3*01*072 Modrý vták **(8,7k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a dolami žil raz jeden nesmierne bohatý kráľ. Vlastnil rozsiahle polia a hory. Mal veľké množstvo vriec plných zlata a striebra. Lenže vôbec sa zo svojho bohatstva netešil, lebo jeho manželka, kráľovná, už nebola medzi živými, bola už mŕtva. Zatvoril sa v malej miestnosti a od žiaľu si búchal svoju hlavu o stenu, až sa jeho dvorania skutočne začali obávať toho, že by si mohol ublížiť. Tak mu dali do izby medzi steny a tapety posteľné perie. Teraz si mohol udierať hlavu o stenu koľko len chcel, aby dosiahol akú-takú útechu a neublížil si pritom. Všetci jeho poddaní ho prišli navštíviť a povedali mu rôzne veci, o ktorých si mysleli, že by ho mohli uspokojiť. Niektorí boli veľmi vážni, pochmúrni a skľúčení, presne tak ako on. Iní mu zase súhlasne pritakávali a veselou náladou sa ho snažili priviesť k lepším myšlienkam. Ale nikto z nich neurobil naňho ani najmenší dojem. Skutočne, zdalo sa, že sotva počúva to, čo mu hovorili. Napokon prišla jedna pani, ktorá bola celá zahalená v čiernom plášti. Zdalo sa, že prežíva najhlbší žiaľ, aký sa dal len predstaviť. Plakala a vzlykala, až napokon upútala kráľovu pozornosť. Keď mu povedala, že práve stratila dobrého manžela a že neprišla sa pokúsiť zmierniť jeho žiaľ, ale pridať svoje slzy k jeho, lebo naisto vedela, ako sa on určite cítil, kráľ zdvojnásobil svoje bedákanie a lamentovanie. Potom povedal trúchlivej pani dlhé príbehy o dobrých kvalitách svojej zosnulej kráľovnej. Ona mu to opätovala rozprávaním o dobrých vlastnostiach svojho zosnulého manžela. Čas sa im míňal tak príjemne, že kráľ celkom zabudol búšiť hlavou o stenu s perím pod tapetami a pani si nemusela tak často utierať slzy zo svojich modrých očí, ako predtým. Postupne sa začali rozprávať o ďalších veciach, ktoré zaujímali kráľa. A v krátkom čase nato, behom pár týždňov, celé kráľovstvo žaslo nad tým, že sa kráľ znovu zosobášil, a to s touto utrápenou pani.

V tom čase mal kráľ jednu dcéru, ktorá mala už pätnásť rokov. Volala sa Fiordelíza a bola tou najpôvabnejšou princeznou, aká sa len dá predstaviť. Vždy bola veselá a plná radosti. Nová kráľovná mala tiež dcéru a veľmi skoro ju priviedla do paláca. Jej meno bolo Turitela. Vychovávala ju jej krstná mama, víla Mazila, ale napriek všetkej jej starostlivosti voči Turitele, tá nebola ani krásna, ani láskavá. Naozaj, keď si kráľovná všimla, aká sa zdala byť škaredá a mrzutá vedľa Fiordelízy, bola celá zúfalá. Urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby poštvala kráľa voči jeho vlastnej dcére v nádeji, že si viacej obľúbi Turitelu. Jedného dňa kráľ povedal, že už je najvyšší čas, aby sa Fiordelíza a Turitela vydali. Takže jednu z nich chcel vydať hneď za prvého vhodného princa, ktorý navštívi jeho kráľovský dvor. Kráľovná mu odpovedala:

„Moja dcéra sa istotne musí vydať ako prvá. Ona je staršia než tvoja a tisíckrát pôvabnejšia!“

Kráľ, ktorý nenávidel zbytočné hádky a spory, povedal: „Nuž dobre. To nie je moja záležitosť. Zariaď si to podľa seba.“

Veľmi skoro nato, prišli zvesti, že kráľ Šarmantný, ktorý bol najrúčejší a najveľkolepejší princ v celej krajine a na okolí, sa blíži na svojej ceste navštíviť kráľa. Akonáhle to kráľovná počula, hneď zamestnala všetkých svojich klenotníkov, krajčírov, tkáčov a výšivkárky na tom, aby urobili pre Turitelu nádherné šaty a ozdoby. Ale kráľovi povedala, že Fiordelíza nepotrebuje vôbec nič nového. Dokonca noc predtým, ako mal prísť kráľ Šarmantný, podplatila jej dvornú dámu, aby ukradla princeznej všetky jej šaty a šperky. Takže keď prišiel ten deň a Fiordelíza si želala sa ozdobiť, ako prislúchalo jej vysokému spoločenskému postaveniu, ani jednu mašľu do vlasov nemohla nájsť.

Akokoľvek, veľmi rýchlo prišla na to, kto na ňu zahral ten trik. Vôbec si nesťažovala. Poslala k obchodníkom po nejaké drahé oblečenie a ozdoby, ale oni jej povedali, že kráľovná im výslovne zakázala poskytnúť jej hocijaký tovar a oni sa neodvážili ju neposlúchnuť. Tak princezná nemala na seba dať nič iného okrem malých bielych šiat, ktoré mala na sebe predchádzajúci deň. Keď si ich obliekla išla dole očakávať kráľov príchod. Tam si sadla do kúta a dúfala, že unikne pozornosti ostatných. Kráľovná prijala hosťa s veľkou ceremóniou. Predstavila mu svoju dcéru, ktorá bola nádherne vystrojená. Ale toľko veľa nádhery jej škaredosť len urobilo viacej viditeľnou. Hneď ako si ju kráľ všimol, pozrel iným smerom. Avšak kráľovná si pomyslela, že je len ostýchavý a urobila všetko preto, aby mal Turitelu v dohľade. Kráľ Šarmantný sa potom spýtal, že či je tam i ďalšia princezná, ktorá sa volá Fiordelíza.

„Áno,“ odpovedala Turitela a ukázala na ňu prstom,. „Tam sedí, ale snaží sa držať bokom, lebo nie je veľmi vkusne oblečená.“

Vtedy sa Fiordelíza začervenala. Vyzerala tak hanblivo a krásne, že kráľ Šarmantný bol milo prekvapený. Prišiel k nej, hlboko sa poklonil a povedal jej:

„Madam, vaša neporovnateľná krása nepotrebuje žiadne ozdoby.“

„Sire, Vaše Veličenstvo,“ odpovedala princezná, „uisťujem vás, že nemám vo zvyku nosiť na sebe také zhúžvané a pokrčené šaty, ako sú tieto. Tak by som bola radšej, keby ste si ma teraz vôbec neboli všimli.“

„Nemožné!“ zvolal kráľ Šarmantný. „Kdekoľvek sa objaví taká báječná a nádherná princezná, ako ste vy, nemôžem pozerať na nič iného.“

Tu ich kráľovná prerušila a povedala zostra:

„Uisťujem vás, Vaše Veličenstvo, že Fiordelíza je naozaj dostatočne márnivá, aby ste jej venovali nejakú pozornosť a nelichotili jej viacej.“

Kráľ Šarmantný pochopil, že kráľovnú to netešilo, ale nevadilo mu to. Tak obdivoval Fiordelízu a rozprával sa s ňou tri hodiny bez prestávky.

Kráľovná a Turitela boli zúfalé, keď videli, ako veľmi kráľ Šarmantný uprednostňoval Fiordelízu. Išli sa horko sťažovať k ich kráľovi. Prosili ho a otravovali, až napokon súhlasil s tým, že dá princeznú niekam zavrieť, aby ju počas zvyšku svojej návštevy už kráľ Šarmantný nestretol. Tak večer, keď išla do svojej izby, ju uchopili štyria maskovaní muži a odvliekli do najvyššej izby vo vysokej veži. Tam ju nechali zronenú vo veľkej depresii a samote. Ľahko uhádla, že to bolo kvôli tomu, aby sa nemohla stretnúť s kráľom Šarmantným, lebo sa obávali, že by sa do nej mohol ľahko zaľúbiť. Bolo to pre ňu veľmi frustrujúce, lebo ho už mala vo veľkej obľube a rada by sa stala jeho nevestou! Kráľ Šarmantný nevedel, čo sa stalo s princeznou. Netrpezlivo však pozeral po okolí, či ju náhodou niekde znova neuvidí. Snažil sa zistiť od dvoranov, ktorí boli okolo neho, že čo sa s ňou mohlo stať. Lenže na príkazy kráľovnej oni nesmeli o nej povedať nič pekného. Tak všetci hovorili o nej, že aká je márnivá, rozmarná a náladová, a že sa zabáva nad trestaním svojich dvorných dám. Dokonca, že napriek všetkým peniazom, ktoré jej kráľ dáva, je vždy drzá a uprednostňuje sa obliekať ako chudobná pastierka, ako by mala míňať peniaze na svoje oblečenie a vkusne sa obliekala. Všetky tieto veci veľmi nahnevali kráľa Šarmantného, tak bol ticho a radšej sa nevyjadroval voči tomu.

