3*06*077 Silván, Chokóza a žltý vták **(2,1k)

Kde bolo, tam bolo, v jednej dedine žili dve rodiny, ktoré mali po jednom dieťati. Jedno sa volalo Silván a druhé Chokóza, boli výnimočne pekné a inteligentné. I stalo sa, že ich rodičia neboli k sebe veľmi priateľskí, kvôli nejakej dávnej hádke, ktorú mali medzi sebou už veľmi dávno, dokonca tak dávno, že už sami zabudli, kvôli čomu sa pohádali, a udržovali nepriateľstvo medzi sebou už len zo zvyku. Silván a Chokóza nezdieľali s nimi toto nepriateľstvo a veľmi si vážili čas strávený spolu. Deň za dňom pásli spoločne svoju čriedu oviec. Dlhé slnečné hodiny trávili hraním a odpočívaním na tienistom brehu rieky. Jedného dňa okolo nich prechádzala Lúčna víla. Natoľko ju zaujali ich pekné tváre a slušné spôsoby, že si ich zobrala pod svoju ochranu. Čím boli starší, tým ich mala ešte radšej. Na ich obľúbených miestach im nechávala rôzne drobnosti, ktoré ich vždy potešili a ponúkali sa nimi navzájom. Tak sa mali radi, že prvé na čo mysleli bolo vždy: ‚Čo by chcela Chokóza?‘ alebo ‚Čo by sa páčilo Silvánovi?‘ Víle sa veľmi páčili ich nevinné hry a skoro každý deň ich potešila zákuskami a cukrovinkami. Keď dospeli, rozhodla sa, že sa im ukáže. Vybrala si na to čas, keď bolo poludnie a odpočívali v tieni pri kvetoch zo živého plota. Pri pohľade na ňu, ako sa náhle pred nimi zjavila, sa najskôr vyľakali. Bola vysoká a štíhla, oblečená celá v zelenom, ozdobená vencom z kvetov. Ale prehovorila k nim veľmi sladkým a priateľským tónom. Povedal im, ako ich vždy ľúbila, a že to bola ona, ktorá im nechávala vždy na rôznych miestach plno dobrôt a pekných vecí, ktoré ich vždy prekvapili. Oni jej veľmi vďačne poďakovali a s radosťou jej odpovedali na všetky jej otázky. Keď im zaželala zbohom, povedala im, aby nikomu neprezradili, že ju videli. „Ešte ma znovu uvidíte,“ dodala, „budem s vami veľmi často, dokonca aj vtedy, keď ma nebudete vidieť.“ Tak vraviac, sa doslova vyparila z ich pohľadu. Potom k nim prišla ešte veľakrát. Naučila ich rôzne dôležité veci a ukázala im množstvo divov a zázrakov jej krásneho kráľovstva. Napokon im jedného dňa povedala:

            „Veľmi dobre viete, že som bola k vám vždy veľmi láskavá. Teraz, si myslím, je čas, aby ste urobili niečo pre mňa na oplátku. Obaja poznáte moju obľúbenú fontánku. Sľúbte mi, že každé ráno, pred východom slnka, vyčistíte v nej každý kameň, ktorý sa v nej nachádza, a že vyberiete z nej každý odtrhnutý list alebo vetvičku, ktorá ju špiní, aby bola voda čistá a priezračná. Budem to brať ako dôkaz vašej vďačnosti, ak nezabudnete a neomeškáte sa vo svojej povinnosti. Ja vám za to sľubujem, že pokým lúče slnka nájdu moju obľúbenú fontánku najčistejšiu a najjasnejšiu na celej lúke, vás dvoch nič od seba neodlúči.“

            Silván a Chokóza ochotne vzali na seba túto službu. Skutočne sa im to zdalo byť len malou vecou za to, čo pre nich víla všetko urobila. Tak po dlhý čas fontánka zostala udržiavaná s veľmi svedomitou starostlivosťou a bola najčistejšia a najkrajšia v celej krajine na okolí. Ale jedno ráno na jar, dlho pred východom slnka, práve keď sa ponáhľali k fontánke, zaujalo ich nespočetné množstvo kvetov, ktoré rástli na husto všade okolo nich. Zastali a chceli trochu z nich nazbierať.

