3*11*082 Srdce z ľadu **(8,7k)

Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil raz jeden kráľ so svojou kráľovnou, ktorí boli takí pochabí, že sa to ani slovami nedá vyjadriť. Ale napriek tomu sa mali navzájom veľmi radi. Niektorí zlomyseľní a nenávistní ľudia však vraveli, že to je len jeden z dôkazov ich nadmernej pochabosti. Avšak, samozrejme určite každý z nás pochopí, že toto neboli ich dvorania. Tento kráľovský pár sa staral tak veľmi, ako sa len dalo, aby spolu s nimi prosperovali všetci občania. V tých dňoch bolo prvoradé pri vládnutí kráľovstva, aby udržiavali dobré vzťahy so všetkými vílami a čarodejníkmi. Kráľovná však bola  veľmi skúpa a nedala im ani jednej z nich torty, mašle až jeden lakeť dlhé a podobné drobnosti, na ktoré mali nárok a to predovšetkým vtedy, keď boli niekde krstiny. Zabudla i na to, aby pozvala na ceremóniu každého jedného občana v krajine, dobrého, zlého a i ľahostajných a nevšímavých. Táto pochabá kráľovná mala jedného malého chlapčeka, ktorý mal byť pokrstený. Niekoľko mesiacov usilovne pracovala na velikánskom zozname mien tých, ktorí mali byť pozvaní. Celkom pri tom zabudla, že čítanie takého dlhého zoznamu by trvalo zhruba rovnako dlho, ako jeho písanie. Tak keď nastalo krstenie prišiel kráľ, ktorému bola daná úloha zverená. Sotva sa však dostal na koniec druhej strany, bol taký vyčerpaný, že v zhone potom povedal len stanovenú formuláciu: „Modlím sa za vás a prosím každú vílu či čarodejníka, ktorí sú tu, aby ma poctili návštevou a srdečne darovali môjmu synovi svoje dary.“

            Situácia sa stala ešte horšou, keď sa k nemu doniesla správa, že víly už prišli a že prišli do Veľkej sály, kde potom reptali, že ich ani páža, ktoré stretli, nevedelo poriadne privítať a odprevadiť ku kráľovi. Následne to kráľ vzdal s tým zoznamom v zúfalstve a ponáhľal sa pozdraviť tých z nich, ktorí prijali pozvánku a prišli na zámok. Prosil ich o dobrú vôľu tak pokorne, že väčšiny z nich sa to z hĺbky duše tak veľmi dotklo, že mu sľúbili, že jeho synovi neurobia žiadne ťažkosti v živote. Ale stalo sa, že medzi nimi bola aj jedna víla z ďalekej krajiny, o ktorej nikto nič nevedel, hoci jej meno bolo napísané už na prvej strane zoznamu. Táto víla bola taká mrzutá z toho, že aké ťažkosti musela prekonať, aby sa sem mohla dostať tak rýchlo. A pritom ju nemal kto privítať alebo aspoň pomôcť jej zostúpiť z veľkého pštrosa, na ktorom cestovala až od svojho vzdialeného domova.

            „Ach, koniec rapotaniu,“ povedala. „Tvoj syn nikdy nebude vedieť sa s niečím pochváliť. A ešte okrem toho, nebude nikým iným len malým mužíkom.“

            Bezpochyby by pokračovala vo svojom preklínaní ďalej. Snáď by dala nešťastnému, malému princovi polovicu z tuctu – z dvanástich – zlých a preňho škodlivých darov, keby tam nebola dobrá víla Genesta, ktorá udržiavala kráľovstvo pod svojou ochranou. Hneď sa poponáhľala práve včas, aby tá neznáma víla z ďaleka nespravila ešte viacej škody, ako sa jej to už značne podarilo. Keď začala komplimentami a prosbami, umiernila neznámu vílu a presvedčila ju, aby už viacej nepovedala nič. Dala kráľovi náznak, že je čas rozdeliť darčeky. Po tejto ceremónii sa všetci pobrali na odchod, okrem víly Genesty, ktorá išla pozrieť kráľovnú a takto jej povedala:

            „Potom ale všetci, celý hromadný dav, madam, boli tohto súčasťou. Prečo si sa neuráčila mi to povedať? Ale pochabí ľudia sú ako ty, tiež si myslia, že si môžu hocičo dovoliť bez pomoci alebo dobrej rady. A všimla som si, že i napriek všetkej mojej dobroty, si nemala ani tú zdvorilosť, že by si ma bola pozvala.“

            „Ách! Drahá madam,“ zvolal kráľ a hodil sa jej k nohám: „veď ja som ani nemal šancu prečítať celý ten zoznam, aby som sa dostal až po tvoje meno. Tam som si to podčiarkol. Vtedy som si uvedomil svoju beznádejnú úlohu, kvôli stálemu prichádzajúcemu davu ľudí, ktorí chceli byť tiež na krstinách.“

            „Dobre teda,“ povedala víla. „Teraz sa už necítim byť urazená. Nenechám sa zatiahnuť do týchto maličkostí, obzvlášť nie s takými ľuďmi, ktorých mám rada a ktorí sa mi páčia. Ale teraz o tvojom synovi: Už som ho zachránila od veľkého množstva nepríjemných vecí. Ale musíte  ho nechať mne. Ja sa oňho postarám. A vy ho uvidíte znova až vtedy, keď bude celý pokrytý kožušinou.“

            Pri týchto mysterióznych slovách kráľ a kráľovná vybuchli do veľkého náreku, lebo oni bývali v takom horúcom podnebí. Vtedy pochopili, že to bola preňho len správna vec.

            Kráľ a kráľovná sa dostali dovnútra. Napokon sa zhodli na tom, že ako alebo prečo by mal princ mať po celom tele kožušinu, že tomu vôbec nerozumejú. A ani si to nevedeli predstaviť. Mysleli, že to veští nejaké veľké nešťastie.

            Akokoľvek, Genesta im povedala, aby sa neznepokojovali.

            „Ak ti ho nechám na výchovu,“ povedala, „istotne by si ho spravila takým pochabým, ako ste vy. Ani nemienim mu dať vedieť, že je vaším synom. Čo sa vás týka, mali by ste venovať pozornosť svojich myslí riadnemu spravovaniu kráľovstva a vládnutiu v ňom.“ Tak vraviac, otvorila okno, chytila malého princa spolu aj s kolískou a so všetkým v nej, a pustila sa letom do vzduchu, akoby sa kĺzala korčuľami po ľade. Kráľa a kráľovnú tam nechala vo veľkom bôle a utrpení. Danú záležitosť konzultovali a predebatovali s každým, kto sa im dostal do cesty, že čo mohla mať víla na mysli tým, že keď uvidia znovu svojho syna, bude celý pokrytý kožušinou. Ale nikto nevedel ponúknuť žiadne postačujúce vysvetlenie tejto záhady. Len na tom sa všetci zhodli, že to musí znamenať niečo strašné. Kráľ a kráľovná sa cítili veľmi zle. Prechádzali sa po paláci a všetci ich len ľutovali. Medzitým víla odniesla princa do svojho vlastného zámku. Tam ho dala na starostlivosť jednej mladej roľníčke, ktorú začarovala tak, že si myslela, že je to jedno z jej vlastných detí. Tak princ vyrástol na zdravého a silného. Viedol jednoduchý život mladého roľníka. Víla si myslela, že to bude preňho najlepšia výchova. Iba keď bol trochu starší, ho mávala viacej a viacej vo svojej spoločnosti, aby ho naučila aj správne spôsoby a vyššie myšlienkové procesy a nielen zručnosti tela. No tam neskončila. Rozhodla sa, že naňho zošle ťažkosti a sklamania a bežné starosti jeho rovesníkov. Naozaj si bola istá, že princovi sa zíde každá skúsenosť, keďže hoci mu roky pribúdali, do výšky nerástol, ale zostával najmenším z princov. Akokoľvek, napriek tomuto bol nadmieru aktívny a dobre formovaný. Celkovo bol dosť rúči a príjemný. Takže výška jeho postavy nehrala žiadnu dôležitosť. Bol si síce úplne vedomý, že ho volali posmešne Minikin (mužíček), no utešoval sa tým, že prisahal, nech sa stane čokoľvek, urobí všetko preto, aby jeho meno bolo slávnym.

