3*14*085 Zlatý drozd **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden veľký lord, ktorý mal troch synov. Zrazu veľmi ochorel. Preto poslal po rôznych doktorov a felčiarov, ale žiaden z nich nevedel prísť na to, akou chorobou trpí, a ani mu trochu uľaviť od nej. Napokon prišiel k nemu jeden zahraničný lekár, ktorý vyhlásil, že jedine Zlatý drozd dokáže vyliečiť tohto chorého muža.

Tak starý lord poslal svojho najstaršieho syna hľadať tohto báječného vtáka. Prisľúbil mu veľké bohatstvá, ak sa mu podarí nájsť a priniesť domov toho Zlatého drozda.

Mladý muž sa teda vydal na cestu. Skoro prišiel na miesto, kde sa stretávali štyri cesty. Nevedel, ktorou sa má ďalej vybrať. Nuž vyhodil čiapku do vzduchu a bol rozhodnutý, že sa vyberie cestou, na ktorú sa čiapka otočí. Tak aj urobil. Potom, ako cestoval dva alebo tri dni, sa od zdĺhavej chôdze unavil. Vôbec nevedel kam a ako dlho má ísť. Na svojej ceste zastavil v jednej krčme, ktorá bola plná kúzelníkov. Objednal si niečo na jedenie a na pitie.

„Na môj veru,“ povedal, „je to úplná pochabosť mrhať mojím časom poľovaním za nejakým vtákom. Môj otec je už dosť starý. Keď zomrie, zdedím po ňom všetok jeho majetok.“

Potom, ako starý muž nejaký čas trpezlivo čakal, poslal svojho druhého syna hľadať Zlatého drozda. Mladík sa vybral tým istým smerom, ako jeho brat. Keď prišiel na tú istú križovatku, tiež si hodil čiapku, že ktorým smerom má ísť. Čiapka mu ukázala tú istú cestu, ako jeho bratovi. Cestoval nejaký čas, až prišiel tam, kde zostal jeho brat. Starší, ktorý sa vykláňal z okna hostinca, zavolal naňho, aby tam zostal spolu s ním a zabával sa tam.

„Áno, máš pravdu,“ odpovedal mu mládenec. „Ktovie, či by som vôbec niekedy našiel Zlatého drozda, aj keby som prehľadal kvôli tomu celý šíri svet. Prinajhoršom, ak starý muž zomrie, zdedíme po ňom jeho majetok.“

Vošiel do krčmy a dvaja bratia sa spolu zabávali a hostili. Až napokon minuli všetky svoje peniaze. Dokonca sa i zadlžili hostinskému. Ten ich tam potom držal nasilu, pokým nebudú schopní splatiť dlžobu.

Na rade bol najmladší syn. Ten tiež prišiel na miesto, kde boli jeho bratia držaní ako väzni. Zavolali naňho z okna a prehovárali ho všelijako, ako sa len dalo, aby ho zastavili a zabránili mu pokračovať vo svojej ceste ďalej.

„Nie,“ odpovedal im, „môj otec sa na mňa spolieha a dôveruje mi. Prejdem celý svet, len aby som našiel Zlatého drozda.“

„Ha!“ povedali mu jeho bratia. „Nikdy sa ti nepodarí uspieť lepšie než nám dvom. Nechaj ho umrieť, keď nevládze žiť. Potom si rozdelíme celý jeho majetok medzi sebou.“

Lenže on sa nedal prehovoriť a vykračoval si ďalej. Ako tak šiel, stretol po ceste malého zajaca, ktorý zastavil, pozrel naňho a spýtal sa:

„Kam ideš, priateľu?“

„V skutočnosti, neviem presne kam,“ odpovedal najmladší syn. „Môj otec je veľmi chorľavý a jediné, čo ho môže zachrániť, je Zlatý drozd, ktorého mu musím doniesť.

„Ách,“ povedal zajac, „to máš ešte veľkú cestu pred sebou. Budeš musieť kráčať aspoň sedemsto míľ predtým, ako sa k nemu dostaneš.“

„A ako mám prejsť takú veľkú vzdialenosť?“

„Nasadni mi na chrbát,“ povedal malý zajac, „a ja ťa tam odnesiem.“

Mládenec poslúchol. Pri každom skoku malý zajac urobil sedem míľ. Netrvalo dlho a dostali sa až ku zámku, ktorý bol veľmi veľký a nádherný. Presne tak, ako veľkolepé zámky zvyknú bývať.

