3*05*076 Rozanela **(1,6k)

Každý vie, že hoci víly žijú aj stovky rokov, ony niekedy zomrú. Hlavne vtedy, keď sa premenia na nejaké zviera, môže sa im stať nejaká nehoda. A takýmto spôsobom raz zomrela i jedna kráľovná víl. Bolo nevyhnuté zvolať všeobecné zhromaždenie, aby sa zvolila nová vládkyňa. Po veľkých diskusiách sa výber zúžil na dve kandidátky, jedna sa volala Surkantína a druhá Paridamia. Získali rovnomerný počet hlasov, takže bolo nemožné spravodlivo rozhodnúť a vybrať jednu z nich. Za týchto okolností sa anonymne rozhodlo, že tá, ktorá z tých dvoch ukáže svetu najväčší div, bude kráľovnou. Ale že to musí byť veľmi zvláštny div, nie posunutie hory alebo nejaký bežný trik, ktorý by vedela spraviť hociktorá bežná víla. Surkantína sa preto rozhodla, že privedie princa, ktorého nič nepremôže. Zatiaľ čo Paridamia sa rozhodla predviesť obdivujúcim smrteľníkom princeznú takú pôvabnú, že každý, kto ju zbadá, sa do nej hneď zamiluje. Mali na to toľko času, koľko len chceli. Medzitým sa štyri najstaršie víly mali starať o všetky záležitosti v kráľovstve.

            Paridamia bola dlhý čas vo veľkom priateľstve s kráľom Bardondonom, ktorý bol najschopnejším princom a ktorého dvor bol modelom, ako taký správny kráľovský dvor má vyzerať. Jeho kráľovná, Balanisa, bola tiež veľmi pôvabná. Naozaj bolo veľmi vzácne nájsť tak perfektne fungujúci zaľúbený pár ako týchto dvoch. Mali jednu malú dcéru, ktorú nazvali Rozanela, pretože mala na bielom krku znamienko v tvare malej ružovej ruže. Už od útleho detstva ukazovala nesmiernu inteligenciu a nadanie. Dvorania poznali jej bystré básničky naspamäť. Neustále ich opakovala pri rôznych príležitostiach. Uprostred nasledujúcej noci, ako mali víly všeobecné zhromaždenie, sa kráľovná Balanisa zobudila s veľkým výkrikom. Keď k nej pribehli jej dvorné dámy pozrieť, čo je vo veci, zistili, že mala strašný sen.

            „Zdalo sa mi,“ povedala, „že moja malá dcéra sa premenila na kyticu ruží a ako som ju držala v ruke zrazu priletel vták, uchopil ju a odletel s ňou preč.“

            „Nech niektorá z vás sa ide rýchlo pozrieť, či je všetko v poriadku s princeznou,“ dodala.

Tak bežali za ňou, ale aké veľké bolo ich zdesenie, keď našli kolísku prázdnu. Hľadali všade na okolí, ale po Rozanele nebolo ani stopy. Kráľovná sa nedokázala upokojiť, takisto ani kráľ. Lenže keďže bol muž, nehovoril veľa o svojich pocitoch. Navrhol Balanise, aby strávili spoločne niekoľko dní v jednom zo svojich palácov na vidieku. Ona s tým ochotne súhlasila. Kvôli jej veľkému smútku sa jej radosti veľkomesta znechutili. Jeden pekný letný večer, ako tak spolu sedeli v tieni, na trávniku v tvare hviezdy, z ktorého viedlo dvanásť nádherných alejí stromov, kráľovná zbadala, ako k nej prichádzajú sedliacke dievčatá. Každá z nich niesla niečo v košíku. Prišli až ku kráľovnej a položili jej ich k nohám so slovami:

            „Pôvabná kráľovná, nech ti je miernou útechou v tvojom nešťastí!“

            Kráľovná náhlivo otvorila košíky a v každom z nich našla malé dievčatko, zhruba vo veku, ako malá princezná, za ktorou tak veľmi smútila. Pohľad na ne najprv obnovil jej žiaľ. Ale ich pôvab na ňu tak zapôsobil, že hneď zabudla na svoju depresiu. Zaobstarala im opatrovateľky, kolísky, dvorné dámy, poslala po to i tamto, bábiky, šatočky a vrecká najlepších cukroviniek.

