3*09*080 Princ Švihák a princezná Zaza **(4,5k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok lial, žili  spolu kráľ a kráľovná. Boli to najlepší ľudia na svete. Boli veľmi dobrosrdeční a vôbec nechceli využívať svojich poddaných. To viedlo k tomu, že postupne prišli o všetok svoj majetok a bohatstvo, až napokon nemali z čoho žiť. Toto sa dostalo až do uší susedného kráľa Medvedieho, ktorý rýchlo zorganizoval veľkú armádu a napochodoval do ich krajiny. Biedny kráľ nemal žiadne prostriedky na obranu svojho kráľovstva. Bol nútený zamaskovať sa falošnou bradou a v náručí odniesť svojho jediného syna, princa Šviháka. Bol sprevádzaný len svojou kráľovnou. Takto sa spolu pustili do divokých lesov. Našťastie sa im podarilo uniknúť vojakom kráľa Medvedieho. Napokon po veľkej únave a rôznych dobrodružstvách v lese sa ocitli v malebnom zelenom údolí, cez ktorý tiekla v potoku krištáľovo čistá voda v tieni krásnych stromov. Ako sa tak pozerali po okolí, počuli hlas: „Skús rybárčiť a uvidíš, čo chytíš.“ Kráľ veľmi rád chodieval na ryby a nikdy nešiel nikam bez lanka a jedného či dvoch háčikov vo svojom vrecku. Tak jeden náhlivo vytiahol a hodil ho do vody. Sotva sa háčik dotkol vody, chytil naň veľkú rybu, z ktorej si urobili vynikajúce jedlo. Veľmi sa tomu potešili, lebo dovtedy sa živili len bobuľami a korienkami. Pomysleli si, že našli veľmi dobré miesto, kde sa rozhodli zostať. Kráľ sa pustil do práce. Postavil altánok z konárov, aby mali nejaký prístrešok. Keď to dokončil, kráľovná bola taká potešená, že vyhlásila, že jej už chýba ku šťastiu len črieda oviec, ktorým by sa ona a princ mohli venovať, zatiaľ čo kráľ chytal ryby. Skoro prišiel na to, že rýb tam bolo nielen hojné množstvo a ľahko sa dali chytiť, ale že boli i veľmi krásne, s trblietajúcimi šupinami a všetkými predstaviteľnými odtieňmi. Dokonca zanedlho kráľ zistil, že ryby sa dali naučiť hvízdať a rozprávať lepšie než hocijaký papagáj. Po čase sa rozhodol odniesť niektoré z nich do najbližšieho mesta a pokúsiť sa ich predať. Keďže nikto predtým také ryby nikdy nevidel, ľudia sa zhŕkli okolo neho a horlivo skúpili od neho všetky, čo mal. Tak sa stalo pravidlom, že dom v meste nebol úplný bez toho, žeby nemal uprostred miestnosti krištáľovú sklenenú nádobu plnú týchto vzácnych rýb. Kráľovi zákazníci boli veľmi prieberčiví, čo sa týkalo farby ich rybiek. Chceli, aby farbou dopĺňali a ladili s nábytkom u nich doma. Dávali mu dosť ťažkostí a starostí vybrať pre nich tie správne rybky. Akokoľvek, peniaze, ktoré takto získal, mu umožnili kúpiť pre kráľovnú čriedu oviec, takisto plno ďalších vecí, ktoré robia život príjemnejším. Takže už nikdy neľutovali to, že prišli o kráľovstvo. I stalo sa, že Víla z Bukového lesa, ktorá žila v malebnom údolí, v ktorom pomáhala od začiatku nešťastným utečencom a mala nad nimi a nad ich beznádejnou situáciou zľutovanie. Hneď ako tam prišli, ich vzala pod svoju ochranu a pomáhala kráľovi s lovením rýb. Toto všetko robila preto, lebo veľmi rada mala deti. Princ, ktorý nikdy neplakal, bol zo dňa na deň rúčejší a krajší a už od začiatku si získal jej srdce. Víla sa s nimi zoznámila, ale najskôr im nepovedala, že je víla. Získala si ich náklonnosť. Veľmi sa s ňou spriatelili a zaľúbila sa im. Dôverovali jej i s malým princom, ktorého ona odniesla do svojho paláca a tam ho ponúkala zákuskami, tortami a rôznymi inými maškrtami. Toto bol jej spôsob, ako si získala jeho náklonnosť. Ale ako princ rástol a dospieval, nešetrila na ňom žiadnu bolesť a námahu a vzdelávala ho a vychovávala tak, ako sa na princa patrí. Avšak, nanešťastie, napriek celej jej starostlivosti, sa stal z neho márnivý a ľahkomyseľný mladý muž, ktorý bol znechutený vidieckym životom. Rozhodol sa nasledovať svoje kroky za zábavami susedného mesta, kde ho jeho pekná tvár a vyberané spôsoby urobili rýchlo veľmi populárnym. Kráľ a kráľovná veľmi ľutovali túto zmenu v ich synovom počínaní, ale nevedeli, ako zmeniť túto záležitosť, keďže stará dobrá víla ho urobila takým tvrdohlavým.

