3*19*090 Kto druhému jamu kope **(2,2k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž, ktorý sa volal Šimon. Bol síce veľmi bohatý, ale zároveň aj tak veľmi lakomý a skúpy, ako sa len dá predstaviť. Mal gazdinú, ktorá sa volala Nina. Bola to veľmi schopná a bystrá žena. Robila si svoju prácu dôsledne a svedomite. Jej pán mal voči nej veľký rešpekt.

Počas svojej mladosti bol Šimon najveselší, veľmi činorodý mládenec. Ale ako mu roky pribúdali, aj samotná chôdza sa stávala preňho veľmi namáhavá. Začínal byť neohybný a strnulý. Jeho verný sluha naňho naliehal, aby si kúpil koňa a uľavil tak svojím starým kostiam. Dal až na radu svojej výrečnej a presvedčivej gazdinej. Jedného dňa sa teda vybral na trhovisko. Uvidel tam jedného mula, o ktorom si pomyslel, že by mu práve vyhovoval. Tak ho kúpil za sedem zlatých mincí.

I stalo sa, že tam boli i traja darebáci. Len tak sa ponevierali po trhovisku. Väčšinou sa priživovali na statočnej práci druhých. Hneď ako uvideli, že si Šimon kúpil mula, jeden z nich povedal svojim kumpánom: „Priatelia, ten mul musí byť náš, lebo sme od neho o veľa hodín starší.“

„Ale ako to urobíme?“ spýtal sa jeden z nich.

„Musíme sa rozostúpiť na tri rôzne miesta, pozdĺž cesty, ktorou pôjde tento starý muž. Každý z nás mu povie, že nekúpil mula, ale somára. Keď sa toho budeme držať, uvidíte, že mul bude čoskoro náš.“

Keď Šimon prechádzal okolo prvého darebáka, ten mu povedal: „Nech ti dá Pán Boh veľa zdravia, vzácny džentlmen!“

„Ďakujem ti za tvoju zdvorilosť,“ odpovedal Šimon.

„A kdeže si bol?“ spýtal sa zlodej.

„Na trhu,“ znela odpoveď.

„A čože si tam kúpil?“ pokračoval darebák.

„Tohto mula.“

„Ktorého mula?“

„Predsa tohto, na ktorom sedím,“ odpovedal Šimon.

„To myslíš vážne? Alebo len žartuješ?“

„Čo tým myslíš?“

„Pretože to nie je mul, ale somár.“

„Somár? Nezmysel!“ zvolal Šimon. A bez ďalšieho slova išiel svojou cestou. O sto metrov ďalej stretol ďalšieho komplica, ktorý sa mu prihovoril: „Dobrý deň, drahý pane! Odkiaľže ideš?“

„Z trhu,“ odpovedal Šimon.

„Boli tam lacné veci?“ spýtal sa druhý.

„Myslím, že hej,“ povedal Šimon.

„Tak si zjednal nejaký výhodný obchod?“

„Kúpil som tohto mula, na ktorom sedím.“

„Je možné, že ti predali toto zviera namiesto mula?“

„Prečože?“

„Pre božie nebesá! Veď to je len obyčajný somár, a nie kríženec kobyly a somára!“

„Čože? Somár?!“ zopakoval Šimon. „Určite to nemyslíš vážne. Ak mi to povie ešte jeden, jediný človek, tak mu darujem to naničhodné zviera.“

S týmito slovami pokračoval svojou cestou. Veľmi skoro stretol tretieho lumpa, ktorý mu povedal: „Nech ťa Pán Boh žehná, pane. Nebodaj ideš z trhu?“

„Áno, idem,“ odpovedal Šimon.

„A čo výhodné si tam nakúpil?“ spýtal sa prešibaný chlapík.

„Tohto mula, na ktorom sa veziem.“

„Mula? Myslíš to vážne alebo si zo mňa len blázna robíš?“

„Hovorím to s triezvym rozumom,“ povedal Šimon. „Nepovažoval by som to za žart.“

„Och, môj úbohý priateľ,“ zvolal darebák. „A či nevidíš, že je to somár, a nie mul? Veľmi nepoctivo ťa tí naničhodníci oklamali.“

„Ty si už tretí človek za posledné dve hodiny, ktorý mi povedal to isté,“ povedal mu Šimon, „ale ja som tomu nevedel uveriť.“ Tak zostúpil z mula a povedal: „Nechaj si to zviera. Ja ti ho darujem.“ Darebák mu zdvorilo poďakoval, zobral si zviera a odišiel na ňom ku svojim druhom. Zatiaľ čo Šimon pokračoval vo svojej ceste pešo.

Ako náhle sa starý muž dostal domov, povedal svojej gazdinej, že kúpil jedného mula. Napokon však zistil, že to bol somár. Dokonca niekoľkí ľudia ho o tom uistili, ktorých stretol na svojej ceste domov. Tak bol z toho celý znechutený a zviera im daroval.