            Čo bolo dosť zvláštne, každé bábätko malo na krku znamienko v tvare malej ružovej ruže. Pre kráľovnú bolo dosť ťažké vybrať pre všetky vhodné mená. Tak dokedy nerozhodla v tejto veci, vybrala pre každú z nich vlastnú farbu, podľa ktorej ich rozpoznala. Takže keď boli spolu, vyzerali ako kytička pestrofarebných kvetov. Keď trochu podrástli, bolo očividné, že všetky boli značne inteligentné. Veľmi radi sa učili a mali k dispozícii tú najlepšiu výchovu. Ale sa i odlišovali od seba svojimi vlastnosťami a podľa ich farby ich nazývali ako „Perla“ alebo „Prvosienka“ alebo čokoľvek iné, čo reprezentovala ich farba. Kráľovná ich volala rôznymi menami:

            „Kde je moja Sladká?“ alebo „moja Krásna“ alebo „moja Veselá?“

            Samozrejme s týmito ich pôvabmi mali tucty obdivovateľov. A to nielen z ich vlastného dvora, ale aj z ďaleka, ktorí neustále prichádzali a ktorých vábili správy o nich široko-ďaleko. Ale tieto prvé družičky boli také taktné, ako boli krásne, a neuprednostňovali nikoho.

            Ale vráťme sa ku Surkantíne. Ona sa upriamila na syna kráľa, ktorý bol bratrancom Bardondona, aby z neho vychovala jej obľúbeného princa. Už počas krštenia mu dala do vienka všetky dobré telesné a duševné vlastnosti, aké princ len mohol získať. Teraz ešte zdvojnásobila svoje úsilie. Nešetrila v kladných vlastnostiach a pridala mu každý možný pôvab a príťažlivosť. Bol skvelý aj vtedy, keď bol jednoducho oblečený. Seriózny alebo ľahkovážny, vždy bol úplne neodolateľný. Po pravde, bol to očarujúci mladý muž. Víla mu dala i najlepšie srdce na svete a rozvážnu hlavu. Nenechala nič na to, čo by si ešte mohol želať, dokonca bol vo všetkom aj vytrvalý. Nedá sa poprieť, že tento princ Miriflor neustále flirtoval a bol vrtkavý ako vietor. Keď dosiahol vek osemnásť rokov, nebolo srdce dievčiny na okolí, ktoré by nebol býval dobyl v celom otcovom kráľovstve. Mohol mať ktorúkoľvek len chcel, až z toho bol úplne znudený. Takto sa mali veci okolo neho, keď vtedy bol pozvaný na návštevu na kráľovský dvor bratranca svojho otca, kráľa Bardondona.

            Len si predstavte jeho pocity, keď prišiel na hrad a naraz ho predstavili dvanástim najkrajším stvoreniam na svete. Jeho rozpaky boli o to väčšie, že ony sa doňho všetky zaľúbili, rovnako ako on do nich. Veci sa potom vyvíjali tak, že neprešla chvíľka, aby nebol neustále s nimi a netešil sa ich spoločnosti. Pretože nemohol šepkať svoje sladké slová družičke Sladkej, smiať sa s družičkou Radostnou a medzitým pozerať na družičku Krásnu? A v serióznejších chvíľkach, čo by bolo príjemnejšie ako rozprávať sa s družičkou Dôstojnou v tieni stromu na trávniku a držať pritom za ruku družičku Ľúbostnú, keď všetky ostatné sa zdržiavali pri ňom a empaticky ho potichu počúvali. Po prvýkrát v živote skutočne miloval, hoci objektom jeho lásky nebola jedna osoba, ale hneď dvanásť, ku ktorým bol rovnako priťahovaný a zaľúbený. Dokonca aj Surkantína sa nechala presvedčiť, že to bol vrchol nezvyčajnosti v láske. Ale Paridamia sa k tomu radšej nevyjadrila a nepovedala ani slovo.

            Zbytočne otec princa Miriflora mu písal nariadenia, aby sa vrátil domov a ponúkal mu jeden lepší sobáš za druhým. Nič vo svete ho nedokázalo odtrhnúť od jeho dvanástich očarujúcich krások.