            „Upletiem Silvánovi girlandu,“ povedala Chokóza. Silván si zas pomyslel: „Aká pekná bude Chokóza s korunkou z týchto lúčnych kvetov.“

            Blúdili sem a tam, čím ďalej stále viacej od seba. Krajšie kvety sa im zdali byť ďalej a ďalej. Až ich vyľakali prvé jasné lúče vychádzajúceho slnka. V jednom tempe, rýchlo pribehli k fontánke. Prišli k nej v tej istej chvíli, ale z opačných strán. Ale aká bola ich hrôza, keď uvideli zvyčajne pokojnú vodu kypiacu a bublajúcu. A keď pozreli dolu, tam už bol mohutný potok, ktorý zaplavil celú úžľabinu. Silván a Chokóza sa našli oddelení od seba širokou riekou, ktorá prudko tiekla medzi nimi. Všetko toto sa stalo v takej rýchlosti, že stihli len krátko vykríknuť. Držali sa len kvetov, ktoré nazbierali. Dvadsaťkrát sa Silván hodil do turbulentných, búrlivých vôd. Dúfal, že prepláva na druhú stranu, ale zakaždým ho neodolateľná sila hodila naspäť na breh, ktorý práve opustil. Čo sa týka Chokózy, tá sa pokúsila zachytiť plávajúceho, odtrhnutého stromu, ale jej úsilie bolo rovnako zbytočné. Potom len s ťažkým srdcom sledovali tok rieky, ktorá sa zväčšila do takej šírky, že len ťažko na seba dovideli. Celú noc i deň sa predierali ponad hory a údolia, v horúčave i v chlade, podstupovali únave, boli hladní a na ceste ich stretávalo mnoho ťažkostí. Upokojovala ich len nádej, že sa zase stretnú. Prešli tri roky. A napokon sa ocitli na útesoch, kde sa rieka vlievala do mohutného mora.

            Teraz sa zdalo, že sú od seba ďalej než kedykoľvek predtým. V zúfalstve sa snažili hodiť do rozbúrených vĺn. Ale Lúčna víla, ktorá nikdy neprestala dávať na nich pozor, si neželala, aby sa napokon, po toľkej snahe, utopili. Rýchlo zamávala svojou čarovnou paličkou a oni sa hneď ocitli vedľa seba, bok po boku, na zlatistom piesku brehu rieky. Len ťažko sa dá predstaviť ich radosť a potešenie, keď si uvedomili, že ich úmorné snaženie bolo u konca. K ich úplnej spokojnosti sa chytili za ruky a objali. Mali si toho toľko čo povedať, že sotva vedeli, kde začať. Zhodli sa len na tom, že môžu obviňovať len ich nedbalosť za všetko ich horké trápenie. Keď víla počula, že si priznali vinu, hneď sa pred nimi objavila. Hneď ju žiadali o odpustenie, ktoré im ochotne dala. Dokonca im sľúbila, že teraz je ich trest u konca a že už vždy bude s nimi dobrá priateľka. Potom poslala po svoj voz zo zeleným výstrojom, ozdobeným májovými kvapkami rosy, ktoré si vždy veľmi cenila a zbierala s veľkou starostlivosťou. Nakázala svojim šiestim krtkom s krátkymi chvostami, aby ich zaniesli späť na dobre známe pastviny, čo urobili v značne krátky čas. Silván a Chokóza boli veľmi natešení, keď sa zvítali doma so svojimi rodičmi a blízkymi po toľkom namáhavom putovaní. Víla sa rozhodla, že sa postará o ich šťastie. Počas ich neprítomnosti spoločné trápenie ich rodičov a starosť o ich deti spriatelilo rodičov chlapca aj dievčaťa. Milenci získali od všetkých svojich rodičov povolenie na sobáš. Víla ich zaviedla k najkrajšej malej chalúpke, aká sa len dá predstaviť. Nachádzala sa blízko fontánky, ktorá už tiekla svojím pokojným, pomalým a malým pramienkom. Okolo nej bola záhrada a ovocný sad. Bola tam aj lúka, ktorá patrila chalúpke. Naozaj, nič tam nechýbalo, čo by práve bolo potrebné ku šťastiu mladému páru, pre Silvána a Chokózu, alebo pre ich čriedu oviec. Z ich potešenia mala radosť i víla, ktorá to pre nich všetko pripravila. Keď si poprezerali každý kút domu i záhrady, všetko obdivovali, až boli z toho skutočne unavení, sadli si na verandu pokrytú ružami. Víla im povedala, že pokiaľ prídu hostia im rozpovie jeden príbeh.

