3*03*074 Príbeh kalifa bociana **(3,6k)

                I.

Hodnostár kalif Časid z Bagdadu si jedno pekné popoludnie pohodlne oddychoval na pohovke. Fajčil z dlhej fajky a z času na čas si popíjal po dúškoch z kávy, ktorú mu podal jeho služobník. Po každom glgu si pohladil svoju dlhú bradu so spokojným potešením. Jednoducho, každý si mohol všimnúť, že kalif je vo vynikajúcej nálade. A naozaj, toto bol najlepší čas dňa, počas ktorého bolo najvhodnejšie sa mu priblížiť. Teraz bol rovnako prívetivý i v dobrom duševnom rozpoložení. Kvôli tejto príčine si veľký vezír Mansor vždy vybral túto hodinu na svoju každodennú návštevu.

            Toto popoludnie prišiel ako zvyčajne, ale na rozdiel od svojich zvyčajných zvykov na tvári vyzeral veľmi úzkostlivo. Kalif vytiahol svoju fajku na chvíľu zo svojich pier a opýtal sa: „Prečo si taký utrápený, veľký vezír?“

            Veľký vezír si prekrížil svoje ramená na hrudi, hlboko sa poklonil svojmu pánovi a odpovedal:

            „Ó, môj pane! Či môj výraz tváre pôsobí úzkostlivo alebo nie, ja neviem. Ale dole pod oknami, na nádvorí paláca, je jeden pouličný predavač s takými krásnymi vecami na predaj, že si nedokážem pomôcť cítiť sa znechutený z toho, že môžem minúť len tak málo peňazí.“

            Kalif, ktorý si želal už nejaký čas dať veľkému vezírovi nejaký dar, rozkázal svojmu čiernemu služobníkovi hneď a zaraz priniesť pouličného predavača. Služobník sa čoskoro vrátil, nasledoval ho predavač. Bol to nízky zavalitý muž tmavšej pleti, ktorý mal na sebe veľmi otrhané oblečenie. Niesol skrinku, ktorá obsahovala veľa rôznych druhov tovaru: retiazky z perál, prstene, bohato zdobené pištole, čaše, kalichy, poháre so stopkou a hrebene. Kalif vybral zopár pekných pištolí pre seba a Mansora, a jeden šperkami zdobený hrebeň pre vezírovu manželku. Práve keď sa obchodník chystal zatvoriť skrinku, si kalif všimol na nej malú zásuvku a spýtal sa, či je v nej tiež niečo na predaj. Obchodník otvoril zásuvku a ukázal im škatuľku s čiernym práškom a zvitok popísaný čudným písmom, ktoré ani kalif, ani Mansor nevedeli prečítať.

            „Tieto dva predmety som dostal od obchodníka, ktorý ich doniesol z jednej ulice v Mekke,“ povedal pouličný predavač. „Neviem, čo môžu obsahovať. Ale keďže mi nie sú ku žiadnemu úžitku, môžete ich mať za drobný bagateľ.“

            Kalif, ktorému sa páčilo mať vo svojej knižnici staré rukopisy, aj keď ich nevedel čítať, kúpil popísaný zvitok a škatuľku. Potom predavačovi dovolil odísť. Bol veľmi zvedavý nad tým, že čo by mohlo byť napísané na danom zvitku. Spýtal sa vezíra, či náhodou nepozná niekoho, kto by to vedel rozlúštiť.

            „Najmilostivejší pán lord,“ odpovedal vezír, „blízko veľkej mešity žije muž nazývaný Selim učený, ktorý pozná každý jazyk pod slnkom.“

Okamžite dali zavolať Selima učeného.

„Selim,“ povedal kalif, „počul som, že si vzdelaný učenec. Pozri sa na tento zvitok papiera a zisti, či to vieš prečítať. Ak tomu rozumieš, tak ti dám rúcho cti, ale ak v tom zlyháš, tak dostaneš dvanásť úderov na líca a dvadsaťpäť na spodok tvojich chodidiel, pretože ťa potom bezdôvodne volajú Selim učený.”