            Jedného dňa kráľovná usporiadala veľkú záhradnú slávnosť. Princ Miriflor, ako zvyčajne, rozdelil svoju pozornosť medzi dvanásť krások. Práve vtedy, keď boli všetci hostia zhromaždení, začuli veľký hukot včiel. Ružové panny sa báli ich uštipnutia a začali pojašene kričať. Utiekli spoločne ďaleko preč od zvyšku spoločnosti. Ale strach a hrôza, okamžite ich prenasledovali všetky včely, ktorých počet narástol do nesmiernych rozmerov. Vrhli sa na každú devu a odniesli ich preč do vzduchu, a tak sa behom chvíľky stratili všetkým z dohľadu. Táto úžasná udalosť veľmi smutne postihla celý dvor. Princ Miriflor vydal zo seba zúrivý žiaľ a nárek, potom sa oddal skľúčenosti a bol taký sklesnutý, že sa ľudia okolo neho obávali, že ho už nič nepreberie k životu a že určite zomrie. Surkantína prišla v náhlivosti pozrieť, čo môže urobiť pre svojho miláčika. Ale ten odmietol s opovrhnutím všetky portréty princezien, ktoré mu ponúkala do zbierky. Jednoducho, bolo jasné, že nie je v dobrej nálade. Víla bola na konci s jej rozumom. Jedného dňa, ako sa princ potuloval po okolí a bol celý zahĺbený vo svojej melanchólii a v zádumčivej nálade, pozrel na oblohu a bol celý užasnutý, presne tak ako ostatní. Vzduchom sa k nemu pomaly blížil krištáľový voz, ktorý sa trblietal v slnečnom svite. Šesť krásnych dievčin so žiarivými krídlami ho ťahalo ružovými mašľami. Zatiaľ čo celý koč bol ozdobený girlandami z ruží, ktoré vytvárali nad kočom nádherný baldachýn. V koči sedela víla Paridamia a vedľa nej sedela princezná, ktorej krása oslnila všetkých, ktorí ju čo len zbadali. Zostúpili na okraj veľkého schodiska a išli rovno do kráľovniných apartmánov. Všetci chceli vidieť túto podivuhodnú princeznú, až sa zhromaždil okolo nej veľký dav ľudí a bolo ťažké sa k nej dostať. Slávnostné zvolania bolo počuť zo všetkých strán. Všetci obdivovali krásu neznámej princeznej.

            „Veľkolepá kráľovná,“ povedala Paridamia, „dovoľ mi prinavrátiť ti tvoju dcéru Rozanelu, ktorú som ti vzala z kolísky, ešte keď bola malá.“

            Po veľkom návale radosti, kráľovná povedala Paridamii:

            „Ale kde je mojich dvanásť krásnych družičiek? Sú snáď pre mňa navždy stratené? Či ich už nikdy neuvidím?“

            Ale Paridamia len odpovedala:

            „Veľmi skoro ti prestanú chýbať!“ tónom, ktorý znamenal: ‚Nepýtaj sa ma viacej otázok.‘ Potom vystúpila na svoj voz a svižne zmizla v povetrí.

            Princovi sa čoskoro dostali novinky o príchode jeho krásnej sesternici. Lenže on bol taký zronený, že nemal vôbec chuť ju ísť navštíviť. Akokoľvek, bolo nevyhnutné, aby preukázal rešpekt a poctil princeznú svojou návštevou. Sotva strávil päť minút v jej prítomnosti a zdalo sa mu, že je skvelou kombináciou všetkých skvelých vlastností a pôvabov, ktoré ho tak priťahovali na dvanástich družičkách s ružami na krku, ktorú mala i táto. Nad ich stratou skutočne smútil. Ale napokon predsa je len lepšie milovať jednu osobu ako dvanásť. Tak predtým než sa princ nazdal, už žiadal princeznú o ruku. Jeho krásna princezná so sobášom súhlasila a v momente sa ich pery dotkli navzájom. Hneď vtedy sa tam zjavila Paridamia. Smiala sa triumfálne. Už bola v koči určenom pre kráľovnú víl. Všetci už vedeli o jej úspechu a priznali jej kráľovstvo víl. Musela plne opísať, ako sa zmocnila Rozanely z jej kolísky. Ako rozdelila jej charakter do dvanásť častí, aby svojim pôvabom uchvátili princa Miriflora. A keď sa znovu spojili do jednej vyliečili princa z jeho nestálosti a vrtkavosti raz a navždy.

            A na dôkaz, že Rozanela okúzlila všetkých, bolo, že dokonca i porazená Surkantína jej poslala svadobný dar. Svadobná ceremónia sa začala hneď, ako prišli hostia. Princ Miriflor bol neustále verný svojej princeznej po celý svoj život. Presne tak, ako by bol každý na jeho mieste. A čo sa týka Rozanely, tá ho milovala, ako dvanásť krásnych družičiek spolu. Takto si potom vládli v mieri a v šťastí až do konca svojich dlhých životov.

            [@ Comte_de_Caylus]