3*13*084 Škatuľka tabatierka **(1,7k)

Ako sa často stáva na tomto svete, žil raz jeden mladý muž, ktorý strávil celý svoj čas cestovaním. Jedného dňa, ako si tak vykračoval, našiel pred sebou na zemi tabatierku, škatuľku na šnupavý tabak. Zodvihol ju a otvoril. Tabatierka sa ho spýtala v španielskom jazyku: „Čo chceš?“ Bol veľmi vystrašený, ale ju nezahodil. Len ju poriadne zatvoril a vložil si ju do vrecka. Potom pokračoval vo svojej ceste ďalej a ďalej. Ako tak šiel, pomyslel si: „Ak mi to vraví – Čo chceš? – mal by som si dobre rozmyslieť, čo poviem tentokrát.“ Tak vybral tabatierku, otvoril ju a tá sa znovu spýtala: „Čo chceš?“ „Môj klobúk plný zlata,“ odpovedal mladík. A okamžite mal klobúk plný zlata.

            Náš mladý muž sa cítil akoby očarovaný. Odvtedy mal všetkého nadostač. Tak cestoval ďalej a ďalej, cez hustý les, až napokon prišiel ku krásnemu zámku. Na zámku žil kráľ. Mladý muž chodil okolo zámku sem a tam. Vôbec si nevšímal, kto sa naňho pozerá. Napokon ho spozoroval kráľ a spýtal sa ho, že čo tam robí. „Len som si prezeral tvoj zámok.“ „Chcel by si mať taký istý, všakže?“ Mládenec mu neodpovedal, ale keď sa zotmelo, vytiahol tabatierku, otvoril na nej vrchnák a tá sa ho spýtala: „Čo chceš?“ „Postav mi zámok s dosiek zo zlata a s dlaždicami a škridlami z diamantov, a nech je všetok nábytok zo striebra a zo zlata.“ Sotva to dopovedal a ten stál rovno pred ním, presne oproti kráľovskému palácu. Bol postavený presne tak, ako prikázal. Keď sa kráľ zobudil, akoby onemel pri pohľade na veľkolepý dom žiariaci a odrážajúci lúče slnka. Služobníci nevedeli robiť svoju robotu a prestať naň od prekvapenia uprene hľadieť. Kráľ sa vyobliekal a išiel pozrieť mladého muža. Ten mu povedal, že je veľmi mocný princ a že by mohli spoločne prebývať v jednom alebo druhom dome. Kráľ mu hneď ponúkol za manželku svoju dcéru. Tak všetko napokon skončilo tak, ako si kráľ želal. Mladý muž sa zosobášil s princeznou a žili spolu šťastne v paláci zo zlata.

            Lenže kráľova manželka žiarlila na šťastie mladého muža jej vlastnej dcéry. Princezná povedala matke o tabatierke, ktorá im dala všetko, čo len chceli. Kráľovná podplatila slúžku, aby ukradla tabatierku. Všimla si pozorne, kde ju odkladajú každú noc. A jedného večera, keď všetci už spali, tá žena ju ukradla a priniesla ku svojej pani. Ach, aká šťastná bola kráľovná! Otvorila vrchnák a tabatierka sa jej opýtala: „Čo chceš?“ Ona hneď odpovedala: „Chcem, aby si premiestnila mňa, môjho manžela, mojich služobníkov a tento nádherný palác zo zlata na druhú stranu Červeného mora, ale moju dcéru a jej manžela nechaj tu.“

            Keď sa mladý pár zobudil, našli sa v starom zámku a bez tabatierky. Hľadali ju hore i dole, ale úplne márne. Mladý muž uvážil, že nesmú strácať čas. Vysadol na koňa a naplnil si vrecká zlatom, koľko len dokázal odniesť. Išiel na koni dlhú, dlhú cestu, ale hľadal tabatierku vo všetkých okolitých krajinách úplne zbytočne. Veľmi skoro sa mu minuli všetky jeho peniaze. Ale stále pokračoval v ceste. Koľko len jeho kôň vládal, šiel si svojou cestou a popri ceste žobral o stravu.