            Zanedlho sa stalo, že Vílu z Bukového lesa navštívila jej stará dobrá priateľka víla Saradína, ktorá dobehla do jej domu v zúrivosti a takmer úplne bez dychu, že sotva bola schopná rozprávať.

            „Drahá, drahá moja! Čo sa stalo?“ spýtala sa Víla z Bukového lesa a snažila sa ju upokojiť.

            „Tú záležitosť, hneď ti ju poviem!“ zvolala Saradína. „Vieš veľmi dobre, že som vychovávala princeznú Letných ostrovov – Zazu. Urobila som všetko, čo si len mohla želať, aby som ju urobila pôvabnou tak veľmi, ako sa len dalo. Sama som sa starala o jej výchovu. A teraz ona prišla za mnou a maznavým prosebným tónom ma žiadala o láskavosť. Keď som jej prisľúbila, že jej vyhoviem, čo si myslíš, že o čo ma požiadala? Nič viac, nič menej, len to, aby som jej všetky dary, ktoré som jej dala a ktoré som ju naučila, vzala. ‚Keďže,‘ hovorí mi, ‚keď ťa viem hocikedy potešiť, ako môžem vedieť, že či som to skutočne ja? A tak to bude s každým, koho stretnem po celý môj život. Vidíš, akú únavu mi to prinesie do života za týchto okolností. A uisťujem ťa, že nie som nevďačná za všetku tvoju láskavosť!‘ Urobila som, čo som len mohla,“ pokračovala Saradína, „aby nad tým rozmýšľala z tej lepšej strany, ale zbytočne. Tak po bežnej ceremónii brania späť mojich darov, som prišla za tebou za trochou mieru a pokoja. Ale napokon, nevyvodila som z toho nijaké následky od tejto provokujúcej Zazy. Príroda ju už urobila dosť peknou a dala jej chápavosť, s ktorou sa zaobíde celkom dobre aj bezo mňa. Akokoľvek, pomyslela som si, že si zaslúži trochu lekciu, tak som ju odvliekla na púšť a tam ju nechala.“

            „Čože? Úplne samú a bez prostriedkov na svoju existenciu?“ zvolala dobrosrdečná stará víla. „Mala si ju radšej priniesť mne. Koniec-koncov ja o nej nemyslím vôbec v zlom. Len ju vyliečim z márnivosti tým, že ju donútim ľúbiť niekoho viacej ako seba. V skutočnosti, keď nad tým tak uvažujem, musím uznať, že toto malé bezočivé dievča preukázalo väčšieho ducha a originalitu, ako sa dá očakávať od princeznej.“

            Saradína ochotne súhlasila s touto dohodou. Stará víla potom opatrne zbavila ťažkostí princeznú a nasmerovala jej kroky na cestičku obrastenú machom, ktorú tienili stromy, až ku altánku kráľa a kráľovnej, ktorí stále žili vo svojom mierumilovnom živote v údolí.

            Tí boli nesmierne prekvapení, keď sa tam zjavila. Ale jej pôvabná tvár jej žalostne otrhané šaty od tŕňov a šípok veľmi zredukovali jej niekdajší elegantný výzor a rýchlo vzbudila v nich súcit. Našli v nej spoločníka v núdzi a nešťastí. Kráľovná ju prijala srdečne a ponúkla ju, aby si dala z ich jednoduchého jedla. Princezná Zaza zdvorilo prijala ich pohostenie a skoro nato im vyrozprávala, čo sa jej stalo. Kráľ bol očarený jej duchom. Zatiaľ čo kráľovná si pomyslela, že skutočne bola trúfalá ísť proti víle a jej želaniam.

