3*18*089 Začarovaný had **(2,4k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna chudobná žena, ktorá by dala všetko, čo vlastnila, za to, aby mala dieťa. Ale stále bola bezdetná.

I stalo sa, že jej manžel bol jedného dňa v lese nazbierať raždie. Keď sa vrátil domov, zistil, že medzi konármi sa nachádzal aj jeden malý had.

Roľníkova manželka sa volala Izabela. Ako náhle si Izabela všimla mladého hada, povzdychla si a povedala: „Dokonca aj hady majú svojich potomkov. Len ja samotná nemám žiadne deti.“ K jej veľkému prekvapeniu sa malý had nej otočil a takto k nej preriekol: „Keďže nemáš žiadne deti, buď mojou matkou namiesto toho. Sľubujem ti, že nikdy toho neoľutuješ. Budem ťa ľúbiť ako tvoj vlastný syn.“

Najprv sa Izabela veľmi vyľakala, keď počula hada rozprávať. Ale pozbierala svoju odvahu a odpovedala: „Keby aj nebolo inej príčiny, len tvojho vľúdneho slova, súhlasím s tým, čo mi hovoríš. Budem ťa mať v láske a starať sa o teba ako tvoja matka.“

Tak našla pre hada malú dieru v rohu domu ako jeho posteľ. Kŕmila ho najchutnejšími kúskami stravy. A zdalo sa, že sa nevie drobných láskavostí pre malého hada nabažiť. Dňom za dňom bol malý had väčší a mocnejší. Jedno ráno povedal roľníkovi, ktorý sa volal Matej a ktorého vždy považoval za svojho otca: „Drahý tatko, už som dosť narástol. Väčší už nebudem. Chcem sa zosobášiť.“

„Celkom s tým súhlasím,“ odpovedal Matej. „Urobím, čo najlepšie len viem, aby som našiel krásnu zmiju pre teba a dohodnem vám sobáš.“

„Lenže ak tak urobíš,“ odpovedal had, „budem mať rodinu samých  plazov a zmijí. A práve to ja nechcem. Vravím ti, nie! Radšej sa chcem zosobášiť s kráľovou dcérou. Preto ťa prosím, bez ďalšieho odkladu si choď vyžiadať audienciu u kráľa. Povedz mu, že jeden had, ktorého poznáš, sa chce zosobášiť s jeho dcérou.“

Matej, ktorý bol dosť nahlúply, nad tým veľmi neuvažoval. Zobral sa tak, ako si had zaželal, a išiel za kráľom. Dostal audienciu u kráľa a takto sa mu prihovoril: „Vaša Majestátnosť, často som počúval, že človek tým, že sa niečo opýta, nič nestratí. Tak som Vás prišiel informovať o tom, že jeden veľký had si želá zosobášiť sa s Vašou dcérou. Rád by som vedel, či by ste dali holubicu hadovi.“

Kráľ si hneď všimol, že sa rozpráva s nejakým pochábľom. Aby sa ho čo najrýchlejšie zbavil, povedal mu: „Choď domov a povedz tvojmu priateľovi hadovi, že ak do zajtrajšieho poludnia dokáže premeniť steny tohto paláca na také, že budú všetky zo slonovinovej kosti a vykladané zlatom a striebrom, nechám ho zosobášiť sa s mojou dcérou.“ A so srdečným smiechom roľníka prepustil.

Keď Matej priniesol túto odpoveď naspäť k hadovi, malé stvorenie sa vôbec nezdalo byť vyvedené z rovnováhy a had vážne povedal: „Zajtra ráno, ešte pred východom slnka, musíš ísť do lesa. Nazbieraj za hrsť sviežich zelených bylín a potri nimi prah vchodových dverí do paláca. Potom dávaj pozor, čo sa stane.“

Matej, ktorý bol dosť naivný, mu neodpovedal. Ale pred svitaním sa vybral do lesa. Nazbieral za hrsť ľubovníka bodkovaného, rozmarínu a ďalších bylín. Potom nimi potrel prah dverí do paláca, ako mu bolo povedané. Sotva tak urobil, všetky steny na zámku boli hneď zo slonoviny a tak bohato vykladané zlatom a striebrom, že priam oslňovali pohľady všetkých ľudí na okolí. Keď kráľ vstal, bol celý užasnutý nad týmto zázrakom. Vôbec nevedel, čo si má o tom pomyslieť.