Je to príbeh o žltom vtákovi.

**

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna víla, ktorá urobila nejakým spôsobom nejaké darebáctvo. A preto bola odsúdená Najvyšším súdom Rozprávkovej krajiny, aby strávila niekoľko rokov vo forme nejakého zvieraťa. Predtým, ako nadobudla svoju pôvodnú podobu, mala pomôcť v dobrom osude dvom ľuďom. Pretože veľmi mala rada žltú farbu, tak sa rozhodla, že sa premení na krásneho vtáka so žiariacim zlatistým perím, akého nikto predtým nikdy nevidel. Keď jej potrestanie bolo u konca, krásny žltý vták vletel do Bagdadu, kde sa nechal chytiť lovcom vtáctva. Práve vtedy sa Badi al Zaman prechádzal pred veľkolepým letným palácom. Jeho meno znamenalo – Div sveta. Bol najšťastnejší na celom svete, kvôli svojmu obrovskému bohatstvu. Ale v skutočnosti, napriek svojmu bohatstvu, bol zo všetkého veľmi utrápený a úzkostlivý. Vždy si želal mať niečo, čo nemal, a tak nepoznal nikdy skutočné šťastie. Dokonca aj teraz, keď vyšiel zo svojho paláca, ktorý bol dostatočne nádherný a veľký, že by bol dostatočne dobrý i pre päťdesiat kráľov, bol nahnevaný a unavený životom, lebo nemohol nájsť nič, čo by mu spravilo dobrú náladu. Vtáčnik si pomyslel, že to by bola vynikajúca príležitosť ponúknuť mu toho báječného žltého vtáka. Bol si istý, že ho zaujme hneď pri prvom pohľade. A nemýlil sa. Keď Badi al Zaman vzal krásneho väzňa do svojich rúk, pod jeho pravým krídlom našiel napísané: ‚Ten, kto zje moju hlavu, sa stane kráľom,‘ a pod jeho ľavým krídlom bolo napísané: ‚Ten, kto zje moje srdce, každé ráno nájde pod svojím vankúšom sto zlatniakov.‘ Napriek svojmu bohatstvu sa potešil prisľúbeným zlatým minciam. A hneď aj dojednal výhodnú kúpu. Ťažkosti nastali s tým, komu dať  vtáča uvariť, lebo spomedzi armády služobníkov nemohol Badi al Zaman nikomu dôverovať. Napokon sa spýtal vtáčnika, či je ženatý. Keď počul, že je, navrhol mu, aby vzal vtáča s ním domov a povedal svojej manželke, aby ho preňho uvarila.

            „Možnože,“ povedal, „mi to dodá chuť, ktorú, ktorá mi toľko veľa dní chýba. Ak tak tvoja manželka urobí, dostane sto strieborných mincí.“