            „Keďže to skončilo tým, že som vás stretla,“ povedala princezná, „neľutujem z toho ani jeden krok. A ak mi dovolíte zostať s vami, budem úplne šťastná.“

            Kráľ a kráľovná boli veľmi potešení, že majú takú očarujúcu princeznú teraz u seba, keď im bolo tak clivo za princom Švihákom, ktorého vídavali len zriedka, lebo víla sa postarala o to, aby mal v susednom meste palác. Tam žil v najväčšom luxuse a bohatstve a nerobil nič iného, len sa oddával radovánkam a zábavám od rána až do večera. Tak princezná Zaza zostala a pomáhala kráľovnej udržovať dom. Veľmi skoro si ju obľúbili. Keď ich prišla pozrieť Víla z Bukového lesa, predstavili jej princeznú a povedali jej, čo sa jej stalo, i keď si mysleli, že ako víla o nej musí vedieť viacej ako oni. Stará víla ňou bola rovnako veľmi potešená a často ju pozývala na návštevu do svojho Listnatého paláca, ktorý bol veľmi očarujúcim miestom, aký sa len dal predstaviť, a bol plný rôznych pokladov a vzácností. Často hovorievala princeznej, keď jej ukazovala niektoré z tých úžasných vecí:

            „Toto bude jedného dňa veľmi pekný svadobný dar.“ A princezná Zaza si nemohla pomôcť, aby si nemyslela, že to chce dať jej tie dve modré sviečky, ktoré horeli bez toho, žeby sa vôbec o trochu zmenšili. Alebo diamant, z ktorého neustále rástli ďalšie diamanty. Alebo čokoľvek iné krásne a nádherné, čo si práve prezerali. Je pravda, že to nikdy nepovedala priamo, ale bola si istá, že si to princezná myslela. Považovala trochu sklamania pre ňu vhodným trestom. Ale v skutočnosti jej išlo predovšetkým o vyliečenie z márnivosti jej princa Šviháka. Stará víla sa vôbec netešila rozmarnému životu princa, ale jej srdce bolo voči nemu také mäkké, že sa jej vôbec nechcelo vziať ho z jeho radostného života plnom potešení, ktorým sa tak rád oddával. Výnimku by urobila len vtedy, keby mu ponúkla niečo lepšie, čo nie je najefektívnejší spôsob nápravy, ale zato, bezpochyby, najpríjemnejší.

            Akokoľvek, ani najmenej nenaznačila princeznej, že princ Švihák nebol vôbec dokonalý. Dokonca veľmi pekne a výrečne o ňom rozprávala, keď mal prísť k nej na návštevu. Princezná si pomyslela, že tento príjemný princ sa určite do nej na prvý pohľad zamiluje a veľmi ju tešila táto myšlienka. Stará víla si myslela to isté. Ale snáď preto sa to tak celkom nedialo, lebo začarovala princeznú tak, že pre všetkých vyzerala tak ako zvyčajne, ale princovi sa zdala byť nemotorná a škaredá. Tak keď prišiel do jej Listnatého paláca, síce bol rúčejší a fascinujúcejší než kedykoľvek predtým, sotva pozrel na princeznú. A celú svoju pozornosť venoval starej víle, ktorej, ako sa zdalo, mal stovky vecí povedať. Princezná bola nesmierne udivená nad jeho ľahostajnosťou a začala sa tváriť chladne a urazene, čo si on takmer vôbec nevšimol. Potom, ako poslednú možnosť zaujať ho, vytiahla na povrch všetku svoju veselosť a dôvtip, aby ho pobavila, ale bez akéhokoľvek úspechu, lebo v jeho veku ho najviac zaujímala krása pred hocičím iným. Hoci sa správal voči nej dostatočne slušne, bolo vidno, že jeho myšlienky boli úplne niekde inde. Princezná bola úplne ponížená, pretože, čo sa týkalo jej strany, princ ju veľmi priťahoval. Po prvýkrát oľutovala dary víly, ktorých sa dakedy tak úzkostlivo chcela zbaviť. Princ Ľahkovážny bol skoro rovnako zmätený, lebo od kráľa a kráľovnej nepočul nič iné len samé chvály o kráse a pôvaboch tejto princeznej. A v skutočnosti len potvrdil svoj názor o tom, že ľudia na vidieku nemajú vôbec žiaden vkus. Rozprával im o jeho roztomilých známostiach v meste, kráskach, ktoré obdivoval alebo si myslel, že bude obdivovať. Až napokon princezná Zaza bola na pokraji so slzami od zlosti. Víla bola celkom šokovaná nad jeho namyslenosťou a prišla s plánom, ako ho z toho vyliečiť. Poslala mu po neznámom poslovi portrét princeznej Zazy, ako v skutočnosti vyzerá s nápisom: ‚Všetka táto krása a sladkosť môže byť tvoja, s milujúcim srdcom a veľkolepým kráľovstvom, keby nebolo tvojej nestálosti.‘