            Aby víla splnila svoje plány pre jeho blaho, začala princovi Minikinovi posielať tie najnádhernejšie sny o dobrodružstvách na mori i na súši. V týchto dobrodružstvách on bol vždy víťazným hrdinom. Niekedy zachránil krásnu princeznú z nejakého strašného nebezpečenstva. Inokedy získal kráľovstvo nejakým statočným činom. Napokon túžil odísť preč a hľadať šťastie v ďalekej krajine, kde jeho skromné postavenie v spoločnosti by mu nebránilo v získaní cti a bohatstva svojou odvahou. So srdcom plným ambícií pricválal do jedného veľkého mesta  neďaleko zámku víly. Bol jednoducho oblečený. Mal len luk a šípy a malú dýku. Ale i tak vyzeral dôstojne a významne. Bol rozhodnutý poľovať v okolitých lesoch. Ako vstúpil do mesta, uvidel, že všetci obyvatelia sa ponáhľali smerom k trhovisku. Tiež otočil svojho koňa tým smerom. Bol zvedavý, čo sa tam môže diať. Keď sa dostal na miesto, zistil, že istý cudzinci čudného a nezvyčajného výzoru sa práve chystali urobiť vyhlásenie zhromaždeným obyvateľom. Náhlivo sa pretlačil davom, až bol dosť blízko na to, aby počul ctihodného starého muža, ktorý bol ich hovorca:

            „Nech celý svet vie, že ten, kto dosiahne vrch Ľadovej hory, dostane za odmenu nielen neporovnateľnú krásku Izabelu, najkrajšiu z najkrajších, ale aj všetky ríše, kde je kráľovnou!“ Po tomto vyhlásení starý muž pokračoval: Tu je zoznam všetkých tých princov, ktorí, zasiahnutí krásou princeznej, zahynuli v snahe získať ju. A tu je zoznam tých, ktorí sa práve odhodlali na tento smelý čin.“

            Princa Minikina pochytila veľká túžba zapísať svoje meno medzi ostatných, ale jeho pozícia v spoločnosti a nedostatok bohatstva ho v tom zadržali. Zatiaľ čo váhal, starý muž s veľkým rešpektom a ceremóniou odhalil portrét krásnej Izabely, ktorý niesli dvaja strážcovia. Pri jednom pohľade naň princ viacej neváhal. Ponáhľal sa dopredu a požadoval povolenie dopísať svoje meno do zoznamu. Keď uvideli jeho drobnú postavu a jednoduché oblečenie, cudzinci sa pozreli váhavo jeden na druhého. Nevedeli, či to majú akceptovať alebo odmietnuť. Ale princ im povýšene povedal:

            „Dajte mi ten papier, nech ho môžem podpísať,“ a tak ho poslúchli. Pri obdive princeznej a znudením preukázaným mu váhavými veľvyslancami, princ sa rozhodol, že si vyberie meno, pod ktorým ho všetci poznali. Ale keď za všetkými veľkými titulmi ďalších princov jednoducho napísal ‚Minikin‘, veľvyslanci vybuchli vo veľký smiech.

            „Mizerní naničhodníci!“ zvolal princ. „Keby tu nebol ten krásny portrét, by som vám všetkým odťal hlavy.“

            Ale vtom si spomenul, že napokon, predsa len, mal zábavné meno a že nemal ešte čas urobiť ho slávnym. Tak sa upokojil a spýtal sa na cestu do krajiny princeznej Izabely.

            Vedel, že sa môže spoľahnúť na svoje srdce. Ešte veľa ťažkostí ho čakalo pred sebou. Rozhodol sa ihneď vybrať sa na cestu. Dokonca sa ani nerozlúčil s vílou zo strachu, žeby ho chcela zastaviť. Každý v meste, kto ho poznal, si robil veľkú zábavu z toho, na akú expedíciu sa podujal Minikin. Dokonca sa to dostalo do uší pochabého kráľa a kráľovnej, ktorí sa na tom smiali viacej než hocikto iný. Pritom vôbec nevedeli, že Minikin bol ich jediný syn!

            Medzitým, princ bol už na svojich cestách. Hoci smer, ktorý dostal na svoju cestu vôbec nebol jasný a presný.

            „Štyristo míľ severne od Kaukazskej hory dostaneš svoje príkazy a inštrukcie, ako dosiahnuť Ľadovú horu.“

            Celkom slušný pochod, pre muža, ktorý začína z krajiny, pri ktorej sa teraz nachádza Japonsko!

            Akokoľvek, cestoval po Východe. Vyhýbal sa všetkým mestám, aby sa mu ľudia nesmiali na jeho mene. Nebol veľmi skúsený cestovateľ. Ešte sa ani nenaučil zabávať sa na žarte namierenom proti nemu. V noci spával v lese. Živil sa voľne rastúcimi plodmi. Ale víla udržiavala nad ním svoje dobrotivé oko. Nikdy ho nenechala vyhladovať. Dobre ho nakŕmila zakaždým, keď spal. Princ sa veľmi čudoval tomu, že keď sa prebudil, nikdy sa necítil byť hladný! Zoslala mu do cesty množstvo dobrodružstiev, aby vyskúšala jeho odvahu. Cez všetky úspešne prešiel. Len počas jeho posledného boja so zúrivým monštrom, veľkým ako tiger, mal to nešťastie, že prišiel o koňa. Akokoľvek, nič strašidelné, pokračoval peši. Napokon prišiel k lodnému prístavu. Tu našiel loď, ktorá sa plavila k pobrežiu kam smeroval. Mal práve dostatok peňazí na cestu. Nastúpil na palubu a začali sa plaviť. Po niekoľkých dňoch sa loď dostala do strašidelnej búrky, ktorá úplne zničila malú loď. Princovi sa podarilo zachrániť svoj život dlhým, úmorným plávaním k jedinej pevnine, ktorá bola na obzore. Ako sa ukázalo, bol to opustený ostrov. Tu sa živil rybami a poľovaním. Stále dúfal, že ho dobrá víla zachráni. Jedného dňa, ako smutne pozeral na more, zbadal loďku, ktorú pomaly unášali vlny smerom k pobrežiu. A tam v malej zátoke zastala na piesočine. Princ Minikin sa horlivo ponáhľal prezrieť si ju. Na svoj veľký úžas uvidel, že stožiare a sťažne boli obrastené a pokryté vetvami a lístím. Vyzerala skoro ako malý les. Vzhľadom na pokoj, ktorý tam vládol, zdalo sa, že na nej nikto nie je. Princ odhrnul konáre a vstúpil na loď. Tam sa ocitol uprostred posádky, ktorej všetci ležali bez pohybu akoby mŕtvi v poľutovaniahodných podmienkach. Oni boli tiež ako stromy prirastení k palube, k stožiarom, ku stranám plavidla alebo toho, čoho sa práve dotýkali, keď loď upadla do začarovania. Minikina zasiahla veľká ľútosť nad ich mizerným osudom. S celou svojou silou a s vynaložením veľkej námahy sa dal do práce, aby ich oslobodil. S ostrým svojich šípov opatrne oslobodil ich ruky a nohy od konárov, ktoré ich pevne držali, a odniesol ich na pobrežie, jedného po druhom. Tam potrel ich končatiny extraktom rôznych liečivých bylín. Celkom úspešne. Po niekoľkých dňoch úplne vyzdraveli a boli schopní riadiť loď tak dobre ako nikdy predtým. Veľmi nápomocná pri tom bola i víla Genesta, ktorá tajne pomáhala princovi namiešať tie správne bylinky a vytvoriť tak tento zázračný liek. Tiež mu vnukla do hlavy, aby tým extraktom potrel celú loď a tak ju zbavil začarovania a celú ju vyčistil. Už bol i najvyšší čas, lebo loď tak rýchlo zarastala, že za chvíľu by z nej bol nepreniknuteľný les. Vďačnosť námorníkov bola nesmierna a ochotne prisľúbili princovi odviezť ho ku ktorejkoľvek pevnine, kde si len zažiada. Keď sa ich spýtal, že aká výnimočná vec ich postihla, nevedeli mu to vysvetliť. Vedeli povedať len toľko, že ako prechádzali cez husto zarastený les, náhly závan vetra z pevniny ich obklopil hustým oblakom prachu, po ktorom všetko na lodi, čo nebolo z kovu, začalo klíčiť a kvitnúť tak, ako mohol princ vidieť na vlastné oči. Pritom oni sami začínali byť strnulí a oťažievať, až napokon stratili vedomie. Princ Minikin sa hlboko zaujímal o tento zvláštny príbeh. Pozbieral veľké množstvo prachu zo spodku lode a dobre si ho uschoval. Myslel, že tento neobyčajný majetok sa mu niekedy môže zísť.

            Potom radostne zanechal za sebou neobývaný ostrov. Po dlhej a úspešnej plavbe cez tiché moria prišli na dohľad k pevnine. Rozhodli sa ísť na pobrežie nabrať čerstvú vodu a potraviny, ale tiež zistiť, ak by bolo možné, kde sú a ktorým smerom postupovať.