            Vtáčnik s veľkou radosťou bežal domov ku svojej manželke, ktorá náhlivo urobila lahodné dusené mäso zo žltého vtáka. Ale keď Badi al Zaman prišiel k nim domov a začal horlivo hľadať v jedle hlavu a srdce, nemohol nájsť ani jedno z nich. V zúrivom hneve sa otočil k vtáčnikovej manželke. Ona bola taká zhrozená, že padla pred ním na kolená a priznala sa, že práve pred jeho príchodom prišli jej dve deti a žiadali kúsok z jedla, ktoré pripravovala. Tak jednému z nich dala hlavu a druhému srdce, keďže tie nie sú veľmi obľúbené. Badi al Zaman vybehol z chatrče a prisahal pomstu voči celej rodine. Zúrivosť bohatých mužov sa neberie na ľahkú váhu. Tak vtáčnik a jeho manželka sa rozhodli poslať svojich synov preč z dosahu mocného pána. Ale manželka upokojila svojho manžela. Zdôverila sa mu, že im dala zjesť hlavu a srdce zámerne, pretože si vedela prečítať, čo mal žltý vták napísané pod krídlami. Tak, veriac, že o šťastie ich detí je postarané, objali ich a poslali do sveta, aby išli čo najďalej, ako sa len dá, vzali odlišné cesty a posielali správy o tom, ako sa im darí. Čo sa týkalo ich rodičov, tí zostali zamaskovaní a ukrytí v meste, čo bolo od nich dosť bystré. Čoskoro nato Badi al Zaman zomrel od sužovania a mrzutosti nad stratou prisľúbeného bohatstva a moci. Potom sa vtáčnik aj so svojou ženou vrátili domov a tam čakali na správy od svojich detí. Mladší, ktorý zjedol srdce zo žltého vtáka, veľmi skoro prišiel na to, čo to spôsobilo. Každé ráno našiel pod vankúšom vrecko so sto zlatými mincami. Ale tak ako všetci ľudia vedia, čo je to útecha, nič na svete im nespôsobuje toľko problémov ako ťažkosti, keď sa musia starať o veľké bohatstvo. Napokon, vtáčnikov syn, ktorý strávil veľa času v nerozvážnej hojnosti, peniaze míňal kade-tade a bol na očiach všelijakým vandalom. Netrvalo dlho a prepadli ho zlodeji. Ako sa pokúšal pred nimi ubrániť, bol smrteľne zranený a zomrel.

            Starší brat, ktorý zjedol hlavu zo žltého vtáka, cestoval dlhú cestu bez toho, žeby zažil nejaké zvláštne dobrodružstvo. Prišiel až do jedného veľkého mesta v Ázii, v ktorom sa práve chystali zvoliť nového emira. Všetci hlavní občania sa rozdelili na dve časti. A až po dlhom hašterení sa zhodli na tom, že emirom sa stane ten, komu sa stane najnezvyčajnejšia vec. Náš mladý cestovateľ vošiel do mesta práve v tomto dôležitom okamihu. Mal príjemnú tvár a veselú náladu. Zrazu, z ničoho nič, mu pristál na hlave snehobiely holub. Všetci ľudia naňho začali uprene hľadieť a sprevádzať ho až k palácu, pričom holuba mal stále na hlave. Obyvatelia mesta ho hneď jednohlasne zvolili za emira k jeho veľkému úžasu.

            Nič nie je príjemnejšie ako rozkazovať. Ľudia sa tomu prispôsobia asi najrýchlejšie. Takisto aj mladý emir sa vžil so svojou novou úlohou veľmi rýchlo. Ale to mu nezabránilo v tom, aby nerobil omyly. Jeho zlé vládnutie v kráľovstve spôsobilo veľkú vzburu v celom hlavnom meste. Zbavili ho moci aj života. Dostal trest, ktorý si výslovne zaslúžil, lebo počas svojej prosperity nepomohol vtáčnikovi a jeho manželke – svojim rodičom – a nechal ich zomrieť v biede.

**

Víla potom dodala: „Drahý Silván a milá Chokóza, povedala som vám tento príbeh, aby som vám dokázala, že  táto malá chalúpka a všetko, čo k nej patrí, je dar, ktorý vám pravdepodobne prinesie šťastie a spokojnosť. A to oveľa skôr než niektoré veľké a monumentálne veci, ktoré by si radšej niekto želal. Ak verne sľúbite orať svoje pole, kŕmiť svoju čriedu oviec a dodržíte svoje slovo lepšie než predtým, uvidíte, že nikdy vám nebude chýbať nič z toho, čo je skutočne dobré pre vás a váš život.“

            Silván a Chokóza jej dali svoj verný prísľub a ako ho dodržiavali, vždy mali dostatok radosti z pokoja a hojnosti. Víla pozvala všetkých ich priateľov a susedov na ich svadbu, ktorá sa konala ešte v ten deň s veľkou slávnosťou a radosťou. Žili potom dlho až do vysokého veku a vždy sa navzájom ľúbili celými svojimi srdcami.

            [@ Comte_de_Caylus]