,Je to pravda,’ pomyslel si, ,že bola chudobne oblečená. Ale keďže sa cítila byť tak zahanbená, to dokazuje, že nebola na to navyknutá sa tak obliekať. Nemôžem uveriť, že taká krásna tvár dokáže byť tak veľmi náladová a opovrhnutia hodná, ako o nej vyprávali. Nie a nie! Kráľovná musí byť na ňu žiarlivá kvôli jej škaredej dcére a preto sa šíria tieto nenávistné reči o nej.’

Dvorania boli veľmi znepokojení tým, ako kráľa nahnevali všetky tie zlé reči o nej. Jeden z nich, keď bol s ním osamote a nikto iný ho nemohol počuť, chytro začal vychvaľovať Fiordelízu.

Kráľ Šarmantný sa nato hneď rozveselil a dostal dobrú náladu. Veľmi sa začal zaujímať o to, čo mu ten dvoran hovorí. Bolo veľmi ľahko zbadať, ako veľmi obdivuje princeznú. Tak keď sa kráľovná spytovala svojich dvoranov na to, čo zistili, oni jej potvrdili jej najhorší strach. Čo sa týka nešťastnej princeznej Fiordelízy, tá plakala bez prestania celú noc.

„Bolo by dosť zlé byť zatvorená v tejto temnej a ponurej veži i keby som nestretla kráľa Šarmantného,“ povedala, „ale teraz, keď viem, že tu je a všetci sa s ním zabávajú, je to pre mňa ešte horšie a ťažšie znesiteľné.“

Nasledujúci deň kráľovná poslala kráľovi Šarmantnému nádherné dary, šperky a rôzne iné drahé klenoty. Medzi nimi bola aj krásna dekorácia, ktorá bola urobená výslovne na vzdanie cti ku blížiacej sa svadbe. Bolo to srdce vyrezané z veľkého rubínu a ozdobené dookola niekoľkými diamantovými šípkami, jednou z nich prepichnuté. Srdce bolo zlatom lemované mottom: „Len jeden ma môže zraniť.“ Celý tento klenot visel na retiazke urobenej z veľkých perál. Nikdy v celom svete nebol urobený taký nádherný ozdobný predmet. Kráľ bol celkom užasnutý, keď mu to prezentovali. Páža, ktoré mu to prinieslo, prosilo, aby to prijal od princeznej, ktorá si ho vybrala za svojho rytiera.

„Čože!“ zvolal. „Snáď krásna princezná Fiordelíza ráči o mne myslieť takýmto priateľským a povzbudivým spôsobom?“

„Vy ste si pomýlili mená, Vaše Veličenstvo,“ povedalo páža náhlivo. „Ja som prišiel hovoriť v mene princeznej Turitely.“

„Ach, to Turitela si želá, aby som bol jej rytier,“ povedal kráľ chladne. „Je mi ľúto, že nemôžem prijať tú česť.“ A poslal nádherný dar späť ku kráľovnej a Turitele, ktoré boli až do zúrivosti nahnevané nad pohŕdaním, akým s nimi zaobchádzal. Hneď ako bolo možné, kráľ Šarmantný prišiel za kráľom a kráľovnou. Ako vchádzal do miestnosti, pozeral sa, či niekde neuvidí Fiordelízu a zakaždým, keď niekto vstúpil dnu, túžobne očakával, že to bude ona. Celkovo sa cítil nepohodlne a bol nespokojný. Takže kráľovná to rýchlo jasne spozorovala. Ale vôbec na to nebrala ohľad a nerozprávala o ničom inom len o tom, aké nové zábavy pripravovala v paláci. Princ odpovedal náhodne. Po chvíli sa opýtal, či bude mať to potešenie stretnúť sa s princeznou Fiordelízou.

„Vaše Veličenstvo,“ odpovedala kráľovná povýšene, „jej otec rozkázal, že ona nesmie opustiť svoj apartmán, pokým sa moja dcéra nevydá.“

„Čo môže byť príčinou zaobchádzať s takou krásnou princeznou ako s väzňom?“ zvolal kráľ s veľkým rozhorčením.

„To ja neviem,“ odpovedala kráľovná, „a keby som aj vedela, necítim sa byť voči vám zaviazaná, aby som vám to povedala.“

Kráľ Šarmantný bol veľmi nahnevaný, že mu takto prekazila jeho plány. Cítil, že je to všetko kvôli Turitele. Tak na ňu zúrivo pozrel a náhle od kráľovnej odišiel. Vrátil sa do svojich apartmánov. Tam povedal jednému šľachticovi, ktorého si priniesol so sebou: „Dal by som všetko na svete, aby som získal náklonnosť jednej dvornej dámy princeznej, aby som sa mohol aspoň na chvíľu rozprávať s Fiordelízou.“

„Nič by nemohlo byť ľahšie,“ povedal mu šľachtic. A veľmi skoro sa spriatelil s jednou z dvorných dám, ktorá mu povedala, že večer bude Fiordelíza pri okne, ktoré smerovalo do záhrady. Lenže, povedala, že si musí dávať veľký pozor a byť opatrný, aby ho nikto nezahliadol, keďže to bolo jediné miesto, kde kráľ Šarmantný mohol uvidieť princeznú. Šľachtic bol potešený a sľúbil všetko, čo požadovala. Ale v danom momente, ako bežal oznámiť svoj úspech svojmu kráľovi, zradná dvorná dáma išla všetko, čo sa stalo, vyrozprávať kráľovnej. Tá hneď rozhodla, že pri tom malom okne bude stáť jej vlastná dcéra. Naučila ju veľmi dobre, čo má povedať a urobiť, takže i hlúpa Turitela nemohla urobiť chybu a predstierať, že je princeznou Fiordelízou.

Noc bola taká tmavá, že kráľ nemal šancu zistiť podvod, ktorý naňho zahrali. Tak pristúpil k oknu s veľkým potešením a porozprával všetko, čo mal na srdci a čo cítil ku Fiordelíze, aby ju presvedčil o svojej láske voči nej. Turitela odpovedala tak, ako sa naučila. A to, že je veľmi nešťastná a že kráľovná s ňou nebude lepšie zaobchádzať, pokým sa jej dcéra nevydá. Ako sa to kráľ Šarmantný dozvedel, naliehal na ňu, aby sa zaňho vydala v domnienke, že sa rozpráva s Fiordelízou. Nato vytiahol prsteň zo svojho prsta a navliekol ho na prst Turitely. Ona mu odpovedala tak dobre, ako vedela. Kráľ si však nevedel pomôcť a stále myslieť na to, že mu neodpovedala presne to, čo by očakával od svojej milovanej Fiordelízy. Ale napokon presvedčil seba, že to ju strach z toho, že ich vzťah bude odhalený a že sa o tom dozvie kráľovná, že preto sa správala podľa neho trochu neprirodzene a ťažkopádne. Tak sa s ňou nechcel rozlúčiť, pokým mu nesľúbila, že sa s ním pri tom okne stretne znovu i na druhý deň večer, čo mu Turitela ochotne prisľúbila. kráľovná bola nadmieru natešená, že sa jej vydarila jej lesť. Predpokladala, že všetko bude teraz nasledovať tak, ako si to priala. A stalo sa to i naisto. Hneď ako sa zotmelo nasledujúci večer, prišiel kráľ Šarmantný na koči, ktorý mu dal jeden čarodejník, ktorý bol jeho dobrý priateľ. Tento koč bol ťahaný lietajúcimi žabami. Kráľovi Šarmantnému sa poľahky podarilo presvedčiť Turitelu, aby nastúpila vedľa neho do koča. A potom triumfálne vyhlásil:

„Tak, moja princezná, teraz si oslobodená. Kde si želáš, aby sa konala naša svadba?“

A Turitela so svojou hlavou zahalenou v šatke mu odpovedala, že víla Mazila je jej krstná mama a že si želá, aby sa ich svadba konala na jej zámku. Tak kráľ povedal žabám, ktoré mali vo svojich hlavách mapu celého sveta, aby ich tam zaviezli. Veľmi skoro sa ocitli na zámku víly Mazily. Kráľ by zistil hneď svoj omyl v momente, kedy by vstúpili do svetlami ožiareného kaštieľa. Ale Turitela si pevne držala šatku okolo svojej hlavy a žiadala sa súkromne rozprávať s vílou osamote. Rýchlo jej povedala všetko, čo sa stalo, ako uspela v oklamaní kráľa Šarmantného.