            Ako sa priblížili k pobrežiu, rozmýšľali nad tým, či je to znovu ďalšia neobývaná zem, lebo nevedeli na nej rozlíšiť žiadneho domorodca či ľudskú bytosť. Ale i tak sa zdalo, že sa tam v oblaku prachu niečo malé hýbe. Blízko zemského povrchu bolo matne vidno malé tmavé formy života. Toto sa im zdalo, že vidia, presne na mieste, kde sa chceli vylodiť. Aké bolo ich prekvapenie, keď tam nenašli nič iné len veľkých krásnych psov kokeršpanielov. Niektoré boli na kopcoch ako hliadky, iné sa zoskupovali a radili do plukov. Všetky horlivo sledovali ich vyloďovanie. Keď zbadali, že sa k nim priblížil princ Minikin a namiesto ‚Zastreľte ich!‘, ako sa obávali, povedal: „Ahoj, dobrý psík!“ úplne priateľským a nevtieravým spôsobom, zhromaždili sa okolo neho, krútili od radosti svojimi chvostmi a podávali mu labky. Dali mu najavo, že chcú, aby opustil svojich mužov aj s loďou a nasledoval ich. Princ bol taký zvedavý dozvedieť sa o nich viacej, že ochotne súhlasil. Dohodol sa s námorníkmi, aby naňho počkali pätnásť dní. A potom, ak sa nevráti, aby pokračovali ďalej vo svojej plavbe bez neho a vydal sa na cestu so svojimi novými priateľmi. Išiel s nimi do vnútrozemia. Minikin si všimol ku svojmu veľkému údivu, že polia boli obrábané a že vozíky a pluhy boli ťahané koňmi a volmi, presne tak, ako v hociktorej inej krajine. A keď prechádzali dedinou, chatky boli pekne upravené. Všade bolo vidno vysokú prosperujúcu úroveň. V jednej z dedín bol pre princa pripravený chutný malý pokrm. Zatiaľ čo jedol, prišiel preňho voz ťahaný dvoma dobre chovanými koňmi, ktoré zručne riadil veľký kokeršpaniel. V tomto voze pohodlne pokračoval vo svojej ceste. Prechádzal cez množstvo podobne zariadených oblastí. Vždy bol veľmi zdvorilo pozdravovaný kokeršpanielmi, ktoré ich obývali. Napokon sa rýchlo dopravili do veľkého mesta, ktoré bolo bez pochyby podľa princa Minikina hlavným mestom celého kráľovstva. Správa o jeho príchode sa očividne rýchlo rozšírila, lebo všetci obyvatelia, boli vo svojich dverách a oknách. Všetky malé kokeršpaniele sa vyštverali na múry a brány, aby ho videli prichádzať. Princ bol veľmi potešený srdečným privítaním, ktoré mu pripravili a pozeral okolo seba s najväčším záujmom. Po prejdení niekoľkých širokých ulíc, ktoré boli dobre vydláždené a lemované alejami vedľa seba vysadenými stromami, prišli na nádvorie veľkého paláca, ktorý bol plný kokeršpanielov, zrejme vojakov. ‚Kráľovská osobná stráž,‘ pomyslel si princ a vrátil im ich pozdravy. Potom voz zastal. Uviedli ho pred kráľa, ktorý ležal na perzskom koberci, obklopený niekoľkými malými kokeršpanielmi, ktoré boli zaneprázdnené odháňaním múch, aby nevyrušovali Jeho Výsosť. Bol to najkrajší pes zo všetkých kokeršpanielov. V jeho veľkých očiach mu bolo vidno, že je dosť smutný. To ho však hneď prešlo a náladu mu spravilo, keď uvidel princa Minikina, ktorého privítal s nepredstieraným potešením a hneď vyskočil na nohy. Urobil náznak svojim dvoranom, ktorí prišli po jednom a prejavili úctu návštevníkovi. Princ usúdil, že bude asi dosť obťažné s nimi komunikovať. Ale keď bol ponechaný osamote s kráľom, poslali po štátneho tajomníka, ktorý napísal na diktát Jeho Výsosti najzdvorilejšiu reč, v ktorej vyjadril svoju ľútosť nad tým, že sa nemôžu zhovárať, až na písanie. Jazyku psov bolo zložité rozumieť. Čo sa týkalo písania, to bolo rovnaké ako princovo.

            Minikin nato napísal vhodnú odpoveď. Potom prosil kráľa, aby uspokojil jeho zvedavosť o všetkých zvláštnych veciach, ktoré videl a počul od vylodenia. Toto, sa zdalo, vzbudilo smutné spomienky u kráľa. Ale informoval princa, že sa volá kráľ Bajard a že víla, ktorej kráľovstvo bolo hneď vedľa jeho, sa doňho vášnivo zamilovala a urobila všetko preto, aby ho presvedčila, aby sa s ňou zosobášil. Lenže on nemohol, lebo bol oddaný milenec kráľovnej Korenistých ostrovov. Napokon, víla sa tak rozzúrila nad jeho ľahostajnosťou, s akou sa stretla jej láska, že ho premenila do podoby, v ktorej ho princ našiel. Jeho myseľ nezmenila, ale zbavila ho schopnosti hovoriť. Neuspokojilo ju len potrestanie kráľa, ale navŕšila svoju pomstu aj na všetkých jeho poddaných a určila im podobný osud. Povedala:

            „Štekaj a behaj po štyroch nohách, až kým nenastane čas, keď bude cnosť odmenená láskou a bohatstvom.“

            Ktoré, ako nešťastný kráľ poznamenal, bolo to isté, ako keby povedala: ‚Zostaň kokeršpaniel navždy, až po celý svoj život.‘

            Princ Minikin bol toho istého názoru. Napriek tomu povedal to, čo by každý povedal na jeho mieste za daných okolností:

            „Vaša Výsosť, musíte byť trpezlivý.“

            Skutočne mu bolo ľúto nešťastného kráľa Bajarda a povedal mu mnoho utešujúcich vecí, na ktoré si len vedel spomenúť. Sľúbil mu pomôcť mu v jeho trápení, ako veľmi len bude môcť. Nuž, tak sa stali veľkými priateľmi. Kráľ Minikinovi hrdo ukázal portrét kráľovnej Korenistých ostrovov. Ten celkom súhlasil s tým, že sa naozaj oplatí ísť cez toľké trápenie kvôli takému nádhernému stvoreniu. Princ mu na oplátku rozpovedal svoj vlastný príbeh o veľkom dobrodružstve, na ktoré sa vybral. Kráľ Bajard mu poskytol hodnotné inštrukcie, ktorým smerom má pokračovať. Potom išli spolu na miesto, kde kotvila loď. Námorníci sa veľmi potešili, že znovu vidia princa, hoci vedeli, že bol v bezpečí. Keď naložili na palubu všetky zásoby, ktoré im poslal kráľ, začali sa opäť plaviť. Kráľ a princ sa rozišli s veľkou ľútosťou. Kráľ trval na tom, aby Minikin zobral so sebou jedno zo svojich pážat, ktorý sa volal Musta. Bol poverený všade ho sprevádzať a verne mu slúžiť, čo sľúbil, že dodrží.

            Vietor bol priaznivý. Čoskoro nato začuli veľké zavýjanie celej armády psov, ktoré bolo vydané na príkaz kráľa ako veľký kompliment. Netrvalo dlho a krajina sa im úplne stratila z očí. Na ich ceste ich nestretlo žiadne zaujímavé dobrodružstvo. Keď sa ocitli asi dve míle od prístavu, kam smerovali, princ si pomyslel, že by bolo lepšie pristáť tam, kde boli, mimo veľkého mesta, lebo nemal žiadne peniaze. Veľmi váhal nad tým, že čo má urobiť ako ďalšie. Tak ho námorníci aj s kokeršpanielom Mustom vysadili na pobrežie. Potom sa smutne vrátili na loď, zatiaľ čo princ a jeho priateľ Musta odkráčali preč, podľa nich najlepším možným smerom. Skoro sa dostali na krásnu zelenú lúku blízko lesa, ktorá sa zdala byť dobrým miestom na odpočinok po ich dlhej ceste. Tak si sadli do tieňa a zabávali sa sledovaním poskakovania a vyvádzania peknej malej opičky na stromoch vedľa nich. Princ bol tým taký uchvátený, že vyskočil na nohy a snažil sa ju chytiť, ale vyšmykla sa mu z ruky a bola mu vždy len na dosah ruky. Sľúbil si, že ju bude nasledovať, kdekoľvek ho viedla. Vtedy mu skočila na plecia a zašepkala mu do ucha:

            „Môj úbohý Minikin, nemáme žiadne peniaze. Sme na tom celkovo veľmi zle a nevieme, čo máme robiť ďalej.“

            „Áno, skutočne,“ odpovedal princ žalostne, „a ja ti ani nemám čo dať. Žiaden cukor či keks alebo hocičo, čo by si chcela, moja pekná.“

            „Keďže tak veľmi na mňa myslíš a si taký trpezlivý ohľadom svojich záležitostí,“ povedala malá opička, „ukážem ti cestu ku zlatému kameňu. Len tu nechaj svojho psa a nasleduj ma.

