3*08*079 Princ Narcis a princezná Potentila **(4,6k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sypala, žili spolu kráľ a kráľovná. Hoci to bolo už veľmi dávno, mali rovnaké chute a zvyklosti ako ľudia dnes. Kráľ sa volal Štvorlístok. Zo všetkého mal najradšej poľovačky. Rovnakú vášeň mal i v štátnych záležitostiach ohľadom kráľovstva. Neustále listoval v štátnych dokumentoch. Čo sa týka kráľovnej, tá bývala veľmi pekná a verila, že stále i taká je. Pre kráľovnú vyzerať dobre bolo celkom jednoduché. Jej meno bolo Frivola. Najradšej sa oddávala zábave a radostiam života, bálom, maškarným plesom a piknikom. Jedna zábava striedala rýchlo za sebou druhú. A to tak rýchlo, ako sa len dali zorganizovať. Dá sa dosť ľahko predstaviť, že kráľovstvo za týchto okolností chátralo. V skutočnosti, ak niekto chcel mesto alebo provinciu, mohol si ju svojvoľne zobrať. Pokiaľ mal kráľ svoje kone a psy na poľovačku, a kráľovná svojich hudobníkov a hercov, nie veľmi sa o to zaoberali. Kráľ Štvorlístok a jeho kráľovná Frivola mali jednu dcéru. Táto princezná bola od malička veľmi nádherná. Keď dosiahla vek štyroch rokov, kráľovná bola zúfalo žiarlivá na jej krásu, až tak veľmi, že keď vyrastala a bola viacej obdivovaná než kráľovná sama, tak sa rozhodla, že ju bude udržiavať mimo dohľadu ostatných. Kvôli tomuto dala postaviť malý domček hneď za záhradami paláca, na brehu rieky. Tento domček bol obklopený vysokou stenou a pôvabná Potentila v ňom bola uväznená. Jej opatrovateľka bola nemá. Starala sa o všetky jej dôležité veci v živote cez malé okno v stene. Zatiaľ čo strážcovia sa prechádzali sem a tam pozdĺž steny s rozkazmi každému, kto sa len priblíži ku stene, odťať mu hlavu, čo by bez rozmýšľania istotne každému, kto by tak urobil, spravili. Kráľovná bola taká zlomyseľná, že predstierala žiaľ a povedala všetkým, že princezná bola taká škaredá a nepríjemná, že celkovo bolo nemožné ju milovať. Preto aby nebola ľuďom na očiach, bolo to to najlepšie, čo mohli pre ňu urobiť. A tento príbeh opakovala tak často, že napokon tomu všetci uverili. Práve keď mala princezná šestnásť rokov, princ Narcis prišiel na kráľovský dvor. Privábili ho slávnosti, ktoré usporadúvala kráľovná Frivola. Bol to rúči mladý princ rovnakého veku ako princezná. Dalo sa na ňom vidieť, že na svoj vek bol dosť pevný voči svojim zásadám. Jeho rodičia práve pred nedávnom zomreli a nechali kráľovstvo najstaršiemu synovi. Najmladší syn, princ Narcis, bol zverený do opatery víly Melinety. A v tomto výbere spravili veľmi dobre. Víla bola voči nemu taká láskavá, ako bola mocná. Naučila ho všetkému potrebnému, čo potreboval vedieť. Dokonca ho oboznámila s vedomosťami jej vlastných tradícií. Ale ako dorástol, poslala ho na skusy do sveta, aby vedel i cudzie mravy. Tajne však dávala naňho pozor a bola pripravená mu pomôcť v prípade núdze. Predtým, ako sa vydal na cesty, mu dala prsteň, ktorý, keď si ho nasadil na prst, ho urobil neviditeľným. Takéto prstene sú v rozprávkach veľmi časté. Počas svojich potulkách po svete sa princ dostal i na zámok kráľovnej Frivoly, kde bol veľmi výnimočne dobre prijatý. Kráľovná sa mu veľmi potešila, takisto všetky dámy. Kráľ bol k nemu tiež veľmi zdvorilý, hoci nevedel, prečo celý kráľovský dvor robil okolo neho toľkú vravu.