„Ajáj, dcéra  moja,“ povedala víla, „vidím, že máme pred nami neľahkú úlohu. On príliš veľmi miluje Fiordelízu na to, aby sa dal týmto klamstvom ľahko upokojiť. Cítim v kostiach, že nám bude odporovať!“ Medzitým kráľ čakal v nádhernej izbe, v ktorej boli steny urobené zo samých diamantov. Tak mohol cez ne ľahko vidieť vílu a Turitelu, ako stáli vedľa seba a niečo si šepkali. Veľmi ho to zmiatlo.

,Kto nás mohol len zradiť?’ spýtal sa sám seba. ,Ako to, že je tu náš nepriateľ – Turitela? Určite spriada plány, ako prekaziť môj sobáš. Prečo sa Fiordelíza neponáhľa, aby bola čo najrýchlejšie späť pri mne?’

Ale skutočnosť bola ešte horšia, ako si predstavoval. Do izby vošla víla Mazila. Viedla Turitelu za ruku a povedala mu:

„Kráľ Šarmantný, tu je princezná Turitela, ktorej si prisľúbil vernosť. Hneď s ňou budete mať aj sobáš.“

„Ja? Čože?“ zvolal kráľ. „Zosobášiť sa s tým malým stvorením! Čo ma máte za koho? Ja som jej nič nesľúbil!“

„Už viacej radšej nehovorte. Nemáte vôbec žiaden rešpekt voči víle?“ zvolala nahnevane.

„Ale áno, madam,“ odpovedal kráľ, „som pripravený vás rešpektovať tak veľmi, ako sa len víla dá, ak mi vrátite moju princeznú.“

„A či nie som tu?“ prerušila ho Turitela. „Tu je prsteň, ktorý som od teba dostala. A s kým si sa to rozprával u toho malého okna? To som bola predsa ja.“

„Čože!“ zvolal kráľ nahnevane. „Ja som bol úplne pochabý a oklamaný!  Kde je môj koč? Už tu nezostanem ani chvíľu!“

„Nie tak zhurta,“ povedala víla. „Len žiadne náhlenie.“ A dotkla sa jeho chodidiel, ktoré sa pevne prilepili ku dlážke, ako keby boli k nej priklincované.

„Ách! Robte so mnou, čo len chcete,“ povedal kráľ. „Môžete ma premeniť na kameň, ale nezosobášim sa s nikým iným len s Fiordelízou.“

A ďalšie slovo už nepovedal, odmlčal sa. Hoci víla mu nadávala a vyhrážala sa mu. Po dvadsať dní Turitela plakala a zlostila sa. Napokon víla Mazila povedala rozzúrene, lebo bola už celkom unavená jeho zaťatosťou a neústupčivosťou: „Vyber si, buď sa zosobášiš s mojou krstnou dcérou alebo dostaneš trest a budeš trpieť sedem rokov za porušenie slova, ktoré si jej dal!“

Kráľ vtedy zvolal natešene: „Modlím sa, aby si urobila čokoľvek so mnou, čo uznáš za vhodné, len aby som sa dostal preč od tejto škaredej hašterivej grobianky.“

„Grobianka?!“ zvolala nahnevane Turitela. „A ktože si ty? To by som rada vedela, keď sa odvažuješ mňa nazývať grobiankou? Mizerný kráľ, ktorý porušil svoje slovo a chodí po okolí v koči ťahanom škriekajúcimi žabami, ktoré nevládzu udržať tempo!“

„Ukončime tieto urážky,“ zvolala víla. „Odleť cez tamto okno, nevďačný kráľ, a nech je z teba celých sedem rokov modrý lietajúci vták.“ Ako to vyslovila, kráľova tvár sa zmenila, z jeho ramien sa stali krídla a jeho chodidlá sa premenili na pazúry. V momente mal drobné telo ako vták. Bol pokrytý žiarivým modrým perím, zobák mal biely ako slonovina, jeho oči žiarili ako hviezdičky počas tmavej noci a hlavu mu zdobila koruna vytvorená z bieleho peria.

Hneď ako bola premena kráľa na modrého vtáka dokončená, ten vydal zo seba trúchlivý krikľavý zvuk a unikol cez otvorené okno. Za ním sa ťahal len posmešný smiech Turitely a víly Mazily. Letel od nich preč čo najrýchlejšie, ako len vedel, až pokiaľ sa nedostal do najhustejšieho lesa. Tam si sadol na konár veľkého cyprusového stromu a začal trúchliť nad svojím mizerným osudom. ,Bohužiaľ, za sedem rokov ktovie, čo sa stane môjmu miláčikovi Fiordelíze!’ povedal. ,Jej krutá macocha ju asi zosobáši s niekým iným ešte predtým, ako sa stanem zase sebou. A potom načo bude dobré žiť?’

Medzitým víla Mazila poslala Turitelu späť ku kráľovnej, ktorá už netrpezlivo očakávala výsledok naplánovanej svadby. Ale keď sa jej dcéra vrátila a povedala jej všetko, čo sa stalo, bola strašne nahnevaná. Samozrejme, že všetku svoju zlobu si vybila na Fiordelíze. „Bude mať dôvod činiť pokánie za to, že ju kráľ obdivuje,“ povedala kráľovná a významne pritom pokývala hlavou. Potom išla s Turitelou hore do malej izby vo veži, kde bola princezná uväznená. Keď Fiordelíza uvidela, že Turitela má na sebe oblečený kráľovský plášť a na hlave diamantovú korunu, bola ohromne prekvapená. Jej srdce sa veľmi zarmútilo. Kráľovná jej povedala: „Moja dcéra ti prišla ukázať niektoré zo svojich svadobných darov, pretože je teraz nevestou kráľa Šarmantného. Sú najšťastnejším párom na svete a on ju miluje do zbláznenia.“ Pritom ukazovala rôzne čipky, drahokamy, bohatý brokát a mašle pred neveriacimi očami Fiordelízy. Dala si špeciálne záležať na tom, aby si všimla prsteň od kráľa Šarmantného, ktorý nosila na palci. Princezná hneď rozpoznala kráľov prsteň a už viacej nepochybovala o tom, že sa skutočne zosobášil s Turitelou. V zúfalstve zakričala: „Zoberte preč tieto mizerné ozdoby a čačky! Aké potešenie má zúfalý zajatec pri pohľade na ne?“ a potom upadla do mdlôb a spadla v bezvedomí na podlahu. Krutá kráľovná sa len zlomyseľne smiala. Odišla preč s Turitelou a nechala ju tam ležať bez útechy a pomoci. Ešte počas tej istej noci kráľovná povedala kráľovi, že jeho dcéra je priam šialene zamilovaná do kráľa Šarmantného. Pritom on neprejavil voči nej ani najmenší prejav zaľúbenia. Že urobia veľmi dobre, keď ju nechajú vo veži dovtedy, pokým nepríde ku svojim zmyslom a nevráti sa späť do reality. On na to odpovedal len toľko, že to je jej záležitosť a čo sa týka princeznej, môže ohľadom nej vydať akékoľvek príkazy.

Keď sa nešťastná Fiordelíza prebrala, pamätala si všetko, čo jej pred chvíľou povedali. Začala horko plakať. Verila tomu, že kráľ Šarmantný je pre ňu už navždy nenávratne stratený. Celú dlhú noc sedela pri otvorenom okne, žialila a nariekala. Keď sa začalo brieždiť, prikrčila sa do najtmavšieho kúta svojej malej izby. Bola príliš nešťastná na to, aby ju niečo zaujímalo. Hneď ako nadišla noc, vrátila sa k oknu a do tmavej noci vonku si vylievala svoje slzy a smútila nad svojím osudom.