            Princ Minikin ochotne súhlasil. Malá opička vyskočila z jeho pliec k najbližšiemu stromu. Začala skákať cez les z vetvy na vetvu kričiac: „Nasleduj ma!“

            Pre princa to bolo dosť zložité, ale malá opička naňho čakala a ukázala mu cestu, ktorou mohol ľahko ísť. Napokon les začal byť redší a prišli k trávnatému porastu na úpätí hory, kde bol jeden kameň, asi desať lakťov vysoký. Keď boli celkom blízko neho malá opička povedala:

            „Tento kameň vyzerá byť dosť ťažký. Ale uder ho svojou kopijou a uvidíme, čo sa stane.“

            Tak princ zobral svoju kopiju a silno ňou uderil do kameňa, ktorý sa rozsypal na niekoľko kúskov. Ako sa ukázalo, zvonka bol jemne pokrytý obyčajným kameňom, ale zvnútra kameňa to bolo čisté zlato.

            Potom malá opička povedala, smejúc sa pritom nad jeho úžasom:

            „Urobím ti darček z toho, čo si teraz rozbil. Zober si toľko z toho, koľko uznáš za vhodné.“

            Princ jej vďačne poďakoval a vybral si jeden z najmenších kúskov zlata. Ako tak urobil, tak malá opička sa zrazu premenila pred jeho očami na vysokú, pôvabnú pani, ktorá mu povedala:

            „Ak budeš vždy taký láskavý, vytrvalý a ľahko uspokojený, ako si teraz, môžeš veriť tomu, že úspešne vykonáš tie najzložitejšie úlohy. Choď svojou cestou a už sa nemusíš obávať, že nebudeš mať dostatok zlata, lebo tamten malý kúsok zlata, ktorý si si skromne vybral sa nikdy nezmenší a nikdy z neho neubudne. Používaj ho podľa svojej potreby. Ako môžeš vidieť, svojou miernosťou si unikol nebezpečenstvu. Poď teraz so mnou.“ Ako mu tak povedala, viedla ho naspäť inou cestou. Uvidel, že tam bolo plno mužov a žien. Ich tváre boli bledé a strhané. Behali sem a tam a šialene hľadali na zemi, ale i vo vzduchu, počúvali každý zvuk, tlačili sa a šliapali jeden cez druhého v ich zúrivej chamtivosti nájsť zlatý kameň.

            „Vidíš, ako sa lopotia,“ povedala víla. „Ale úplne zbytočne. Skončia tým, že zomrú v úplnom zúfalstve ako stovky z nich pred nimi.“

            Hneď ako prišli na miesto, kde nechali Mustu, víla zmizla. Princ a jeho verný spoločník, ktorý ho zdravil s najväčším potešením, sa vybrali najkratšou  cestou do mesta. Tu zostali niekoľko dní. Princ si zaopatril koňa a zohnal zopár pomocníkov. Spýtal sa na cestu ku princeznej Izabele a jej kráľovstvu. To bolo stále dosť ďaleko a ľudia mu vedeli o ňom povedať len málo. Ale keď sa dostal na Kaukazskú horu, to bola už iná záležitosť. Zdalo sa, že ľudia tu nehovoria o ničom inom len o princeznej Izabele. Cudzinci zo všetkých kútov sveta cestovali ku kráľovskému dvoru jej otca.

            Princ počul veľa o jej kráse a bohatstvách, ale aj o nesmiernom množstve súperov a ich moci. Jeden priviedol so sebou celú armádu, druhý množstvo bohatstiev, tretí bol rúči a zdatný tak veľmi, ako sa len dalo. Zatiaľ čo úbohý Minikin nemal nič iného len svoje zanietenie uspieť, verného kokeršpaniela a svoje smiešne meno, ktoré mu dosť ťažko mohlo pomôcť, ale keďže to nemohol zmeniť, rozumne sa rozhodol, že nad tým nebude zbytočne rozmýšľať. Po dlhom cestovaní, ktoré trvalo celé dva mesiace, napokon prišli do Trelintína, hlavného mesta kráľovstva princeznej Izabely. Tu počul hrôzostrašné príbehy o tých, čo sa pokúsili zdolať Ľadovú horu, ako sa nikomu z nich nepodarilo vrátiť sa späť. Počul príbeh o kráľovi Fardovi Kinbrasovi, Izabelinom otcovi. Bol to bohatý a mocný monarcha. Zosobášil sa s krásnou princeznou Birbantínou. Boli spolu šťastní, aké boli len dlhé dni. Jedného dňa boli vonku na saniach, boli takí hlúpi, že sa vzdali svojho osudu a znehodnotili tak svoje šťastie.

            „Však uvidíme, či sa vám to bude páčiť,“ zamrmlala stará babizňa, ktorá sedela na boku pri ceste a dýchala si na prsty, aby jej nebola zima. Kráľ sa na ňu veľmi nahneval a chcel ju potrestať, ale kráľovná mu v tom zabránila a povedala:

            „Ach, muž môj, pán kráľ, nezhoršujme si to, bezpochyby je to víla!“

            „Máš pravdu,“ povedala stará žena a okamžite sa postavila a narástla do výšky. Uprene na ňu pozerali so strachom, lebo zrazu pre nimi stála obrovská a strašná víla. Jej palica sa premenila na ohnivého draka s roztiahnutými krídlami, jej otrhané šaty na zlatý plášť jej drevené topánky na zväzky rakiet. „Áno, máte pravdu. Zapamätajte si vílu Gorgonzolu. Za chvíľu uvidíte, čo sa stane s vašimi rozkošnými životmi.“ Tak vraviac, naskočila na draka a odletela preč. Rakety strieľali žiarivé kamene všetkými smermi a zanechali sa sebou spálenú cestu.

            Márne Farda Kinbras a Birbantína prosili, aby sa vrátila a snažili sa ju pokornými ospravedlneniami upokojiť. Ona sa ani len neobzrela. Nechala ich napospas rôznym nešťastiam v živote. Veľmi skoro nato kráľovná porodila malú dcéru. Bola tým najkrajším stvorením, aké kto kedy len videl. Všetky víly Severu boli pozvané na krštenie a varovali ich pred zlomyseľnou Gorgonzolou. Tá bola tiež pozvaná, ale neprišla ani na banket, ani si vyzdvihnúť dar. No, hneď ako si všetci posadali za stoly, po obdarovaní darmi malej princeznej, vošla do paláca premenená na čiernu mačku. Ukryla sa pod kolískou. Počkala si na vhodnú chvíľku, keď sa pestúnky nepozerali. Potom vyskočila a ukradla srdce malej princeznej a unikla, prenasledovaná len niekoľkými psami a kuchynskými pomocníkmi na svojej ceste krížom cez nádvorie. Keď bola vonku, naskočila na svoj voz a odletela rovno na Severný pól, kde zatvorila svoje ukradnuté bohatstvo na vrchole Ľadovej hory. Obklopila ho toľkými nástrahami a ťažkosťami k prístupu, že si bola celkom istá, že tam zostane, až dokedy bude princezná nažive. Potom odišla domov s obrovským smiechom nad svojím úspechom. Čo sa týkalo ostatných víl, tie odišli domov bez toho, že by objavili, že sa niečo zlého prihodilo. Kráľ a kráľovná boli celkom šťastní. Dňom za dňom bola Izabela krajšia a krajšia. Rýchlo sa naučila všetko, čo princezná potrebuje vedieť, bez najmenších ťažkostí. A predsa sa zdalo, že jej niečo chýba k tomu, aby bola úplne pôvabná. Mala znamenitý hlas, ale či spievala vážne alebo veselé piesne, všetky zneli rovnako. Zdalo sa, že vôbec nevedela, čo znamenajú, nevedela ich precítiť. A každý, kto ju počul, povedal:

            „Istotne spieva perfektne, ale bez nežnosti, vôbec nemá žiadne city a srdce v hlase.“ Úbohá Izabela! Ako aj mohla, keď jej srdce bolo ďaleko na Ľadovej hore? A tak to bolo so všetkými vecami, ktoré robila. Ako pokračoval čas, napriek obdivu celého kráľovského dvora všetkým bolo jasné, že niečo je osudovo zlé. Tí, ktorí nemilujú nikoho, nemôžu byť dlho milovaní. Napokon kráľ zvolal všeobecné zhromaždenie, pozval aj víly, aby zistili, ak by bolo možné, že čoho sa týka daná záležitosť. Po vysvetlení svojho zármutku tak dobre, ako vedel, ukončil to tým, že ich prosil, aby sami prezreli princeznú. „Je isté,“ povedal, „že niečo je zle. Čo je to, ja neviem, ale nejakým spôsobom je vaša práca nedokonalá.“

            Všetci ho uistili, že pokiaľ vedia, urobili pre princeznú všetko, čo len mohli, a že nezabudli vôbec na nič, lebo kráľ bol pre nich vždy dobrým susedom. Potom išli pozrieť Izabelu. Hneď ako vstúpili do jej izby, všetci jednohlasne zvolali:

            „Och, hrôza! Ona nemá žiadne srdce!“

            Ako kráľ a kráľovná počuli toto strach naháňajúce oznámenie, od zúfalstva sa rozplakali. Úpenlivo prosili víly, aby našli nejaký liek pre také nezvyčajné nešťastie. Nato najstaršia z víl otvorila Knihu mágie, ktorú vždy nosila so sebou, zavesenú na jej opasku na hrubej striebornej reťazi. Tam zaraz našla, že to bola Gorgonzola, ktorá ukradla princeznej srdce. Tiež zistila, čo s ním zlomyseľná stará víla urobila.

            „Čo máme urobiť? Čo len máme urobiť?“ zvolali kráľ a kráľovná jedným hlasom.

            „Musíte určite trpieť a byť rozhnevaní z toho, že krásna Izabela nie je nič len krásny obraz,“ odpovedala víla. „Toto musí takto byť po dlhý čas. Ale napokon znovu nadobudne svoje srdce. Mojou radou je, aby ste hneď dali spraviť jej portrét a rozoslali ho po celom svete, sľúbili jej ruku a všetko jej imanie princovi, ktorý získa späť jej srdce. Jej krása samotná by mala postačiť na to, aby sa hľadania zúčastnili všetci princovia z celého sveta.“

            A tak sa i stalo. Princ Minikin počul, že vyše päťsto princov zahynulo v sne a ľade. A to nepočítajúc ich sluhov a pážatá. Každým dňom ich prichádzalo viacej a viacej. Snažili sa vyskúšať svoje šťastie. Po nejakom zvážení sa rozhodol, že sa predstaví na kráľovskom dvore. Jeho príchod však nespôsobil veľký rozruch, ani jeho sprievod, ani vzrast. Vznešenosť jeho súperov bola dokonca oveľa väčšia ako samotného Fardu Kinbrasa, ktorého tiež zatienili. Akokoľvek, veľmi kultivovane prejavil úctu kráľovi a požiadal o povolenie pobozkať ruku princeznej zvyčajným spôsobom. Ale keď povedal, že sa volá Minikin, kráľ nemohol potlačiť svoj úsmev na tvári. Princezná, ktorá stála vedľa neho otvorene vybuchla v smiech.

            Princ Minikin sa obrátil ku kráľovi a s veľkou dôstojnosťou povedal:

            „Prosím, smejte sa, Vaša Výsosť. Som len rád, že je v mojej moci umožniť vám aspoň nejakú zábavu. Ale pre týchto džentlmenov tu nie som na zábavu. Musím ich požiadať, aby s tým okamžite prestali a začali sa ku mne správať dôstojne hneď a zaraz.“ S týmito slovami sa otočil k tomu, ktorý sa z nich smial najviacej a hrdo ho vyzval k boju jedného na jedného. Tento princ sa volal Fadas. S pohŕdaním nad Minikinom uštipačne prijal danú výzvu. Myslel si, že boj poľahky vyhrá a mužíček nemá nad ním žiadnu šancu. Boj bol dohodnutý na nasledujúci deň. Keď princ Minikin opustil kráľovu prítomnosť, bol odprevadený na audienciu do sály ku princeznej Izabely. Pohľad na toľkú krásu a veľkoleposť mu skoro zobrala dych na chvíľu. Ale hneď sa zotavil od úžasu a povedal:

            „Nádherná princezná, pritiahla ma k tebe tvoja krása na portréte. Prichádzam až z druhej strany sveta ponúknuť ti moje služby. Moja oddanosť nepozná hraníc, ale moje absurdné meno ma už zaplietlo do hádky s jedným z tvojich dvoranov. Zajtra mám bojovať s týmto škaredým, prerasteným princom. Prosím ťa, aby si ma poctila v boji svojou prítomnosťou. Dokážem svetu, že nie je nič zvláštne na mojom mene a že uznáš hodným prijať Minikina za svojho rytiera.“

            Princezná sa veľmi zabávala v jeho spoločnosti. Hoci nemala žiadne srdce, nechýbal jej humor. Nuž, vľúdne odpovedala, že to prijíma s potešením. Princovi to dodalo odvahy a poprosil ju, aby nepreukázala žiadne zľutovanie voči jeho protivníkovi.

            „Bohužiaľ!“ povedala. „Neuprednostňujem nikoho z týchto bláznivých ľudí, ktorí ma otravujú svojimi citmi a podobnými hlúposťami. Mne je dobre byť takou, akou som. Každý rok nehovoria o ničom inom len o tom, že ma zbavia nejakého domnelého postihnutia. Nerozumiem ani slovo ich táraniu o láske a ktovie ešte akým hlúpym veciam okolo toho, na ktoré si ani neviem spomenúť, s čím sa ti rada zdôverím.“

            Minikin dosť rýchlo pochopil z rozhovoru s ňou, že zabávať a zaujať princeznú bude najistejší spôsob ako získať jej priazeň, než pridať seba ku zoznamu tých, ktorí si ju ustavične doberali tou záhadnou vecou nazývanou láska, čo ona nebola schopná pochopiť. Tak začal hovoriť o svojich súperoch. Zakaždým našiel niečo, čo ju rozveselilo. Princezná mu srdečne venovala svoju pozornosť. Tak dobre sa mu podarilo ju zaujať, že netrvalo dlho a vyhlásila, že zo všetkých ľudí na kráľovskom dvore sa najradšej rozpráva s ním.

            Nasledujúci deň, v presne určený čas sa konal boj. Kráľ, kráľovná a princezná sa usadili na svoje miesta. Takisto sa zhromaždil celý kráľovský dvor a celé mesto, aby mohli vidieť šou. Princ Fadas pricválal veľkolepo ozbrojený a vystrojený. Nasledovalo ho dvadsaťštyri šľachticov a stovka mužov v zbroji. Každý z ich bol na skvelom koni. Zatiaľ čo princ Minikin prišiel z druhej strany ozbrojený len svojou kopijou a nasledovaný svojím verným priateľom Mustom. Rozdiel medzi oboma šampiónmi bol taký veľký, že celé zhromaždenie vybuchlo vo veľký smiech. Keď zazneli trúbky, bojovníci sa rozbehli oproti sebe. Minikin sa vyhol úderu namierenému proti nemu, úspešne zhodil princa Fadasa zo svojho koňa a pripevnil ho kopijou o zem. Všetka nálada sa zrazu zmenila na veľký obdiv.

            Minikin mu však napokon daroval milosť a pohľadom uistil princeznú, že vôbec nemal v záujme zabiť žiadneho z jej dvoranov. Donútil zúrivého a poníženého Fadasa vstať a poďakovať sa princeznej, ktorej vďačil za svoj život. Potom, za zvuku trubiek a volania na slávu víťazovi prítomných ľudí, spolu s Mustom opustil vo všetkej vážnosti bojové pole.

