3*17*088 Pastierka a soľ **(1,3k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sa sypala, žil raz jeden kráľ. Mal dve dcéry, ktoré ľúbil celým svojím srdcom. Keď dorástli, zrazu ho popadla myšlienka, že zistí, či ho skutočne ľúbia. Rozhodol sa, že dá kráľovstvo tej, ktorá mu najlepšie dokáže svoju oddanosť.

Tak si dal zavolať staršiu princeznú a spýtal sa jej: „Ako veľmi ma ľúbiš?“

„Ako hviezdy, na ktoré sa rada pozerám počas jasnej noci!“ odpovedala.

„Ach!“ zvolal kráľ. Nežne ju bozkal na čelo a povedal: „Ty si skutočne dobrá dcéra.“

Potom poslal po mladšiu dcéru a spýtal sa jej to isté.

„Keď sa na teba pozriem, otče,“ odpovedala mu, „tak si vždy spomeniem na soľ v mojom jedle. Si soľou môjho života!“

Ale kráľovi sa nepáčili jej slová. Rozkázal jej opustiť kráľovský dvor a nikdy viacej sa mu neukazovať pred oči. Nešťastná princezná odišla smutná do svojej izby a začala plakať. Prišli za ňou strážnici a pripomenuli jej kráľove rozkazy. Utrela si slzy. Do batôžka si dala zopár svojich šperkov a najlepšie šaty a ponáhľala sa preč zo zámku, kde sa narodila.

Kráčala cestou-necestou, kam ju oči zaviedli. Vôbec nevedela, kam má ísť a čo ju čaká pred sebou. Nikdy ju neučili pracovať. Všetko, čo vedela, boli pravidlá, ako viesť domácnosť a k tomu niekoľko receptov jedál, ktoré ju už tak dávno naučila jej matka, keď ešte žila. Vedela však, že žiadna domáca pani ju nezamestná v takých vzácnych šatách a s jej peknou tváričkou. Tak sa rozhodla, že sa zamaže a urobí takou škaredou, ako len vie.

Preto si šaty vymenila za staré háby, ktoré mala na sebe jedna žobráčka. Celé boli dotrhané a zablatené. Potom si zamazala blatom ruky i celú tvár. Takto chodila z jednej farmy do druhej a ponúkala svoje služby ako pastierka husí. Ale farmárky nechceli zamestnať takú špinavú devu. Poslali ju preč. Ako charitu, že robia dobrý skutok, jej dali akurát kúsok chleba.

Po niekoľkých dňoch, ako sa túlala a hľadala prácu, prišla na veľkú farmu, kde potrebovali pastierku, tak ju vďačne zamestnali. Pásla tam ovce.

Jedného dňa, ako dávala pozor na svoju čriedu oviec na opustenej planine, dostala veľkú chuť sa znovu obliecť do svojich nádherných šiat, ktoré mala v batôžku. Ten si stále nosila so sebou. Poriadne sa poumývala v potoku. Zhodila zo seba otrhané handry. A v momente mala na sebe svoje skvelé šaty, v ktorých vyzerala zase ako veľká dáma.

Princ tej krajiny bol práve v danej oblasti na poľovačke. Už z diaľky videl krásnu dievčinu. Želal si pozrieť sa na ňu zblízka. Ale pastierka si všimla, čo princ mieni urobiť. Svižne ako vtáča vbehla do lesa. Princ bežal za ňou, ale noha sa mu zasekla pri koreni stromu a spadol. Keď vstal, po dievčati nebolo ani chýru, ani slychu, žiadnej známky, ba ani stopy.

Keď bola pastierka mimo princovho dohľadu, dala si na seba svoje staré handry a ruky a tvár si zamazala blatom. Čo sa týka princa, ten si našiel svoju cestu na farmu. Dal si tam jablčné pivo. Potom sa snažil zistiť, kto je tá krásna dáma, ktorá tam stráži ovce. Všetci sa pri jeho otázke začali zabávať. Povedali mu, že tá pastierka je najškaredším a najšpinavším stvorením pod slnkom.

Princ si pomyslel, že určite to musia byť nejaké čary. Dopil pivo a rýchlo sa odtiaľ vytratil. Na pastierke sa vtedy večer všetci na farme schuti zabávali.

Ale kráľov syn často premýšľal o krásnej dáme, ktorú síce videl len na chvíľu, ale zdala sa mu príťažlivejšia než hociktorá dvorná dáma uňho na zámku. Napokon sa do predstavy o nej celý zasníval, až začal chudnúť zo dňa na deň. Jeho kráľovskí rodičia sa začali znepokojovať o jeho zdravie, lebo začal chradnúť. Chceli vedieť, čo sa mu stalo. Boli by radi ho videli znova šťastného ako predtým. Neodvážil sa im povedať pravú príčinu svojho zármutku. Tak povedal len toľko, že veľmi rád by si dal chlieb, ktorý preňho upečie kuchynská pomocnica na neďalekej farme.