I stalo sa, že kráľ Šarmantný, alebo radšej Modrý vták, lietal okolo paláca v nádeji, že nájde svoju milovanú princeznú. Lenže neodvážil sa ísť bližšie k oknám zo strachu, že by bol rozpoznaný Turitelou. Keď nastala noc, od toľkého lietania okolo paláca bol uťahaný a smutný. Nepodarilo sa mu zistiť, kde je uväznená Fiordelíza. Posadil sa na konár vysokej ihličnatej jedle, ktorá rástla blízko veže. Tam si začal pre seba len tak štebotať pred spaním. Skoro nato začul mäkký ženský hlas nariekať, ktorý upútal jeho pozornosť. Zámerne ho začal počúvať, bol zvedavý, že čo začuje:

„Ách, krutá kráľovná! Čo som vôbec kedy urobila, aby som bola uväznená takto? A nebola som dosť nešťastná predtým? Že si musela sem prísť za mnou a mučiť ma rozprávaním o šťastí svojej dcéry, ktorá si teraz užíva lásku ako nevesta v náručí kráľa Šarmantného?“

Modrý vták bol veľmi prekvapený. Čakal netrpezlivo, pokým nezačalo svitať, lebo bola tmavá noc. Ale keď sa už začalo rozvidnievať a chcel vletieť dnu a zistiť, kto si tak smutne sťažoval, okno našiel zatvorené a vo vnútri neuvidel cez sklo nikoho. Akokoľvek, nasledujúcu noc pozorne sledoval okno a za jasného mesačného svitu uvidel tú smutnú dámu. V okne bola samotná Fiordelíza.

„Moja princezná! Tak napokon som ťa našiel?“ povedal a priletel bližšie k nej.

„Kto sa to ku mne prihovára?“ zvolala princezná s veľkým prekvapením.

„Len pred chvíľou si spomínala moje meno a teraz ma nepoznáš, Fiordelíza,“ povedal smutne. „Ale niet sa čomu čudovať, keďže ja som teraz len Modrý vták a musím ním zostať po sedem rokov.

„Čože? Malý Modrý vták, si ty skutočne mocný kráľ Šarmantný?“ povedala princezná a pohladkala ho po perí.

„Je to skutočne pravda,“ odpovedal. „Za to, že som ti bol verný, som bol potrestaný. Ale ver mi, ak by to bolo na dvakrát tak dlho, tak by som to zniesol radostne a radšej ako sa ťa vzdať.“

„Och! Čo mi to hovoríš?“ zvolala princezná. „Nebola tu pred nedávnom tvoja nevesta Turitela? Veď mi ukazovala kráľovský plášť a diamantovú korunu, ktorú si jej dal. Nemôžem sa mýliť, lebo som videla i tvoj prsteň na jej palci.“

Vtedy sa Modrý vták zúrivo nahneval a porozprával princeznej všetko, čo sa stalo. Ako ho oklamali, aby odniesol so sebou Turitelu, a ako za to, že odmietol zosobášiť sa s ňou, ho zatratila víla Mazila na to, aby bol z neho Modrý vták počas siedmich rokov.

Princezná bola veľmi šťastná, keď počula, aký jej bol verný jej milenec. Nevedela sa zunovať počúvania jeho ľúbostných vyznaní a vysvetľovania, ale príliš skoro vyšlo slnko a museli sa rozísť, aby nikto neobjavil Modrého vtáka. Potom sľúbil, že príde i na druhú noc k oknu princeznej, hneď ako sa zotmie. Odletel preč a ukryl sa do malej bútľaviny v jedle. Zatiaľ čo Fiordelíza zostala pohlcovaná úzkosťou. Obávala sa, aby sa nechytil do pasce alebo ho nezjedol orol.

No Modrý vták nezostal dlho vo svojej skrýši. Odletel preč. Letel ďaleko a ďaleko. Až napokon doletel ku svojmu vlastnému palácu. Cez rozbité okno vletel dovnútra. Tam našiel skrinku, kde uchovával svoje klenoty. Odtiaľ vybral nádherný diamantový prsteň ako dar pre princeznú. Keď sa vrátil späť, Fiordelíza ho už čakala pri otvorenom okne. A keď jej dal prsteň, jemne ho vyhrešila za to, že podstúpil kvôli nej toľký risk.

„Sľúb mi, že ho budeš stále nosiť!“ povedal Modrý vták. Princezná mu to sľúbila pod podmienkou, že príde za ňou cez deň rovnako ako i v noci. Rozprávali sa celú dlhú noc. Nasledujúce ráno Modrý vták odletel do svojho kráľovstva. Vošiel dovnútra svojho paláca cez rozbité okno a tam vybral zo svojich pokladov dva náramky, každý vyrezaný z jedného smaragdu. Keď ich predložil princeznej, ona potriasla vyčítavo hlavou a povedala mu:

„Myslíš, že ťa ľúbim tak málo, že potrebujem všetky tieto dary, aby mi ťa pripomínali?“

A on jej odpovedal:

„Nie, princezná. Ale ľúbim ťa tak veľmi, že cítim, že to lepšie neviem vyjadriť, i keď sa pokúšam. Ja ti prinášam tieto maličkosti len preto, aby som ti ukázal, že som na teba neprestal myslieť, hoci som nútený ťa opustiť zakaždým na istý čas.“ Nasledujúcu noc dal Fiordelíze hodinky vsadené do jednej perly. Princezná sa trochu zasmiala, keď ich uvidela a povedala:

„Áno, môžeš mi dať hodinky, lebo odkedy som s tebou, som úplne stratila schopnosť merať čas. Hodiny, ktoré vždy strávime spolu, sa mi zdajú ako minúty, a hodiny, ktoré strávim bez teba, sa mi zdajú ako roky.“

„Ach, princezná, nemôžu sa ti zdať byť také dlhé, ako sa zdajú mne!“ odpovedal. Každým dňom jej prinášal viacej krásnych vecí – diamanty, rubíny a opály. V noci sa s nimi ihrala, aby ho potešila, ale cez deň ich ukryla do slameného matraca, na ktorom spávala. Keď začalo ráno svietiť slnko, Modrý vták sa ukryl vo vysokej ihličnatej jedli. Odtiaľ jej spieval a štebotal tak krásne, že sa okoloidúci čudovali a zastavovali. Počúvali jeho štebotavú melódiu a hovorili, že v lese prebýva anjel. A takto prešli dva roky. Princezná bola stále uväznená a Turitela ešte stále nebola zosobášená. Kráľovná ponúkla jej ruku všetkým susedným princom, ale oni vždy odpovedali, že by sa zosobášili s Fiordelízou s veľkým potešením, ale v žiadnom prípade nie s Turitelou. Toto sa kráľovnej strašne znepáčilo. „Fiordelíza musí byť s nimi dohodnutá, aby mi robila napriek!“ povedala. „Poďme ju z toho obviniť.“

Tak ona a Turitela išli hore do veže. Bola skoro polnoc. Fiordelíza mala okolo seba drahokamy a sedela pri okne s Modrým vtákom. Kráľovná zastala predo dvermi a počúvala, ako princezná a jej milý spievali spolu krátku pesničku, ktorú ju práve naučil. Znela takto:

„Och, aký nešťastný pár sme my,

jeden väzeň a druhý na strome, čo rastie na zemi.

Máme plno starostí a múk,

vernosťou kazíme zlo nepriateľa dané nám do rúk.

Ale zbytočné je ich zlorečenie,

našim srdciam nikto nemôže povedať nie.“

Možno to znelo melancholicky a smutne, ale dva hlasy to spievali dostatočne veselo, aby ich to potešilo. Kráľovná náhlivo otvorila dvere, zvolajúc: „Ách! Moja Turitela, tu sa odohráva nejaká zrada a faloš!“

Hneď ako ju uvidela Fiordelíza, s veľkou duchaprítomnosťou zatvorila okno. Modrý vták stihol uniknúť do tmy. A potom sa obrátila ku kráľovnej, ktorá ju zaplavila záchvatom zlosti a výčitiek.