            Táto správa urobila veľký dojem na princa, ale nie až tak veľmi ako ten portrét. Vôbec nemohol od neho odtrhnúť svoj zrak a vyhlásil nahlas, že nikdy, nikdy nevidel nič také krásne a pôvabné. Potom si chvíľu myslel, že je to až príliš nezmyselné, aby sa úžasný princ Švihák zaľúbil do portrétu. Zahnal spomienku na prenasledujúci nápis na obraze a ponáhľal sa do mesta. Krásky ho však viacej netešili, ich dôvtipné rozhovory ho prestali zabávať. A skutočne, čo sa ich týkalo, tiež považovali princa za oveľa menej roztomilého ako staré dávne časy. Vôbec ho neľutovali, keď im to vytkol. Napokon, život na vidieku mu vyhovoval najlepšie. Tak šiel späť do Listnatého paláca. Medzitým, princeznej Zaze sa pomaly vliekol čas pri kráľovi a kráľovnej, a bola veľmi potešená, keď sa princ Švihák znova objavil. Hneď zbadala na ňom zmenu a bola naozaj zvedavá, čo bolo tomu dôvodom. Namiesto toho, aby sa jej vyhýbal, teraz práve naopak, vyhľadával jej spoločnosť a mal radosť z toho, že sa s ňou môže rozprávať. Princezná si ani na chvíľu nelichotila, že je zaľúbený do nej. Hoci jej dlho netrvalo, to, že je do niekoho zaľúbený, si bola istá. Ale jedného dňa sa princezná potulovala pri rieke, kde našla spať princa v tieni stromu. Držal v ruke vedľa seba jej portrét. Veľmi sa tomu čudovala, no bola nad jeho správaním taká zmätená, že si ho nevedela vysvetliť. Prečo má u seba jej portrét, keď je ku nej taký ľahostajný? Napokon raz vystihla príležitosť a spýtala sa ho na meno princeznej, ktorej obraz nosil stále so sebou.

            „Bohužiaľ! Ako ti to mám povedať?“ odpovedal.

            „Prečo by si nemal?“ povedala princezná nesmelo. „Určite nie je nič, čo by ti v tom bránilo.“

            „Nič, čo by mi v tom bránilo!“ zopakoval. „Keď som zatiaľ neuspel v tom, aby som zistil, kto je ten krásny originál. Mal by som byť taký smutný, keď ju nemôžem nájsť. Ale ja ani neviem jej meno.“

            Viacej prekvapená ako predtým sa princezná spýtala, či si môže pozrieť ten portrét. Potom ho niekoľko minút skúmala a napokon placho poznamenala, že aspoň originál má všetky dôvody byť s tým portrétom spokojný.

            „To znamená, že myslíš, že jej lichotí,“ povedal princ vážne. „Skutočne, princezná Zaza, mal som o tebe lepšiu mienku. Očakával som od teba, že budeš nad opovrhnutia hodnou žiarlivosťou. Ale všetky ženy sú si podobné!“

            „Skutočne, myslím, že je to dobrá podoba,“ povedala princezná mierne.

            „Tak ty poznáš originál,“ zvolal princ a hodil sa pri ňu na kolená. „Prosím ťa, povedz mi ihneď, kto to je a nenechávaj ma v neistote.“

            „Ach! Čo nevidíš? Veď na tom obraze som ja,“ zvolala princezná.

            Princ vyskočil na rovné nohy. Sotva sa zdržal toho, že jej nepovedal, že musí byť slepá a márnivá, ak predpokladá, že sa podobá na taký krásny portrét čo i len čiastočne. Po tom, ako na ňu chvíľu od prekvapenia chladným ľadovým pohľadom pozeral, otočil sa a za pár hodín odišiel aj z listnatého paláca.