            Kráľ poňho poslal, aby mu zablahoželal k jeho úspechu a ponúkol mu ubytovanie v paláci, ktoré radostne prijal. Zatiaľ čo princezná sa výslovne vyjadrila, že si želá, aby jej priniesli Mustu. Keď princ poslal pre svojho kokeršpaniela, bola taká potešená z jeho dobrých spôsobov a výnimočnej inteligencie, že prosila Minikina, aby jej ho ponechal. Princ ochotne súhlasil, nielen zo zdvorilosti, ale pretože predpokladal, že verný priateľ blízko princeznej sa mu môže niekedy veľmi dobre zísť. Všetky tieto udalosti urobili princa Minikina veľmi dôležitou osobnosťou na kráľovskom dvore. Veľmi skoro nato prišiel spoza hraníc veľvyslanec veľmi mocného kráľa za Fardom Kinbrasom a s nasledujúcim listom požadoval povolenie vstúpiť do hlavného mesta:

            „Ja som Brandatimor. Posielam Fardovi Kinbrasovi pozdravy. Keby som videl portrét tvojej nádhernej dcéry Izabely, nikdy by som nedovolil, aby sa stali všetky tieto udalosti a bezvýznamní princovia tancovali okolo nej a nechávali sa zamrznúť pre nich absurdnej myšlienke zaslúžiť sa o jej ruku. Čo sa týka mňa, neobávam sa žiadnych sokov. Teraz vyhlasujem, že sa zaujímam o sobáš s tvojou dcérou. Bez pochyby požadujem, aby ostatní okamžite stiahli svoje ambície na jej ruku. Môj veľvyslanec má príkazy, aby doviedol princeznú a bez odkladu sa so mnou zosobášila. Neprikladám žiadnu dôležitosť tejto zmesi nezmyslov, ktorú si dal rozposlať po celom svete o Ľadovej hore. Ak princezná skutočne nemá žiadne srdce, uisťujem ťa, že mňa to vôbec nezaujíma. Ak je niekto, kto je dopomôže nejaké nájsť, tak to som jedine ja. Môj drahý a hodnotný, nádejný tesť, teraz ti prajem zbohom a do skorého videnia!“

            Čítanie tohto listu zahanbilo a nesmierne urazilo Fardu Kinbrasa a Barbantínu. Zatiaľ čo princezná zúrila nad nehanebnosťou požiadavky. Všetci traja sa rozhodli, že obsah listu musia udržiavať v čo najväčšej tajnosti až dovtedy, dokedy sa nerozhodnú o tom, akú vhodnú odpoveď mu pošlú. Mustovi sa však podarilo poslať správu o tom, čo sa dialo, princovi Minikinovi. Prirodzene ho to veľmi šokovalo a rozhorčilo. Ako si to celé premyslel, požiadal u audienciu u princeznej. Viedol konverzáciu tak šikovne, že rozprávali o najdôležitejších veciach, ktoré mala na mysli. Ona sama mu medzitým povedala o celej záležitosti a požiadala ho o radu, že čo by bolo najlepšie urobiť. To bolo presne to, o čom ešte nevedel rozhodnúť. Odpovedal len toľko, aby požiadala o viacej času na rozhodnutie po veľkom vstúpení veľvyslanca. Podľa toho aj urobili.

            Veľvyslancovi sa veľmi nepáčilo, že odkladali jeho záležitosť. Ale bol povinný sa uspokojiť a len to arogantne komentoval, že hneď ako príde jeho sprievod, čo očakáva veľmi skoro, všetci ľudia v meste a cudzí princovia, ktorí sú tu, uvidia moc a silu jeho veľkolepého pána. Minikin bol celý zúfalý a chcel poprosiť láskavú vílu Genestu o pomoc. Často o nej premýšľal a vždy s veľkou vďačnosťou. Lenže od chvíle, čo sa rozhodol vydať sa na cestu, hľadal jej pomoc len zriedkakedy. Tú noc zaspal veľmi unavený. Stále premýšľal o zložitosti situácie. Snívalo sa mu, ako víla stojí vedľa neho a hovorí:

            „Minikin, doteraz si si veľmi dobre viedol. Stále ma tak teš a vždy nájdeš na svojej ceste dobrých priateľov práve vtedy, keď ich budeš najviacej potrebovať. Ohľadom tejto záležitosti s veľvyslancom môžeš Izabelu uistiť, že sa môže pokojne tešiť na jeho triumfálny vstup, keďže všetko sa vyvinie pre ňu veľmi priaznivo nakoniec.“

            Princ sa jej chcel hodiť k nohám a poďakovať sa jej, ale sa zobudil a uvedomil si, že to bol všetko len sen. Napriek tomu nabral odvahu a nasledujúci deň išiel pozrieť princeznú, ktorej dal mnoho záhadných uistení, že všetko dobre dopadne v jej prospech. Dokonca šiel až tak ďaleko, že sa jej opýtal, či by nebola vďačná každému, kto by jej pomohol zbaviť sa drzého Brandatimora. Na to mu odpovedala, že jej vďačnosť by nepoznala hraníc. Potom chcel vedieť, že čo by si želala pre človeka, ktorý by bol v tom úspešný a podarilo by sa mu to. Na čo mu odpovedala, že by si želala, aby bol taký necitlivý voči pochabosti nazývanej láska, ako je i ona sama.

            Toto bola skutočne zdrvujúca reč pre takého oddaného milenca, ako je princ Minikin, ale zatajil svoju bolesť, ktorú mu spôsobila, s veľkou odvahou.

            Teraz poslali správu veľvyslancovi, že nasledujúci deň môže prísť do štátu po svoju odpoveď. Od skorého svitania sa obyvatelia len tak hemžili vzrušením po meste a snažili sa nájsť si najlepšie miesta na veľké predstavenie. Ale dobrá víla Genesta sa im postarala o veľmi veľké pobavenie, ktoré bolo veľmi ďaleko od toho, čo očakávali. Začarovala oči všetkým divákom. Takže, keď prišiel veľvyslancov nádherný sprievod, skvelé uniformy sa im zdali byť obyčajným otrhaným šatstvom, ktoré by sa i žobrák hanbil obliecť na seba. Poskakujúce kone sa zdali byť samá kosť a koža, a že ledva vládali dať jednu nohu pred druhú. Zatiaľ čo ich ozdoby, ktoré skutočne žiarili zlatom a vzácnymi kameňmi, vyzerali ako ovčia koža, ktorá by nebola vhodná ani pre ťažného koňa. Pážatá sa zdali byť najškaredšími zametačmi ulíc. Trúbky nevydávali väčší zvuk ako pískanie na cibuľové steblá alebo hrebene obalené papierom. Zatiaľ čo karavána päťdesiatich nádherných vozov nevyzerala lepšie ako päťdesiat klietok pre opice. Na konci tohto zástupu sedel veľvyslanec s povýšeneckým a pohŕdavým pohľadom, lebo mal reprezentovať takého mocného monarchu. Toto bol korunujúci bod nezmyselnosti celého zástupu. Všetci, ktorí v ňom boli, vyzerali samoľúbo a namyslene, hrdí na svoj výzor a ich sprievod, ktorý, ako verili, ich nádhera ešte zväčšila.

            Smiech a posmešné výskanie celého davu ľudí bol stále hlasnejší a hlasnejší, ako neobyčajný sprievod pokračoval ďalej. Napokon sa to dostalo do uší samotného kráľa, ktorý čakal v audienčnej sále. Predtým, ako sa sprievod dostal ku palácu, kráľ bol o jeho výzore veľmi dobre informovaný. Predpokladal, že to má byť mienené ako urážka. A tak dal zatvoriť všetky brány. Dá sa len ťažko predstaviť rozzúrenie veľvyslanca, keď po celej tej okázalosti a pýche kráľ ho vôbec a preňho nepochopiteľne odmietol prijať. Nahnevane nadával na kráľa a jeho ľudí a sprievod sa vrátil späť vo veľkom zmätku. Posmievali sa im a rozoštvaný dav na nich hádzal kamene a blato. Netreba ani hovoriť, že opustili krajinu tak rýchlo, ako ich len kone vládali odniesť. Ale predtým ešte stihol vyhlásiť vojnu s najstrašnejšími vyhrážkami, že zdevastuje celú krajinu ohňom a mečom.

             Niekoľko dní po tejto katastrofe kráľ Bajard poslal kuriérov princovi Minikinovi s veľmi priateľským listom. Ponúkal mu svoje služby v akejkoľvek ťažkosti a vypytoval sa s hlbokým záujmom, ako sa mu cestuje.

            Minikin hneď odpovedal. Spomenul všetky udalosti, odkedy sa rozišli. Nezabudol opísať ani udalosti, ktoré zahŕňali Fardu Kinbrasa a Brandatimora v ich smrtonosnej hádke. Ukončil to tým, že žiadal svojho verného priateľa na dopravenie niekoľko tisíc veteránov kokeršpanielov na svoju výpomoc.

            Ani kráľ, kráľovná, dokonca ani princezná nemohli ani v najmenšom pochopiť ohromujúce správanie Brandatimorovho veľvyslanca. Napriek tomu prípravy na vojnu sa rýchlo začali. Všetci princovia, ktorí sa ešte nevydali na Ľadovú horu ponúkli svoje služby. Zároveň vyžadovali najlepšie miesta v kráľovskej armáde. Minikin bol medzi prvými dobrovoľníkmi. Avšak žiadal len o miesto pobočníka hlavného veliteľa, ktorý bol galantný vojak a oslávil už množstvo víťazstiev. Akonáhle armáda bola schopná pochodu, napochodovali k hranici, kde sa stretli s nepriateľskou armádou, ktorej velil osobne sám Brandatimor, ktorý bol plný zúrivosti, rozhodnutý pomstiť sa za urážku na jeho veľvyslancovi a zároveň sa zmocniť princeznej Izabely. Všetka armáda Fardu Kinbrasa bola vo veľkej menšine a mohla konať len defenzívne. Zvolili teda obrannú taktiku. Len nedávno získal Minikin úctu dôstojníkov za svoju schopnosť bojovať a odvahu. Vedel si získať vojakov svojou starostlivosťou o ich blaho, pri riešení rôznych sporov a šarvátok. Mal skvelú budúcnosť a všetci verili, že porazí nepriateľa.

