3*04*075 Zázračné hodinky **(1,8k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil jeden veľmi bohatý muž, ktorý mal troch synov. Keď dorástli, najstaršieho z nich poslal do sveta na skusy a pozrieť si iné kraje. Po troch rokoch sa vrátil domov a zvítal sa so svojou rodinou. Keď sa vrátil, bol veľmi noblesne oblečený. Jeho otca dokonca potešili aj jeho dobré spôsoby a správanie celkovo. Nuž, usporiadal na jeho privítanie veľkú hostinu, na ktorú boli pozvaní všetci príbuzní a priatelia.

            Keď sa radovánky skončili, prostredný syn úpenlivo prosil svojho otca, aby ho pustil do sveta tiež. Že teraz je on na rade cestovať a nazbierať skúsenosti v zahraničí. Otec sa jeho prosbe veľmi potešil a dal mu veľkú sumu peňazí na výdavky a povedal: „Ak sa uspeješ tak dobre ako tvoj brat, uctím si ťa presne tak, ako tvojho staršieho brata.“ Mladý muž sľúbil, že sa zachová a vynasnaží uspieť čo najlepšie, ako len vie. Počas troch rokov, čo bol preč, si viedol veľmi dobre. Potom sa vrátil domov. Jeho otec ním bol taký nadšený, že usporiadal na privítanie ešte väčšiu hostinu ako jeho staršiemu bratovi.

            Najmladší z troch bratov, ktorý sa menoval Ján alebo lepšie Janík, bol z nich považovaný za najhlúpejšieho. Vôbec nespravil doma absolútne žiadnu užitočnú robotu. Skoro všetok svoj čas strávil sedením na peci a prehrabávaním a špinením sa v popole. Lenže on takisto prosil svojho otca, aby mu dovolil ísť do sveta na tri roky, čím ho veľmi prekvapil, ale ten mu len odvrkol: „Ak si to želáš, choď, ty hlupák. Načo to však bude dobré a komu k úžitku?“

Mládenec si nevšímal otcove komentáre. Hlavné preňho bolo, že dostal povolenie odísť. Otec sa jeho odchodu potešil. Bol rád, že sa mu ho podarilo zbaviť sa. Tak mu dal celkom slušný obnos peňazí na jeho potreby.

I stalo sa raz Janíkovi, keď bol na svojich cestách, že mal to šťastie, ako prechádzal krížom cez lúku, že natrafil na nejakých pastierov, ktorí sa práve chystali zabiť psa. Uľútostilo sa mu toho psa a uprosil ich, aby ušetrili jeho život a radšej ho dali jemu, že si ho vezme so sebou. Čo oni ochotne urobili. Potom si Janík pokračoval vo svojej ceste. Za ním ho nasledoval jeho pes. Trochu ďalej prišiel ku mačke, ktorú sa niekto snažil usmrtiť. Tiež sa jej zastal, aby ju nechal na žive. A tak za ním išla aj mačka. Nakoniec, na inom mieste, zachránil život aj hadovi, ktorého si tiež zobral so sebou. Teraz z nich bola už spoločnosť štyroch členov. Pes za Janíkom, mačka za psom a had za mačkou. Takto sa prihovoril k Janíkovi jeho had: „Choď všade tam, kde ma uvidíš ísť,“ lebo bola jeseň a vtedy sú všetky hady ukryté vo svojich dierach, avšak tento had bol odlišný, lebo sa rozhodol, že vyhľadá svojho kráľa, ktorý kraľuje všetkým hadom.

Neskôr dodal: „Môj kráľ ma pokarhá a vyhreší za moju dlhú neprítomnosť. Každý had je už pripravený a ubytovaný na prečkanie zimy, a ja som sa s tým oneskoril. Budem mu musieť povedať, v akom nebezpečenstve som sa ocitol. Aj to, ako by som bez tvojej pomoci určite prišiel o život. Kráľ sa ťa opýta, že čo by si chcel za to ako na poďakovanie. Naisto si zapamätaj, že ho máš žiadať o hodinky, ktoré tam visia na stene. Ony majú rôzne báječné vlastnosti. Jednou z nich je to, že keď ich potrieš po strane, dostaneš všetko na čo si len spomenieš.

Zanedlho sa tak i stalo. Janík sa stal majstrom hodiniek. V momente, ako sa odtiaľ trochu vzdialil, si zaželal, že nech sa presvedčí o všetkých dobrých vlastnostiach svojich nových hodiniek. Bol hladný. Tak si pomyslel, že by ho potešilo jesť na lúke čerstvý bochník chleba a hovädzí rezeň, ktoré chcel zapiť fľašou dobrého vína. Nuž, poškriabal hodinky a v tej istej chvíli bolo všetko, čo si zaželal rovno pred ním. Mal z toho nepredstaviteľnú radosť.