Ale keď nasledujúci deň za ním prišiel Matej a požadoval ruku princeznej pre hada, kráľ mu odpovedal: „Neponáhľaj že sa tak. Ak sa ten had skutočne chce zosobášiť s mojou dcérou, musí najskôr urobiť trochu viacej vecí. Jednou z nich je, že nech do zajtrajšieho poludnia premení všetky chodníky a múriky v mojej záhrade na čisté zlato.“

Keď sa had dozvedel od Mateja novú podmienku, odpovedal mu: „Zajtra skoro ráno musíš vyjsť do ulíc a pozbierať do vreca rôzne kusy odpadu, čo nájdeš. Potom to porozhadzuj po kráľovskej záhrade. Uvidíš, že sme veľmi dobrým súperom pre starého kráľa.“

Tak Matej vstal za prvého kikiríkania kohúta. Vzal so sebou veľké vrece a opatrne pozbieral z ulíc rôzne črepiny z hrncov, panvíc, džbánov, lámp, a podobné odpadky. Porozhadzoval to v kráľovskej záhrade. Hneď ako tak spravil, všetky chodníky a múry sa začali žiarivo trblietať od zlata. Oči všetkých ranostajov boli oslnené leskom a nádherou. Až to povznášalo ich srdcia veľkým údivom. Kráľ priam žasol pri pohľade na svoju veľkú záhradu, ale stále bol neústupčivý ohľadom svojej dcéry. Tak keď mu Matej prišiel pripomenúť svoj sľub, odpovedal: „Ak ten had dokáže premeniť všetky stromy a ovocie v mojej záhrade na drahokamy, tak potom mu sľubujem dcéru za manželku.“

            Keď roľník informoval hada o tom, čo mu povedal kráľ, ten odpovedal: „Zajtra skoro ráno musíš ísť na trhovisko a kúpiť rôzne druhy ovocia, ktoré tam uvidíš. Potom z toho všetky kôstky a semienka zasaď do kráľovskej záhrady. Ak sa nemýlim, kráľ bude viac než spokojný s výsledkom.“

            Matej vstal za svitania. Vzal si so sebou košík pod rameno a odišiel na trh. Kúpil tam granátové jablká, marhule, čerešne, a rôzne ďalšie druhy ovocia, ktoré tam boli. Kôstky a semiačka zasadil do kráľovskej záhrady. V momente sa všetky stromy rozžiarili rubínmi, smaragdami, diamantmi, a rôznymi ďalšími druhmi vzácnych kameňov, aké sa len dajú predstaviť.

            Tentokrát bol kráľ povinný dodržať svoj sľub. Zavolal svoju dcéru a povedal jej: „Moja drahá Gabriela,“ lebo tak sa princezná volala, „viacej zo žartu než z hocičoho iného som požadoval od tvojho ženícha veci, ktoré sa zdali byť nemožné. Ale on spravil všetko, čo som od neho požadoval. Buď dobré dieťa a nenúť ma porušiť svoje slovo. Oddaj sa z milosti nado mnou k najnešťastnejšiemu osudu.“

„Rob so mnou, ako uznáš za vhodné, môj kráľ a otec, lebo tvoja vôľa je pre mňa zákon,“ odpovedala Gabriela.

Keď to kráľ počul, povedal Matejovi, aby priniesol toho hada do paláca a že je pripravený prijať to stvorenie za svojho zaťa.

Veľký had prišiel na kráľovský dvor vo voze vyrobenom zo zlata a ťahanom šiestimi bielymi slonmi. Ale všade, kadiaľ prechádzali, ľudia s hrôzou utekali preč pri pohľade na strašného hada.

Keď had dosiahol palác, všetci dvorania až do posledného kuchynského pomocníka sa triasli strachom ako osiky. Kráľ a kráľovná sa skoro nervovo zrútili. Ukryli sa v rohovej vežičke. Gabriela zostala duchaprítomná a ani sa nepohla. Hoci jej rodičia ju prosili, aby tiež bežala odtiaľ ako o život, povedala: „Určite neutečiem pred niekým, koho ste mi vybrali za manžela.“

Hneď ako had zbadal krásnu Gabrielu, omotal sa okolo nej a pobozkal ju. Potom ju odviedol do jej izby. Zatvoril dvere. Zhodil zo seba svoju hadiu kožu a zmenil sa na rúčeho mladého muža so zlatistými kučerami a žiarivými očami. Nežne objal princeznú Gabrielu a povedal jej množstvo pekných vecí.

Keď kráľ uvidel, ako sa had zatvoril v izbe s jeho dcérou, povedal svojej manželke: „Nech sú nebesá voči našej dcére milostivé, lebo sa obávam, že už je po nej. Tento zlovestný had ju už určite celú prehltol.“ Potom sa pozreli cez kľúčovú dierku, že čo sa stalo.

