chlieb a víno od kňaza, ktorý stál pred oltárom. Popolvár išiel dnu tiež. Kňaz položil ruky na princov a čítal im požehnanie. Popolvár išiel dnu tiež, ale keď odchádzali z kostola, zobral so sebou fľašku vína a posvätený chlieb. Hneď ako sedem princov vyšlo z cintorína, znova sa všetci z nich premenili na žriebätá. Popolvár si sadol na najmladšie a vrátili sa tou istou cestou, ktorou prišli, iba oveľa, oveľa rýchlejšie.

Najprv išli ponad most, potom prešli povedľa kmeňa brezy a napokon prešli vedľa starej bosorky, ktorá sedela pri trhline v skale a priadla. Išli tak rýchlo, že Popolvár ani nepočul, čo stará bosorka za ním vrešťala. Rozumel len toľko, že bola poriadne rozzúrená.

Už sa začínalo stmievať, keď prišli za súmraku do paláca. Kráľ sám stál na kráľovskom dvore a očakával ich.

„Sledoval si dobre a verne moje žriebätá po celý deň?“ spýtal sa kráľ Popolvára.

„Áno, urobil som to najlepšie, ako som len vedel,“ odpovedal Popolvár.

„Potom mi vieš povedať, čo mojich sedem žriebät jedlo a pilo?“ spýtal sa kráľ.

Tak Popolvár vytiahol posvätený chlieb a fľašku vína a ukázal ich kráľovi. „Tu môžeš vidieť ich jedlo a ich nápoj,“ povedal.

„Áno, usilovne a verne si strážil,“ povedal kráľ, „a tak teda dostaneš princeznú a polovicu kráľovstva.“

Nuž, všetko sa pripravilo na svadbu. A kráľ povedal, že všetko má byť také majestátne a impozantné, aby o tom každý počul a všetci sa na to vypytovali.

Ale keď si sadli ku svadobnej hostine, ženích vstal a išiel dolu do stajní. Povedal, že niečo zabudol spraviť a musí sa o to postarať. Keď tam prišiel, urobil tak, ako mu žriebä nakázalo. Odťal všetkým siedmim žriebätám hlavy. Najprv najstaršiemu, potom druhému. Až napokon všetkým ostatným podľa ich veku. Výnimočne opatrne položil každú hlavu ku chvostu žriebäťa, ku ktorému patrila. Keď tak urobil, všetky žriebätá sa znovu premenili na princov. Keď sa vrátil na svadobnú hostinu so siedmimi princami, kráľ od radosti objal a pobozkal na líce Popolvára a potľapkal ho po pleci. Jeho nevesta bola tiež rozradostená ako nikdy predtým.

„Polovica môjho kráľovstva je už tvoja,“ povedal kráľ, „a druhá polovica bude tvoja po mojej smrti. Pretože moji synovia, keď sú už znova princovia, môžu získať krajiny a kráľovstvá pre seba.

Na svadbe potom bolo plno radosti a veselosti a všetci boli šťastní, ako sa dá očakávať.

@[ From J. Moe.]@OH***