3*10*081 Tri malé prasiatka **(1,6k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žilo jedno prasiatko so svojimi troma deťmi na veľkej, pohodlnej a staromódnej farme. Najstaršie z týchto prasiatok sa volalo Hnedák, druhé Belák a najmladšie a najlepšie vyzerajúce Černák. Hnedák bol veľmi špinavým malým prasiatkom. Je mi ľúto to povedať, ale najviacej času strávil váľaním a gúľaním sa v blate. Nikdy nebol taký šťastný, ako počas vlhkého, daždivého dňa, keď blato na farme bolo mäkké, husté a mohol sa v ňom zamazať. Vtedy sa vykradol od svojej matky na dvor a len sa po ňom váľal a kotúľal a úplne sa v ňom zabával od radosti. Jeho matka mu to často vyčítala, smutne krútila hlavou a povedala: „Jedného dňa budeš ľutovať, že si neuposlúchol svoju starú matku.“ Ale žiadne dobre mienené slová a rady neodradili Hnedáka od svojho zlozvyku.

            Belák bol celkom bystrým prasiatkom, ale veľmi pažravým. Vždy myslel len na svoje jedlo a tešil sa na bohatý obed. Keď farmárka niesla vedrá na dvor, vždy sa postavil na zadné labky a tancoval a poskakoval od nadšenia. Hneď ako sa jedlo nasypalo do koryta, odstrčil Hnedáka a Černáka od seba v chamtivosti, aby získal najlepšie a najväčšie kúsky len pre seba. Jeho matka ho vyhrešila za jeho sebeckosť a povedala mu, že raz bude trpieť za svoju chamtivosť a uchmatnutia.

            Černák bol dobrým, pekným malým prasiatkom, ani špinavé, ani chamtivé. Čo sa týka prasiatka, bol dosť elegantný a jeho srsť bola vždy hladká a žiariaca ako čierny satén. Bol oveľa bystrejší ako Hnedák a Belák. Srdce jeho matky vždy podskočilo od radosti, keď počula, že raz bude malý Černák veľmi cenným prasiatkom.

            I prišiel čas, keď ich matka sa cítila už dosť stará a slabá, a že jej koniec sa blíži. Jedného dňa si zavolala svoje tri malé prasiatka pri seba a povedala im:

            „Moje deti, už sa stávam nadbytočná a slabá. Už nebudem dlho žiť. Predtým ako zomriem, vám chcem postaviť každému z vás dom, keďže tento starý prasačí chlievik, v ktorom sme tak šťastne žili, dajú novej rodine prasiatok a vy budete musieť odísť. Hnedák, aký domček by si si ty želal?“

            „Domček z blata,“ odpovedal Hnedák a pozeral pritom na mláku na rohu dvora.

            „A ty, Belák?“ spýtala sa matka dosť smutným hlasom, lebo bola sklamaná s tým, že Hnedák urobil taký pochabý výber.

            „Dom z kapusty,“ povedal Belák s plnými ústami a sotva zodvihol svoj rypák, ktorým stále hľadal vo válove nejaké šupky.

            „Pochabé, bláznivé dieťa!“ povedala matka prasnica a vyzerala pritom dosť zúfalá. „A ty, Černák?“ otočila sa k najmladšiemu synovi. „Aký druh domu mám objednať pre teba?“

            „Dom z tehál, prosím ťa, matka. Aby bolo teplo v zime, chladno v lete a bezpečne po celý rok.“

            „To je rozumné malé prasiatko,“ odpovedala jeho matka a láskavo naňho pozrela. „Postarám sa o to, aby tie tri domčeky boli zaraz postavené. A teraz jedna dobrá rada. Už ste ma počuli rozprávať o našej dávnej nepriateľke líške. Keď sa dopočuje, že som mŕtva, určite sa vás bude chcieť zmocniť a odviesť vás do svojho brloha. Ona je veľmi ľstivá a prefíkaná. Bezpochyby sa zamaskuje a bude predstierať, že je vaším priateľom. Musíte mi sľúbiť, že ju za žiadnych okolností nevpustíte do svojich domov, pod žiadnou zámienkou.“

            Malé prasiatka s tým pohotovo súhlasili, lebo vždy mali veľký strach pred líškou, o ktorej počuli hrôzostrašné poviedky. Krátko nato stará prasnica zomrela a malé prasiatka išli bývať do svojich nových domčekov.

