3*12*083 Čarovný prsteň **(2,2k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden mladý muž s menom Rozimond, ktorý bol taký dobrý a rúči, ako bol jeho starší brat Bramindo škaredý a zlomyseľný. Ich matka nenávidela svojho staršieho syna a mala oči len pre mladšieho. To vyvolalo u Braminda žiarlivosť a vytvoril strašný príbeh, aby zruinoval svojho brata.

            Povedal svojmu otcovi, že Rozimond má vo zvyku navštevovať suseda, ktorý bol ich rodinným nepriateľom, a že mu prezrádzal všetko, čo sa dialo v dome. Dokonca, že snoval otrávenie ich otca.

            Otec sa náramne rozzúril a mlátil mladšieho syna, až pokým z neho krv netiekla. Potom ho zamkol v pivnici ako väzňa, kde ho držal tri dni bez jedla. Po troch dňoch ho vyhodil z domu a vyhrážal sa mu zabitím, ak sa niekedy vôbec vráti domov späť. Matka sa cítila mizerne. Nerobila nič iné, len plakala, ale neodvážila sa nič povedať.

            Mládenec opustil svoj domov so slzami v očiach. Nevedel, kam má ísť. Dlhé hodiny sa túlal, až prišiel k hustému lesu. Noc ho zastihla na úpätí veľkej skaly. Zaspal na brehu z machu. Tam ho uspávala hudba malého potôčka.

            Keď sa zobudil, už svitalo. Uvidel pred sebou krásnu ženu usadenú na sivom koni, ktorý mal na sebe zlaté ozdoby. Vyzerala, že sa chystá na poľovačku.

            „Nevidel si náhodou ísť okolo jeleňa a nejakých loveckých psov?“ spýtala sa.

            „Nie, madam,“ odpovedal.

            Potom dodala: „Vyzeráš nešťastný, čože je vo veci? Vezmi si tento prsteň, ktorý ťa urobí najšťastnejším a najmocnejším mužom, ak ho použiješ na dobré účely. Ak otočíš diamant dovnútra, urobí ťa neviditeľným. Ak ho otočíš dovonka, budeš zase viditeľný. Ak ho dáš na svoj malíček, budeš vyzerať ako kráľov syn, ktorý bude mať so sebou i kráľovský sprievod. Ak si ho dáš na prstenník, nadobudneš zase svoju vlastnú podobu.“

            Vtedy si mladý muž uvedomil, že sa rozpráva s vílou. Keď skončila, prudko vyrazila do lesa. Mládenec bol vo veľkom vytržení a chcel vyskúšať prsteň. Okamžite sa vrátil domov. Zistil, že víla hovorila pravdu. Všetko mohol vidieť a počuť, zatiaľ čo jeho nikto nevidel. Mohol sa kľudne pomstiť bratovi, keby chcel. Ale nepovedal nikomu, okrem svojej matky, že aké zvláštne veci sa mu stali. Potom si dal čarovný prsteň na malíček a objavil sa ako kráľov syn, ktorého sprevádzalo dobre chovaných sto koní, spolu aj s dôstojníkmi v bohatom oblečení.

            Jeho otec bol veľmi prekvapený, že vidí vo svojom pokojnom malom dome kráľovho syna a cítil sa dosť zahanbený, lebo nevedel správne spôsoby, ako sa má správať pri takejto príležitosti.  Potom sa ho Rozimond spýtal, že koľko synov má.

            „Dvoch,“ odpovedal.

            „Želám si ich vidieť,“ povedal Rozimond. „Hneď po nich pošli. Veľmi rád by som ich zobral na kráľovský dvor, aby si zaopatrili pre seba bohatstvo.“

            Otec váhal, potom odpovedal: „Tu je starší, ktorého mám tú česť predstaviť Vašej Výsosti.“

            „Ale kde je mladší? Želám si, aby som ho tiež videl,“ trval na tom Rozimond.

