3*02*073 Polovičné kuriatko **(1,5k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna veľmi dobre chovaná čierna španielska sliepka. Zniesla plno vajíčok, z ktorých sa jej vyliahlo plno malých bacuľatých kuriatok, okrem najmladšieho. To bolo celkom odlišné od svojich bratov a sestier. Bol to malý kohútik – kuriatko. A naozaj vyzeralo veľmi zvláštne a to bolo také podivne vyzerajúce stvorenie, že hneď keď rozbilo škrupinu a vyskočilo z vajíčka, jeho matka sotva uverila svojim slepačím očiam. Bolo úplne iné od ostatných dvanástich kuriatok, ktoré boli bohato našuchorené mäkkým páperím a schovávali sa a túlili pod jej krídlami. Toto bolo akoby rozdelené napoly a skutočne, druhá polovica mu chýbala. Malo len jednu nohu, jedno krídlo, polovicu hlavy a polovicu zobáka. Jeho matka potriasla smutne hlavou, ako naň pozrela a povedala:

            „Moje najmladšie mláďa je len polovičné kuriatko. Nikdy nedorastie na vysokého rúčeho kohúta ako jeho bratia. Oni pôjdu do sveta a budú vládnuť na hydinových farmách, ale tento ich malý druh bude musieť vždy zostať so svojou matkou sliepkou.“ Nazvala ho Medio Pollito, čo v španielčine znamená polovica kuriatka. Avšak, hoci Medio Pollito bolo také podivné, bezmocne vyzerajúce, jeho matka stará sliepka skoro prišla na to, že vôbec nechce zostať pod jej krídlom a ochranou. Skutočne i v povahe nebolo podobné svojim súrodencom, presne tak ako vo výzore. Všetky to boli dobré, poslušné kuriatka. Zakaždým, keď na nich zakotkodákala, zacvrlikali a bežali späť k nej. Ale z Media Pollita vyrastal túlavý vandrovník napriek tomu, že mal iba jednu nohu. A keď ho jeho matka sliepka volala, aby sa vrátil do kurníka, predstieral, že ju nepočuje, pretože mal len jedno ucho.

            Keď  sliepka zobrala všetky svoje mladé na prechádzku po poli, Medio Pollito si poskakoval preč svojou cestou a schoval sa medzi kukuricu. Veľa úzkostlivých minút ho jeho súrodenci hľadali. Jeho matka sliepka behala sem a tam a kotkodákala plná strachu a zúfalstva.

            Ako rástol a dospieval, stával sa stále viacej a viacej tvrdohlavým a neposlušným. Jeho spôsoby voči svojej matke sliepke boli veľmi drzé a voči ostatným kuriatkam bol veľmi hašterivý, náladový a neústupčivý.

            Jedného dňa bol vonku na poli na dlhšej expedícii ako zvyčajne. Pri svojom návrate pyšne prišiel ku svojej matke sliepke so svojím typickým skákaním a kopaním zároveň, čo bola jeho typická chôdza, zažmúril svojím jedným okom, uprene na ňu pozrel a veľmi odvážne preriekol:

            „Matka, už som unavený z tohto života tu na farme. Nie je tu nič iné len jednotvárne, bezútešné kukuričné pole, na ktoré sa dá pozerať. Odchádzam do Madridu pozrieť kráľa.“

            „Do Madridu? Medio Pollito!“ zvolala jeho matka sliepka. „Prečo? Ty hlúpe kuriatko! To by bola dlhá cesta i pre odrasteného kohúta. Úbohá malá vec, ako si ty, sa veľmi rýchlo cestou unaví a ani nestihne prejsť polovicu vzdialenosti. Nie a nie, zostaň doma so svojou matkou sliepkou a jedného dňa, keď bude z teba väčší kohút, môžeme ísť na túto cestu spoločne.“

            „Ale Medio Pollito si to už raz zaumienil a nechcel sa nechať od toho odhovoriť. Nepočúval rady svojej matky sliepky. Nedal ani na prosby a naliehania svojich bratov a sestier.

            „Aký to má úžitok, aby sme sa všetci zhromažďovali v tomto tesnom, chatrnom malom mieste?“ povedal. „Keď si nájdem vlastný dvorček pri kráľovskom paláci, ktorý bude len môj, potom niektorých z vás možnože zavolám na krátku návštevu,“ a ani nepočkal na to, aby povedal zbohom svojej rodine a už si rázne poskakoval na hlavnej ceste, ktorá viedla do Madridu.

            „Dávaj si pozor, aby si bol slušný a zdvorilý ku každému, koho stretneš,“ vybehla za ním na ulicu jeho matka sliepka a tak naňho volala. Ale on sa tak ponáhľal, že sa vôbec nezastavoval, aby jej odpovedal, a ani sa len neobzrel späť.

            V ten istý deň trochu neskôr, ako prechádzal skratkou krížom cez pole, prišiel k malému potoku. Ten bol celý upchatý a zarastený burinou a vodnými rastlinami, že tadiaľ voda len ťažko pretekala.

            „Ach, Medio Pollito,“ ozval sa potok, ako polovičné kuriatko skákalo pozdĺž jeho brehu, „poď a pomôž mi vyčistiť môj riečny prúd od tejto buriny.“

            „Pomôcť ti? V žiadnom prípade!“ zvolal Medio Pollito. Pokrútil nesúhlasne hlavou a potriasol svojím chatrným perím na chvoste. „Myslíš, že nemám nič lepšieho na starosti ako míňať svoj drahocenný čas nad takými maličkosťami? Pomôž si sám a neotravuj zaneprázdnených cestovateľov. Ja idem do Madridu pozrieť kráľa,“ a skákaním a výkopmi cupital Medio Pollito preč svojou cestou.