Selim učený sa vrhol na zem a povedal: „Nech je podľa tvojej vôle, pane!“ Potom pozorne študoval zvitok. Zrazu vyhlásil: „Nech zomriem, pán môj, ak toto nie je latinčina!“

„Nuž teda,“ povedal kalif, „ak to je latinčina, tak nám prečítaj, čo sa tam píše.“

„Tak Selim začal prekladať z latinčiny text: „Ty, ktorý toto nájdeš, modli sa bohu za jeho milosrdenstvo. Ktokoľvek si šnupne z prášku v tejto škatuľke a zároveň vysloví slovo ‚Mutabor!‘ sa môže premeniť na akékoľvek stvorenie, aké len chce, a bude rozumieť jazyku všetkých zvierat. Keď si bude želať vrátiť sa späť do ľudskej podoby, stačí, ak sa trikrát pokloní smerom na východ a zopakuje to isté slovo. Avšak, buď opatrný. Ak na seba vezmeš podobu nejakého zvieraťa alebo vtáka, nesmieš sa smiať. Lebo v takom prípade určite zabudneš magické slovo a zostaneš zvieraťom už navždy.“

Keď toto Selim učený dočítal, kalif sa potešil. Donútil múdreho muža prisahať, že o celej záležitosti nikomu nepovie. Dal mu vznešené rúcho a dovolil mu odísť. Potom povedal vezírovi: „Toto je to, čo nazývam výhodná kúpa, Mansor. Už túžim po chvíli, keď sa budem môcť premeniť na nejaké zviera. Zajtra ťa očakávam zavčas rána. Pôjdeme na vidiek. Vezmeme so sebou trochu toho šnupavého čierneho prášku zo škatuľky a pôjdeme si vypočuť, čo sa hovorí medzi živočíchmi na zemi, vo vzduchu a vo vode.“

II.

Nasledujúce ráno kalif Časid sa sotva obliekol a naraňajkoval, keď prišiel veľký vezír, presne tak, ako mu nakázal, aby ho sprevádzal na jeho expedícii. Kalif si zastrčil šnupavú škatuľku za opasok. Nariadil svojim služobníkom, aby zostali doma a starali sa o dom, pričom na cestu sa vybral len s veľkým vezírom. Najprv prechádzali len cez záhrady patriace palácu. Lenže zbytočne pozerali na nejaké stvorenie, ktoré by zaujalo ich pozornosť a vyskúšali by si ich magickú moc. Napokon vezír navrhol, aby išli ďalej až k rybníku, ktorý sa nachádzal za mestom a kde často videl rôzne stvorenia, hlavne bocianov, ktorých vážny a dôstojný výzor a ich neustále drkotanie často pritiahlo jeho pozornosť.

            Kalif súhlasil. Išli teda rovno k rybníku. Hneď ako tam prišli, si všimli jedného bociana. Majestátne sa tam naparoval so vznešeným výzorom a lovil žaby. Niečo si pritom hmkal pre seba. Zároveň uvideli ďalšieho bociana letieť vysoko na oblohe a približovať sa k rybníku.

            „Ja by som sa stavil o svoju bradu, najmilostivejší pane,“ povedal veľký vezír, „že títo dvaja dlhonohí sa budú medzi sebou rozprávať. Ako by sme sa to mohli premeniť na bocianov?“

            „Dobre povedané,“ odpovedal kalif. „Ale najskôr si musíme poriadne zapamätať, ako sa znovu premeníme na ľudí. Takže – trikrát sa pokloniť na východ a povedať ‚Mutabor!‘ a potom budem znovu kalif a ty veľký vezír. Ale pre božie nebesá nesmieme sa smiať, inak sme stratení.“

Ako kalif rozprával, uvidel druhého bociana krúžiť ponad ich hlavami a približovať sa k zemi na pristátie. Rýchlo vytiahol škatuľku spoza opaska, vzal hodnú štipku šnupavého prášku. Ponúkol i Mansora, ktorý si tiež odtiaľ trochu vzal, a potom obaja naraz zvolali: „Mutabor!“

V momente im ich nohy scvrkli. Mali ich tenké a červené. Ich moderné žlté papuče sa zmenili na nemotorné bocianie chodidlá. Z ich ramien sa stali krídla. Krk medzi plecami sa im natiahol a narástol im skoro meter do dĺžky. Zmizli im brady a ich telá sa pokryli perím.