            „On tu nie je,“ povedal otec. „Musel som ho potrestať za jeho chybu a on utiekol preč.“

            Vtedy Rozimond odpovedal: „Mal si mu ukázať, čo je správne, a nie ho potrestať. Akokoľvek, starší pôjde so mnou. A čo sa teba týka, nasleduj týchto dvoch strážcov, oni ťa zavedú na miesto, na ktoré im prikážem.“

            Tak dvaja strážcovia odviedli otca a víla, o ktorej sme už počuli, ho našla v lese a zmlátila ho zlatým brezovým prútom. Hodila ho do hlbokej, tmavej jaskyne, kde ležal ako začarovaný. „Lež tam,“ povedala, „až dokedy ťa tvoj syn nepríde znovu vziať.“

            Medzitým jeho syn Rozimond vošiel do kráľovského paláca. Prišiel práve vtedy, keď skutočný princ sa tam nenachádzal. On sa plavil ďaleko preč na vzdialený ostrov, ale v plachtách mala loď nepriaznivý vietor a stroskotal na neznámom pobreží, kde ho zajali divosi. Rozimond sa predstavil na dvore v podobe princa, ktorého všetci oplakávali. Povedal im, že keď už zomieral, bol zachránený nejakými obchodníkmi. Jeho návrat predstavoval pre všetkých veľkú radosť. Kráľa to tak premohlo, že nebol schopný slova a svojho syna len objal. Kráľovná bola ešte viacej potešená a slávnosti sa konali pocelom kráľovstve.

            Jedného dňa falošný princ povedal svojmu skutočnému bratovi: „Bramindo, vieš veľmi dobre, že som ťa sem doviedol z tvojej rodnej dediny, aby si zarobil bohatstvo. Ale zistil som, že si veľký klamár a že tvojím klamstvom si zapríčinil všetky ťažkosti svojmu bratovi Rozimondovi. On sa tu ukrýva a ja si želám, aby si si vypočul jeho výčitky.“

            Braminda až zatriaslo pri týchto slovách. Hodil sa princovi k nohám a priznal sa k svojmu zločinu.

            „To nestačí,“ povedal Rozimond. „Tvojmu bratovi sa musíš priznať a ja si želám, aby si ho požiadal o ospravedlnenie. Bude veľmi štedrý, ak ti ho udelí. To bude viacej, ako si zaslúžiš. Je v mojej predsieni, kde ho teraz môžeš nájsť. Ja sa stiahnem do ďalšej izby, aby som vás nechal osamote.“

            Bramindo bol naplnený hanbou, hneď ako uvidel tvár svojho brata. Prosil ho o prepáčenie a sľúbil, že odčiní svoju chybu. Rozimond ho objal so slzami v očiach. Zaraz mu odpustil a dodal: „Som s kráľom v dobrom priateľstve. Záleží na mne, že či ti dajú odťať hlavu alebo či zvyšok života stráviš vo väzení. Ale ja si želám, aby som bol k tebe taký dobrý, aký si ty bol ku mne zlomyseľný.“ Bramindo, zmätený a zahanbený, počúval jeho slová bez toho, že by sa odvážil zdvihnúť svoj zrak alebo mu pripomenul, že je jeho brat. Po tomto Rozimond povedal, že ide na tajnú cestu, aby sa zosobášil s princeznou, ktorá žije v susednom kráľovstve. V skutočnosti išiel iba pozrieť svoju matku, ktorej povedal všetko, čo sa stalo na kráľovskom dvore. Dal jej nejaké peniaze, ktoré potrebovala, lebo kráľ mu dovolil vziať si, čo sa mu len zapáčilo. Aj tak však bol vždy dosť opatrný, aby nezneužil jeho povolenie. Práve vtedy vypukla strašná vojna medzi jeho kráľom a susedným vládcom, ktorý bol veľmi zlý muž a nikdy nedodržal slovo. Rozimond išiel rovno do paláca zlomyseľného kráľa. Pomocou svojho prsteňa bol schopný byť prítomný pri všetkých zasadnutiach rady. Naučil sa všetky ich taktiky. Takže im vedel predísť a zmariť ich. Viedol armádu proti zlomyseľnému kráľovi a porazil ho vo víťaznej bitke. Hneď bol nastolený mier za podmienok, ktoré boli voči všetkým spravodlivé.

            Kráľ sa teda rozhodol, že zosobáši mladého muža s princeznou, ktorá bola následníkom a dedičom susedného kráľovstva. Okrem toho bola krásna ako deň. Ale jedno ráno, ako Rozimond poľoval v lese, kde po prvýkrát stretol vílu, sa zrazu pred ním objavila jeho dobrodinka. „Vezmi na pozornosť,“ povedal mu prísnym tónom, „aby si sa nezosobášil s nikým, kto verí, že si princ. Nesmieš nikoho oklamať, lebo to je správne a spravodlivé. Choď a vyhľadaj ho na vzdialenom ostrove. Zošlem ti vietor do tvojich plachiet, ktorý ťa zavedie k nemu. Ponáhľaj sa ponúknuť svoju službu svojmu pánovi. Hoci je to proti tvojim ambíciám, priprav sa, ako čestný muž, vrátiť sa do svojej prirodzenej podoby. Ak tak neurobíš budeš zlomyseľný a nešťastný a ja ťa ponechám tvojim pôvodným ťažkostiam.“