Čoskoro nadišiel večer. Janík otrel svoje hodinky. Pritom si pomyslel, že by bolo veľmi potešiteľné mať vlastnú izbu s pohodlnou posteľou a dobrou večerou. Behom chvíľky mal všetko hneď pred sebou. Po večeri si ľahol do postele a spal až do rána, presne tak, ako každý poctivý človek. Potom sa vybral vpred k domu svojho otca. Už sa zamýšľal nad tým, aká veľká hostina ho bude doma očakávať. Lenže on sa vrátil v tom istom starom a ošúchanom oblečení, v ktorom z rodičovského domu odišiel. Keď ho zbadal jeho otec, ten sa veľmi rozzúril a naňho nahneval, takže odmietol urobiť preňho čokoľvek. Janík si teda sadol na jeho staré miesto pri peci a začal sa prehrabávať v popole, ktorým sa celý zašpinil, čo nikomu nevadilo.

Na tretí deň sa cítil už dosť otupený. Nuž si pomyslel, že by bolo pekné, keby mal trojposchodový dom zariadený nádherným nábytkom a so zlatými a striebornými nádobami a riadmi. Tak potrel hodinky a hneď to všetko tam mal rovno pred sebou. Janík sa rozhodol, že pohľadá svojho otca a takto mu povedal: „Ty si mi nepripravil žiadnu hostinu na uvítanie, ale napriek tomu dovoľ mi, aby som ja usporiadal hostinu pre teba. Poď so mnou a ukážem ti aj moje taniere.“

Jeho otca to dosť značne udivilo. Túžil sa dozvedieť odkiaľ získal toľko bohatstva. Janík mu neodpovedal, ale ho požiadal o to, aby mohol pozvať ich príbuzných a priateľov na veľký banket, hostinu.

Tak otec pozval celý svet. Každý bol užasnutý nad toľkými nádhernými vecami, hlavne taniermi, riadmi a jedlami na stoloch. Po prvom chode Janík poprosil svojho otca, aby pozval k nemu kráľa a jeho dcéru princeznú. Potrel svoje hodinky a zaželal si povoz celý ozdobený zlatom a striebrom, ktorý malo ťahať šesť koňov s postrojmi trblietajúcimi sa so samými vzácnymi kameňmi. Otec sa ani neodvážil sadnúť si do takého úžasného koča a do paláca sa vybral peši. Kráľ a jeho dcéra boli nesmierne prekvapení krásou koča, v ktorom sa hneď pohodlne usadili. A v ňom prišli k Janíkovi na banket. Vtedy Janík znova potrel svoje hodinky a zaželal si, aby celá šesťmíľová cesta k jeho domu bola obložená mramorom. Každý sa cítil byť milo prekvapený nad takou úžasnou cestou, po akej nikto nikdy predtým ešte nešiel.

Keď Janík začul prichádzajúce kolesá koča, zaželal si ešte krajší dom, so štyrmi poschodiami vysoký, obvešaný zlatom a striebrom a s kvalitnou oceľou. Stoly boli nádherne zaplnené až preplnené chutnými jedlami, aké ani sám kráľ predtým nikdy nejedol. Kráľ, kráľovná a princezná stratili od prekvapenia reč. Nikdy predtým nevideli taký skvelý palác, dokonca ani takú veľkolepú hostinu. Pri jedení dezertov kráľ vypýtal od Janíkovho otca, aby mu ho dal za zaťa. Čoskoro sa tak i stalo. Zaraz sa konala svadba. Kráľ sa vrátil do svojho paláca a nechal Janíka so svojou manželkou v tomto okúzľujúcom dome.