            Princ Narcis sa tešil všetkému, čo sa dialo okolo neho a čas sa mu míňal veľmi príjemne. Zanedlho, samozrejme, že počul o princeznej Potentile.  Keďže ten príbeh o nej mu opakovali takmer do omrzenia na rôznych príležitostiach, bol skutočne zvedavý, čo za monštrum môže byť táto princezná. Rozhodol sa teda, že využije moc svojho zázračného prsteňa a pôjde ju pozrieť. Tak urobil seba neviditeľným a prešiel pomedzi strážcov bez ich povšimnutia úplne ľahko, žeby spozorovali vôbec niekoho. Vyštverať sa na stenu bolo dosť namáhavé. Ale keď sa mu to podarilo a ocitol sa vnútri, bol očarený pokojnou krásou, ktorú našiel za stenou. Ešte viacej ho potešila štíhla, krásna dievčina, ktorá sa potulovala medzi kvetinami. Za chvíľu si hneď pomyslel, že to ich imaginárne monštrum musí byť táto princezná sama o sebe. Okamžite sa do nej zamiloval, pretože skutočne nepoznal počas svojho života nikoho krajšieho ako Potentilu. Veľmi sa mu páčila, či už sedela pri potoku alebo plietla girlandy z modrých nezábudiek, aby si z nich urobila veniec na hlavu a svoje zlatisté kučery. Takisto dobre si rozumela s vtákmi a zvieratami, ktoré obývali jej malé kráľovstvo a ktoré milovala nadovšetko Tie jej opätovali jej lásku priazňou a pozornosťou a všade ju nasledovali. Princ Narcis ju sledoval každú chvíľku, každý jej pohyb. Bol veľmi váhavý v tom, ako sa k nej priblížiť. Bol ako vo sne. Avšak neodvážil sa jej ešte ukázať, taký pokorný sa cítil v jej prítomnosti. Keď nadišiel večer, opatrovateľka zaviedla princeznú do jej malého domčeka. On cítil povinnosť ukázať sa na Frivolinom kráľovskom dvore, lebo sa obával, že sa niekto dozvie o jeho novej láske. Ale zabudol, že keď bol preč, vrátil sa zasnívaný a zádumčivý. Predtým bol veselý, plný vášne, čo sa týkalo všetkého. Zrazu sa jeho správanie zmenilo. Keď sa ho pýtali žartovne na objekt jeho vášne, len sa zahanbil a odpovedal vyhýbavo na dané otázky. Všetky dámy si boli isté, že kvôli nejakej slečne stratil svoje srdce. Urobili všetko preto, aby zistili do koho sa vlastne zaľúbil. Čo sa týkalo princa, ten deň čo deň bol čím viacej priťahovaný k Potentile. Jediná myšlienka, čo mal na mysli, bola, že kedy ju znova navštívi. Vždy sa pri nej urobil neviditeľným. Pomáhal jej vo všetkom, čo by ju len mohlo potešiť. A princezná, ktorá sa naučila mať potešenie z každej drobnej maličkosti vo svojom tichom živote, bola neustále potešená drobnými pokladmi, ktoré jej princ kládol na miesta, kde ich vždy naisto našla. Potom princ úpenlivo poprosil svoju vernú priateľku Melinetu, aby poslala princeznej také sny, aby ho rozpoznala, ako priateľa, keď sa jej v skutočnosti zjaví pred očami. Tento spôsob bol taký účinný, že princezná sa dokonca obávala zastavenia týchto krásnych snov, kde bol princ Narcis taký skvelý milenec a spoločník. Potom postúpil o krôčik ďalej. Začal mať dlhé rozhovory s princeznou. Akokoľvek, stále zostával pred ňou neviditeľný. Až ho napokon prosila, aby sa pred ňou ukázal, že nezáleží na tom, ako vyzerá, že ho stále bude milovať. Napokon neodolal a stiahol si prsteň z ruky. Keď ho princezná videla na vlastné oči, hneď sa jej zapáčil. Na prvý pohľad bol veľmi rúči a príjemný. Skutočne boli teraz obaja šťastní. Strávili spolu celý slnečný letný deň pri Potentilinom obľúbenom mieste pri potoku, keď princ Narcis napokon musel k večeru odísť. Hodiny strávené spolu im ubehli neuveriteľne rýchlo. Princezná zostala tam , kde bola. Predstavovala si budúcnosť so svojím vysnívaným princom. Nič by ju neodrádzalo od jej šťastných myšlienok, iba ak by sa prihodilo nejaké nešťastie alebo ťažkosti. Vtedy sa zrazu pred ňou zjavil v oblaku prachu a hoblín čarodejník Grumedán. Na nešťastie náhodou zachytil pohľadom krásnu Potentilu. Zjavil sa rovno pred ňou a prišiel priamo až k jej nohám. Jedným pohľadom pozrel do jej príťažlivých, očarujúcich modrých očí a usmievavých pier. To ho prinútilo, že sa pred ňou zaraz objavil. Hoci bol dosť znechutený z toho, že nemal na sebe svoj najlepší plášť. Princezná bola z jeho výzoru a náhlym objavením sa pred ňou úplne vystrašená od hrôzy, lebo naozaj nebol vôbec žiaden krásavec. Bol veľmi veľký a nemotorný. Mal len jedno oko. Zuby mal veľmi dlhé. Dokonca sa i veľmi zajakával. Napriek tomu mu to neubralo ani najmenej zo skvelého názoru na seba. A princeznin výkrik hrôzy, keď ho princezná zbadala a vyľakala sa z neho, považoval za výkrik z potešenia a radosti, že ho zbadala pred sebou. Nechal ju chvíľu, nech ho obdivuje, ako si myslel. Potom vyriekol ódu na jej krásu a jeho obdiv voči nej. Hoci s tým bol nesmierne spokojný, jej sa to vôbec nepáčilo. Len ju zatriaslo a spýtala sa: „Kdeže je môj Narcis teraz?“