            „Ale máš krásny dlhý zobák, pán vezír,“ zavrešťal kalif po chvíľke, ako tam stál v nemom úžase ako bocian. „Prisahám pri brade proroka, že nikdy som netušil, že je niečo takéto možné.“

            „Moje skromné poďakovanie,“ odpovedal veľký vezír a zohol pritom svoj dlhý krk. „Ale trúfam si povedať, že Vaša Výsosť je oveľa rúčejšia ako bocian než ako kalif. Ale poďme ďalej. Ak vás to poteší, poďme bližšie k našim novým kamarátom a zistime, či naozaj rozumieme reči bocianov.“

            Medzitým druhý bocian pristál na zemi. Najprv si poškriabal svoj dlhý zobák svojimi pazúrmi, ponarovnával si perie a potom sa priblížil k prvému bocianovi. Dva práve vytvorené bociany nestrácali čas a priblížili sa k druhým dvom. K ich úžasu započuli nasledujúcu konverzáciu:

            „Dobré ráno, pani Dlhonôžka. Nejako si skoro vonku dnešné ráno!“

            „Áno, skutočne, drahá Tárajka! Práve si chytám svoje raňajky do zobáka. Smiem ti ponúknuť kúsok pečienky z jašterice a žabacie stehienko?“

            „Tisícnásobná vďaka, ale dnes ráno mám trochu slabší apetít. Prišla som sem za úplne odlišným účelom. Dnes mám tancovať pred hosťami môjho otca a prišla som sem na lúku v pokoji trochu praktizovať tanec.“

            Bez zbytočnej straty času sa začala mladá samička bociana pohybovať nádhernými krokmi. Kalif a Mansor pozerali na ňu chvíľu s údivom. Ale keď napokon začala balansovať v malebnej póze na jednej nohe a trepotala pôvabne krídlami hore a dolu, už sa nevedeli dlhšie zdržať a z oboch ich zobákov prihrmel búrlivý smiechot. Trvalo im hodnú chvíľku nadobudnúť zase pokojnú myseľ a ovládať svoj temperament. Kalif bol prvý, ktorý sa dostal do rovnováhy v nálade. „To bol najlepší žart,“ povedal, „aký som kedy zažil. Len je škoda, že tie hlúpe stvorenia sa vyplašili naším smiechom. Bezpochyby za chvíľu by začali i spievať!“

            Akokoľvek, zrazu si vezír spomenul ako náležite boli upozornení na to, aby sa počas premeny na zvieratá nesmeli smiať. Hneď sa zdôveril so svojimi obavami kalifovi, ktorý vyhlásil: „Pri Mekke a Medine! To by bol skutočne bolestivý žart, keby som musel zostať bocianom po zvyšok svojich dní! Skús si spomenúť na to hlúpe slovo. Mne sa nejako vymazalo z pamäti.“

            „Musíme sa trikrát pokloniť na východ a povedať ‚Mu…mu…mu…‘“

            Otočili sa na východ a klaňali sa, až sa ich zobáky dotýkali zeme, ale strach a hrôza, magické slovo úplne zabudli. Akokoľvek často a veľakrát sa kalif poklonil, akokoľvek dojímavo jeho vezír volal ‚Mu…mu…‘, nevedeli si na to slovo spomenúť a obaja nešťastní, Časid i Mansor, zostávali i naďalej bocianmi.

            III

            Tieto dva začarované vtáky sa smutne túlali po lúkach. V ich biede a utrpení si vôbec nevedeli predstaviť, že čo budú ďalej robiť. Nemohli sa zbaviť svojej novej podoby. Nemalo zmysel vrátiť sa do mesta a povedať tam ľuďom, kto sú. Nikto by neuveril bocianovi, že je kalif. A keby im aj uverili, ľudia by nesúhlasili s tým, aby im vládol bocian.