            Teraz bola princezná skutočne nešťastná. Nemohla už zniesť to utrpenie zostať dlhšie na takom mieste, kde bola tak kruto opovrhovaná. Tak bez rozlúčenia sa s kráľom a kráľovnou nechala údolie za sebou. Blúdila smutne preč, nevediac kam. Kráčala, až bola napokon úplne unavená. Keď vtom uvidela pred sebou malý domček. Nasmerovala svoje pomalé kroky k nemu. Čím bola bližšie tým mizernejšie vyzeral. Na schode domu sedela stará žena, ktorá povedala namosúrene:

            „Tu ide jeden z tých žobrákov, ktorí sú takí záhaľčiví, že nerobia nič iné, len sa potulujú po krajine!“

            „Bohužiaľ! Madam,“ povedala princezná Zaza, „smutný osud ma donútil pýtať si nocľah u teba.“

            „Nehovorila som, že čo to bude?“ zamrmlala stará babizňa. „Od prístreška môžeme pokračovať k večeri, a od večeri zase k peniazom na cestu ďalej. Na moje slovo, keby som vedela, že každý deň nájdem niekoho, koho je hlava taká mäkká ako jeho srdce, sama by som si neželala príjemnejší život! Ale ja som musela ťažko pracovať, aby som si postavila svoj dom a zabezpečila si kúsok chleba na poživeň. Predpokladám, že si myslíš, že všetko dám hneď prvému okoloidúcemu, ktorý si o to zažiada. To vôbec nie! Stavím sa, že taká noblesná dáma, ako si ty, má viacej peňazí, ako mám ja. Musím ju prehľadať a pozrieť, či to tak nie je,“ dodala a pokrivkávala pomocou palice smerom k princeznej Zaze.

            „Bohužiaľ, madam,“ odpovedala princezná, „ja si len vrúcne želám, aby som niečo mala, čo by som ti mohla dať s potešením na srdci.“

            „Ale ty si veľmi elegantne oblečená na spôsob života, aký vedieš,“ pokračovala stará žena.

            „Čože?“ zvolala princezná. „Ty si myslíš, že ja žobrem celý život?“

            „Ja neviem o tom nič,“ odpovedala, „ale v každom prípade sa mi nezdá, žeby si mi niečo priniesla. Ale čo to je, to čo chceš? Prístrešok? Nuž, to veľa nestojí, ale ak má za tým prísť večera, o tom radšej nechcem nič počuť. Nie, drahá, to nie! V tvojom veku sú mladí vždy pripravení jesť. Teraz si akiste dlho kráčala a predpokladám, že si poriadne vyhladnutá?“

            „Skutočne nie, madam,“ odpovedala unavená princezná, „Som príliš smutná na to, aby som bola hladná.“

„Nuž dobre! Ak budeš pokračovať v tom, že si smutná, môžeš tu prenocovať,“ povedala posmešne stará žena.

Nechala ju usadiť sa vedľa nej na schode a začala prezerať prstami jej hodvábne šaty, zatiaľ čo si mrmlala popod nos: „Čipka navrchu, čipka zospodu! Toto muselo stáť veľa peňazí. Lepšie by si urobila, keby si si radšej nechala niečo na stravu, a nie prísť žobrať k tým, ktorí chcú všetko, čo máš na sebe. Prosím ťa, koľko si zaplatila za tie šaty?“

„Bohužiaľ, madam,“ odpovedala princezná, „ja som ich nekúpila. Ja neviem nič o peniazoch.“

„Čo ty vieš robiť? Ak sa smiem spýtať?“ povedala stará dáma.