„Ach, ty pochábeľ!“ zvolala Nina. „A či si si nevšimol, že zahrali na teba len nepoctivý trik? Skutočne som si myslela, že si oveľa chytrejší. Mňa by tak neoklamali.“

„Nevadí,“ odpovedal Šimon. „Zahrám na nich oveľa väčší trik. Ak boli spokojný s tým, že odo mňa dostali mula, určite sa ulakomia na niečo ešte väčšie. Ak sa nemýlim.“

V dedine, neďaleko Šimonovho domu, žila roľníčka, ktorá mala dve kozy. Obe dve kozy sa na seba tak podobali, že ich nebolo možné medzi sebou rozlíšiť. Šimon kúpil od nej obidve za celkom malú sumu peňazí. Odviedol ich so sebou domov. Povedal Nine, aby pripravila nejaké skvelé jedlo, lebo sa chystal pozvať k sebe na večeru nejakých priateľov. Nakázal jej upiecť nejaké teľacie mäso a uvariť pár kureniec. Dal jej nejaké bylinky, aby bolo jedlo dobre pikantné. Mala upiecť aj najlepšiu tortu, akú len vedela. Potom jednu z kôz uviazal na dvore na pašu, aby sa najedla. Druhú kozu zaviedol na trh.

Sotva tam prišiel, spozorovali ho traja džentlmeni, ktorí od neho dostali mula. Prišli k nemu a prihovorili sa mu: „Vitaj, pán Šimon! Čo ťa sem privádza? Hľadáš nejakú výhodnú kúpu?“

„Prišiel som po nejaké zásoby potravín,“ odpovedal. „Očakávam nejakú návštevu povečerať so mnou. A veľmi by ma potešilo, keby ste mi tiež robili spoločnosť.“

Spolupáchatelia ochotne prijali pozvanie. Potom urobil Šimon menšie nákupy. Všetko naložil koze na chrbát a tak, aby to počuli aj traja podvodníci, jej povedal: „Choď teraz domov. Povedz Nine, nech upečie teľacie a uvarí kurence. Nech tam dá bylinky, aby to bolo dosť pikantné. A nech upečie najlepšiu tortu, akú len vie. To je všetko. Teraz choď pekne domov. Nech sú ti nebesá na pomoci.“

Ako náhle naloženú kozu odviazal, tá sa splašila a odklusala tak rýchlo preč, ako len vládala. Do dnešného dňa nikto nevie, čo sa s ňou stalo. Ale Šimon sa spokojne nejaký čas potuloval po trhovisku so svojimi tromi priateľmi. Pozval k sebe i niekoľkých ďalších a vrátil sa s nimi k sebe domov.

So svojimi priateľmi prišiel až na dvor. Tam si hneď všimli kozu, ako spokojne prežúvala svoj žuvanec trávy. Samozrejme že si mysleli, že je to tá istá koza, ktorú poslal Šimon, naloženú potravinami, domov.  Keď vošli pánu Šimonovi do domu, ten sa hneď spýtal svojej gazdinej: „Nuž, Nina, spravila si všetko tak, ako som povedal našej koze, aby ti povedala, že máš urobiť?“ Vynaliezavá žena hneď pochopila, čo tým myslel jej pán. Tak odpovedala: „Samozrejme že áno. Teľacie je upečené a kurence uvarené.“

„Tak je to v poriadku,“ povedal Šimon.

Keď traja darebáci uvideli pečené mäso a tortu v trúbe, počuli Nininu odpoveď, boli údivom skoro celí bez seba. Začali sa hneď dohovárať medzi sebou, že tú kozu musia získať do svojho vlastníctva. Napokon, na konci večere, keď neprišli na žiaden nápad, ako tentokrát podvedú pána Šimona, jeden z nich mu povedal: „Môj vzácny hostiteľ, mal by si nám predať svoju kozu.“

Šimon odpovedal veľmi neochotne, že vôbec sa nemieni rozlúčiť s tým vzácnym stvorením. Keďže žiadne peniaze by nenahradili jej cenu. Ale ak sú ochotní za kozu zaplatiť päťdesiat zlatých mincí, tak im ju predá.

Darebáci, ktorí si mysleli, že robia pre seba najvýhodnejší obchod, hneď a zaraz mu vyplatili päťdesiat zlatých mincí. Zobrali so sebou kozu a celkom šťastní opustili Šimonov dom. Keď prišli k sebe domov, povedali svojim manželkám: „Zajtra stačí, keď začnete variť večeru až potom, ako pošleme domov zásoby potravín.“

Nasledujúci deň išli na trh. Kúpili kurence a ďalšie potraviny. Naložili ich na kozu, ktorú si priviedli so sebou. Povedali jej, aké jedlá majú pripraviť ich manželky. A odviazali ju. Ako náhle bola koza voľná, bežala preč, čo jej sily stačili. Niekde v diaľke sa im stratila z dohľadu a ani o tej nikdy nikto viac nepočul.