            Len tak sa ponevierali po okolí a jedávali ovocie, ktoré veľmi ťažko vedeli jesť svojimi dlhými zobákmi. Vôbec nemali chuť na žaby a jašterice. V ich neutešenej situácii ich potešila aspoň schopnosť lietať. Tak často lietavali ponad strechami Bagdadu pozrieť sa, čo sa tam deje.

            Počas prvých pár dní sa nič zvláštneho nedialo. Nevšimli si žiadne znaky narušenia či nepokoja v uliciach. Ale na štvrtý deň, ako sedeli na streche paláca, zbadali úžasne veľký sprievod prechádzajúci pod nimi na ulici. Bolo počuť bubne a trúbky sa rozozvučali. Muž v jasnočervenom, purpurovom plášti okrášlenom zlatom si sadol na koňa s bohatým krásnym výstrojom. Bol obklopený služobníkmi oblečenými v drahých odevoch. Polovica Bagdadu sa tam zhromaždila a všetci kričali: „Sláva! Nech žije Mirza, vládca Bagdadu!“

            Dva bociany na streche paláca sa pozreli navzájom na seba. Kalif Časid povedal: „Vieš uhádnuť, veľký vezír, že prečo sme boli začarovaný? Tento Mirza je syn môjho úhlavného nepriateľa, mocného čarodejníka Kašnura, ktorý v jednu zlomyseľnú chvíľku mi odprisahal pomstu na mne. Ešte stále však neprepadávam zúfalstvu! Poď so mnou, môj verný priateľ. Pôjdeme ku hrobu proroka a možno to posvätné miesto prelomí zaklínadlo.“

            Vzlietli zo strechy paláca, rozprestreli svoje krídla a namierili si to smerom ku Medine.

            Ale lietanie nebolo až takou ľahkou záležitosťou, lebo oba bociany nemali s lietaním takmer žiadne skúsenosti.

            „Ach, môj pane!“ zalapal po dychu vezír po niekoľkých hodinách. „Ja už nevládzem ísť ďalej. Letíte pre mňa až moc rýchlo. Okrem toho, čoskoro bude večer, mali by sme si nájsť niekde miesto na odpočinok, kde strávime noc.“

            Časid si vypočul s pochopením návrh svojho služobníka. A keď si všimol pod nimi v údolí ruiny zrúcaniny, ktoré sa zdali byť sľubným útočiskom, tak leteli tým smerom. Budova, v ktorej sa rozhodli stráviť noc, bola pravdepodobne v minulosti starým kaštieľom. Nejaké piliere stále stáli a vyčnievali do výšky spomedzi ruín. Takisto niekoľko izieb, ktoré boli ešte celkom zachovalé, svedčili o dávnej veľkoleposti kaštieľa. Časid a jeho spoločník lietali po chodbách  a hľadali nejaké suché miesto. Keď Mansor zrazu zastal.

            „Môj pán a vládca,“ zašepkal, „ak by to nebolo absurdné pre veľkého vezíra, o to viacej pre bociana, cítim sa dosť znepokojene a obávam sa duchov, lebo niekto alebo niečo vedľa mňa práve zavzdychalo a zastonalo dosť hlasno.“

            Kalif postál tiež a zreteľne počul slabý plačúci hlas, ktorý, ako sa zdalo, pochádzal akoby od ľudskej bytosti, a nie od nejakého zvieraťa. Naplnený zvedavosťou sa ponáhľal smerom k miestu, odkiaľ bolo počuť stonanie. Keď vtedy ho zachytil vezír svojím zobákom za krídlo a prosil ho, aby sa nevystavoval novému neznámemu nebezpečenstvu. Avšak kalif, v ktorom i napriek bocianiemu telu bilo statočné srdce, sa vytrhol preč, pričom stratil zopár pier, a ponáhľal sa dolu tmavou chodbou. Uvidel pootvorené dvere. Cez ne prichádzali zreteľné vzdychy sprevádzané so vzlykaním. Potlačil kúsok dvere svojím zobákom, ale zostal na prahu dverí. Bol priam užasnutý tým, koho tam uvidel. Na podlahe takmer úplne zrúcanej miestnosti sedela veľká sova. Veľké slzy sa kotúľali z jej obrovských okrúhlych očí. Svojím chrapľavým hlasom vydávala zo seba sťažnosti cez zahnutý zobák. Hneď ako uvidela kalifa a jeho vezíra, ktorý tam priskočil tiež, vypustila zo svojich pľúc radostný výkrik. Jemne si poutierala slzy zo svojich očí svojimi bodkovanými hnedými krídlami. K veľkému úžasu oboch návštevníkov prihovorila sa im zrozumiteľným ľudským hlasom v arabčine.