„Nie veľa, ale naozaj som veľmi nešťastná,“ sťažovala si princezná Zaza, pritom vybuchla v nárek a veľký plač. „Moje služby by ti neboli dobré?“

„Služby!“ prerušila ju nahnevane babizňa. „Za služby treba platiť a ja nebudem robiť viacej, ako je moja práca.“

„Madam, budem ti slúžiť zadarmo,“ povedala osamelá princezná, ktorej duch padal stále nižšie a nižšie. „Urobím pre teba všetko, čo bude treba. Všetko, čo si želám, je žiť pokojne na tomto mierumilovnom a opustenom mieste.“

„Aha, už viem, ty sa ma snažíš len dostať na svoju stranu,“ odpovedala jej, „a keď tak urobím, ty si myslíš, že budeš ešte lepšie vystrojená, ako som ja? Ja ti to poviem takto. Ak ťa nechám u seba, zoberiem ti tvoje šaty a dám ti také staré, ktoré tu mám. Síce, to je pravda, že už nie som najmladšia, ale dosť stará, a budem chcieť onedlho, aby sa niekto o mňa postaral.“

„Och, žiadna to škoda tých šiat. Len si ich zober, ak ťa potešia,“ zvolala utrápená princezná Zaza.

A stará žena sa odkrivkala s veľkou ochotou a priniesla jej uzlík takých starých otrhaných šiat, aké princezná nikdy predtým nevidela. Svižne jej pomohla sa do nich prezliecť a začala s úžasom chváliť jej bohaté šaty:

„Nebesá! Aká nádherná podšívka! A tá šírka! To vydá aspoň na štvore šaty. Divím sa ti dieťa moje, ako si mohla chodiť pod takou ťažkou ťarchou. Istotne by si sa v mojom dome ani nemohla poriadne otočiť.“

Tak vraviac, zložila tieto drahé šaty s veľkou starostlivosťou. Potom poznamenala:

„Tie moje šaty ti úžasne pristanú. Istotne sa o ne dobre staraj.“

Keď prišiel čas na večeru, vošli do domu. Babizňa odmietla akúkoľvek pomoc od princeznej. Zakrátko nato priniesla veľmi malé jedlo a povedala jej:

„Teraz sa navečerajme.“

Potom podala princeznej Zaze malý kúsok tmavého chleba a drobnú misku, v ktorej boli dve sušené slivky.

„Každá si vezmeme jednu,“ pokračovala stará dáma, „a keďže ty si návšteva, môžeš si zobrať aj kôstky. Ale buď opatrná a neprehltni ich, lebo ja ich odkladám na zimu. Nemáš ani poňatie, aký dobrý oheň, čo ťa zahreje, vedia spraviť. Teraz ti veľmi dobre poradím. Moja dobrá rada ťa nebude nič stáť. Zapamätaj si, že je preto vždy úspornejšie kupovať ovocie s veľkými kôstkami.“

Princezná Zaza bola zahĺbená do svojich smutných myšlienok. Ani nepočula túto rozvážnu radu a celkom zabudla na svoju slivku, čo veľmi potešilo starú ženu. Tá ju opatrne odložila na jej raňajky a povedala:

„Som s tebou veľmi potešená. Ak budeš takto pokračovať, bude sa nám spolu veľmi dobre dariť. Ja ťa viem naučiť veľa užitočných vecí, ktoré ľudia vo všeobecnosti nevedia. Napríklad, pozri sa na tento dom! Celý je postavený zo semienok hrušiek, ktoré som zjedla počas môjho života. Väčšina ľudí ich odhadzuje preč. A to len ukazuje množstvo vecí, ktorými sa mrhá a pritom potrebujú len trochu trpezlivosti a vynachádzavosti.“

Zaza nenachádzala dôvod, aby ju tieto a podobné rady zaujímali. Stará žena ju poslala skoro spať do postele, lebo sa obávala, že nočný svieži vzduch by jej mohol privodiť chuť do jedla. V posteli prebdela celú noc bez možnosti zaspať. Ale ráno stará dáma poznamenala:

„Počula som, ako sa ti dobre spalo. Po takej dobrej noci nemôžeš mať chuť na žiadne raňajky. Tak zatiaľ čo ja spravím domáce práce, lepšie urobíš pokiaľ zostaneš v posteli. Keďže, čím dlhšie niekto spí, tým menej pýta jesť. Dnes je trh v meste. Pôjdem a nakúpim za drobné chlieb, aby sme mali čo jesť celý týždeň.“

A pokračovala vo vyprávaní. Ale nešťastná princezná Zaza ju nepočúvala. Zatúlala sa na toto bezútešné miesto, aby premýšľala nad svojím smutným osudom. Avšak, dobrá Víla z Bukového lesa ju nenechala vyhladovať. Poslala im nepozorovane do záhrady krásnu bielu kravu. Keď ju tam zbadala stará žena, jej radosť nepoznala hraníc.

