3*07*078 Zázračné dary **(1,3k)

Vo všeobecnosti sa stáva, že ľudia sú obklopení vecami, ktoré vystihujú ich myseľ a vlastnosti. Azda preto Kvetnatá víla žila v krásnom paláci s najrozkošnejšou záhradou, aká sa len dá predstaviť, plnou kvetov, stromov, fontánok, jazierok s rybami, a plnou iných pekných vecí. Víla bola veľmi láskavá a pôvabná, tak ju všetci princovia a princezné, ktorí boli na jej dvore, milovali. Boli šťastní, ako bol deň dlhý. Už len jej prítomnosť ich tešila. Prichádzali k nej, keď boli ešte malí. Nikdy ju neopustili, až dokedy nedorástli a nemuseli ísť do sveta. Keď nadišiel ten čas, dala každému z nich dar, aký si len zažiadali. Teraz sa dozvieme príbeh o princeznej Silvii. Víla ju ľúbila celým svojím srdcom, lebo bola originálna a nežná. Za chvíľu mala byť už vo veku, keď si mala želať nejaký dar. Akokoľvek, víla si želala vedieť, ako sa darilo ostatným princeznám, ktoré ju opustili. Predtým, ako ju mala opustiť Silvia, rozhodla sa, že ju pošle k jednej z nich to zistiť. Tak jedného dňa prišiel voz ťahaný motýľmi a víla jej povedala: „Silvia, pošlem ťa na dvor Irisy. Ona ťa kvôli mne prijme s radosťou a poteší sa ti. O dva mesiace prídeš naspäť ku mne a povieš mi, čo si myslíš o nej.“

            Silvia si veľmi neželala ju opustiť, ale keď si to víla želala, nepovedala nič. Keď dva mesiace prešli, radostne znova nastúpila do voza s motýľmi. Nevedela sa dočkať, aby čo najrýchlejšie bola doma u svojej Kvetnatej víly, ktorá bola rovnako potešená, že ju opäť vidí.

            „Teraz, dieťa moje,“ povedala, „povedz mi, aké dojmy máš z návštevy?“

            „Drahá Kvetnatá víla,“ odpovedala Silvia, „ty si ma poslala na dvor princeznej Irisy, ktorej si dala dar krásy. Ona vždy pekne hovorila o tebe, ale nikdy nikomu nespomenula, že si jej dala dar krásy. Čo ma dosť zmiatlo hneď od začiatku bolo, že jej krása ju pripravila o to, aby používala i ďalšie dary a pôvaby. Len sa nechala obdivovať pre svoju krásu a myslela pritom, že robí všetko, čo sa od nej očakávalo. Ale nanešťastie, ešte počas môjho pobytu s ňou, vážne ochorela. A hoci už vyzdravela, jej krása ju úplne opustila. Takže nenávidí každý pohľad na seba, až je z toho celá zúfalá. Veľmi prosila, aby som ti povedala, že ťa s ľútosťou žiada, aby si jej vrátila späť jej krásu. A skutočne, veľmi to potrebuje, lebo všetky veci, ktoré boli na nej tolerantné, dokonca príjemné, keď bola pekná, sa teraz, keď je škaredá vnímajú odlišne. Už je to tak dávno, čo používala svoju myseľ a prirodzenú bystrosť, že len ťažko sa jej teraz darí používať jej zdravý prirodzený rozum. Myslím, že jej sotva nejaký ešte zostal. Ona si je toho celkom vedomá, tak si vieš predstaviť, aká je nešťastná a ako horlivo žiada o tvoju pomoc.“

            „Povedala si mi, čo som chcela vedieť,“ povedala víla, „ale bohužiaľ! Nemôžem jej pomôcť. Moje dary sa dajú darovať len raz.“

            Po nejakom čase, po zvyčajných radostiach v paláci Kvetnatej víly, tá znovu poslala Silviu preč. Povedala jej, že tentokrát zostane u princeznej Dafné. Koč s motýľmi sa vzniesol do povetria a odniesol ju do odniesol ju do veľmi zvláštneho kráľovstva. Ale bola tam len zopár dní, a už poslala správu po motýľovi, aby sa mohla vrátiť späť tak skoro, ako sa len dalo. Zanedlho sa potom vrátila naspäť.