            Na čo jej on odpovedal so sebaistým smiechom: „Ty chceš narcis, moja drahá? Nuž ony nie sú veľmi zriedkavé. Môžeš ich mať, koľko len chceš.“

            Nato zamával svojou čarovnou paličkou a princezná sa našla uprostred lúky plnej vonných kvetov narcisov, medzi ktorými bola priam zahrabaná až do pol pása. Určite by poprela, že tieto narcisy nie sú tým Narcisom, ktorého si želala. Víla Malineta, ktorá to všetko pozorovala, rozhodla sa, že do tohto súperenia zasiahne. Ako neviditeľná zmenila svoj hlas na princov a pošepkala jej do ucha:

            „Sme vo veľkom ohrození a môj strach o teba je veľký.  Preto ťa prosím, uchovaj si v sebe svoje skutočné city ku mne len pre seba. Dúfajme, že časom sa nám ukáže východisko z tejto situácie.“

            Princeznú veľmi zaujala táto reč. Bála sa len toho, žeby to bol škaredý čarodejník začul. Ale ten tak hlasno venoval celú svoju pozornosť kvetom a zadúšal sa od smiechu nad svojou bystrosťou, že jej vedel zohnať toľko veľa kvetov narcisov. Keď mu však povedala, že tieto narcisy, ktoré jej zohnal, nie sú podľa jej ľubovôle a že by bola rada, keby ich hneď radšej nechal zase zmiznúť, považoval to za úder pod pás. Ale urobil tak, ako ho žiadala. Potom si žiadal pobozkať princeznú na ruku ako odmenu za to, že jej vyhovel. Ale víla Melineta nič takého nechcela dovoliť. Tak sa zrazu objavila pred nimi v celej svojej nádhere a zvolala:

            „Čarodejník Grumedán! Táto princezná jej pod mojou ochranou a čo i len najmenšia tvoja bezočivosť ťa bude stáť tisíc rokov väzenia. Ak dokážeš získať srdce Potentily bežnými prostriedkami, nebudem ti stáť v ceste. Ale ak budeš chcieť použiť niektorý zo svojich bežných trikov, tak to ti nemôžem dopustiť.“

            Toto vyhlásenie sa čarodejníkovi vôbec nepáčilo. Musel ho však rešpektovať a správať sa čestne a princeznej preukazovať veľmi ohľaduplnú pozornosť, akú si len dokázal predstaviť. A to znamenalo i plno vecí, na ktoré nebol zvyknutý. Akokoľvek, rozhodol sa, že získať si takú krásku sa oplatí. Melineta si pomyslela, že princezná je teraz už v bezpečí. Ponáhľala sa preto k princovi Narcisovi, aby mu povedala novinky ohľadom princeznej. Treba len spomenúť, že čarodejník ako súper zvykol byť veľmi zúrivý. Ktovie, koľko zla by bol schopný spraviť, keby sa tam nezjavila víla a neupokojila ho. Upozornila princeznú na to, aký darebák dokáže byť čarodejník Grumedán. Ak ho provokujú, že sa ľahko pomstí, lebo on bol najnespravodlivejší drzí grobian spomedzi všetkých čarodejníkov. Často ho sama kráľovná víl musela potrestať za jeho zlé skutky. Raz bol uväznený v strome a dostal sa na slobodu až vtedy, keď strom zvalil veľmi zúrivý a divoký vietor. Inokedy bol zatratený zostať na spodku rieky pod veľkým kameňom. Až po mnohých dňoch sa kameň prevrátil na bok a on sa spod neho uvoľnil. Ale žiaden trest ho nespravil lepším. Princ Narcis sľúbil víle, že keď bude v prítomnosti princeznej, zostane zatiaľ neviditeľný. Akosi cítila, že tak by to malo byť pre všetkých lepšie. Potom začal boj o princeznú medzi čarodejníkom Grumedánom a princom Narcisom. Princ mal na svojej strane vílu Melinetu, ktorá mu vedela pomôcť princeznú najlepšie potešiť a získať preňho jej uznanie. Princ sa najskôr spriatelil so všetkými vtákmi, kde bývala Potentila. Naučil ich spievať jej meno, chválospevy na ňu, sladké trilkovanie a rôzne melódie o láske. Pritom jej celý deň štebotali, ako veľmi ju miluje. Grumedán vyhlásil, že na tom nie je nič nového, keďže vtáky vedeli spievať už od začiatku sveta. Preto povedal, že napíše operu, ktorá bude úplnou novinkou, niečím, čo sa oplatí počuť. Keď prišiel čas na predstavenie, ktoré trvalo päť dlhých hodín, princezná bola zdesená z toho, že opera sa skladala z jedného nezaujímavého verša, ktorý sa stále opakoval a ktorý spievalo desaťtisíc žiab:

            „Obdivuhodná Potentila, buď ku mne milá,

            Nezabíjaj moje city, ľúb ma odjakživa.“

Skutočne, keby jej Narcis neustále nešepkal niečo do ucha na odvrátenie jej pozornosti, ktovie, čo by sa stalo s úbohou Potentilou. Hoci prvé znenie tohto verša ju veľmi zaujalo, jeho neustále opakovanie ju unavovalo až do absurdity. Skoro zomrela od únavy predtým, ako to skončilo. Našťastie Grumedán si to nevšimol. Bol taký zaneprázdnený bičovaním žiab, ktoré mizerne trpeli od únavy, lebo im nedoprial ani chvíľu na oddych.

            Ďalším princovým nápadom na pobavenie Potentily bolo vytvorenie flotily malých lodiek, presne takých istých, ako mala Kleopatra. Už v dávnej histórii sa písalo, že lode prichádzali hore riekou, boli nádherne ozdobené a išli pozdraviť kráľovnú osobne. Hneď ako dosiahli miesto, kde sedela Potentila, nadšene ju pozdravil, vystúpil majestátne na breh a obdaroval princeznú so slávnymi perlami, vraviac:

            „Ty si oveľa nádhernejšia ako tieto perly. Nech ti slúžia ako varovanie, aby si lepšie zaobchádzala so svojou krásou ako Kleopatra a tieto perly!“

            Potom sa táto malá flotila plavila ďalej, až sa stratila v záhyboch točiacej sa rieky. Grumedán sa tiež pozeral na divadlo a veľmi pohŕdavo povedal:

            „Nemôžem povedať, že tieto bábky nie sú skutočne zaujímavé. Koľko vzruchu kvôli nejakým perlám. Ak máš rada perly, princezná, veľmi skoro ťa v tomto smere uspokojím.“

            Tak vraviac, vytiahol píšťalku zo svojho vrecka a začal na nej hrať rôzne melódie. Voda v rieke začala bublať a zablatila sa.  V momente z nej začali vychádzať stovky tisícok veľkých ustríc, ktoré pomaly a náročne vyšli na breh a položili jej k nohám všetky perly, ktoré obsahovali.

            „To je to, čo ja nazývam perly,“ povedal Grumedán s veľkou radosťou. A skutočne ich bolo dostatočne veľa, že pokryli každý chodník a uličku v princezninej záhrade, a ešte z nich zostalo i navyše.

            Nasledujúci deň pripravil princ Narcis pre princeznú potešenie z očarujúceho altánku z listnatých konárov, pohovky z machu, trávnatej podlahy, a s girlandami s jej menom napísanom farbami rôznych kvetov všade na okolí. A tu usporiadal pre princeznú malý banket s rôznymi lahôdkami položenými všade na okolí. Ukrytí muzikanti hrali jemnú hudbu. Strieborná fontánka špliechala na mramorový podklad. A keď hudba prestala, jeden slávik prerušil ticho a začal spievať tú najľúbeznejšiu melódiu.

            „Ach!“ zvolala princezná, lebo spoznala hlas jedného svojho obľúbeného vtáka spevavca. „Filomel, kto ťa naučil túto novú melódiu?“

            A on odpovedal: „To bola láska, moja princezná.“

            Medzitým čarodejník nebol zrovna veľmi potešený ich spoločnej zábave, čo považoval za nudu samu o sebe.