Janík však nebol príliš bystrý a za krátky čas sa mu jeho nová manželka zunovala. Neustále sa ho vypytovala, že ako sa mu podarilo postaviť palác a zariadiť ho takým veľkým množstvom vzácnych vecí. On sa jej zdôveril o svojich hodinkách. Ona si nedala pokoja, až pokým mu tento vzácny talizman neukradla. Počas jednej noci potom potrela hodinky, zaželala si koč ťahaný štyrmi koňmi a vyrazila na cestu smerom k jej otcovmu palácu. Tam si dala predvolať svojich vlastných služobníkov.  Prikázala im, aby nasledovali jej koč. Ona si to potom namierila rovno k pobrežiu. Tam pošúchala hodinky a zaželala si, aby bol cez celé more postavený most a uprostred mora veľkolepý palác. Len čo to dopovedala, už sa tak i stalo. Princezná vstúpila do domu, pošúchala čarovné hodinky a na jej príkaz most v momente zmizol. Janík sa cítil veľmi mizerne nechaný sám a osamote. Jeho otec, matka, bratia a hocikto iný sa mu naozaj začali posmievať. Okrem mačky a psa, ktorým raz zachránil ich životy, mu nezostalo vôbec nič. Vzal si ich so sebou a odišiel ďaleko preč, lebo už nemohol zostať so svojou rodinou. Napokon sa vo svojom putovaní dostal až k obrovskej púšti. Práve vtedy spozoroval vrany, ako leteli smerom k hore. Jedna z nich za nimi veľmi zaostávala. Keď prišiel domov, vypytoval sa a zisťoval od svojich bratov, že prečo sa mohla tá vrana tak oneskoriť. „Už prišla zima,“ odpovedali mu, „a je najvyšší čas, aby odleteli do iných krajín.“ On sa im zdôveril s tým, že videl uprostred mora najnádhernejší palác, aký bol kedy len postavený.

Keď si to Janík poriadne uvedomil, tak zaraz urobil záver, že to je určite miesto, kde sa jeho manželka ukrýva. Tak teda postupoval so svojím psom a svojou mačkou smerom k pobrežiu. Keď tam prišiel, povedal svojmu psovi: „Ty si vynikajúci plavec. Zober moju malú mačku na svoj chrbát. Ona je dosť ľahká. Keď tam budete, skryte sa pri dvere. Musíte tajne ukradnúť a doniesť mi moje hodinky.

Behom chvíľky tam doplávali krížom cez more. Pes sa ukryl blízko domu a mačka sa vkradla do izby. Princezná ju však spoznala a snažila sa uhádnuť dôvod jej návštevy. Vzala hodinky dolu do pivnice a tam ich zamkla v jednej skrini. Ale mačka si našla svoju cestu do pivnice a vo chvíli, keď princezná už odtiaľ odchádzala, začala škriabať svojimi labkami na skriňu, až dokedy v nej neurobila dieru. Potom zobrala zázračné hodinky pomedzi svoje zuby a čakala, až pokým sa princezná nevrátila späť. Sotva otvorila dvere, mačka hneď vybehla von spolu s prsteňom ako výhodnou kúpou.

Mačka sa veľmi rýchlo dostala za brány, prišla až na pobrežie, kde ju netrpezlivo očakával pes a takto mu riekla:

„Za chvíľu pôjdeme krížom cez more. Tak buď veľmi opatrný a nenúť ma ti odpovedať.“

Pes si to dobre zapamätal a vôbec sa mačke neprihováral. Ale keď sa už približovali ku brehu už nevydržal byť potichu a netrpezlivo sa spýtal mačky: „Máš tie hodinky?“

Mačka mu však neodpovedala. Bála sa, že ten vzácny talizman jej padne do mora. A keď už boli celkom blízko k pobrežiu, pes znovu zopakoval svoju otázku.

„Áno,“ povedala mačka, „hodinky nám práve teraz spadli na dno oceánu.“

Potom sa naši dvaja kamaráti začali medzi sebou obviňovať. Celí zarmútení pozerali na miesto, kde sa v mori prepadol ich poklad. Zrazu sa tam objavila jedna ryba na brehu mora. Mačka ju uchopila a pomyslela si, že by z nej mohla byť chutná večera.

„Ja mám už deväť malých detí,“ zvolala ryba. „Ušetri otca tejto rodiny!“

„Máš to udelené,“ povedala mačka, „ale pod podmienkou, že nájdeš naše hodinky.“

Ryba vykonala svoju povinnosť a našla drahocenné hodinky na dne mora. Potom ich priniesla svojmu pánovi. Janík potrel hodinky po boku a hneď si aj zaželal, aby sa celý palác spolu s princeznou a jej služobníctvom premiestnil doprostred šíreho oceánu a tam sa so všetkými jeho obyvateľmi potopil až na jeho hlboké dno. A to sa všetko zároveň i stalo. Janík sa potom vrátil ku svojim rodičom. Kde potom už žil len sám so svojimi zázračnými hodinkami, mačkou a so psom. A takto si žili spoločne v najväčšej spokojnosti až do konca svojich všetkých dní.

[@Deulin]