„Tvoje intrigy boli prezradené, milá dáma,“ povedala zúrivo, „a vôbec sa nespoliehaj, že ťa tvoje vysoké postavenie v spoločnosti zachráni pred potrestaním, ktoré si zaslúžiš.“

„Madam, a s kým ma obviňujete robiť intrigy?“ povedala princezná. „Nie som snáď už dva roky väznená v tejto veži a okrem tvojich žalárnikov som nikoho iného nevidela?“

Pokým rozprávala, kráľovná a Turitela pozerali na ňu s veľkým prekvapením. Boli mimoriadne ohromené nad jej krásou a nádherou skvostných drahokamov. Kráľovná sa jej teda spýtala:

„Ak sa smiem spýtať, milá dáma, odkiaľ máš všetky tieto diamanty? Hádam mi nechceš povedať, že si objavila baňu na diamanty rovno tu vo veži?“

„Ale áno, skutočne som ich našla tu,“ odpovedala princezná.

„A prosím pekne,“ povedala kráľovná a jej rozhorčenie sa len stupňovalo, „pre koho obdiv si takto vyzdobená a vyparádená, lebo na väčšine udalostiach na kráľovskom dvore som ťa nevidela ani napoly tak dobre upravenú, ako si teraz?“

„Ak mám hovoriť za seba,“ odpovedala Fiordelíza, „obidve musíte pripustiť, že mám tu veľa voľného času, tak nemôžete byť prekvapené, že sa venujem sebe a tomu, aby som dobre vyzerala.“

„To je všetko veľmi pozoruhodné,“ povedala kráľovná podozrievavo. „Myslím, že sa tu popozerám a uvidím sama.“

Tak kráľovná s Turitelou začali prehľadávať každý kút malej izby. Keď prišli ku slamenému matracu, boli užasnuté nad množstvom perál, diamantov, rubínov, opálov, smaragdov a zafírov, ktoré z neho vypadli a nevedeli, čo si majú o tom pomyslieť. Ale kráľovná už bola rozhodnutá, že ukryje niekde balíček falošných listov, aby dokázala, že princezná konšpirovala s kráľovými nepriateľmi. Vybrala si na úkryt pre listy komín. Našťastie pre Fiordelízu, to bolo presne to miesto, kde sa ukrýval Modrý vták a dával pozor na všetko, čo sa tam dialo. Aby odvrátil nebezpečenstvo od Fiordelízy, strašne zakričal:

„Pozor, Fiordelíza! Tvoji falošní nepriatelia plánujú sprisahanie proti tebe!“

Tento strašný hlas ozývajúci sa z komína tak vystrašil kráľovnú, že si vzala späť listy a spolu s Turitelou náhlivo odišli preč. Potom mali poradu, aby prišli na nápad, ako zistiť, ktorá víla alebo čarodejník má v obľube princeznú. Napokon poslali za Fiordelízou jednu z kráľovniných slúžok. Mala predstierať, že je úplne hlúpa, že nič nevidí a nepočuje, a pritom ich informovať o tom, čo robí princezná vo dne i v noci.

Nešťastná Fiordelíza, ktorá správne hádala, že slúžku tam poslali, aby na ňu špehovala, bola celá zúfalá. Horko plakala. Neodvážila sa zavolať k sebe Modrého vtáka zo strachu, že by ho boli odhalili a niečo zlé by sa mu bolo stalo.

            Dni boli také dlhé, noci boli nudné, ale po celý mesiac sa neodvážila ísť blízko jej malého okna obávajúc sa, že k nej priletí jej priateľ ako zvyčajne.

            Akokoľvek, napokon špiónka, ktorá sledovala princeznú vo dne i v noci, bola taká uťahaná, že od únavy upadla do hlbokého spánku. Hneď ako si to všimla princezná, tá bežala k oknu a mäkko zavolala do tmy:

            „Modrý vták, modrý ako nebo, prileť sem, nikoho tu nieto.“

            A Modrý vták, ktorý sa nikdy neprestal vznášať na okolí vežičky, kde bola väznená, ju začul a všimol si ju v okne. Tak v momente priletel. Mali si toho toľko veľa čo povedať. Boli veľmi natešení z toho, že sa znovu stretli. Zdalo sa im že prešlo len päť minút a už sa slnko začínalo dvíhať nad obzorom. A ráno musel Modrý vták zase odletieť do bezpečia.

            Ale nasledujúcu noc spala špiónka tak zvučne, ako i deň predtým. Tak priletel Modrý vták znovu. Mysleli si, že sú v úplnom bezpečí a robili si rôzne plány ako pred návštevou kráľovnej. Ale bohužiaľ! Prišla tretia noc. Špiónka nespala až tak hlboko. Bola len v takom polospánku. Princezná otvorila okno a zavolala ako zvyčajne:

            „Modrý vták, modrý ako nebo, prileť sem, nikoho tu nieto.“

            Špiónka sa hneď v danom momente úplne prebrala. Bola dosť prefíkaná. Najprv mala oči úplne zatvorené. Potom začula nejaký rozhovor a pozorne sledovala, že kto tam je. Pri mesačnom svite uvidela to najroztomilejšie modré vtáča na svete, ktoré sa rozprávalo s princeznou. Zatiaľ čo ona ho hladkala a maznala sa s ním láskavo.

            Špiónka si zapamätala každé slovo z ich konverzácie. Keď sa začalo brieždiť, Modrý vták sa zdráhavo rozlúčil s princeznou a odletel. Ona potom od princeznej tiež odišla a bežala rovno ku kráľovnej. Povedala jej všetko, čo počula a videla.

            Kráľovná poslala po Turitelu. Rozprávali sa a debatovali o tom, až prišli k záveru, že to nemôže byť nikto iný ako kráľ Šarmantný osobne.

            „Ách, tá drzá princezná!“ zvolala kráľovná. „Myslieť si, že my sa domnievame, že sa má zle a že sa cíti mizerne, a ona je pritom taká šťastná, ako sa len dá predstaviť s tým začarovaným kráľom. Ale ja už viem, ako sa jej pomstíme!“

            Tak špiónke nakázala, aby sa vrátila späť a zase predstierala, že spí rovnako zvučne a hlboko ako zvykla. A skutočne išla spať do postele skôr ako zvyčajne a chrápala tak prirodzene, ako len bolo možné. Princezná sa nechala oklamať a bežala k oknu a zvolala:

            „Modrý vták, modrý ako nebo, prileť sem, nikoho tu nieto.“

            Ale žiaden vták nepriletel. Celú noc ho volala, čakala a počúvala, a jednako sa jej nedostalo žiadnej odpovede. Krutá kráľovná prikázala, aby bola ihličnatá jedľa, na ktorej sa ukrýval Modrý vták ovešaná dookola nožmi, mečmi, žiletkami, britvami, dýkami, sekáčmi a kosákmi. Takže keď Modrý vták počul volať princeznú a chcel letieť smerom k nej, si len porezal svoje krídla a drobné pazúry. Celý dobodaný na aspoň dvadsiatich rôznych miestach sa vrátil späť do svojej skrýše na strome. Tam si ľahol do malej bútľaviny a stonal v zúfalstve, lebo si myslel, že princeznú naisto presvedčili, aby ho zradila, a tak získala naspäť svoju slobodu.

            „Ach, Fiordelíza, vieš byť naozaj taká krásna a zároveň taká neverná?“ zavzdychal. „Nech radšej zomriem tu na mieste…!“ Otočil sa nabok a život z neho začínal vyhasínať. Ale už bol najvyšší čas, aby ho našiel jeho priateľ čarodejník. Keď ten uvidel, že sa jeho koč s lietajúcimi žabami vrátil bez kráľa Šarmantného, osemkrát prehľadal celú Zem, ale bezúspešne. Práve v danom momente, keď sa kráľ oddával zúfalstvu, prechádzal cez tento les po ôsmykrát a volal tak, ako volal po celom svete:

            „Šarmantný! Kráľ Šarmantný! Si tu niekde?“

            Kráľ zaraz rozpoznal hlas svojho priateľa a už v mdlobách mu odpovedal:

            „Tu som. Ja som tu.“

            Čarodejník pozrel dookola, ale nemohol ho nikde zbadať. Vtedy sa kráľ znova ozval:

            „Ja som teraz Modrý vták.“

            Potom ho čarodejník našiel behom chvíľky. Uvidel ho vo veľmi poľutovaniahodných podmienkach. Hneď začal bežať sem a tam bez jediného slova. Nazbieral za hrsť liečivých byliniek. Pomocou nich a vyrieknutím magických kúzelných slov sa mu podarilo kráľa Modrého vtáka zase vyzdravieť a nabrať mu životnej sily.