            Napokon Brandatimor zaútočil s celou svojou armádou, čo viedlo k hroznému boju. Hoci oddiely Fardu Kinbrasa bojovali so zúfalou odvahou, ich generál bol zabitý, boli porazení a utrpeli ohromné straty. Vojská sa pomaly stiahli. Minikinovi sa podarilo ich šesťkrát obrátiť a znovu zaútočiť na nepriateľa. Napokon si udržali pozíciu. Vtedy prišla krutá zima, ktorá ukončila boje a nepriateľstvo na chvíľu.

            Potom sa vrátil na kráľovský dvor, kde panovalo zúfalstvo a zdesenie z toho, ako pokračovala vojna. Kráľ nariekal nad smrťou svojho verného a spoľahlivého generála. Skončilo to tak, že velenie celej armády ponúkol Minikinovi a jeho radami sa potom riadili všetky záležitosti kráľovského dvora. Ten sa počas celej zimy venoval zabávaniu princeznej. Za žiadnych okolností jej však nepripomínal nudnú vec nazývanú láska. Takže ho vždy rada videla a zima sa im spolu rýchlo minula pred očami.

            Princ celý čas tajne robil plány na ďalšie vojenské ťaženie. Dostala sa mu už súkromná správa o príchode silného posilnenia kokeršpanielov, ktorým poslal príkazy, aby sa rozmiestnili pozdĺž hraníc tak, aby neprilákali príliš veľkú pozornosť. Hneď ako bolo možné, konzultoval celú situáciu s ich veliteľom, ktorý bol skúsený bojovník. Nasledoval jeho radu a rozhodol sa, že hneď ako nepriateľ pokročí, nebudú strácať ani okamih a zaútočia naňho. Tento Brandatimor si už bol istý svojím víťazstvom. Zaútočil hneď, ako sa roztopili ľady. Bol rozhodnutý vojensky úplne zničiť Fardu Kinbrasa. Ale za chvíľu, ako dal povel na útok, vrhli sa na nich kokeršpaniele, ktoré sa dostali nepozorovane medzi nich. Každý z nich uchopil za nohu koňa, ktorý bol pri nich čo najbližšie. Celou eskadrou sa prehnalo veľké zmätenie od hrôzy, ktorú spôsobili. Dohrýzli jazdcov, napadli im kone odzadu, jazdci popadali z koní a začali od veľkého zdesenia bežať všetkými smermi. Všetko urobili tak, aby princ Minikin rýchlo nadobudol úplné víťazstvo. Stretol Brandatimora v boji muža proti mužovi. Podarilo sa mu ho vziať za väzňa. Ale nedočkal sa súdu pred kráľovským dvorom, pred ktorý ho Minikin poslal. Zomrel od pýchy. Nebol schopný sa ani len pozrieť na seba, nie to ešte sa objaviť za týchto zmenených okolností pred princeznou Izabelou. Medzitým princ Fadas a všetci ďalší princovia, ktorí zostali v pozadí, sa vydali na zdolanie Ľadovej hory. Obávali sa, že princ Minikin sa ukáže taký úspešný i v tomto, takisto ako i v iných veciach. Keď sa Minikin vrátil z boja, sa o tom dozvedel s veľkou nechuťou. Samozrejme trávil s princeznou pekný čas, ale ona ho iba obdivovala a chválila za jeho galantné skutky. Zdalo sa, že k nemu necíti naozaj ani trošku lásky, ktorú si tak urputne želal. Všetkou útechou, ktorá sa mu dostala od jeho priateľa kokeršpaniela Mustu, bolo aspoň to, že ona naozaj neľúbila nikoho a s tým sa musel uspokojiť. Tak bol rozhodnutý, že nech sa deje, čo sa deje, nebude sa dlhšie zdržovať, ale predsa sa len pokúsi o veľké dobrodružstvo, za ktorým prišiel až z takej veľkej diaľky. Keď sa prišiel rozlúčiť s kráľom a kráľovnou, tí ho prosili, aby nešiel. Keďže sa práve dopočuli, že princ Fadas a všetci, ktorí ho sprevádzali, zahynuli v snehu. Lenže on trval na svojom. Izabela mu dala na rozlúčku pobozkať ruku s rovnakou pôvabnou ľahostajnosťou ako prvýkrát, keď sa stretli. Toto lúčenie sa odohralo pred celým kráľovským dvorom. Princ Minikin tu bol už veľmi obľúbený a pre všetkých veľkolepý, tak boli všetci rozhorčení nad chladnosťou, s akou k nemu princezná pristupovala.

            Napokon kráľ preriekol takto:

            „Princ, ty si ma neustále napĺňal darmi, ktoré som ti ani nestihol opätovať. Som ti veľmi vďačný za tvoje hodnotné služby. Preto som ti chcel darovať, a želá si to i princezná, plášť z kupolovej srsti (z kuny). Dúfam, že to neodmietneš!“ Princezná ho veľmi rada nosila. Nielenže ju v zime zahrieval, ale dodával jej pleti i nádherný odtieň a žiarivú farbu do vlasov. Akokoľvek, princezná sa vzdala tejto kožušiny a s roztomilou zdvorilosťou prosila princa Minikina, aby ju prijal ako dar od nej. Čo on s radosťou prijal. Vzal si so sebou túto kožušinu, zväzok dreva a polienok a bol sprevádzaný dvoma z päťdesiatich kokeršpanielov, ktorí tu zostali s ním, keď vojna skončila. A tak sa vybral na cestu. Cestou sa mu dostalo množstvo prejavov lásky a vďačnosti a priazne ľudí cez mestá, ktoré prechádzal. V poslednej dedine, cez ktorú prešiel, zanechal svojho koňa. Namáhavým krokom sa pustil krížom cez sneh, ktorý sa rozprestieral na všetky strany, až pokiaľ len oko dovidelo. Tu bol dohodnutý, že sa stretne s ďalšími štyridsiatimi ôsmimi kokeršpanielmi, ktoré ho prijali radostne a uistili ho, že nech sa deje, čo len chce, že ho budú všade nasledovať a verne mu slúžiť. Tak začali svoju cestu, oduševnení a plní nádeje. Nasledoval mierny svah, zložitý, ale ešte možný prejsť. Cesta sa im však skoro stratila z očí a jediným ich sprievodcom a ukazovateľom sa stala hviezda Polárka. Keď boli dosť unavení a prišiel čas na oddych, po menšom zaváhaní sa rozhodol vyskúšať svoj plán. Zobral zopár vetvičiek, ktoré si priniesol so sebou. Zasadil ich do zeme a posypal zázračným práškom, ktorý pozbieral na začarovanej lodi. K jeho veľkej radosti okamžite začali pučať a rásť. V neuveriteľne rýchly čas vyrástli vo veľkú pastvinu s množstvom perfektne narastených stromov, ktoré kvitli a plodili čerstvé ovocie. Takže mali k dispozícii všetko, čo potrebovali. Urobili ešte veľký oheň, aby sa všetci mohli zohriať. Princ poslal zopár kokeršpanielov na výzvedy po okolí. Mali veľké šťastie a podarilo sa im nájsť koňa naloženého potravinami, zapadnutého hlboko v snehu. Ony hneď zavolali svojich druhov a priniesli korisť triumfálne do tábora. Keďže sa skladala hlavne z keksov, žiaden kokeršpaniel z nich nešiel vtedy spať bez večere. Týmto spôsobom cestovali cez deň a bezpečne táborili v noci. Nikdy nezabudli zobrať so sebou zopár konárov, aby im zabezpečili jedlo a prístrešok. Prešli povedľa armád, ktoré sa vydali na nebezpečné dobrodružstvo. Všetci z nich tam boli tvrdo zmrznutí, bez akéhokoľvek života či pohybu. Princ Minikin striktne zakázal akýkoľvek pokus o ich rozmrazenie. Tak išli ďalej a ďalej, viac než tri mesiace, deň za dňom. Ľadová hora, ktorú videli pred sebou už dlhý čas, rástla pred nimi, a ako sa k nej približovali, tak bola stále väčšia a väčšia. Až napokon sa dostali až k jej úpätiu. Až ich zatriaslo pri pohľade na to, aká je vysoká a strmá. Ale vytrvalosťou a trpezlivosťou sa krčili jeden pri druhom. Urobili si táborák so zázračného dreva, bez ktorého by zahynuli v tuhej zime. Stáli pred bránami úžasného Ľadového paláca, ktorý bol na vrchu hory, kde sa nachádzalo v smrteľnom tichu a ľadovom spánku srdce Izabely. Teraz náročnosť sa stala nesmiernou, lebo keby si zobrali so sebou oheň, rozpustenie ľadovej steny, na ktorej bol postavený celý palác, by sa stalo nevyhnutným, čo by pre nich znamenalo, že by s prepadli hlboko dolu do snehu a celá štruktúra by im spadla rovno na hlavy. Tak opatrne a rýchlo prechádzali cez nádvoria a chodby, kým sa nenachádzali na úpätí obrovského trónu, kde na vankúši zo snehu ležal obrovský, brilantne žiarivý diamant, ktorý obsahoval srdce krásnej princeznej Izabely. Na najnižšom schode trónu bolo napísané ľadovými písmenami: „Ktokoľvek kto si a odvahou a cnosťou si dokázal získať srdce Izabely, pokojne si užívaj šťastie, ktoré si si zaslúžil.“