            „Vitajte, bociany! Vy ste dobrým znakom môjho vyslobodenia, lebo predpovedali mi, že hodný kus dobrého šťastia v mojom osude sa mi stane pomocou bociana.“

            Keď sa kalif spamätal zo svojho prekvapenia, uložil si nohy do zdvorilej polohy, zohol svoj dlhý krk a povedal:

            „Ó, vznešená sova! Tvoje slová ma vedú k tomu, aby som uveril tomu, že máme v tebe svojho spoločníka v našom utrpení. Ale, bohužiaľ, tvoja nádej v to, že cez nás získaš vyslobodenie je márna. Vypočuj si našu bezmocnosť z nášho príbehu, ktorý ti hneď rozpoviem.“

            Sova ho prosila, aby jej vyrozprával celý ich príbeh. Tak kalif jej povedal všetko, čo sa im prihodilo až doteraz.

            IV.

            Keď kalif skončil, sova sa mu poďakovala a povedala: „Vypočujte si môj príbeh a uvidíte, že ja som rovnako nešťastná ako vy. Môj otec je kráľom Indie. Ja som jeho jediná dcéra a volám sa Lujza. Čarodejník Kašnur, ktorý vás začaroval, je tiež príčinou i môjho nešťastia. Jedného dňa prišiel k môjmu otcovi a žiadal o moju ruku pre svojho syna Mirzu. Môj otec v nedomyslenej náhlivosti ho dal zhodiť dolu schodmi. Tomu naničhodníkovi sa onedlho nato podarilo jedného dňa dostať do mojej blízkosti, keď som bola v záhrade. Bol zamaskovaný za sluhu. Požiadala som ho o nejaké občerstvenie. A on mi doniesol nápoj, ktorý, keď som ho vypila, ma hneď zmenil do tejto ošklivej sovy.  Zatiaľ čo som omdlievala hrôzou, že čo sa to so mnou stalo, ma preniesol sem a kričal svojím hrozným hlasom:

            „Tu máš zostať, osamotená a ošklivá, opovrhovaná dokonca i divokými zverami, až do konca tvojich posledných dní alebo dokedy ťa niekto z vlastnej vôle nepožiada o ruku za svoju manželku. Takto teraz vykonávam svoju pomstu na tebe a tvojom hrdom otcovi.“

            „Odvtedy prešlo veľa mesiacov. Smutná a opustená tu žijem ako pustovník medzi týmito stenami. Vyhýba sa mi celý svet a strach naháňam dokonca i zvieratám. Krásy prírody sú predo mnou ukryté. Cez deň nevidím. Len vtedy, keď svieti mesiac a slabé svetlo vrhá na toto miesto, mi závoj z očí spadne a môžem aspoň v šere vidieť priestor okolo seba.“ Sova pozastavila svoje rozprávanie a znova si utrela svoje oči s jedným krídlom, lebo rozprávanie o svojom nešťastí ju donútilo vyroniť ďalšie slzy.

            Kalif sa hlboko zamyslel, keď počul tento príbeh princeznej. „Ak sa veľmi nemýlim,“ povedal, „existuje medzi našimi utrpeniami nejaké záhadné spojenie, ale ako nájsť kľúč ku tejto hádanke, to je otázne.“

            Sova mu odpovedala: „Ó, môj pane! Ja som si v tomto až príliš istá, ja to tak cítim, lebo počas mojej včasnej mladosti mi jedna múdra žena predpovedala, že bocian mi raz prinesie najväčšie šťastie do života. A ja si myslím, že viem, ako by sme sa mohli zachrániť.“ Kalif bol veľmi prekvapený a spýtal sa jej, že čo má na mysli.