„Zlatý drozd žije v jednej drevenej búde blízko zámku,“ povedal malý zajac. „Nájdeš ho ľahko. Býva v jednej malej klietke, vedľa ktorej je ďalšia klietka, celá zo zlata. Ale nech urobíš čokoľvek, naisto ho nedávaj do tej nádhernej drahej klietky, lebo každý na zámku bude vedieť, že si ho ukradol.“

Mládenec našiel Zlatého drozda sedieť na drevenom bidle, ale bol taký skrehnutý, ako keby bol mŕtvy. Vedľa obyčajnej klietky stála nádherná zlatá klietka.

„Možnože ožije, ak ho vložím do tej krásnej drahej klietky,“ pomyslel si mládenec.

V momente, ako sa Zlatý drozd ocitol v tej skvelej klietke, sa prebudil a začal zvučne hvízdať. Takže všetci služobníci zo zámku sa išli podívať, čo sa deje. Vraveli o ňom, že je to zlodej a že ho musia preto dať do väzenia.

„Nie!“ povedal im. „Ja nie som zlodej. Ak by som zobral Zlatého drozda, bolo by to len kvôli tomu, aby som mohol vyliečiť svojho otca, ktorý je veľmi chorý. Cestoval som vyše sedemsto míľ, aby som ho našiel.“

„Nuž dobre,“ odpovedali mu, „necháme ťa odísť, dokonca ti dáme Zlatého drozda. Ale pod jednou podmienkou, že nám privedieš Porcelánovú devu.“

Mladík s plačom odišiel. Zrazu mu do cesty vbehol ten istý malý zajac, ktorý prežúval a pochutnával si tam na rastlinke zvanej materina dúška.

„Čože plačeš, priateľ môj?“ spýtal sa zajac.

„To všetko pretože,“ odpovedal mu, „ľudia zo zámku mi nedovolia odniesť Zlatého drozda bez toho, aby som im nepriniesol na výmenu Porcelánovú devu.“

„Ty si neuposlúchol moju radu,“ povedal malý zajac. „Určite si ho položil do tej zlatej klietky.“

„Bohužiaľ, áno!“

„Nezúfaj! Porcelánová deva je mladé dievča. Je krásna ako Venuša. Prebýva dvesto míľ odtiaľto. Vyskoč mi na chrbát a ja ťa tam odnesiem.“

Malý zajac, ktorý urobil sedem míľ jedným skokom, tam bol čoby dup, závratnou rýchlosťou. Zastavil až na brehu jedného jazera.

„Porcelánová deva,“ povedal zajac mládencovi, „sa sem príde kúpať so svojimi priateľkami. Medzitým si poprežúvam za hrsť materinej dúšky na osvieženie. Keď bude v jazere, naisto jej schovaj jej šaty, ktoré sú až oslnivo biele. A nevráť jej ich späť, až dokedy nebude súhlasiť s tým, že pôjde s tebou.“

Malý zajac ho zanechal samotného. Skoro okamžite nato sa tam objavila Porcelánová deva aj so svojimi priateľkami. Povyzliekali sa a vbehli do vody. Mladý muž sa tam potichu priblížil a zmocnil sa jej šiat, ktoré ukryl neďaleko za jeden kameň.

Keď sa Porcelánová deva dosýta nabažila hrania sa vo vode, prišla na breh a chcela sa obliecť. Lenže nikde nemohla nájsť svoje šaty. Hľadala blízko i ďalej, ale nikde nič. Jej priateľky jej pomáhali tiež hľadať. Vidiac, že je to všetko zbytočná námaha, nechali ju tam samotnú a ona začala horko plakať.

„Prečo plačeš?“ spýtal sa jej mládenec a priblížil sa k nej.

„Bohužiaľ!“ odpovedala. „Zatiaľ čo som sa kúpala, niekto mi ukradol moje šaty. A teraz som tu sama a všetky moje priateľky ma opustili.“

Porcelánová deva súhlasila, že s ním pôjde. Potom, ako jej dal šaty, jej kúpil malého koňa, ktorý vedel cválať ako vietor. Malý zajac ich priviedol naspäť ku zámku, kde bol Zlatý drozd. Keď už boli blízko zámku, malý skákajúci hrdina povedal mládencovi:

„Teraz buď trochu bystrejší, než si bol predtým. Uvidíš, že sa ti napokon podarí odniesť si so sebou aj Zlatého drozda, aj Porcelánovú devu. Vezmi zlatú klietku do jednej ruky a do druhej ruky vezmi starú klietku s drozdom, kde teraz je. Obe ich vynes preč.