            „Teraz,“ povedal, „povyprávaj mi všetko, čo sa ti prihodilo. Za tým všetkým je určite nejaká princezná.“

            „Ony sú dve!“ odpovedal kráľ Šarmantný, Modrý vták, so skriveným úsmevom.

            A potom mu povedal celý príbeh. Obviňoval Fiordelízu, že ho zradila a prezradila ich tajomstvo o tom, ako ju chodieval navštevovať, aby sa udobrila a zmierila s kráľovnou. A naozaj o nej povedal dosť zlé veci, že je nevypočítateľná a že má zradnú krásu. Čarodejník s ním celkom súhlasil. Dokonca s tým šiel ešte ďalej a vyhlásil, že všetky princezné sú si v tomto podobné. Poradil mu, aby to s Fiordelízou ukončil a zabudol na ňu. Ale nejako, tak či onak, táto rada veľmi nepotešila kráľa.

            „Čo treba urobiť ďalšie?“ spýtal sa čarodejník. „Keďže ešte päť rokov máš byť Modrý vták.“

            „Vezmi ma do svojho paláca,“ odpovedal kráľ Modrý vták. „Tam ma môžeš aspoň strážiť bezpečne v klietke pred mačkami a mečmi.“

            „Nuž, to bude na teraz to najlepšie,“ odpovedal jeho priateľ. „Ale ja nie som čarodejník len tak pre nič. Som si istý, že prídem na vynikajúcu myšlienku pre teba už onedlho.“

            Medzitým Fiordelíza sedela pri okne celá v zúfalstve a zbytočne volala deň i noc svojho drahého Modrého vtáka. Predstavovala si znovu a znovu všetky hrozné veci, ktoré sa mu mohli stať. Stávala sa vyblednutou a veľmi schudla. Čo sa týkalo kráľovnej a Turitely, tie sa cítili víťazoslávne. Ale ich triumf bol krátky, lebo kráľ, otec Fiordelízy, vážne ochorel a zomrel. Všetci ľudia sa vzbúrili proti kráľovnej a Turitele. Prišli v jednom zástupe do paláca a požadovali Fiordelízu.

            Kráľovná prišla na balkón s vyhrážkami a povýšeneckými slovami. Tak napokon ľudia stratili trpezlivosť a prelomili bránu na paláci, ktorá spadla na kráľovnú a bolo po nej. Tak skončila zlomyseľná kráľovná. Turitela utiekla k víle Mazile. Všetci šľachtici kráľovstva prišli vyslobodiť princeznú Fiordelízu z jej väzenia vo veži a urobili ju kráľovnou. Veľmi skoro po veľkej starostlivosti a pozornosti, ktoré jej venovali, sa jej prinavrátilo zdravie a krása, o ktoré ju oberalo dlhé zajatie vo veži. Vyzerala oveľa krajšie ako kedykoľvek predtým. Vytvorila vládnu radu zo svojich verných dvoranov, aby mohli vládnuť počas jej neprítomnosti. A potom vzala za vrecko drahokamov a vydala sa samotná hľadať Modrého vtáka. Pritom o svojich zámeroch, že kam ide, nepovedala vôbec nikomu.

            Medzitým sa čarodejník dobre staral o kráľa Modrého vtáka – Šarmantného. Jeho sila však nebola dostatočne veľká na to, aby zrušil čary víly Mazily. Tak sa rozhodol, že ju navštívi a dohodne s ňou nejaké podmienky, aby sa zrušili jej čary nad jeho priateľom – kráľom. Víly a čarodejníci sú ako sesternice a bratranci. Niekedy sa poznajú aj päťsto alebo šesťsto rokov. Chvíľu sú pohádaní a chvíľu sú k sebe priateľskí. A kvôli tomu si zvyčajne medzi sebou dobre rozumejú. Víla Mazila ho prijala vľúdne a láskavo. „A čo by si chcel? Klebetník?“ spýtala sa.

            „Bol by som veľmi rád, kebyže spravíš pre mňa jednu veľmi dobrú vec,“ odpovedal. „Jeden kráľ, ktorý je môj priateľ, je dosť nešťastný za to, že ťa nechtiac urazil.“

            „Aha! Viem, koho máš na mysli,“ prerušila ho víla. „Ale ja nie som ti ničím zaviazaná. A on nemôže očakávať žiadne zľutovanie, iba ak by sa oženil s mojou krstnou dcérou, ktorú vidíš tamhľa. Ona vyzerá tak pekne a pôvabne. Nech nad tým znovu popremýšľa.“

            Čarodejník nevedel, čo má povedať. Slová mu len tak zmizli z jazyka pri pohľade na Turitelu, lebo si pomyslel, že je skutočne hrôzostrašná. Nemohol však odísť preč bez toho, aby neurobil ešte jeden pokus pre svojho priateľa kráľa, lebo odkedy Modrý vták býval v klietke, stalo sa mu niekoľko znepokojujúcich nehôd. Raz sa uvoľnil klinec, na ktorom visela jeho klietka a Jeho operené Veličenstvo utrpelo od toľkého pádu. Dokonca pani mačka, ktorá bola vtedy v izbe, mu urobila škrabance, že skoro oslepol na jedno oko. Raz mu dokonca zabudli dať na pitie akúkoľvek vodu, takže skoro takmer na smrť vysmädol. A najhoršie, čo sa mu mohlo stať, bolo, že mu hrozilo nebezpečenstvo, že príde o kráľovstvo, lebo už tak veľmi dlho chýbal na tróne, že si všetci jeho poddaní mysleli, že je mŕtvy. Po zvážení všetkých týchto záležitostí čarodejník súhlasil s vílou Mazilou, že by uviedla kráľa do jeho pôvodnej podoby a on by zobral Turitelu so sebou do svojho paláca na niekoľko mesiacov. Po uplynutí daného času, ak by si to nerozmyslel ohľadom sobáša s ňou, ho môže znova zmeniť na Modrého vtáka.

            Potom víla vyobliekala Turitelu do úžasných zlatom a striebrom vyšívaných šiat. Nasadli spolu na lietajúceho draka a veľmi skoro sa dostali do paláca kráľa Šarmantného. Jeho tam priviedol jeho priateľ čarodejník.

            Tri údery čarovnou paličkou víly a Modrý vták bol uvedený do svojej pôvodnej formy. Bol z neho zas kráľ Šarmantný, veľmi rúči a pôvabný ako zvyčajne. Ale keď zbadal Turitelu, uvedomil si, že draho zaplatil za svoje obnovenie. Len pri obyčajnej myšlienke, že sa s ňou má zosobášiť, dostal triašku.

            Medzitým sa kráľovná Fiordelíza preobliekla za chudobnú roľníčku. Na hlave mala veľký slamený klobúk, ktorý jej zakrýval tvár. Na pleci niesla starý batôžtek. Takto preoblečená sa vybrala na dlhú úmornú cestu. Cestovala ďaleko, niekedy po mori, inokedy po súši. Išla peši i na koni. Vôbec nevedela, kam ju kroky povedú. Obávala sa, že možno sa len stále vzďaľuje od svojho milého. Jedného dňa odpočívala a sedela na brehu rieky. Bola už celkom unavená a od toľkého hľadania smutná. Chladila si nohy v tečúcej vode za horúceho počasia a česala si svoje dlhé od slnečných lúčov trblietavé zlatisté vlasy. Práve vtedy prechádzala okolo nej malá hrbatá žena opierajúca sa o palicu. Zastala a opýtala sa Fiordelízy:

            „A čože moje milé dieťa, prečo si úplne sama?“

            „Nuž, dobrá stará matka, ja som príliš smutná na to, aby som mala pri sebe spoločnosť,“ odpovedala a slzy sa jej hrnuli dolu lícami.

            „No tak neplač,“ utišovala ju stará žena, „ale mi radšej povedz popravde, čo ťa trápi. Možnože ti budem môcť vedieť pomôcť a poradiť.“

            Kráľovná jej ochotne vyrozprávala všetko, čo sa jej prihodilo a ako teraz hľadá Modrého vtáka. Hneď nato malá stará žena sa zrazu vystrela, narástla do výšky, omladla a opeknela. S úsmevom povedala udivenej Fiordelíze:

            „Krásna kráľovná, kráľ, ktorého hľadáš, už viacej nie je vták. Moja sestra Mazila ho uviedla naspäť do jeho pôvodnej podoby a on je teraz vo svojom vlastnom kráľovstve. Neobávaj sa a choď za ním, bude sa vám dariť. Vezmi si tieto štyri vajíčka. Keď sa dostaneš do veľkých ťažkostí, jedno z nich rozbi a nájdeš v ňom potrebnú pomoc.