            Hnedák bol celkom potešený so svojimi stenami z mäkkého blata a s hlinenou podlahou, ktoré všetko vyzeralo len ako veľký zablatený koláč. Ale to bolo to, v čom sa Hnedák vyžíval. Bol šťastný, ako sa len dalo. Celý deň sa v tom váľal a špinil sa v tom, koľko sa len dalo. Jedného dňa, ako si tak ležal napoly v driemotách v blate, počul slabé zaklopanie na dvere a jemný hlas sa mu prihovoril:

            „Môžem vstúpiť, pán Hnedák? Chcela by som vidieť tvoj krásny nový dom.“

            „Kto si?“ spýtal sa Hnedák a začal sa triasť od strachu. Hoci hlas znel jemne, obával sa, že je to pozmenený hlas líšky.

            „Som priateľka, ktorá ťa prišla navštíviť,“ odpovedal hlas.

            „Nie, nie,“ odpovedal Hnedák, „neverím, že si priateľ. Ty si podlá líška, proti ktorej nás naša matka varovala. Nenechám ťa vojsť dnu.

            „Hohó! Tak to je tvoja odpoveď?“ povedala líška už svojím ozajstným, veľmi hrubým, prirodzeným hlasom. „Hneď uvidíme, kto je tu pánom,“ a so svojimi pazúrmi sa dala do práce a vyškriabala si dieru v mäkkej stene z blata. Chvíľu nato skočila po Hnedákovi, chytila ho za krk, prehodila si ho cez plece a odniesla si ho do brloha.

            Nasledujúci deň, ako si Belák pochutnával na listoch z kapusty v rohu zo svojho domu, líška sa prikradla k jeho dverám. Bola rozhodnutá, že ho odnesie za jeho bratom do svojho brloha. Začala rozprávať zmeneným hlasom, presne tak, ako sa prihovárala Hnedákovi. Ale ten sa i tak veľmi vystrašil, keď povedala:

            „Ja som tvoja priateľka, ktorá ťa prišla navštíviť a dať si trochu z tvojej kapusty na obed.“

            „Prosím ťa, nedotýkaj sa jej,“ zvolal Belák s veľkou úzkosťou. Kapusty sú stenami môjho domčeka. Ak z nich zješ, urobíš dieru a vietor a dážď sa dostanú dnu a bude mi zima. Choď preč. Som si istý, že ty nie si priateľ, ale naša zlomyseľná nepriateľka líška.“ A úbohý Belák začal kňučať a fňukať. Želal si, aby nebol taký pažravý a vybral si radšej na postavenie svojho domu pevnejší materiál ako kapustu. Ale už bolo príliš neskoro. Behom chvíľky líška odjedla kus kapustovej steny, až sa dostala dnu. Chytila chvejúceho a roztraseného sa Beláka a odniesla ho do svojho brloha.

            Na ďalší deň si to líška namierila k domu Černáka, pretože si vzala do hlavy, že dostane všetky tri prasiatka do svojho brloha, potom ich zabije a usporiada veľkú hostinu pre všetkých svojich priateľov. Ale keď sa dostala k tehlovému domu, našla dvere zatarasené a uzamknuté. Tak začala svojím ľstivým spôsobom: „Pusti ma dnu, drahý Černák. Priniesla som ti ako darček nejaké vajíčka, ktoré som pozbierala na farme cestou sem.“

            „Nie, nie, pani líška,“ odpovedal Černák. „Ja ti neotvorím moje dvere. Poznám tvoje prefíkané spôsoby. Odniesla si úbohého Hnedáka a Beláka, ale mňa nedostaneš.“

            Na toto sa tak líška nahnevala, že celou svojou silou uderila na stenu a snažila sa ju zbúrať. Ale dom bol príliš pevný a odolný. Hoci líška škriabala svojimi labkami, koľko sa len dalo o tehly, len čo sa jej podarilo zraniť sa. Napokon sa toho musela vzdať a krívajúc odišla so všetkými štyrmi labkami krvácajúcimi a ubolenými.