„Teraz budeme mať mlieko, syr a maslo!“ zvolala. „Ách, aké je len dobré mlieko! Aká škoda, že je také ničivo drahé!“ Tak urobili pre krásne stvorenie z konárov prístrešok. Krava všade nasledovala princeznú ako verný pes. Každý deň ju zaviedla na pašu sa napásť. Jedného rána, ako sedela pri potoku a smutno premýšľala, zrazu uvidela, ako sa k nej približuje neznámy cudzinec. Rýchlo vstala a chcela sa mu vyhnúť. Ale princ Švihák, pretože to bol on, ju v tom istom momente spozoroval. Rýchlo sa k nej poponáhľal s veľkou nepredstieranou radosťou. Spoznal ju, ale nie ako princeznú Zazu, ale ako neznámu princeznú z obrazu, ktorú tak dlho márnivo hľadal. V skutočnosti sa stalo, že Víla z Bukového lesa si pomyslela, že už bola dostatočne potrestaná a zbavila ju začarovania, ktoré preniesla na princa Šviháka a zbavila ho dobrého výzoru. Dala mu výzor, ktorý prináležal jeho ľahkovážnemu spôsobu života. Hodil sa k princezniným nohám a prosil ju, aby zostala a aspoň sa s ním rozprávala. Napokon s tým súhlasila, ale len preto, že tak veľmi naliehal. Potom za ňou prichádzal každý deň v nádeji, že ju tam nájde. Často jej dvoril a ukazoval jej potešenie, že je s ňou. Ale jedného dňa ju naliehavo prosil, aby ho ľúbila. Ona sa mu však zdôverila, že je to celkom nemožné, keďže jej srdce už patrí inému.

„Mám to nešťastie,“ povedala, „že milujem princa, ktorý je vrtkavý, povrchný, hrdý, a neschopný zaujímať sa o nikoho iného až na seba, ktorý bol rozmaznaný lichôtkami a ktorý ma k tomu ešte ani neľúbi.“

„Ale veď,“ zvolal princ Švihák, „nemôžeš sa predsa zaujímať o takého ničomného a bezcenného človeka, ako je on.“

„Bohužiaľ! Mám oňho záujem,“ odpovedala princezná s plačom.

„Ale kde on podel zrak,“ povedal princ, „že tvoja krása na ňom neurobila žiaden dojem? Čo sa mňa týka, odvtedy, čo som dostal tvoj portrét, som precestoval celý svet, aby som ťa našiel. Teraz som ťa stretol a vidím, že si desaťkrát krajšia, ako som si len vedel predstaviť. Dal by som všetko, čo mám, aby som získal tvoju lásku.“

„Môj portrét?“ zvolala princezná s náhlym záujmom. „Je možné, že princ Švihák sa s ním rozlúčil?“

„On by sa skôr rozlúčil so svojím životom, krásna princezná,“ odpovedal. „Môžem ťa o tom uistiť, pretože ja som princ Švihák.“

V danom momente Víla z Bukového lesa ho zbavila začarovania a šťastná princezná rozpoznala svojho milého, ktorý bol teraz skutočne jej, lebo podstúpili skúšku osudu a medzitým sa tak zmenili, že boli schopní milovať jeden druhého. Dá sa ľahko predstaviť, akí boli úplne šťastní. Koľko veľa si toho mali povedať a vypočuť si. Ale už nastal čas ísť naspäť do domčeka. Ako i tak spolu išli princezná Zaza si po prvýkrát všimla, aké staré otrhané šaty mala na sebe a ako strašne musí teraz vyzerať. Ale on sa jej zastal, že šaty nerobia človeka a že v nich vyzerá len trochu staromódne, ale malebne. Keď prišli k domu, stará žena ho prijala veľmi nahnevane.

„Môžem vyhlásiť,“ povedala, „že je to úplná pravda: všade, kde je dievča, môžeme si byť istí, že za chvíľu sa objaví i mladý muž! Ale nepredstavuj si, že ťa tu ponechám. Ani len na moment. Ber sa odtiaľto, mladý muž!“

Princ Švihák sa skoro nahneval, ale bol príliš šťastný na to, aby tak urobil. Len požadoval, kvôli princeznej Zaze, aby jej vrátila jej šaty, aby odišla vhodne oblečená.