            „Nepoznáte lepšiu zábavu ako pískajúce vtáčence!“ povedal. „A za jedlo považujete drobné kúsky jedla na pol dlane.“

            Tak nasledujúci deň, keď princezná vošla do záhrady, stál pred ňou letný dom postavený z pevného zlata. Bol ozdobený jej iniciálkami a aj čarodejníkovými. V záhradnom dome sa rozprestierala bohatá hostina. Stôl sa trblietal zlatými pohármi a taniermi, džbánmi a riadom, svietnikmi a stovkami ďalších vecí, takže bolo ťažké sa sústrediť na ne. Čarodejník jedol ako za šesť obrov, ale princezná sa nedotkla ani kúska. Grumedán poznamenal s úškľabkom:

            „Nezaobstaral som ani hudobníkov, ani spevákov. Ale keďže máš rada hudbu, ja sám budem spievať.“

            Hneď nato aj začal. Mal hlas ako vrieskajúca sova. Spieval refrén zo svojej opery, ibaže tentokrát radostne a nie tak zdĺhavo, a bez sprievodu žiab.

            Potom princ zase požiadal o pomoc svojich priateľov – vtákov, ktoré sa zhromaždili vo veľkom z celej krajiny. Každému z nich uviazal okolo krku malú lampu nejakej žiarivej farby a keď zašlo slnko a nastala tma, preleteli okolo Potentily, ktorá zatlieskala svojimi malými rukami s potešením, ako ich videla letieť smerom ku stromom v diaľke alebo keď formovali vo vzduchu kytice rozličných farieb, ako keby to boli živé kvety.

            Grumedán sa oprel dozadu o svoje kreslo, jednu nohu si preložil cez druhú, nos opovržlivo zdvihol do vzduchu a povedal:

            „Och, princezná, ty máš rada ohňostroje.“ A na druhý deň všetky svietiace bludičky a svätojánske mušky z krajiny prišli na planinu, ktorú bolo vidno večer z princezninho okna. No a keď sa dívala von, zrazu odtiaľ vyskočila strašlivá sopka, z ktorej sa chrlili dym a plamene, čo ju veľmi vystrašilo, ale čarodejník sa na tom len intenzívne zabával a smial, ako keď sa skupina vlkov háda vo svorke. Po tomto mnoho bludičiek a svätojánskych mušiek zhromaždilo svoje svetlo na vysokých tisových stromoch a tancovali menuety, až bola princezná z toho unavená a žiadala o ospravedlnenie z pozerania sa na toľkú svetelnú parádu a už chcela ísť spať. Napriek jej úsiliu správať sa zdvorilo voči starému únavnému čarodejníkovi, ktorý jej vôbec nebol podľa jej vkusu a ani trochu ho nepovažovala za príťažlivého. Ten sa však nemohol vzdať myšlienky, že to, že zlyhal v jej zábave a prestala mu venovať pozornosť, bolo spôsobené niekým iným, koho mala v srdci, a že to nebola len víla Melineta a jej slávnosti. Po menšom zvážení vytvoril plán na to, ako zistiť o tom pravdu. Prišiel pred princeznú a oznámil jej, že okolnosti ho nútia, aby ju opustil a zaželal jej zbohom. Potentila mohla sotva skryť svoje potešenie, keď to počula. Len čo sa čarodejník rozlúčil, princezná sa otočila a hneď si želala, aby bol princ Narcis znova viditeľný. Nešťastný princ bol už úplne vychudnutý od úzkosti a ťažkostí, keď bol neviditeľný. A tak bol úplne potešený vyhovieť jej požiadavke. Nadšene sa zvítali, sadli si a príjemne sa o všetkom rozprávali. Spoločne sa tešili z čarodejníkovej porážky. Keď ten zrazu vyletel zúrivo spoza krovia. Silno zasiahol kyjakom Narcisa, ktorý by bol z toho hrozivého úderu určite skonal, keby nebolo obratnosti víly Melinety, ktorá prišla práve včas, aby ho uchytila a odniesla rýchlosťou svetla do svojho zámku krížom cez vzduch. Potentila ale nevedela, čo sa stalo s jej milým. Pri tom hroznom údere, ktorý utŕžil, vydala zo seba výkrik a upadla do bezvedomia. Keď znovu nabrala vedomie, si bola viacej než istá, že je mŕtvy. Bola veľmi nešťastná. Dokonca ani víla Melineta už nebola pri nej, aby ju obránila pred protivným starým čarodejníkom.

            Aby to bolo pre ňu ešte horšie, on sa zdal byť vo veľmi zlej nálade. Zúril a vyhrážal sa nešťastnej princeznej.