            Niekto mu poradil, že sa musí porozprávať so samotným Mesiacom, lebo Mesiac cestuje ďaleko, vidí kraje nepoznané a možnože by mohol niečo o tom vedieť. Tak šiel ďalej a ďalej, až napokon po dlhej ceste prišiel až na územie Mesiaca. Tam našiel malú starú ženu, ktorá sa ho spýtala: „Čože tu robíš? Môj syn Mesiac jedáva všetky živé veci, ktoré vidí. A ak si dosť múdry, pôjdeš rýchlo preč bez toho, žeby si pokračoval čo i len o kúsok ďalej.“ Ale mladý muž sa nedal odradiť a vyrozprával jej celý svoj smutný príbeh, ako sa mu dostala do vlastníctva zázračná tabatierka a ako mu ju ukradli. A že teraz mu už nič nezostalo. Je oddelený od svojej manželky a všetkého má nedostatok. Povedal, že dúfa, že možnože jej syn, ktorý cestuje tak ďaleko, niekde zazrel palác celý zo zlata a diamantov, zariadený strieborným a zlatým nábytkom. Ako vyriekol posledné slová, práve vošiel Mesiac a povedal: „Cítim tu smrteľníka, jeho mäso a krv.“ Ale jeho matka mu povedala, že to je len jeden nešťastný muž, ktorý všetko stratil. Že prišiel za ním z ohromnej diaľky, aby sa s ním poradil. Povzbudila mladého muža, aby sa nebál a prišiel k nemu a ukázal sa. Tak smelo vyšiel k Mesiacu. Spýtal sa ho, že či náhodou nevidel niekde zámok celý zo zlata a diamantov, zariadený strieborným a zlatým nábytkom. Že raz tento veľkolepý dom patril jemu, ale mu ho ukradli. Mesiac mu povedal, že nikde taký zámok nevidel, ale že Slnko cestuje oveľa ďalej než on a že by spravil lepšie keby šiel za ním a opýtal sa ho.

            Tak mladý muž odišiel. Šiel a šiel si svojou cestou, kam ho len kôň vládal odniesť. Cestou žobral o stravu. Cválal ďalej a ďalej. Tak či onak, sa mu predsa len podarilo dostať na pôdu, kde bývalo Slnko. Tam našiel malú starú ženu, ktorá sa ho spýtala: „Čo tu robíš? Azda si nepočul, že môj syn jedáva smrteľníkov?“ Ale on odpovedal, že nie. A že preč nepôjde, lebo mu je mizerne tak veľmi, že mu je jedno či zomrie alebo nie. Pretože stratil všetko. Hlavne svoj nádherný palác, akému nie je páru vo svete, pretože je celý zo zlata a diamantov, a nábytok má zo samého striebra a zlata. Že ho hľadá už veľmi dlho a ďaleko, a že na celej zemi nie je nešťastnejšieho muža, ako je on. Tak starej žene pri tých slovách zmäklo srdce a súhlasila s tým, že ho ukryje.

            Keď prišlo Slnko, vyhlásilo, že cíti krv smrteľníka a že si ho dá na večeru. Ale jeho matka mu vyrozprávala žalostný príbeh o mizernom úbožiakovi, ktorý všetko stratil a prišiel až z veľkej diaľky, aby ho požiadal o pomoc. Tak napokon Slnko sľúbilo, že si ho vypočuje.

            Mladý muž vyšiel zo svojej skrýše a prosil Slnko, aby mu povedalo, že či počas svojich ciest nevidelo niekde jeho palác, ktorý nie je nikde inde na celom svete, lebo tento je celý zo zlata a diamantov, a nábytok ma zo samého zlata a striebra.

            Slnko mu povedalo, že nie, ale že je možné, že ho Vietor mohol niekde uvidieť, pretože on vojde všade, do každého kúta na zemi a vidí všetko, čo nikto iný nikdy nevidel. Ak ho niekto niekde zazrel, tak to bude určite Vietor.