            „Nevadí!“ zvolala nahnevane ako odchádzala. „Dostanem ťa na ďalší deň. Uvidíme, či nie. Potom ti rozmliaždim tvoje kosti na prach v mojom brlohu!“ zavrčala zúrivo a vycerila naňho svoje zuby.

            Na nasledujúci deň musel ísť Černák na nákupy do vedľajšieho mesta. Okrem iného tam kúpil aj veľký hrniec. Ako kráčal do svojho domu, mal ho prehodený na pleci. Zrazu začul niekoho kráčať po lese a potajomky sa k nemu približovať. Hneď mu srdce od strachu priam oťaželo. Vtedy ho napadla skvelá myšlienka. Práve sa dostal na vrchol kopca, na spodku ktorého už uvidel svoj malý tehlový domček. V momente dal dole pokrievku z hrnca a sám doňho skočil. Skrútil sa v ňom do klbka a pohodlne sa v ňom usadil. Prednými nohami sa mu podarilo nasadiť pokrievku späť na hrniec, takže bol v ňom úplne skrytý. Malým kopnutím zvnútra hrnca na jeho stranu sa hrniec odštartoval kotúľaním dolu kopcom plnou rýchlosťou. Keď líška dobehla na kopec, mohla vidieť len veľký čierny hrniec, ktorý sa valil dolu kopcom s veľkým tempom. S veľmi veľkým sklamaním sa líška už otočila späť, keď vtom si všimla, ako hrniec zastavil v tesnej blízkosti malého murovaného domu prasiatka Černáka. V tom istom momente z neho vyskočil Černák a unikol aj s kanvicou do svojho domčeka. Tam zatvoril dvere zamrežovanou bránkou a zaistil ich kolíkom a závorou. Takisto pozatváral všetky okenice na dome.

            „Ohó!“ rozzúrene preriekla len tak pre seba líška. „Takže ty si myslíš, že mi unikneš takýmto spôsobom? To veľmi skoro zistíme, priateľu,“ a veľmi potichu sa zakrádala a sliedila okolo domu a snažila sa pritom nájsť nejaký spôsob, ako by sa mohla vyštverať na strechu.

            Medzitým Černák naplnil vodou svoj veľký hrniec a postavil ho na oheň. Práve keď hrniec začal pískať, lebo voda už vrela a spod pokrývky začala unikať horúca para, počul nad sebou na streche zvuky ako mäkké, tlmené kroky – cupity, cupity, cup. Nasledujúcu chvíľku bolo vidno hlavu líšky a jej predné labky, ako schádzala dolu komínom. Ale Černák veľmi múdro odokryl pokrievku z hrnca. Líška so zúfalým výkrikom od bolesti spadla rovno do vriacej vody v hrnci. Predtým, ako sa pokúsila odtiaľ uniknúť, Černák zakryl hrniec pokrievkou a líška sa tam poriadne spálila a uvarila, až napokon tam poslednýkrát vydýchla a zomrela.

            Hneď ako si bol istý, že ich zlomyseľná, úhlavná nepriateľka líška je už skutočne po smrti a nemohla im už nijako ublížiť, Černák sa vybral na výpravu zachrániť Hnedáka a Beláka. Ako sa priblížil k brlohu, počul žalostné krochkanie a kvičanie pochádzajúce od jeho bratov, Hnedáka a Beláka, ktorí tam čakali v neustálej hrôze, že ich líška skántri a zožerie. Ale keď uvideli Černáka, ako sa objavil pri vchode, ich radosť nepoznala žiadne hranice. Ten rýchlo našiel ostrý kameň, aby ním poprerezával laná, ktorými boli zviazaní a upevnení ku kolu pevne umiestneného uprostred brloha na podlahe. Potom sa celí šťastní rozbehli k domu prasiatka Černáka, kde potom žili spoločne ešte po dlhé roky. Hnedák sa prestal neustále váľať v blate a Belák prestal byť pažravý, lebo nikdy nezabudli na to, ako ich svoje chyby skoro pripravili ku koncu ich životov.

            @[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*