            Princ Minikin sa nahol dopredu. Mal dostatok sily, aby uchytil vzácny diamant, ktorý obsahoval všetko, čo on hľadal na svete predtým, ako padol v bezvedomí od vyčerpania na zasnežený vankúš. Ale jeho dobré kokeršpaniele nestrácali čas, aby ho prišli zachrániť. Náhlivo ho odniesli z haly. A chvíľu nato počuli praskanie ľadových blokov, ako sa Ľadový palác pomaly rúcal od nezvyklého prehriatia. Psy ho niesli až naspodok Ľadovej hory a neustále sa ho snažili oživiť a priviesť k vedomiu. Keď sa napokon prebral jeho radosť nad tým, že sa mu podarilo získať Izabelino srdce, ktoré teraz vlastnil, nepoznala hraníc.

            V plnej rýchlosti začali sledovať svoje stopy naspäť. Ale tentokrát šťastný princ nedokázal zniesť pohľad na porazených a sklamaných protivníkov, ktorých zmrznuté telá boli pozdĺž celej jeho triumfálnej cesty. Dal rozkazy svojim kokeršpanielom, aby spravili všetko preto, aby zahriali a roztavili ich na kosť zmrznuté telá a priviedli ich k životu. Ony boli v tom také úspešné, že každým dňom sa ich zástup zväčšoval. Takže keď prišli k dedine, kde nechal svojho koňa, už ho sprevádzalo päťsto zvrchovaných princov, a nespočetne veľa rytierov a šľachticov. On bol taký zdvorilý a skromný, že všetci ho nasledovali ochotne a úzkostlivý mu urobiť tú česť. Ale on bol taký šťastný a blažený, že našiel konečne pokoj a mier s celým svetom. Zanedlho nato stretol Mustu, ktorý mu prišiel povedať o náhlej a báječnej zmene, ktorá sa stala princeznej. Tá začala byť nežná, romanticky zádumčivá a nehovorila o ničom inom ako môj drahý princ Minikin. Hovorila, ako sa obáva o ťažkostiach osudu, ktorými pravdepodobne prechádza. Ako sa obáva, že trpí. Rozpráva o svojom sužovaní sa kvôli nemu. A to zakaždým doplnila zaľúbenými výrazmi tváre, čo veľmi pohladilo na duši princa a potešilo. Vtedy došiel i kuriér, ktorý niesol blahoželania od kráľa a kráľovnej, ktorí sa práve dopočuli o jeho úspešnom návrate. Dokonca mu poslala i sama Izabela zdvorilý kompliment. Princ poslal Mustu naspäť k nej. Ten bol vítaný s radosťou, lebo nebol však on jej milencov dar?

            Napokon sa cestovatelia dosiahli hlavné mesto, kde boli prijatý s kráľovskou veľkoleposťou. Farda Kinbras a Birbantína objali princa Minikina a vyhlásili, že ho považujú za ich dediča a budúceho manžela princeznej. Na čo on odpovedal, že mu bude veľkou cťou. Potom ho prijala do svojej prítomnosti princezná, ktorá sa po prvýkrát, ako jej pobozkal ruku, začervenala a nevedela nájsť správne slovo, čo povedať. Ale princ sa hodil vedľa nej na kolená, v ruke držal obrovský diamant a povedal:

            „Madam, toto bohatstvo je tvoje. Keďže žiadne z nebezpečenstiev a náročností, ktorým som podstúpil neboli dostatočne veľké, aby som si to zaslúžil.“

            „Ach, princ,“ povedala, „ak si to vezmem, bude to len kvôli tomu, aby som ti ho zase dala späť, lebo už skutočne patrí tebe.“

            V tomto momente prišli kráľ a kráľovná. Vyrušili ich a pýtali sa ich všetky možné, predstaviteľné otázky. A veľmi často tie isté znovu a znovu. Zdalo sa, že vždy tam jedna vec ohľadom celej udalosti zostala nezodpovedaná. Princ až neskôr si uvedomil, že otázka, ktorú vtedy nedostal, a potom sa ho pýtali tisícky ľudí, bola:

            „A nenašiel si to srdce príliš studené?“

            Kráľ prišiel požiadať princa Minikina a princeznú, aby ho nasledovali do snemovne na zasadanie rady, čo aj urobili. Nevedeli však, že sa tam chystá predstaviť princa, ako svojho zaťa a nástupcu, všetkým šľachticom, ktorí tam boli zhromaždení. Ale Minikin si všimol jeho úmysel a žiadal o povolenie, aby mohol prehovoriť ako prvý. Rozpovedal celý svoj príbeh, dokonca aj fakt, že veril, že je roľníckym synom. Sotva dokončil svoje rozprávanie, keď sa obloha zatiahla čiernymi mračnami a uderil hrom spolu s bleskom. V žiare svetla sa zrazu objavila dobrá víla Genesta. Obrátila sa k princovi Minikinovi a povedala mu:

            „Ja som s tebou spokojná, keďže si preukázal nielen odvahu, ale i dobré srdce.“ Potom hovorila ku kráľovi Fardovi Kinbrasovi. Informovala ho o skutočnom živote princa a ako bola rozhodnutá dať princovi výchovu, o ktorej vedela, že bude najlepšia pre človeka, ktorý má riadiť ostatných. Princovi dodala:

            „Už si našiel výhodu toho, že čo to znamená mať verného priateľa. A teraz budeš mať to potešenie vidieť kráľa Bajarda a jeho poddaných, ako znovunadobudnú svoju prirodzenú podobu za odmenu, že ti urobili láskavosť.“

            Vtedy prišiel voz ťahaný orlami, na ktorom, ako sa ukázalo, sedeli pochabí kráľ a kráľovná, princovi rodičia. Objali svojho dlho strateného syna s veľkou radosťou. Boli veľmi prekvapení, že ho naozaj našli pokrytého kožušinou! Zatiaľ čo hladkali Izabelu a stískali jej ruky, čo je obľúbená forma prejavu lásky pochabých ľudí, priblížilo sa k nim so všetkých strán veľké množstvo vozov, v ktorých boli víly.

            „Vaša Výsosť, Sire,“ povedala Genesta Fardovi Kinbrasovi, „dovolila som si vymenovať váš kráľovský dvor za miesto stretnutia všetkých víl, ktoré si našli čas a mohli prísť. A dúfam, že tu budeme môcť urobiť veľký bál, ktorý mávame raz za sto rokov pri takýchto príležitostiach.“

            Kráľ, ktorý uznal za vhodné mať tú česť, aby sa tak stalo, bol zaraz zmierený s Gorgonzolou. A obaja potom spoločne otvorili bál. Víla Marsontína obnovila svoje prirodzené podoby kráľovi Bajardovi a všetkým jeho poddaným. On sa tam objavil ešte raz ako pekný kráľ, ako si všetci želali vidieť. Jedna víla okamžite vyslala svoj voz pre kráľovnú Korenistých ostrovov. Ich svadba sa konala v tom istom čase ako tá princa Minikina a krásnej a pôvabnej Izabely. Potom žili spolu šťastne celé svoje životy. Ich veľké kráľovstvá sú súčasne rozdelené medzi ich deti.

            Princ z vďačnej spomienky na prvý dar princeznej prepožičal nosiť Izabelino meno – Sabella – pre najkrajšie zvieratá kuny. A preto kunu niekedy voláme v angličtine ‚sable‘ – čo znamená svätec.

            [@ Comte de Caylus]