            Tak sa nešťastný muž znovu vydal na cestu. Cválal tak rýchlo, ako ho len jeho kôň bol schopný odniesť. Počas cestovania žobral o stravu, až napokon, tak či onak, sa mu podarilo dostať až tam, kde býval Vietor. Našiel tam malú starú ženu, ktorá bola zaneprázdnená naplňovaním veľkých sudov vodou. Spýtala sa ho, že čo mu to vošlo do hlavy, že tam prišiel, pretože jej syn jedol všetko živé, čo mu len vošlo do cesty. A že za chvíľku príde vo veľmi zlej nálade. Takže mladý muž by najlepšie spravil, keby sa odtiaľ rýchlo pobral preč. Ale on odpovedal, že je taký nešťastný, že už mu vôbec na ničom nezáleží, ani keby bol zjedený. Potom jej povedal, že mu ukradli jeho palác, ktorému sa nijaký iný na svete nevyrovná, ani všetkému, čo v ňom je. Že sa túla po celom svete v nádeji, že ho raz nájde. A že to bolo Slnko, ktoré ho poslalo, aby sa poradil s Vetrom. Tak ho ukryla pod schodisko. Skoro nato počuli, ako z južnej strany prichádza Vietor. Smädný to bol riadne, ale nečakal na vodu a hneď preriekol kus svojej matke, že cíti krv smrteľníka. A že lepšie urobí, ak mu ho hneď prinesie a pripraví, aby ho mohol zjesť. Ale ona vyzvala svojho syna, aby jedol a pil to, čo mal pripravené pred sebou. Pritom mu povedala, že tam je len nešťastný mladý muž, ktorého bolo treba ľutovať, a že Slnko mu ušetrilo život, aby sa mohol ísť poradiť s Vetrom. Vtedy pred neho priviedla mladého muža, ktorý vysvetlil, ako hľadá svoj palác a že nikto na svete mu nebol schopný povedať, kde by sa mohol nachádzať. Tak prišiel po radu až k samotnému Vetru. Muž k tomu dodal, že bol hanebne okradnutý o palác, celý zo zlata a diamantov, s nábytkom so samého zlata a striebra. Potom sa Vetra spýtal, že či nevidel taký palác na svojich potulkách po svete.

            Vietor mu odpovedal, že áno. Že vraj celý deň fúkal z jednej i druhej strany okolo neho a nebol pritom schopný pohnúť jedinou škridlou. „Och, prosím ťa, povedz mi, kdeže je,“ zvolal mladý muž. „Je to veľmi ďaleko,“ odpovedal Vietor, „až na druhej strane Červeného mora.“ Ale nášho cestovateľa to neodradilo. Už bol zvyknutý na dlhú cestu. Cestoval až príliš ďaleko, preňho nebolo cesty späť.

            Tak sa znovu vydal na ďalšiu cestu. Tak či onak sa mu podarilo dostať až do tej vzdialenej zeme. Tam sa spytoval, že či nepotrebujú záhradníka. Bolo mu povedané, že hlavný záhradník na zámku práve odišiel a že možnože by mohol dostať jeho miesto. Mladý muž nestrácal čas. Vošiel rovno na zámok a spýtal sa, že či ho nezamestnajú ako záhradníka. Aký šťastný bol, keď súhlasili ho zamestnať! Teraz trávil väčšinu času klebetením so služobníctvom o bohatstve ich pánov a o báječných veciach, ktoré mali v dome. Spriatelil sa jednou zo slúžok, ktorá mu povedala o tabatierke. Prehovoril ju, aby mu ju ukázala. Jedného večera sa jej podarilo mu ju doniesť. Mladý muž pozorne sledoval, kde ju ukryla, na tajné miesto v spálni svojej pani.

            Nasledujúcu noc, keď všetci tuho spali, sa zakradol do vnútra a vzal odtiaľ tabatierku. Akú radosť ten mal, keď ju otvoril a tá sa ho opýtala, ako v minulosti: „Čo chceš?“ On odpovedal: „Čo chcem? Čože chcem? Chcem, aby si ma vzala aj s mojím palácom na staré miesto a čo sa týka kráľa, kráľovnej a ich služobníctva, aby boli utopení v Červenom mori.“ Sotva to dopovedal, sa ocitol so svojím palácom naspäť u svojej manželky, zatiaľ čo všetci obyvatelia paláca ležali na dne Červeného mora.

            [@ Sebillot]