            Čarodejník, ktorý nás spoločne urobil až mizerne nešťastných,“ povedala, „prichádza raz do mesiaca k tejto zrúcanine. Neďaleko od tejto izby je jedna veľká sála, kde zvykne hodovať so svojimi kumpánmi. Často som ich sledovala. Oni si medzi sebou vyprávajú o všetkých svojich zlých skutkoch a možnože spomenú aj to zázračné slovo, na ktoré ste už zabudli.“

            „Ó, najdrahšia princezná!“ zvolal kalif, „povedz, kedy príde a kde je tá veľká sála?“

            Sova na chvíľu zaváhala a potom povedala: „Nemysli si, že som nevľúdna, ale môžem ti splniť tvoju prosbu len pod jednou podmienkou.“

            „Hovor, hovor!“ zvolal Časid. „Nariaď mi, čo len chceš a ja veľmi rád splním, čokoľvek si želáš!“

            „Nuž,“ odpovedala sova, „vieš, že ja by som tiež chcela byť vyslobodená, ale to sa dá spraviť len tak, že mi jeden z vás ponúkne svoju ruku na sobáš.“

            Bociany sa zdali byť dosť zaskočené týmto návrhom. Kalif kývol na vezíra, aby odstúpili kúsok nabok a poradili sa.

            Keď boli za dverami, kalif povedal: „Veľký vezír, toto je veľmi nepríjemná záležitosť. Akokoľvek, môžeš si ju zobrať.“

            „Skutočne?!“ povedal vezír. „Takže keď prídem s ňou ku mne domov, moja manželka mi naisto akurát len oči vyškriabe! Okrem toho, ja som už starý muž a Vaša Výsosť je stále mladá a nezosobášená. Vy ste oveľa vhodnejšia voľba pre mladú a krásnu princeznú.“

            „To je presne ten kameň úrazu, kde práve sme,“ povzdychol si kalif, ktorého krídla ovisli v smutnej nálade. „Ako vieš, že je mladá a krásna? To je to isté ako kupovať zajaca vo vreci.“

            Dohadovali sa chvíľu, ale keďže vezír dal jasne najavo, že radšej zostane navždy bocian, ako by sa mal zosobášiť so sovou, tak sa kalif rozhodol, že podmienku splní on sám osobne. Sova bola potešená. Zastávala ten názor, že ani nemohli prísť v lepší čas, pretože čarodejník a jeho kumpáni sa majú stretnúť práve v túto noc.

            Potom začala navigovať oboch bocianov do tej veľkej miestnosti. Prešli dlhou tmavou chodbou, až sa dostali k jasne žiariacemu lúču svetla, ktoré tam vnikalo cez prasklinu napoly rozpadnutej steny. Keď sa tam dostali, sova im poradila, aby sa držali úplne potichu. Cez medzeru, blízko ktorej stáli, mohli ľahko pozorovať celú veľkú sálu. Tá bola ozdobená nádhernými vyrezávanými stĺpmi. Množstvo farebných lámp vystriedalo denné svetlo. Uprostred sály bol umiestnený okrúhly stôl a na ňom rôzne riady. Okolo stola bol gauč, na ktorom sedelo osem mužov. V jednom z týchto mužov rozpoznali pouličného obchodníka, ktorý im predal čarovný prášok. Muž sediaci vedľa neho naňho naliehal, aby mu povyprával svoje posledné kúsky. Medzi inými povedal aj príbeh o kalifovi a vezírovi.

            „A aké slovo si im dal zapamätať si?“ spýtal sa ďalší čarodejník.

„Veľmi ťažko zapamätateľné latinské slovo – Mutabor.“

V.