Hoci sa želanie zdalo byť dosť zvláštne, ponáhľali sa ho splniť. Povedali farmárovi princovo želanie. Pomocnica sa vôbec nedivila nad takým príkazom. Len si vypýtala trochu múky, soľ a vodu. A tiež chcela, aby ju ponechali osamote v malej izbe, kde bola pec a doska na miesenie cesta. Predtým, ako začala vaľkať cesto, sa starostlivo poumývala. Dokonca si nasadila na prsty i svoje prstene. Avšak zatiaľ čo miesila cesto, jeden z jej prsteňov sa jej zošmykol do cesta. Keď skončila, znova sa zašpinila. Bola celá zamazaná od múky a od cesta. Takže vyzerala rovnako škaredo ako predtým.

Bochník bol celkom malý. Priniesli ho princovi. Ale ako ho krájal, našiel v ňom princeznin prsteň. Povedal svojim rodičom, že sa chce zosobášiť s dievčaťom, ktorému sadne ten prsteň.

Tak kráľ urobil také vyhlásenie. Z celého kráľovstva sa tam hrnuli dámy, zblízka i zďaleka. Chceli mať tú česť vydať sa za princa. Ale prsteň bol taký drobný, že i tie dievčatá s tými najmenšími rukami mohli si ho navliecť len na malíček. Zakrátko si prsteň vyskúšali všetky dievčiny i mladé roľníčky. Kráľ už chcel oznámiť, že ich snaha bola márna. No princ si všimol, že tam ešte nebola pastierka z neďalekej farmy.

Nuž poslali po ňu. Prišla ako zvyčajne vo svojich starých handrách, ale tentokrát mala ruky čisté, aby si mohla zľahka nasadiť prsteň. Keď sa tak stalo, kráľov syn si stál za svojím, že splní svoj sľub. Jeho rodičia mu pripomenuli, že je to len obyčajná pastierka oviec a že je i veľmi škaredá. Dievčina im však smelo povedala, že sa narodila ako princezná. A ak jej dajú trochu vody a niekoľko minút ju nechajú osamote, dokáže im, že je kráľovského pôvodu. Presne tak, ako hociktorá iná princezná.

Urobili tak, ako si zažiadala. Keď potom vstúpila dnu do veľkej sály, vyzerala tak nádherne, že všetci vedeli, že ona musela byť zamaskovaná princezná. Kráľov syn v nej rozpoznal tú krásnu dámu, ktorú si všimol pri svojej poľovačke na pasienkoch, keď sa potkol o koreň stromu. Tak sa jej spýtal, že či sa zaňho vydá. Princezná mu rozpovedala celý svoj príbeh. Povedala i to, že bude nevyhnutné požiadať o súhlas na sobáš jej otca a pozvať ho na sobáš.

Princeznin otec, ktorý nikdy neprestal ľutovať príkrosť voči svojej mladšej dcére, už ju hľadal po celej krajine. No nikto mu nevedel o nej nič povedať. Predpokladal, že je mŕtva. Preto s veľkou radosťou počul novinu, že je stále nažive a že princ zo susedného kráľovstva ju žiada o ruku. Zanechal svoje kráľovstvo staršej dcére a ponáhľal sa na sobáš tej mladšej.

Na príkaz nevesty jej otcovi servírovali na svadobnej hostine všetko jedlo bez soli. Nesolený chlieb a mäso, dokonca ani žiadne korenie. Ako si všimla, že je veľmi málo, vôbec mu jedlo nechutí a robí pritom nespokojné grimasy, sadla si vedľa neho. Spýtala sa ho, že či stratil apetít a či mu jednotlivé chody nechutia.

„Nie! Nechutí mi tu vôbec nič z tohto jedla,“ odpovedal nahnevane. „Jedlá sú veľmi dobre uvarené a upečené, ale všetko je strašne bez chuti, akoby som žuval špongiu.“

„A či som ti nepovedala, že soľ je najlepšia vec v živote? Keď som ťa prirovnala k soli, aby som ti ukázala, ako veľmi ťa ľúbim, pohŕdavo si o mne premýšľal a vyhnal si ma od seba. A teraz sám vidíš, že soľ je nad zlato a dáva nám chuť do života.“

Kráľ objal svoju dcéru. Priznal, že až teraz pochopil jej slová a to, ako veľmi ho ľúbi a koľko veľa pre ňu znamená. Potom mu po zvyšok svadby dávali jedlá, ktoré už boli solené a korenisté. Až teraz dostal chuť nielen do jedla, ale i do života. Vyhlásil, že lepšiu dcéru ako je táto princezná si ani nevie predstaviť, lebo bez soli sa naozaj nedá žiť.

@[Sebillot]