            Tak vraviac, zmizla. Fiordelíza sa cítila byť povzbudená. Vložila si vajíčka do batôžka a nasmerovala svoje kroky smerom ku kráľovstvu kráľa Šarmantného. Kráčala vkuse osem dní a osem nocí. Potom prišla k veľmi vysokému kopcu z leštenej slonoviny. Bol taký strmý a klzký, že nebolo možné na ňom udržať nohu. Fiordelíza sa pokúsila tisíckrát naň vyšplhať a zakaždým sa zošmykla a skončila presne tam, kde začínala. Sadla si na úpätí toho kopca. Bola celá zúfalá. Vtom si spomenula na vajíčka. Jedno z nich rýchlo rozbila a našla v ňom malé zlaté háčiky. Tie si pripevnila na ruky a nohy. Ich pomocou sa jej napokon podarilo zdolať kopec zo slonoviny bez veľkých ťažkostí. Malé zlaté háčiky jej zabránili skĺznutiu. Hneď ako sa jej podarilo dostať na vrchol kopca, tam čakala na ňu nová prekážka. Celé údolie za kopcom bolo jedno vyleštené zrkadlo, v ktorom sa ľudia videli presne tak, ako si želali, aby ich vnímali druhí. Chodili sem pútnici zo všetkých štyroch kútov sveta. Nikomu sa však nepodarilo dosiahnuť vrchol kopca. Keď uvideli Fiordelízu tam stáť vykríkli na protest. Vyhlasovali, že ak položí svoju nohu na ich zrkadlo, tak ho rozbije na márne kúsky. Kráľovná nevedela, čo má urobiť. Považovala za nebezpečné ísť naspäť dolu kopcom. Rozbila druhé vajíčko, z ktorého sa pred ňou zrazu objavil malý voz ťahaný dvoma holubicami. Nasadla doň a nechala sa ním mäkko unášať preč. Prešla jedna noc a jeden deň a holubice pristáli pred bránou kráľovstva kráľa Šarmantného. Tu kráľovná vystúpila z voza, pobozkala holubice a poďakovala sa im. Potom s tlčúcim srdcom vošla do mesta. Pýtala sa ľudí, ktorých stretla, že kde by mohla nájsť kráľa. Lenže oni sa na nej len smiali a vraveli jej:

            „Ty hľadáš kráľa? A prosím ťa, moja malá kuchynská slúžka, prečo sa chceš stretnúť s kráľom? Mala by si si radšej ísť umyť svoju tvár, tvoje oči nie sú dostatočne čisté, aby si mohla uvidieť kráľa!“ Preto lebo mladá kráľovná bola preoblečená za sedliačku a vlasy mala zatiahnuté až dole ponad oči, aby ju nikto nespoznal. Keďže sa neobťažovali jej to povedať, išla ďalej. Tam stretla ďalších ľudí, a tí jej už ochotne povedali, že zajtra môže vidieť kráľa v koči na uliciach mesta, lebo to bude posledný možný dohodnutý deň, keď si má zobrať princeznú Turitelu za manželku. Toto bola naozaj strašná správa pre Fiordelízu. Či prešla celú tú úmornú cestu len preto, aby zistila, že Turitela u kráľa Šarmantného uspela a on na ňu už zabudol?

            Bola príliš unavená a veľmi nešťastná na to, aby urobila čo i len jeden ďalší krok. Tak si sadla pri vchode do jedného domu, kde horko plakala celú dlhú noc. Avšak hneď ako sa rozvidnelo, sa ponáhľala do paláca. Potom, ako ju strážcovia päťdesiatkrát poslali preč, sa jej napokon predsa len podarilo dostať dovnútra. Vo veľkej sále uvidela dva tróny pripravené pre kráľa a Turitelu, ktorú už začínali považovať za kráľovnú.

            Fiordelíza sa ukryla za mramorový podporný stĺp. Veľmi skoro uvidela Turitelu, ako sa tam zjavila. Bola oblečená do drahých šiat, ale škaredá ako zvyčajne. Prišiel s ňou aj kráľ, oveľa rúčejší a veľkolepejší, ako si ho kráľovná pamätala. Keď sa Turitela usadila na tróne, kráľovná k nej z boku pristúpila.

            „Kto si? A ako sa odvažuješ pristúpiť k môjmu výsostnému veličenstvu, až pri môj zlatý trón?“ povedala Turitela a pritom sa zúrivo mračila na ňu.

            „Volajú ma malá kuchynská slúžka,“ odpovedala, „a prišla som ponúknuť vzácne veci na predaj,“ a s tým sa začala prehrabúvať vo svojom batôžku, z ktorého za chvíľu vytiahla smaragdové náramky, ktoré dostala od kráľa Šarmantného.

            „Hohohó!“ povedala Turitela. „To sú veľmi krásne kúsky skla. Myslím, že budeš rada, keď za ne dostaneš päť strieborných mincí.“

            „Skúste ich ukázať nejakému odborníkovi, ktorý sa vyzná v takých veciach, madam,“ odpovedala kráľovná, „potom sa môžeme dohodnúť na cene.“

            Turitela, ktorá skutočne ľúbila kráľa Šarmantného tak veľmi, ako len vedela, vždy sa potešila možnosti a dôvodu rozprávať sa s ním. Tak mu išla ukázať náramky a spýtala sa ho, že na koľko odhaduje ich cenu. Hneď ako ich uvidel, si spomenul na tie, ktoré dal Fiordelíze. Obelel a silno si povzdychol. Tak sa zamyslel, že jej skoro zabudol odpovedať. Ona sa ho spýtala na to ešte raz a vtedy jej povedal:

            „Verím, že tieto náramky sú hodné celé moje kráľovstvo. Myslel som si, že existuje len jeden takýto pár, ale zdá sa, že je na svete ešte ďalší.“

            Potom Turitela išla späť ku kráľovnej a spýtala sa jej, aká je najnižšia cena, za ktorý by ich predala.

            „Je to viacej, ako si dokážete predstaviť, madam,“ odpovedala. „Ale ak ma necháte spať jednu noc v Komnate ozveny, tak vám dám tie smaragdy.“

            „Samozrejme, za každých okolností, moja malá kuchynská slúžka,“ povedala Turitela a bola nanajvýš potešená.

            Kráľ sa nesnažil zistiť, odkiaľ tie smaragdy pochádzali. Nie žeby ho to nezaujímalo, ale pretože by sa musel na to opýtať Turitely, a on ju tak nemal rád, že sa snažil s ňou čo najmenej rozprávať a pokiaľ sa dalo, sa jej čo najviacej vyhýbal. To on povedal Fiordelíze o komnate ozveny v paláci, keď bol Modrý vták. Komnata ozveny bola malá izba, ktorá sa nachádzala pod kráľovou vlastnou spálňou a bola tak vynaliezavo postavená, že najjemnejší šepot z nej bolo počuť rovno do kráľovej miestnosti. Fiordelíza mu chcela vyčítať jeho neveru a nevedela si predstaviť lepší spôsob ako takto. Tak keď bola na príkazy Turitely nechaná v komnate ozveny samotná, začala plakať a sťažovať si. A neskončila s tým až do rána.

            Kráľove pážatá to začuli a povedali Turitele, že počuli v noci vzlykanie a povzdychy z tej komnaty. Tá sa Fiordelízy opýtala, že čo to malo znamenať. Mladá kráľovná jej len odvetila, že často zvykne mávať živé sny a vtedy rozpráva nahlas zo sna.

            Ale nanešťastie kráľ z toho nič nezačul, lebo si zvykol dávať uspávací nápoj predtým, ako si ľahol do postele a išiel spať. Snažil sa v noci na Turitelu zabudnúť. Tak chcel tvrdo spať a zobúdzal sa až za denného svetla.

            Mladá kráľovná bola celý deň veľmi znepokojená.

            „Ak ma skutočne počul,“ povedala, „mohol by i napriek tomu zostať tak ukrutne ľahostajný? Ale ak ma nepočul, čo môžem urobiť, aby som dostala ďalšiu šancu? Mám veľa šperkov, to je pravda, ale nič dostatočne význačné pre vrtošivý vkus Turitely.