Hneď ako to bociany začuli, boli od radosti celé skoro ako bez seba. Unikali ku dverám zrúcaniny tak rýchlo, že im sova sotva stačila. Keď k nim prišli, kalif sa obrátil ku sove a s radostnými pocitmi na duši jej povedal: „Doručovateľka nášho oslobodenia, môjho a môjho priateľovho, na dôkaz mojej večnej vďačnosti prijmi ma za svojho manžela.“ Potom sa obrátil smerom na východ. Trikrát sa bociany poklonili s ich dlhými krkmi ku vychádzajúcemu slnku, ktoré už začalo ponad horou ukazovať svoje prvé svetelné lúče. „Mutabor!“ zakričali obaja a v momente nadobudli svoju pôvodnú ľudskú podobu. S nadšením a vo vytržení sa priateľsky objali, už ako pán a služobník. Začali sa smiať od šťastia a od radosti im aj slzy tiekli. Kto by len vedel opísať ich milé prekvapenie, keď sa otočili smerom ku sove a namiesto nej tam stála pred nimi krásna dáma výnimočne nádherne oblečená!“

S úsmevom na tvári podala kalifovi svoju ruku a spýtala sa ho: „Nespoznávaš svoju vrieskajúcu sovu?“ Bola to ona, roztomilá princezná. Kalif bol taký očarený jej pôvabom a krásou, že vyhlásil, že jeho premena na bociana, bola tým najšťastnejším kúskom šťastia, ktorý kedy zažil. Všetci traja sa potom spoločne vybrali do Bagdadu. Našťastie, kalif našiel za svojím opaskom nielen čarovný prášok, ale aj svoje vrecko s peniazmi. Takže v najbližšej dedine mohli kúpiť všetky potrebné veci na ich cestu. Za chvíľu sa tak dostali ku bránam Bagdadu.

Tu kalifov príchod spôsobil veľkú senzáciu a prekvapenie. Bol už pre všetkých považovaný za mŕtveho. Ľudia sa preto veľmi potešili, keď znovu uvideli ich milovaného vládcu.

Ich zúrivosť voči samozvancovi Mirzovi, však už presahovala všetky hranice. Napochodovali ako vojsko do paláca a uväznili starého čarodejníka spolu s jeho synom. Kalif rozkázal čarodejníka odviesť do ponurej izby, kde princezná žila ako sova, a tam ho dal povesiť. Čo sa týka jeho syna, ktorý nevedel nič o krutých činoch svojho otca, tomu dal kalif na výber medzi smrťou a šnupnutím z čarovného prášku. Keď si ten vybral tú druhú možnosť, veľký vezír mu podal škatuľku. Jedno dobré šnupnutie, čarovné slovo a hneď sa premenil na bociana. Kalif dal príkazy, aby bol uväznený v železnej klietke a umiestnený v záhrade paláca.

Kalif Časid žil potom dlhý a šťastný život so svojou manželkou princeznou. Jeho najveselším a najlepšie stráveným časom bolo vždy popoludnie, keď ho prichádzal navštevovať vezír. Vtedy mal vždy povznesenú náladu a blahosklonne napodobňoval správanie vezíra, keď bol ešte bocianom. Pyšne sa naparoval a tváril sa pri tom vážne. Mal vystužené napriamené nohy a chodil tak hore a dole po izbe. Trkotal a ukazoval, ako sa márne klaňal na východ a volal pritom: ‚Mu…Mu…‘ Princezná kalifka a jej deti boli vždy dobre pobavení jeho predvádzaním bociana. Ale keď kalif príliš dlho naťahoval napodobňovanie vezíra, prikyvovanie, klaňanie a neustálym opakovaním ‚Mu…Mu…‘ namiesto ‚Mutabor‘, vezír mu žartovne pohrozil s úsmevom na tvári, že povie princeznej kalifke predmet rozpravy, ktorú mali počas jednej noci za dverami nejakej zrúcaniny ešte vtedy, keď princezná bola sova, a ako si ju vtedy nechcel vziať. Našťastie jej to nikdy nepovedal a to len utužilo viacej priateľstvo s vezírom a dodalo kalifovej a princezninej láske rúško tajomstva.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]