             „Ach, moja drahá víla,“ sťažovala si, „na aké bezútešné miesto si ma poslala?“

            „Prečo? Čo je vo veci?“ spýtala sa víla. „Dafné bola princezná, ktorá si vybrala dar výrečnosti, pokiaľ si dobre pamätám.“

            „Veľmi zle naložila s týmto darom táto žena,“ odpovedala Silvia s veľkým presvedčením. „To je pravda, že rozpráva dobre a jej výrazové prostriedky sú dobre vybrané. Ale ona nedokáže nikdy prestať rozprávať. Hoci to najskôr dobre pobaví ľudí okolo nej, všetci sú napokon z toho úplne unavení až na smrť. Najviacej zo všetkého má rada zhromaždenia, kde môže dlho rozprávať o záležitostiach svojho kráľovstva, lebo môže rozprávať, koľko sa jej len zažiada bez toho, aby nebola prerušená. Ale i potom rozpráva stále o niečom alebo i o ničom, stále len rozpráva. Och! Aká som rada, že som odtiaľ mohla odísť, že ti to ani neviem dostatočne povedať.“

            Víla sa zasmiala nad nepredstieraným odporom Silvii voči jej terajšej skúsenosti. Dala jej nejaký čas na zotavenie. Potom ju poslala na dvor princeznej Cynthii, kde ju nechala celé tri mesiace. Na konci tohto obdobia sa Silvia vrátila späť plná radosti a spokojnosti, ktoré človek dosiahne, keď je dlhšie s blízkym vrúcnym priateľom. Víla, ako zvyčajne, chcela počuť, čo si Silvia myslela o Cynthii, ktorá bola vždy priateľská a ako dar si vypýtala byť ku všetkým vždy príjemná.

            „Najskôr som si pomyslela,“ povedala Silvia, „že musí byť najšťastnejšou princeznou na svete. Mala tisíc obdivovateľov, ktorí súperili v tom, ako ju potešiť a zavďačiť sa jej. Naozaj, skoro som si želala dostať podobný dar, ako ona.“

            „Hádam si zmenila svoj názor odvtedy?“ prerušila ju víla.

            „Áno, skutočne, moja drahá víla,“ odpovedala Silvia. „A hneď ti poviem prečo. Čím dlhšie som zostala so Cynthiou, videla som, že ona v skutočnosti vôbec nebola šťastná. Jej túžba potešiť každého v jej okolí prestala byť úprimná a napokon sa z nej stala obyčajná koketa, ktorá len flirtuje. Dokonca aj jej obdivovatelia, ktorí k nej pristúpili, cítili, že jej šarm a intenzívny záujem, ktoré každému preukazovala ako poctu, boli bezcenné. Tak ich to napokon omrzelo a opovržlivo od nej odišli.“

            „Ja som s tebou veľmi potešená, dieťa moje,“ povedala víla. „Pozabávaj sa trochu tu u mňa na zámku a potom ťa pošlem k Fylide.“

            Silvia si užívala voľný čas na premýšľanie, lebo si nevedela presne vybrať, čo za dar by si mala vybrať, a pritom jej čas sa už blížil. No tak víla ju zanedlho poslala ešte za princeznou Fylidou. A bez nepredstieraného záujmu očakávala od nej správu.

            Po návrate jej Silvia povedala toto: „Na dvor som prišla bezpečne. Prijala ma láskavo a hneď sa začala ku mne správať rozumne a s dôvtipom, darom, ktorým si ju obdarila. Asi týždeň som si myslela, že nemôže byť nič potešiteľnejšie a musím sa priznať, že ma jej správanie veľmi fascinovalo. Čas prešiel ako švihnutie čarovným prútikom. Taký veľký šarm mala aj jej spoločnosť. Ale ja som už ukončila túžbu a vyhľadávanie ďalších darov po tom, ako som videla, čo spravil dar byť vždy príjemnou. To skutočne nedokáže dať nikomu uspokojenie. Do istého stupňa už ma unavilo to, čo ma tešilo spočiatku. Najmä, keď som si uvedomila, aké je nemožné byť stále rozumná a zábavná bez toho, aby som nemala nejaké nezdravé spoločenské návyky a bola náchylná i v najvážnejších záležitostiach byť terčom posmechu.“

            Víla z celej duše súhlasila so Silviou a s jej záverom. Cítila sa potešená so sebou, že ju tak dobre vychovala.

            Ale už nadišiel čas, aby si Silvia vybrala svoj dar. Zhromaždili sa všetky jej spoločníčky. Víla stála uprostred a zvyčajnou ceremóniou sa jej spýtala, aký dar si želá do života, keď pôjde do veľkého sveta.

            Silvia sa zamyslela na chvíľu a potom odpovedala: „Pokojnú povahu.“ A víla jej darovala pokojnú povahu a vyrovnanú dušu. Tento krásny dar urobil jej vlastníkovi neustálu radosť a šťastie zo života. Takisto i všetkým, ktorý s ňou prišli do kontaktu, ktorých stretla na ceste životom. Mala všetku krásu jemnosti a uspokojenia vo svojej krásnej tvári. A v čase, keď kvôli nejakému žiaľu alebo úzkosti bola nešťastná, najhoršie čo počula bolo:

            „Silvia tvoja tvár je dnes veľmi bledá, každý smúti, kto ťa vidí nešťastnú.“

            A keď je naopak veselá a radostná, v jej prítomnosti sa všetko rozžiari, ako slnečné lúče.

Princezná Silvia si vybrala dar, ktorý pretrvá storočia i do dnešných čias, lebo je vždy veľmi dôležité mať pokojnú myseľ a povahu, čo vždy prinesie šťastie na srdci i na duši.

            [@ Comte_de_Caylus]