            Trochu ďalej prišiel k ohňu, ktorý nejakí pocestní nechali horieť v lese. Už horel len slabo a čoskoro mal vyhasnúť.

            „Ach, Medio Pollito,“ volal oheň slabým, váhavým hlasom, ako sa k nemu priblížilo polovičné kuriatko, „za niekoľko minút úplne vyhasnem, ak mi nepriložíš zopár suchých konárov a listov podo mňa. Pomôž mi, inak zahyniem!“

            „Pomôcť ti? V žiadnom prípade!“ odpovedal Medio Pollito. „Mám plno ďalších vecí na práci. Sám si zhromaždi konáre pre seba a neobťažuj ma. Ja idem do Madridu navštíviť kráľa,“ a skákaním a výkopmi si cupital Medio Pollito preč svojou cestou.

            Nasledujúce ráno už bol blízko Madridu, lebo sa tak veľmi ponáhľal. Ako si tak vykračoval, prechádzal povedľa veľkého stromu – gaštana. V jeho konároch bol zachytený a uviaznutý vietor. „Ach, Medio Pollito,“ volal naňho vietor, „priskáč sem a pomôž mi uvoľniť sa spomedzi týchto konárov a vetiev. Sám sa neviem vôbec vyslobodiť a je mi tu takto veľmi nepohodlne.“

            „To je len tvoja vlastná chyba, sám si za to môžeš. Načo si tam šiel?“ odpovedal mu Medio Pollito. „Nemôžem mrhať svojím drahocenným časom a zastavovať sa tu a pomáhať ti. Len zatras sebou a nejako sa odtiaľ dostaneš. Mňa neotravuj, lebo ja idem do Madridu navštíviť kráľa,“ a skokom a výkopmi cupital Medio Pollito ďalej. Bol plný radosti a veselosti, lebo veže a strechy Madridu boli už na dohľad. Keď vstúpil do mesta, uvidel pred sebou veľký nádherný dom, pred ktorého bránami stáli vojaci. Vedel, že toto je určite kráľovský palác. Chcel priskákať pred hlavnú bránu a bol rozhodnutý čakať tam, dokedy nepríde von sám kráľ. Ale ako skákal vedľa jedného zo zadných okien, uvidel ho kráľovský kuchár:

            „Toto je presne tá vec, ktorú potrebujem,“ zvolal, „lebo kráľ práve poslal správu, že si želá na obed kurací vývar.“ Otvoril okno, natiahol ruku a uchopil mocne Media Pollita. Hodil ho rovno do hrnca na polievku, ktorý stál vedľa ohňa. Ach! Aká mokrá a vlhká bola voda, ktorá sa valila ponad hlavu Media Pollita. Všetko jeho perie sa mu prilepilo tesne na kožu.

            „Voda! Voda!“ volal v zúfalstve. „Zľutuj sa nado mnou a nenechaj ma rozmáčať sa takto.“

            „Ach, Medio Pollito,“ odpovedala voda, „ty si mi nepomohol, keď som bola len malým potôčkom, tak teraz musíš byť potrestaný.“

            Vtedy oheň začal horieť pod hrncom vo veľkom. Media Pollita začalo všetko páliť a obárať. Skákal a tancoval z jednej strany hrnca na druhú. Pokúšal sa dostať od horúčavy čo najďalej a volal v bolestiach:

            „Oheň! Oheň! Nespaľuj ma toľko. Vôbec si nevieš predstaviť, ako to bolí.“

            „Ach, Medio Pollito,“ odpovedal oheň, „ty si mi nepomohol, keď som uhasínal v lese, tak musíš byť teraz potrestaný.“

            Napokon, keď bolesť bola už neznesiteľná, Medio Pollito si pomyslel, že už musí zomrieť. Vtedy kuchár išiel pozrieť, či je už kurací vývar pre kráľov obed hotový a nadvihol pokrievku.

            „Pozrimeže!“ zvolal s hrôzou. „Toto kurča je úplne bezcenné. Je takmer zhorené na popol. Nemôžem ho poslať na kráľov stôl.“ Tak kuchár otvoril okno a vyhodil Media Pollita preč na ulicu. Tam ho uchytil vietor. Víril a točil sa okolo neho vo vzduchu tak rýchlo, že Medio Pollito sotva mohol dýchať. Srdce mu bilo tak prudko, že si myslel, že od tej rýchlosti sa mu zlomí na dvoje.

            „Ach, vietor!“ zalapal po dychu. „Ak ma budeš takto rýchlo unášať v povetrí, veď ma úplne skántriš a zabiješ. Nechaj ma oddýchnuť si na chvíľu alebo…“ a v tom sa odmlčal. Už bol úplne bez dychu, takže nevládal ani dokončiť vetu.

            „Ach! Medio Pollito,“ odpovedal vietor, „keď som bol zachytený medzi konármi gaštana, ty si mi nepomohol. Teraz si za to potrestaný.“ A vírom unášal Media Pollita ponad strechy domov, až pokým sa nedostal až k najvyššiemu kostolu v meste. Tam ho nastokol na vrchol špicatej veže.

            A tam stojí Medio Pollito do dnešného dňa. Ak pôjdete niekedy do Madridu a budete tam prechádzať uličkami, tie vás zavedú až k najvyššiemu kostolu, kde uvidíte Media Pollita stáť na jednej nohe na vrchu špicatej veže. Stojí tam až do dnes s jedným krídlom a svojím jedným okom pozerá smutne ponad celé mesto.

            [@SpanishTradition]