Malý zajac zase zmizol. Mládenec urobil, ako mu bolo povedané. Sluhovia na zámku si vôbec nevšimli, že odnáša Zlatého drozda. Každý sa pozeral na prázdnu zlatú klietku. Keď sa dostali  ku hostincu, kde boli držaní jeho bratia, tam zaplatil ich dlhy. A tak sa spoločne vydali na cestu. Lenže starší bratia veľmi žiarlili na úspech najmladšieho z bratov. Využili príležitosť a keď prechádzali pozdĺž strmého pobrežia vedľa jazera, vrhli sa naňho a zhodili ho dolu do vody. Boli pevne presvedčení, že ten sa tam utopil. Uchopili Zlatého drozda, vzali Porcelánovú devu a pokračovali vo svojej ceste. Mládencovi však stlmilo pád dolu krovie, ktoré rástlo pri strmom spáde pobrežia. Po chvíli, keď sa prebral z toho veľkého otrasu, začal kričať hlasno o pomoc. Malý zajac k nemu behom chvíľky pribehol a povedal mu: „Chyť sa mojej labky a ja ťa vytiahnem z vody.“

Keď bol bezpečne na pobreží, malý zajac sa mu takto prihovoril:

„Teraz musíš urobiť nasledovné: Obleč sa ako Bretónec, ktorý hľadá miesto čeľadníka, a ponúkni svoje služby tvojmu otcovi. Keď tam už budeš, potom sa ti ľahko podarí vysvetliť mu, aká je skutočná pravda a čo sa naozaj stalo.“

Mládenec urobil tak, ako mu bol malý zajac poradil. V preoblečení vošiel do otcovho zámku a žiadal tam o miesto čeľadníka.

„Samozrejme, že potrebujem dobrého čeľadníka,“ odpovedal mu jeho otec. „Veľmi rád ťa prijmem. Ale nie je to ľahká robota. Mám v stajni jedného malého koňa, ktorý nikoho k sebe nepustí. Už dokopal skoro na smrť niekoľko ľudí, ktorí sa ho snažili učesať.“

„Ja sa podujmem na jeho učesanie,“ povedal mládenec. „Ešte som nevidel koňa, ktorého by som sa bol býval obával.“ Kôň sa nechal vydrhnúť a vyčesať bez pohnutia hlavy, ani raz nekopol.

„Dobrotivé nebo!“ zvolal majiteľ koní. „Ako si to dokázal, že ťa pustil k sebe a mohol si ho učesať? Zatiaľ k sebe nikoho tak blízko nepustil.“

„Možnože ma odniekiaľ pozná,“ odpovedal čeľadník.

„Dva alebo tri dni nato mu majiteľ koní povedal: „Porcelánová deva je tu. Ale hoci je krásna ako jarný úsvit, je i taká zlomyseľná, že svojimi ostrými nechtami škriabe každého, kto sa k nej čo len priblíži. Vyskúšaj jej ponúknuť svoje služby.“

Tak mladík vošiel do izby, v ktorej bola. Bol tam aj Zlatý drozd. Ten hneď spustil zvučnú melódiu a začal radostne spievať. Porcelánová deva začala spievať tiež a začala sa točiť dookola. Bola celá natešená.

„Dobrotivé nebo!“ zvolal domáci pán – majiteľ koní. „Porcelánovú devu a Zlatého drozda poznáš tiež?“

„Áno,“ odpovedal mládenec, „Porcelánová deva to vie potvrdiť a vie Vám rozpovedať celú pravdu, ak len bude chcieť.“

Vtedy sa ona rozrozprávala o tom, čo všetko sa jej prihodilo a ako súhlasila nasledovať tohto mladého muža, ktorému sa podarilo ukoristiť Zlatého drozda.

„Áno,“ odpovedal mládenec, „dokonca som oslobodil svojich bratov, ktorých držali ako väzňov v jednom hostinci. Namiesto odmeny ma tí zhodili zo strmého útesu do jazera. Tak som sa zamaskoval a prišiel som sem, aby som ti dokázal pravdu, otče.“

Tak starý lord objal svojho syna a sľúbil mu, že po ňom zdedí všetok jeho majetok. Dal usmrtiť jeho starších bratov, ktorí ho oklamali a takmer skántrili svojho najmladšieho brata.

Mládenec sa zosobášil s Porcelánovou devou a mali nádhernú, veľkolepú svadobnú hostinu.

@[Sebillot]@OH***