            „Ja ti poviem, čo sa stane, moja krásna madam,“ povedal, „či ľúbiš tohto chlapčeka princa alebo nie, na tom záleží čo najmenej. Ty sa vydáš za mňa. Tak si to dobre preber vo svojej mysli. Hneď v túto chvíľku idem urobiť všetky potrebné opatrenia. Aby ťa v mojej neprítomnosti nenapadlo nejaké darebáctvo, uložím ťa do tvrdého spánku.“

            Tak vraviac, zamával svojou čarovnou paličkou a i napriek jej veľkému úsiliu zostať bdelá, upadla do hlbokého spánku bez akýchkoľvek snov.

            Ako si čarodejník želal a považoval za vhodný vstup do kráľovského paláca, tak vystúpil z princezninho územia. Nasadol na veľký kočiar s mohutnými kolesami, na ktorom boli hriadele veľké ako kmeň dubového stromu, ale všetko zo samého zlata. Toto bolo s veľkými ťažkosťami ťahané štyridsiatimi ôsmimi volmi. Čarodejník sa do koča pohodlne usadil. Opieral sa o svoj mohutný kyjak. Pri kolene mal zlatohnedého afrického leva, ako keby to bol len taký príručný psík. Bolo okolo sedem hodín ráno, keď tento nezvyčajný voz prišiel k bránam paláca. Kráľ bol už hore a bol pripravený vydať sa na svoju poľovaciu expedíciu. Čo sa týkalo kráľovnej tá práve zaspávala svojím prvým spánkom. Musel by to byť ozaj odvážny človek, ktorý by ju chcel teraz zobudiť.

            Kráľ bol veľmi znechutený tým, že musí zostať a prijať návštevníka o takomto čase. S veľkými grimasami si vyzul svoje čižmy. Medzitým čarodejník stál v hale a zvolával:

            „Kde je kráľ? Povedzte mu, že ho musím vidieť a jeho manželku tiež.“

            Kráľ, ktorý to počúval na vrchu schodov, si myslel, že to nie je veľmi zdvorilé takto naňho volať. Poradil sa so svojím obľúbeným poľovníkom a podľa jeho rady išiel dolu pozrieť, čo sa od neho chcelo. Bol zarazený úžasom pri pohľade na voz a uprene naň pozeral. Vtedy čarodejník vykročil k nemu a nadšene zvolal:

            „Potrasme si ruky, kráľ Štvorlístok, drahý priateľu! A či ma nespoznávaš?“

            „Nie, nemôžem tak povedať,“ odpovedal kráľ trochu zahanbený.

            „Ale veď ja som čarodejník Grumedán,“ odpovedal mu. „Priniesol som ti ohromný majetok. Poďme dnu a pozhovárajme sa trochu o veciach.“

            Potom nakázal volom, aby sa šli napásť, ktoré poslúchli ako také jelene, a hneď boli mimo ich pohľadu. Potom jedným úderom svojho kyjaka zmenil voz na hŕbu zlatých mincí.

            „To je pre tvojich lokajov,“ povedal kráľovi. „Nech pijú na moje zdravie.“

            Samozrejme, že hneď o ne nastala veľká ruvačka. Napokon smiech a výkriky zobudili kráľovnú. Tá zazvonila na svoje slúžky a spýtala sa ich, že čo je to za nezvyčajný lomoz. Keď jej povedali, že si ju návštevník žiada vidieť a potom pokračovali bez dychu každá so svojím opisom situácie, z ktorého sa dali vyrozumieť len slová ako: voly, zlato, kyjak, obor, lev. Napokon si začala myslieť, že všetci boli akoby zmyslov zbavení. Medzitým sa kráľ pýtal čarodejníka, že čomu vďačí za jeho návštevu. Ten mu však odpovedal, že to povie až potom, keď tam bude prítomná i kráľovná. Posol za poslom boli poslaní a žiadali ju, aby čo najskôr prišla pri kráľa. Frivola však bola vo veľmi zlej nálade. Keď ju bez dlhých ceremónií tak rýchlo zobudili, začala si sťažovať, že má bolesť v malíčku a že kvôli tomu ju nič nedonúti prísť dolu.

            Keď to počul čarodejník, trval na tom, že musí bezodkladne prísť.