Ich úžas nepoznal hraníc, keď uvideli v izbe krásneho mládenca stáť vedľa ich dcéry. Hadia koža ležala na zemi. S nadšením otvorili dvere a vbehli do izby. Chytili hadiu kožu a hodili ju do ohňa v kozube. No hneď ako tak spravili, mladý muž zvolal: „Ach, mizerní ľudia! Čo ste to urobili?“ a predtým, ako stihli niečo povedať, zmenil sa na holuba. Rozbil v plnej rýchlosti sklo na okne, vyletel von a stratil sa im z očí.

Gabriela mala z toho veľmi zmiešané pocity. V tom istom momente bol smutná i veselá, radostná i zúfalá, bohatá i okradnutá. Bol nešťastný úder jej osudu, ako pohár z jedom proti jej šťastiu. Obviňovala svojich rodičov. Hoci ju uisťovali, že jej chceli len dobre, princezná sa odmietala ukľudniť. V noci, keď všetci spali, preobliekla sa za roľníčku a zadnými dvermi sa vykradla zo zámku. Bola rozhodnutá nájsť svoje stratené šťastie. Mesiac jej svietil na cestu. Dostala sa až na predmestie. Tam stretla líšku, ktorá jej ponúkla spoločnosť na jej putovaní. Gabriela s tým rada súhlasila, vraviac: „Srdečne si vítaná, lebo vôbec nepoznám tieto kraje.“

Tak putovali spoločne. Keď ich už dlhá chôdza unavila, práve prišli k lesu. Tam zastavili, že si oddýchnu pod veľkým stromom. Vyvieral pri ňom prameň vody. A tak tráva pri ňom bola veľmi osviežujúca.

Ľahli si na trávnatý koberec a skoro hlboko zaspali. Zobudili sa, až keď slnko bolo vysoko na nebi. Vstali a započúvali sa do spevu vtákov. Gabriela veľmi rada počúvala vtáčí spev.

Keď si to líška všimla, povedala: „Keby si len rozumela, čo tie vtáky štebocú, bola by si viac než potešená.“

Zvedavosť je tak hlboko zakorenená v každej žene ako aj obľuba rozprávať. Nuž princezná bola veľmi zvedavá, čo vtáčence štebocú. Prosila líšku, aby jej to povedala.

Prefíkaná líška jej to najskôr odmietala povedať, ale na princeznine prosby sa rozvyprávala. Povedala jej, že hovoria o nešťastnom osude rúčeho mladého princa, ktorého čarodejka zmenila na hada na sedem rokov. Na konci tohto času sa zaľúbil do pôvabnej princeznej. Ale keď sa zavrel s ňou do izby, znenazdania tam vošli jej rodičia a spálili jeho hadiu kožu, ktorá ležala vedľa neho na zemi. Hneď nato sa princ zmenil na holuba a v snahe vyletieť cez okno von, rozbil sklo a veľmi sa pritom zranil.

Princezná Gabriela vedela, že hovoria o jej ženíchovi, jej láske. Spýtala sa, že kto je jeho otec a či je nejaká nádej, aby princ vyzdravel. Líška odpovedala, že vtáky vravia, že je to kráľ Valentín Tučný a že jediná vec, ktorá by princa vyliečila, by bolo potrieť jeho hlavu krvou týchto vtákov.

Gabriela si kľakla pred líškou a veľmi sladko ju prosila, aby ich chytila a získala z nich trochu ich krvi. Sľúbila jej, že sa jej za to bohato odmení.

„V poriadku,“ povedala líška, „len sa tak nenáhli. Počkajme, pokým nastane noc. Vtáky budú vo svojom hniezde. Vyštverám sa na strom a chytím ich pre teba.“

Tak prečkali deň. Rozprávali sa o šarmantnom princovi, princezninom otcovi a o nešťastí, ktoré sa stalo. Napokon prišla noc. Všetky vtáky zaspali vo svojom bidle na konároch vysokého stromu. Líška sa kradmo vyštverala k nim a pochytala ich jedného po druhom svojimi labkami. Potom do nich zahryzla a krv, čo z nich vytiekla, nakvapkala do fľašky, ktorú mala zavesenú na krku. Vrátila sa ku Gabriele a dala jej fľašku. Princezná bola nad úspešnou akciou líšky od radosti celá bez seba. Ale líška povedala: „Moja drahá princezná, zavčasu sa raduješ. Pretože táto krv nie je k žiadnemu úžitku, pokiaľ tam nepridáš kúsok i z mojej,“ a s týmito slovami líška vzala nohy na plecia a bežala preč.

