2*36*071 Úžasný hudobník **(1,0k=1000_slov)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden úžasný hudobník. Jedného dňa sa sám potuloval po lese. Myslel pritom na jednu vec, potom na druhú, až napokon nemal nad čím premýšľať. Vtedy si povedal: „Čas je voči mne veľmi krutý, keď som celkom sám a v lese. Musím si nájsť nejakého príjemného spoločníka.“

Tak zobral svoje husle a začal na nich hrať, až sa to začalo ozývať na okolí. Po istom čase prišiel z húštiny vlk a pribehol až k nemu.

„Ó, to je predsa vlk,“ povedal úžasný hudobník. „Nemal som ani najmenšiu chuť na jeho spoločnosť.“

„Ó, môj drahý hudobník, ako nádherne ty hráš! Želám si, aby si ma to naučil.“

„To sa dá ľahko naučiť,“ odpovedal huslista. „Len musíš robiť presne to, čo ti poviem.“

„Samozrejme, budem,“ odpovedal vlk. „Sľubujem, že nájdeš vo mne najnadanejšieho žiaka.“

Tak sa dali do spolku a išli spolu svojou cestou. Po čase prišli k starému dubovému stromu, v ktorom bola dutina a uprostred kmeňa puklina.

„Teraz,“ povedal hudobník, „ak sa chceš naučiť fidlikať na husle, tu je tvoja šanca. Polož svoje predné labky do tejto pukliny.“

Vlk urobil, ako mu bolo povedané. Hudobník rýchlo uchopil veľký kameň a položil ho vlkovi pevne na predné labky, takže nemohol labkami vôbec hýbať. Bol nadobro uväznený.

„Počkaj, pokiaľ sa nevrátim,“ povedal huslista a šiel si svojou cestou.

Po istom čase si znovu pomyslel: „Čas je voči mne veľmi krutý, keď som celkom sám a v lese. Musím si nájsť nejakého príjemného spoločníka.“

Tak vytiahol svoje husle a začal silno fidlikať na husle. I prikradla sa k nemu líška spomedzi stromov.

„Aha, koho tu máme?“ povedal hudobník. „Líška! Nuž, nemal som najmenšie želanie na jej spoločnosť.“

Líška prišla rovno k nemu a povedala:

„Môj drahý priateľ, ako nádherne ty hráš na husliach. Tiež by som chcela vedieť fidlikať tak dobre, ako ty.“

„Nič nie je ľahšie,“ povedal hudobník, „ak sľúbiš, že urobíš presne to, čo ti poviem.“

„Istotne,“ odpovedala líška, „stačí len slovo povedať.“

„Nuž dobre, nasleduj ma,“ odpovedal muzikant.

Keď prešli spoločne kúsok cesty, prišli k chodníku, vedľa ktorého rástli po oboch stranách vysoké stromy. Tu hudobník zastavil. Pevne zohol konár liesky k zemi z jednej strany chodníka a položil na jeho koniec svoju nohu, aby ho držal dole. Potom zohol konár z druhej strany a povedal:

„Daj mi tvoju ľavú labku, moja malá líška, ak si skutočne želáš naučiť sa hrať na husle.“

Líška urobila, ako jej povedal. Hudobník jej labku priviazal k jednej vetve stromu.

„Teraz, moja priateľka,“ povedal, „daj mi tvoju pravú labku.“

Túto priviazal k druhej vetve. Pozorne skontroloval, či jeho povrazy pevne držia a odstúpil z koncov konárov. Tie sa vzpriamili do výšky a vyzdvihli líšku uprostred chodníka do vzduchu.

„Len počkaj tam, kde si, kým sa nevrátim,“ povedal hudobník a išiel si svojou cestou.

Keď bol sám, znovu si povedal:

„Čas je voči mne veľmi krutý, keď som celkom sám a v lese. Musím si nájsť nejakého príjemného spoločníka.“

Tak vytiahol svoje husle a začal na nich veselo hrať ako predtým. Tentokrát za zvukom hudby pribehol malý zajac.

„Ó! Zajac prichádza,“ povedal úžasný hudobník. „Ani prinajmenšom som si neželal zajaca za spoločníka.“

„Ako nádherne hráš, drahý pán muzikant,“ povedal malý zajac. „Želám si, aby som tiež vedel tak hrať ako ty.“

„To sa dá ľahko naučiť,“ odpovedal hudobník. „Len musíš urobiť presne to, čo ti poviem.“

„To urobím,“ povedal zajac. „Nájdeš vo mne toho najpozornejšieho žiaka.“

Išli chvíľu spolu, až prišli do lesa, kde rástli topole. Hudobník uviazal dlhý povraz zajacovi okolo krku a druhý koniec priviazal ku stromu.

„Teraz, môj drahý priateľ,“ povedal hudobník, „obehni dvadsaťkrát okolo stromu.“ Zajac tak urobil. Keď obehol dvadsaťkrát okolo stromu, povraz sa omotal okolo kmeňa, takže úbohý malý zajac bol pevne uväznený na povraze. Mohol hrýzť a škriabať, koľko sa len dalo. Napriek tomu sa nevedel oslobodiť a povraz sa mu len stále viacej a viacej zarezával do jeho jemného krku.

„Počkaj, pokiaľ sa nevrátim,“ povedal hudobník a šiel si svojou cestou.

Medzitým vlk ťahal, hrýzol a škriabal kameň, až napokon sa mu podarilo vytiahnuť svoje labky von spod kameňa. Plný hnevu sa ponáhľal za hudobníkom. Bol rozhodnutý, že keď stretne hudobníka, že ho roztrhá na kusy. Keď ho videla líška bežať okolo, zavolala naňho tak hlasno, ako len vedela:

„Braček vlk, zachráň ma, hudobník ma tiež oklamal.“

Vlk potiahol dolu konáre, rozhrýzol povrazy a oslobodil líšku. Tak išli cestou spolu a obaja prisahali hudobníkovi pomstu. Našli úbohého, uväzneného malého zajaca. Oslobodili ho a všetci traja sa vybrali hľadať svojho nepriateľa.

Počas tohto času sa hudobník znovu cítil osamotený a začal hrať na husle. Tentokrát bol šťastnejší s výsledkom. Zvuky hudby sa dostali do uší chudobného drevorubača, ktorý okamžite nechal svoju prácu a so svojou sekerou pod pazuchou prišiel počúvať hudbu.

„Konečne som našiel hodnotného spoločníka,“ povedal hudobník, „lebo som hľadal ľudskú bytosť, a nie divé zviera.“

A začal hrať tak čarovne na husliach, že chudobný muž tam stál ako očarený. Jeho srdce sa dychtivo naplnilo radosťou, ako počúval veselú melódiu.

Ako tam stál, zjavili sa tam vlk, líška a zajac. Drevorubač hneď vycítil vo vzduchu nejaké darebáctvo. Zdvihol svoju ostrú, ligotavú sekeru a postavil sa pred hudobníka a povedal:

„Ak sa mu dotknete čo i len vlasu na hlave, dajte si pozor, budete sa zodpovedať mne a mojej sekere.“

Vtedy sa zvery vyplašili a bežali späť do lesa.

Hudobník zahral drevorubačovi jednu svoju najkrajšiu melódiu a potom pokračoval ďalej vo svojej ceste potešiť melódiou niekoho iného.

@[ Grimm.][Eduard Rodos alias Robert Hodosi]@OH***