            Práve vtedy si spomenula na vajíčka. Jedno z nich rozbila a vyšiel z neho malý povoz z leštenej ocele a so zlatými ornamentmi. Bol ťahaný šiestimi zelenými myšami. Na tom drobnom povoze boli úplne drobné, najpôvabnejšie postavičky, ktoré vedeli tancovať a robiť rôzne iné triky a kúsky. Fiordelíza zatlieskala rukami a tancovala od radosti, keď uvidela tento triumf čarovného umenia. Hneď ako nastal večer, išla do záhrady k jednej tienistej aleji, o ktorej vedela, že tadiaľ pôjde Turitela. Nechala tam myši rýchlo tancovať a malé postavičky ukazovať svoje triky. Za chvíľu tadiaľ prechádzala Turitela a od prekvapenia zajasala:

            „Aký podarený myší povoz! Moja malá kuchynská slúžka, čože zaň chceš?“

            A kráľovná odpovedala:

            „Nechajte ma ešte raz spať v Komore ozveny.“

            „Neboj sa, neodmietnem tvoju žiadosť, chúďa moje,“ povedala jej blahosklonne Turitela.

            A potom sa otočila ku svojim dvorným dámam a zašepkala im:

            „To hlúpe stvorenie vôbec nevie využiť svoje šance, tým je to oveľa lepšie pre mňa.“

            Keď nadišla noc, Fiordelíza tentokrát vyrozprávala všetky možné vrúcne a láskavé slová, čo mala na srdci. Ale bohužiaľ! Nemalo to lepší úspech ako predtým, lebo kráľ spal celú noc hlbokým spánkom po vypití svojho uspávacieho nápoja, horúceho mlieka s medom a kakaom. Jedno s pážat povedalo:

            „Táto roľníčka musí byť bláznivá.“ Ale druhé páža mu odpovedalo:

            „Avšak to, čo vypráva je veľmi smutné a srdcervúce.“

            Čo sa týka Fiordelízy, tá si myslela, že kráľ musí mať veľmi zatvrdnuté srdce, ak ju počul, v akom veľkom zúfalstve sa mu prihovárala, a i napriek tomu jej nevenoval žiadnu pozornosť. Mala už len jednu šancu. Rozbila posledné vajíčko. K jej veľkému potešeniu obsahovalo úplne báječnú vec, aká sa len dala predstaviť. Bol to jablčný koláč s jahodami a šľahačkou, na ktorom sedelo šesť vtáčeniec, a tie štebotali a rozprávali, odpovedali na otázky a predpovedali budúcnosť veľmi zábavným spôsobom. Vzala tento poklad a vybrala sa čakať Turitelu do veľkej haly, kadiaľ mala prechádzať Turitela. Ako tam sedela, jedno z kráľovských pážat išlo okolo nej a prihovorilo sa jej:

            „Nuž, naša malá kuchynská slúžka, to je veľmi dobrá vec, že kráľ pred spaním vždy vypije svoj uspávací nápoj. Lebo inak by ho tvoje vzlykanie a lamentovanie udržiavalo bdelého počas celej noci.“

            Vtedy Fiordelíza pochopila, prečo si ju vôbec počas noci nevšímal a ani počas dňa jej nevenoval žiadnu pozornosť. Nevedel, že ona je na zámku. Vzala zo svojho batôžka za hrsť perál a diamantov a povedala mu: „Ak mi sľúbiš, že tento večer kráľ nevypije svoj uspávací nápoj, dám ti všetky tieto šperky.“

            „Ó! To ti s radosťou sľúbim,“ povedalo páža.

            V danom momente sa pri nej objavila Turitela a na prvý pohľad si všimla lahodný jablčný zákusok s jahodami a šľahačkou a s peknými malými vtáčencami, ktoré všetky spievali a štebotali. Hneď sa jej prihovorila:

            „Aký obdivuhodný koláč ty máš, malá kuchynská slúžka. Prosím ťa, za čo ho predáš?“

            „Za zvyčajnú cenu,“ odpovedala. „Spať ešte raz v Komnate ozveny.“

            „Samozrejme, to ti garantujem, len mi daj ten koláč,“ povedala chamtivo Turitela. A keď nadišla noc, kráľovná Fiordelíza počkala až dovtedy, pokým si nebola istá, že všetci ostatní v paláci už spia. Potom začala nariekať a sťažovať si ako predtým.

            „Ách, Šarmantný!“ povedala. „Čo som ti kedy niečo takého urobila, že by si ma chcel opustiť a namiesto mňa sa zosobášil s Turitelou? Keby si len vedel, čo všetko som si musela vytrpieť a akú dlhú a úmornú cestu som musela prejsť, aby som ťa našla.“

            Našťastie to páža dodržalo svoje slovo a dal kráľovi len čistú vodu, namiesto zvyčajného uspávacieho nápoja. Tak ležal vo svojej izbe a bol úplne bdelý. Počul všetko, čo Fiordelíza rozprávala, dokonca rozpoznal jej hlas, hoci nevedel povedať, odkiaľ to mohlo prichádzať.

            „Ach, princezná!“ povedal. „Ako si ma mohla zradiť našim krutým nepriateľom, keď som ťa tak veľmi miloval?“

            Fiordelíza ho začula a rýchlo mu odpovedala:

            „Nájdi malú kuchynskú slúžku a ona ti všetko vysvetlí.“

            Potom kráľ v náhlivosti dal poslať po svoje pážatá a povedal im:

            „Ak nájdete niekde malú kuchynskú slúžku, okamžite mi ju priveďte sem ku mne.“

            „Nič nemôže byť ľahšie, Vaša Výsosť,“ odpovedali mu svorne, „lebo ona je práve teraz v Komnate ozveny.“

            Kráľ bol veľmi zmätený, keď to počul. Ako sa mohla stať princezná Fiordelíza malou kuchynskou slúžkou? Alebo ako by mohla mať malá kuchynská slúžka taký istý hlas ako Fiordelíza? Rýchlo sa obliekol a bežal dolu tajným schodiskom do Komnaty ozveny. Tam sedela na kope mäkkých vankúšov jeho krásna princezná. Pred chvíľou odložila svoje škaredé preoblečenie a mala na sebe biele hodvábne šaty. Jej zlatisté vlasy v mäkkom svetle lampy jasne žiarili a celkovo pôsobila priam uchvacujúco. Kráľ bol veľmi potešený pri pohľade na ňu. Bežal k nej a hodil sa jej k nohám a spytoval sa jej tisícky otázok bez toho, žeby jej dal šancu na ne odpovedať. Fiordelíza bola rovnako šťastná, že sa s ním znovu stretla a že sa s ním konečne drží v objatí. Nič ich netrápilo, len spomienka na zlú vílu Mazilu. V danom momente práve prišiel čarodejník spolu so slávnou dobrou vílou. Tou istou, ktorá dala Fiordelíze vajíčka. Pozdravili kráľa a kráľovnú a povedali im, že spojili svoje sily a želajú si pomôcť kráľovi Šarmantnému a kráľovnej Fiordelíze v ich šťastí a láske. Že zlá víla Mazila im už nemôže ublížiť a keď si želajú, môžu sa spokojne spolu zosobášiť, hneď ako budú chcieť. Kráľova radosť bola nesmierna a nepredstaviteľná. Keď nastal deň, správa o ich sobáši sa rozniesla po celom paláci i kráľovstve. Turitela sa to dopočula tiež medzi prvými. Bežala ku kráľovi. Ako ho uvidela s Fiordelízou bola plná hnevu a chcela sa im pomstiť, ale predtým ako povedal čo len jedno jediné slovo, čarodejník a dobrá slávna víla zmenili ju na hnedú sovu, ktorá len žalostne zahúkala a hneď odletela preč cez okno. A ako sovy robia, odvtedy sa živila len chytaním myší a drobných hlodavcov. Na druhý deň sa konala veľkolepá svadba, na ktorú boli všetci pozvaní. Ako špecialita sa tam podávali pečené holuby. A kráľ Šarmantný a kráľovná Fiordelíza zjednotili svoje kráľovstvá. Všetci občania kráľovstva ich milovali nadovšetko a odvtedy žili konečne spolu šťastne, nič zlého sa im už nestalo a ľúbili sa nadovšetko až doteraz, ak medzitým náhodou nepomreli.

[@ L’Oiseau Bleu. Par Mme. D‘Aulnoy]