Gabriela, ktorá videla, že všetka jej nádej na záchranu princa je nenávratne stratená, sa rozhodla, že podvedie líšku. Začala byť lichotivá a prefíkaná ako ona. Tak na ňu zavolala: „Máš celkom pravdu v tom, že si chceš zachrániť svoj život. Je plno líšok vo svete. Môžeme nájsť nejakú inú. Vieš veľmi dobre, že som ti veľmi vďačná. Môžeš mi plne dôverovať. Nebuď ako krava, ktorá po naplnení hrnca mliekom doň kopne a vyleje ho. Keď prídeme do hlavného mesta, môžeš ma predať kráľovi ako slúžku.“

Líške nikdy nevhuplo do hlavy, že i ona dokáže byť oklamaná. Tak po chvíli sa pri nej znova zjavila a súhlasila ísť s ňou ďalej. Nezašli veľmi ďaleko, keď tu prefíkané dievča schytilo palicu a celou silou ňou udrela líšku po hlave a omráčila ju, až jej z nej začala kvapkať krv. Vtedy jej k hlave priložila fľašku a nakvapkala do nej z jej krvi. Líška omdlela a nadlho zaspala. Princezná išla potom svojou cestou tak rýchlo, ako jej len nohy stačili. Bežala rovno za kráľom Valentínom Tučným.

Keď prišla do kráľovského paláca, povedala, že prišla vyliečiť mladého princa. Kráľ rozkázal, aby ju pred neho zaraz predviedli. Keď uvidel, že je to len mladé dievča, ktoré sa podujalo urobiť to, čo nedokázali najbystrejší doktori v jeho kráľovstve, bol veľmi udivený. Keďže pokus nič nestojí, ochotne súhlasil s tým, aby sa na to podujala.

„Všetko, čo požadujem,“ povedala Gabriela, „je, že ak v tom uspejem, že mi dáte svojho syna za manžela.“

Kráľ, ktorý sa už vzdal všetkej nádeje nad vyzdravením svojho syna, povedal: „Priveď ho naspäť k životu a pevnému zdraviu a bude tvoj. Predsa je čestné dať žene svojho syna za manžela, keď mu prinavráti zdravie.“

Tak išli do princovej izby. Gabriela mu potrela krvou z fľaštičky jeho rany a hneď bol zdravý ako rybička. Ako keby mu ani nikdy nič nebolo. Keď kráľ uvidel zázračné vyzdravenie svojho syna, obrátil sa k nemu a povedal: „Môj drahý syn, už som si myslel, že zomrieš. A teraz, k môjmu veľkému úžasu, si znovu zdravý a nažive. Sľúbil som tvoju ruku a srdce tejto mladej žene. Nebesá dokážu byť prekvapivo dobrotivé. Musíš splniť sľub, ktorý som jej dal, lebo vďačnosť voči nej ma núti zaplatiť tento dlh.“

Ale princ odpovedal: „Môj kráľ a otec, veľmi rád by som tak urobil, lebo moja láska k tebe je veľmi veľká. Ale už som sľúbil svoje srdce inej deve, ktorú čoskoro stretneš. Takže vôľu tejto mladej ženy nemôžem splniť a byť neverný tej, ktorú už dlhšie milujem nadovšetko.“

Keď Gabriela počula tieto slová a videla, ako hlboko je zakorenená jeho láska k nej, cítila sa veľmi šťastná. Začervenali sa jej líca a povedala: „Ale ak by som požiadala druhú dámu, aby sa vzdala svojich práv na teba, súhlasil by si so mnou?“

„To je úplne nemožné,“ odpovedal princ, „aby som zabudol na jej krásny obraz a vymazal ho zo svojho srdca. Čokoľvek povie, moje srdce a túžby zostanú tie isté. A hoci by som mal aj stratiť svoj život, nesúhlasil by som s touto výmenou.“

Gabriela už viacej nevedela udržať svoju pravú podobu v tajnosti. Zhodila zo seba svoje roľnícke oblečenie a ukázala sa pred ním ako princezná. Ten bol celý od radosti skoro celý bez seba. Spoznal v nej krásnu snúbenicu. Potom zaraz rozpovedal otcovi, kým ona je, čo všetko urobila a ako veľmi trpela kvôli nemu.

Potom pozvali princezniných rodičov, kráľa a kráľovnú z kráľovstva Padajúca hviezda na svoj kráľovský dvor a konala sa veľká svadobná hostina. Nezabudli pozvať a štedro odmeniť i roľníkov – Izabelu a Mateja, ktorý sa princa ujali v domnienke, že je to len obyčajný had. Napokon sa zase dokázalo, že i cez bolesť a utrpenie sa dá dopracovať ku šťastnému koncu.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]