            Rozimond si vzal rady k srdcu. Vyhlásil, že ide na tajnú misiu do susedného štátu. Nalodil sa na palubu lode a vietor ho odniesol až na ostrov, kde mu víla povedala, že nájde skutočného princa. Tento nešťastný mladý muž bol držaný ako zajatec domorodými divochmi. Musel pre nich strážiť ich ovce. Rozimond sa stal neviditeľným a išiel ho hľadať na pastviny, kde sa staral o svoje stádo oviec. Zakryl ho svojím plášťom a vyviedol ho z rúk jeho krutých pánov. A tak ho priniesol späť na loď. Ďalší vietor, ktorý mu poslala víla, nadul plachty a spoločne obaja muži prišli späť pred kráľa.

            Rozimond začal hovoriť ako prvý: „Ty si mi veril, že som tvoj syn. Ale ja nie som ním. Avšak tvojho syna som ti priniesol späť.“ Kráľ naplnený úžasom sa obrátil na svojho skutočného syna a spýtal sa ho: „Nebol si to snáď ty, môj syn, ktorý dobyl nepriateľské vojská a získal pre nás také slávne víťazstvo a mier? Alebo je pravdou, že si stroskotal a bol zajatcom, a že ťa Rozimond zachránil?“

            „Presne tak, môj otec,“ odpovedal princ. „To on ma vyhľadal a vyslobodil zo zajatia. Jemu vďačím za to, že ťa môžem znovu vidieť. A to bol on, ktorý získal pre teba to slávne vojenské víťazstvo.“

            Kráľ sotva veril svojim ušiam. Ale Rozimond otočil prsteň a objavil sa pred ním v podobe princa. Kráľ uprene hľadel na dvoch mladých mužov, ktorí obaja vyzerali ako jeho syn. Potom Rozimondovi ponúkol nesmiernu odmenu za jeho služby, ktorú on odmietol. Jedinou láskavosťou, ktorú si želal, bolo, aby udelil jeho bratovi Bramindovi jednu z pozícií na kráľovskom dvore. Lebo sa obával, že šťastie sa môže zvrtnú a že doplatí na ľudskú závisť a svoje vlastné slabosti. On si želal ísť do svojej rodnej obce ku svojej matke a venovať svoj čas obrábaniu pôdy.

            Jedného dňa, ako sa potuloval po lese, stretol vílu, ktorá mu ukázala jaskyňu, v ktorej bol uväznený jeho otec. Povedala mu slová, ktoré musí použiť, aby ho oslobodil. Radostne si ich opakoval, lebo vždy túžil po tom, priviesť starého muža späť a urobiť jeho posledné dni života šťastnými. Rozimond sa tak stal dobrodincom celej svojej rodiny. Mal potešenie robiť dobro pre tých, ktorí mu predtým želali zlo. Čo sa týka kráľovského dvora, všetko čo žiadal, bola voľnosť žiť ďaleko od jeho korupcie. Obával sa, že bude chcieť použiť prsteň na znovuzískanie svojho strateného miesta vo svete. Rozhodol sa teda, že ho vráti víle. Mnoho dní ju vyhľadával po celom lese, až ju napokon našiel. Ako držal v ruke prsteň, jej povedal: „Chcem ti vrátiť späť dar, taký nebezpečný, ako je mocný, lebo sa obávam, že ho použijem nesprávne. Nebudem sa cítiť nikdy v bezpečí, až dokedy si nebudem istý, že je pre mňa nemožné opustiť svoju samotu a uspokojovať moje vášne.“

            Zatiaľ čo sa Rozimond snažil vrátiť prsteň víle, Bramindo, ktorý sa nenaučil žiadnu lekciu zo svojej skúsenosti, robil si všetko, čo sa mu zapáčilo. Dokonca sa pokúšal presvedčiť princa, ktorý sa už nedávno stal kráľom, aby zle zaobchádzal s jeho bratom Rozimondom. Ale víla, ktorá o všetkom vedela, keď ju prosil, aby prijala od neho prsteň, mu povedala:

            „Tvoj zlomyseľný brat robí čo najviacej, ako sa len dá, aby nakazil myseľ kráľovi a poštval ho proti tebe, aby ťa zruinoval. Je nutné, aby bol potrestaný a potom musí zomrieť. Aby zničil sám seba, mu dám ten prsteň.“

            Rozimond plakal pri týchto slovách a opýtal sa:

            „Čo myslíš tým, dať mu prsteň ako trest? On ho použije len na to, aby všetkých prenasledoval a stal sa vládcom.“

            „Tie isté veci,“ povedala víla, „sú pre niekoho ozdravujúcou medicínou a zároveň smrteľným jedom pre iného. Bohatstvo je zdrojom všetkého zla pre prirodzene zlomyseľných ľudí. Ak si želáš potrestať darebáka, prvou vecou, ktorú mu treba dať, je moc. A uvidíš, že tá sa mu stane lanom, na ktorom sa obesí.“

            Ako mu toto povedala, zmizla a išla rovno do paláca, kde našla Braminda zamaskovaného v roztrhaných handrách starej ženy. Hneď ho oslovila týmito slovami:

            „Vzala som tento prsteň z rúk tvojho brata, ktoré som ho požičala. Pomocou neho získal slávu. Teraz ho dávam tebe. Buď opatrný s tým, ako s ním naložíš.“

            Bramindo odpovedal so smiechom:

            „Určite nepôjdem v stopách môjho brata, ktorý bol dosť bláznivý na to, aby priniesol naspäť princa namiesto toho, aby vládol na jeho mieste.“ A hneď aj začal plniť svoje slová. Jediné, čo ho zaujímalo, bolo odhaliť rodinné tajomstvá a zradiť ich. Kvôli tomu zabíjal ľudí a robil podobné zverstvá. Len aby sa mohol nezákonne obohatiť. Všetky tieto zločiny sa vôbec nedali vystopovať. Naplnili ľudí veľkým strachom. Kráľ, keď videl toľko verejných i súkromných záležitostí vystavených pred verejnosť, bol šokovaný a zmätený ako nikto. Až napokon Bramindovo veľké, rýchlo nadobudnuté bohatstvo a jeho očividná drzosť začali byť nápadné. Kráľ ho podozrieval, že vlastní ten čarovný prsteň. Za účelom, aby zistil pravdu, podplatil cudzinca, ktorý práve prišiel na kráľovský dvor. Bol jedným členom národa, s ktorým bol kráľ neustále vo vojne. Dohodol sa s ním, že sa nenápadne v noci dostane k Bramindovi a ponúkne mu česť a neslýchanú odmenu, ak prezradí štátne tajomstvá.

            Bramindo všetko prisľúbil a prijal aj prvú platbu za svoj zločin. Vychvaľoval sa tým, že má prsteň, ktorý ho urobí neviditeľným a že jeho pomocou sa dostane do najtajnejších miest. Ale jeho triumf trval krátko. Nasledujúci deň bol na rozkaz kráľa chytený. Prsteň mu zobrali. Prehľadali ho. Našli uňho dokumenty, ktoré prezrádzali jeho zločiny. Hoci Rozimond osobne prišiel žiadať o to, aby jeho bratovi udelili milosť, tá bola zamietnutá. Tak Bramindo bol odsúdený na smrť. Prsteň bol preňho taký osudový, ako bol pre jeho brata užitočný.

            Na útechu Rozimonda za nešťastný osud Braminda, kráľ mu vrátil čarovný prsteň, ako neoceniteľnú perlu. Nešťastný Rozimond sa na to nepozeral rovnakým spôsobom. Prvou vecou, ktorú urobil na ceste domov, bolo, že vyhľadal v lese vílu.

            „Tu je tvoj prsteň,“ povedal. „Skúsenosť môjho brata ma donútila pochopiť veľa vecí, ktoré som predtým nevedel. Nechaj si ho. Viedol len ku skaze. Ach! Bez neho by bol teraz nažive. Môj otec a matka by sa nemuseli v ich starom veku klaňať zemi, kde je pochovaný, s hanbou a žiaľom! Možnože by bol veľmi múdry a šťastný, keby nemal šancu uspokojiť svoje želania! Och! Aké nebezpečné je mať viacej moci ako zvyšok sveta! Vezmi si späť svoj prsteň. Prináša len zlo a nešťastie každému, kto ho vlastní. Len toľko ťa prosím, urob mi jednu láskavosť. Nikdy ho nedaj nikomu, kto mi je drahý.“

            @[Fenelon]