Táto žiadosť ju dohnala k zúrivosti, keďže sa spoliehala na to, že princeznine dobré šaty jej vystačia na oblečenie počas zvyšku svojho života. Tak prešla hodná chvíľka, pokiaľ jej mal princ šancu povedať, že je ochotný za ne zaplatiť. Pohľad na hrsť zlatých mincí ju trochu upokojil. Avšak museli obaja sľúbiť, že za žiadnych okolností nebudú chcieť zlato naspäť. Vzala princeznú do domu. S nechuťou jej hodila jej letné šaty, ale predstierala, že ostatné súčasti jej odevu sa stratili. Po tomto si uvedomili, že sú veľmi hladní. Nikto nemôže žiť len z lásky, takisto ako ani zo vzduchu. Vtedy začala stará žena lamentovať hlasnejšie než predtým. „Čože!“ zvolala. „Kŕmiť ľudí, ktorí sú takí šťastní, ako vy dvaja? Prečo sa všetko musí tak rýchlo zruinovať?“

Lenže princ už začínal vyzerať nahnevane. Tak s veľkými povzdychmi a mrmlaním priniesla kúsok chleba, džbán mlieka a šesť sliviek, s čím boli milenci úplne spokojní. Pokiaľ sa mohli pozerať jeden na druhého, nie veľmi im záležalo na tom, čo jedia. I zdalo sa, že by mohli pokračovať do nekonečna so svojimi spomienkami. Ako princ putoval od jednej krásky k druhej a vždy bol sklamaný z toho, že žiadna sa nepodobala na portrét. Princezná sa čudovala nad tým, že ako mohol byť s ňou tak dlho a nespoznať ju. Znovu a znovu ho ospravedlňovala za jeho odmerané a povýšenecké správanie ku nej.

„Pretože,“ povedala mu, „ako vidíš, ľúbim ťa. A láska všetko prekoná a dá do správnych koľají! Ale nemôžme tu zostať,“ dodala. „Kam pôjdeme?“

Princ si pomyslel, že najlepšie by bolo, keby išli teraz spolu zase k víle z bukového lesa a nechali si od nej poradiť. Sotva sa na tom dohodli, keď sa im do cesty dostali dva malé vozy ovenčené jazmínom a zemolezom obyčajným. Nastúpili do nich a vozy ich bleskovou rýchlosťou odnášali k listnatému palácu. Práve pred tým, ako sa im z dohľadu stratil malý dom, začuli hlasný nárek a bedákanie mizernej starej dámy. Keď sa obzreli naspäť, zbadali, ako sa snaží zadržať tú krásnu kravu, ktorá jej mizla rovno pred očami. Potom neskôr o nej počuli, že zlaté mince, ktoré dostala od princa, sa jej rozkotúľali po dome a potom sa ich celý život snažila napchať do vrecka. Lebo za svoje lakomstvo ju víla potrestala tak, že zakaždým keď ich pozbierala sa jej z mešca zase vysypali po celej dlážke.

Víla z Bukového lesa bežala privítať princa a princeznú s otvorenou náručou. Bola príliš potešená tomu, že ich našla spolu, toľko zmenených a plných kladných vlastností. So spokojným svedomím ich začala zase rozmaznávať, lebo vedela, že už za nich rozmýšľa srdce. Stali sa rozvážnymi a dobrosrdečnými.

Veľmi skoro víla Saradína k nim prišla tiež. Priniesla so sebou aj kráľa a kráľovnú. Princezná Zaza ju prosila o prepáčenie, ktoré jej zo srdca dali. Naozaj princezná bola teraz taká milá a pôvabná, že jej nevedeli nič odmietnuť. Znovu jej vrátila Letné ostrovy a sľúbila jej ochranu vo všetkom. Víla z Bukového lesa potom informovala kráľa a kráľovnú, že ich občania vyhnali krutého kráľa Medvedieho z trónu a že očakávajú ich návrat. Lenže oni hneď abdikovali v prospech princa Šviháka a vyhlásili, že nič ich nedonúti opustiť ich mierumilovný život. Víly si vzali na starosť dosadenie princa a princeznej na trón do ich novej funkcie v krásnych kráľovstvách. Ich svadba sa konala hneď na druhý deň a odvtedy žili spoločne šťastne až doteraz, lebo Zaza nebola už viacej márnivá a princ Švihák už nebol nikdy ľahkovážny.

[@ LePrinceMiguet et laPrincesseZaza]