            „Zoberte môj kyjak k Jej Výsosti,“ povedal, „ a povedzte jej, aby privoňala k jeho koncu a nájde v ňom veľmi veľké ozdravujúce účinky.“

            Tak štyria najsilnejší kráľovi muži zobrali spoločne kyjak so sebou pred kráľovnú. Po menšom presviedčaní kráľovná súhlasila vyskúšať túto novú medicínu. Len čo k nemu privoňala, vyhlásila, že je úplne uzdravená. Ale či to bolo vôňou dreva alebo množstvom drahokamov, ktorými bol kyjak ozdobený nevedno. V každom prípade teraz horlivo chcela vidieť záhadného cudzinca. Náhlivo si obliekla kráľovský plášť. Vzala si na hlavu druhú najlepšiu diamantovú korunu, ktorú mala. Na každé líce si dala trochu červeného rúžu a držala pred svojím nosom najväčší vejár, aký len mala, lebo nebola zvyknutá na denné svetlo. A takto vystrojená išla do veľkej haly. Čarodejník počkal pokiaľ sa kráľ a kráľovná neusadili na svoje tróny. Potom k nim pristúpil a začal slávnostnú reč:

            „Volám sa Grumedán. Som výnimočne skúsený čarodejník. Moja moc je nesmierna. Napriek tomuto všetkému ma pôvaby vašej dcéry Potentily uchvátili natoľko, že už nemôžem bez nej žiť. Ona má vo veľkej obľube jedno opovrhnutia hodné šteňa nazývané Narcis. Ale už som s ním urobil krátky proces. V skutočnosti mi je jedno, či budete súhlasiť s mojím sobášom s vašou dcérou, ale som zaviazaný spýtať sa na váš súhlas, kvôli zasahovaniu víly Melinety, s ktorou si želám udržať dobré vzťahy.“

            Kráľ a kráľovná boli trochu zahanbení nad tým, že akú odpoveď dať tomuto hroznému nápadníkovi. Napokon si vyžiadali aspoň čas na rozmyslenie. Tak sa vyjadrili, že čo by si pomysleli ich občania, keby nástupník na trón, ich dcéra, sa vydala s takým malým uvážením ako nejaká dojička kráv.

            „Ach, samozrejme! Vezmite si deň alebo dva, ak sa vám páči,“ povedal čarodejník, „ale medzitým ja pošlem po vašu dcéru. Možnože ju v tomto smere privediete k rozumu a dohovoríte jej.“

            Ako tak povedal, zapískal na svojej obľúbenej píšťalke jeden vysoký tón, na ktorý sa zobudil driemajúci lev na nádvorí a prišiel, vykračujúc si na svojich mäkkých a ťažkých labách. „Orion,“ povedal čarodejník, „choď priniesť princeznú, hneď a zaraz, a buď pritom opatrný.“

            Pri týchto slovách Orion vybehol preč veľkými skokmi a skoro bol na konci kráľovských záhrad. Stráže sa rozostúpili doprava a doľava. Vbehol dovnútra ku princeznej, kde ju ešte spiacu uchopil, posadil ju na svoj chrbát a zubami ju pridŕžal za šaty. Potom zľahka priklusal späť. Za menej než päť minút už stál vo veľkej hale pred udiveným kráľom a kráľovnou.

            Čarodejník pridržal svoj kyjak pri jej pôvabnom nose, načo sa ona zobudila a vykríkla od hrôzy, keď našla seba na takom zvláštnom mieste s nechutným Grumedánom. Frivola, ktorá stála neďaleko od neho, zmeravela od závisti pri pohľade na krásnu princeznú. Vystúpila k nej dopredu a s veľmi predstieraným záujmom sa jej ponúkla, že ju dovedie do jej apartmánov, aby si mohla užívať pokoj, ktorý teraz tak potrebuje. V skutočnosti, jej jedinou myšlienkou bolo, aby ju a jej krásu videlo čo najmenej ľudí, ako sa len dalo. Preto jej dala na hlavu závoj, odviedla ju preč a zamkla ju bezpečne v jej izbách.

Celý tento čas princ Narcis, bezútešný a zúfalý, bol väznený na zámku vo vzduchu u víly Melinety. Napriek všetkej nádhere, ktorou bol obklopený, a potešeniam, ktorým sa mohol venovať, jeho jedinou myšlienkou a útechou bolo ísť naspäť ku svojej princeznej Potentile. Víla ho však nechala tam, aby si užíval spoločnosť lastovičiek a motýľov. Keď sa takto raz prechádzal sem a tam, zrazu začul známy hlas, ako ho volal. Bol to verný Filomel, Potentilin obľúbenec, ktorý mu povedal všetko, čo sa stalo s princeznou. Ako bola v spánku odnesená levom preč z jej domčeka, čo viedlo k veľkému zármutku všetkých jej štvornohých a operených priateľov. Ako sa on potuloval po svete, až napokon počul, ako si lastovičky rozprávali o princovi vo vzdušnom zámku. Tak sa prišiel podívať, či to nie je náhodou princ Narcis. Princ bol z toho všetkého veľmi znepokojený. Márne sa pokúšal utiecť zo zámku. Zo strechy sa snažil skočiť na oblak, ale zakaždým ho chytili a priniesli naspäť, odkiaľ začínal. Napokon sa vzdal svojich pokusov opustiť zámok a čakal v zúfalstve na návrat Melinety. Medzitým záležitosti na dvore kráľa Štvorlístka začali rýchlo naberať na spáde. Kráľovná sa rozhodla, že taká kráska ako princezná Potentila musí jej ísť z cesty čo najrýchlejšie preč. Tak poslala tajne po čarodejníka. Donútila ho sľúbiť jej, aby sa nikdy nepostavil na odpor voči nej a kráľovi Štvorlístkovi. Potom chcela, aby princeznú zobral čo najďalej z jej pohľadu, tak aby ju už nikdy viacej neuvidela, čo ochotne tiež prisľúbil. Následne nato bola teda svadba dohodnutá, že sa bude konať o dva dni.

            Ťažko sa dá predstaviť, ako Potentila nariekala nad svojím smutným osudom. Prosila veľmi, aby ju toho ušetrili. Jedinú útechu, ktorú jej jej matka Frivola chcela dovoliť, že ak uprednostní pohár jedu pred bohatým manželom, že jej definitívne nejaký zoženie.

            Keď nadišiel osudný deň, nešťastnú Potentilu viedli k oltáru jej rodičia veľkou halou, ona bola uprostred nich. Kráľovná jej závidela všetky šeptajúce hlasy plné obdivu, ktoré sa ozývali zo všetkých strán a všetky boli o tom, aká je princezná len krásna. V okamžiku sa otvorili opačné dvere, do ktorých vstúpil Grumedán. Jeho vlasy mu stáli dohora a niesol veľké vrece, kravatu mal uviazanú do motýlika a plášť mal urobený spŕškou strieborných mincí olemovaných farbami ruží. Jeho vlastná obľuba v tom, ako sám vyzeral, nepoznala hraníc. Myšlienka, že by niektorá princezná chcela radšej pohár s jedom ako jeho, mu ani len neprišla na um. Napriek tomu, to bolo to, čo sa išlo stať. Lebo keď kráľovná Frivola zo žartu držala osudný pohár v ruke, tá ho horlivo uchopila a zvolala:

            „Ach, môj milovaný Narcis, idem do tvojho náručia za tebou.“ Práve sa chystala zdvihnúť pohár ku svojim perám, keď sa náhle okno na veľkej hale rýchlo otvorilo. Vletela cezeň a vzniesla sa dolu víla Melineta. V trblietavom západe slnka na oblaku ju nasledoval sám princ Narcis. Celý dvor bol prekvapením úplne zmätený. Princezná Potentila, ako zbadala svojho milenca, odhodila pohár a radostne pribehla k nemu uvítať ho.

            Hneď ako čarodejník zbadal Melinetu, myslel na svoju obranu. Ona ho však obišla dookola a zozadu ho vytiahla za vlasy hore až ku stropu v hale. Tam on kopal na všetky strany, kde ho nechala chvíľu, aby mu dala lekciu. Potom sa ho dotkla svojou čarovnou paličkou, ktorou ho uväznila na tisíc rokov do krištáľovej gule visiacej zo strechy. „Nech ťa toto naučí dávať si lepší pozor na to, čo ti poviem druhý raz!“ poznamenala prísne. Potom sa obrátila ku kráľovi a kráľovnej a veľmi ich prosila, aby pokračovali so sobášom, keďže zohnala oveľa vhodnejšieho ženícha. Dokonca zašla až tak ďaleko, že ich zbavila ich kráľovstva, keďže neboli schopní ho riadiť. Kráľovstvo udelila princovi a princeznej, ktorí, hoci ho nechceli, nemali na výber a museli poslúchnuť vílu. Akokoľvek, postarali sa veľmi dobre o starého kráľa a starú kráľovnú, ktorí mali vždy všetkého nadostač, čo si len zaželali.

            Princ Narcis a princezná Potentila žili spoločne veľmi dlho a boli milovaní všetkými svojimi občanmi. A čo sa týka čarodejníka ten je ešte stále uväznený vo svojej krištáľovej guli.

[@ LaPrincessePimprenella_et_LePrinceRomarin]