Keď sa priblížil čas večere, prišli domov. Spýtali sa svojich manželiek, či sa koza vrátila s nákladom potravín a povedala im, čo majú navariť.

„Ach, vy pochábli a tupci!“ zvolali ich manželky. „Ako ste len mohli čo len na chvíľu veriť, že koza dokáže robiť povinnosti slúžky? Napokon ste boli oklamaní i vy. Samozrejme, kto sa v kuse priživuje na druhých, príde na rad tiež. A teraz vyzeráte ako skutoční blázni.“

Keď si traja kamaráti uvedomili, že ich Šimon podviedol a ich to stálo päťdesiat zlatých mincí, dostali taký záchvat zúrivosti, že sa rozhodli, že Šimona zabijú. Preto uchopili svoje zbrane a odišli za ním k nemu domov.

Ale prešibaný starý muž, ktorý bol vystrašený na život a na smrť, že títo traja darebáci mu budú chcieť ublížiť, bol v strehu. Povedal svojej gazdinej: „Nina, vezmi tento mechúr, ktorý je naplnený krvou. Ukry ho pod svoj plášť. Keď prídu zlodeji, všetku vinu zhodím na teba. Budem predstierať, že som taký nahnevaný, že na teba zaútočím nožom. Potom ho pichnem do mechúra s krvou. Následne sa musíš zvaliť na zem, ako keby si bola mŕtva, a zvyšok nechaj na mňa.“

Len čo dopovedal tieto slová, objavili sa tam traja darebáci, vrhli sa naňho a chceli ho zabiť.

„Moji priatelia,“ hneď zvolal Šimon, „z čoho ma to obviňujete? Nemám na sebe žiadnu vinu. Možnože vám nejakým spôsobom ublížila moja gazdiná, o čom ja nie som vedomý. Ach, ty biedna žena!“ a s týmito slovami sa obrátil s nožom na Ninu. Bodol ju presne tam, kde mala pod plášťom ukrytý mechúr s krvou. Gazdiná okamžite spadla na zem ako keby bez života. Krv z mechúra sa rozliala po dlážke okolo nej.

Šimon predstieral, že ho pochytili výčitky svedomia pri pohľade na hrozivú katastrofu, ktorú spôsobil. Zvolal hlasným hlasom: „Som nešťastný úbožiak! Čo som to len urobil? Ako taký šialenec som zabil ženu, ktorá sa mala o mňa starať a zostať so mnou v mojom pokročilom veku. Ako len budem môcť žiť bez nej?“ Vtedy uchopil svoju fajku, zapálil si tabak a zakaždým vyfúkol dym na Ninu. Keď tak robil istý čas, Nina sa začala preberať. Ožila, postavila sa a bola znovu zdravá, akoby sa jej nič nebolo stalo.

Darebáci boli užasnutí ako nikdy predtým. Zabudli na svoj hnev. Kúpili fajku za dvesto zlatých mincí a radostne sa vrátili domov.

Zanedlho nato jeden z nich sa prudko pohádal so svojou manželkou. V závale hnevu jej vrazil nôž do hrude. Takže ona spadla mŕtva na zem. Vtedy zobral Šimonovu fajku a vyfukoval z nej dym na ňu tak silno, ako vedel. Ale úbohá žena zostávala mŕtva, zabitá ako klinec na dverách.

Keď jeden z jeho kamarátov počul, čo sa stalo, povedal: „Ty tupec. Určite si to nespravil poriadne. Nechaj ma to vyskúšať,“ a s týmito slovami uchopil svoju manželku a britvou jej podrezal hrdlo. Potom vzal fajku a vyfukoval na ňu dym z celých svojich pľúc. Ale nevedel ju priviesť naspäť k životu. To isté sa stalo i tretiemu darebákovi. Takže teraz boli všetci traja bez manželiek.

Plní zlosti nabehli Šimonovi do domu. Odmietli počúvať akékoľvek vysvetlenie či výhovorky. Uchopili starého muža a dali ho do vreca. Mienili ho utopiť v najbližšej rieke. Avšak na ich ceste tam ich vyrušil náhly hluk a v panike nevedeli, čo majú skôr spraviť. Zhodili na zem vrece so Šimonom a bežali preč ako o dušu.

Skoro nato tadiaľ pomaly prechádzal pastier so svojou čriedou oviec. Zastavil sem a tam a prezeral si dorastenú trávu. Zrazu začul žalostný bedákajúci hlas: „Oni trvajú na tom, aby som si ju vzal. Ja ju nechcem. Som pre ňu až príliš starý. Skutočne si ju nemôžem vziať.“ Pastier sa vyľakal. Vôbec nevedel, odkiaľ mohli tieto slová pochádzať. Stále sa opakovali dookola. Pozeral doprava, naľavo, až napokon zbadal vrece, v ktorom bol ukrytý Šimon. Prišiel k nemu a otvoril ho. Šimon stále opakoval svoju žalostnú sťažnosť. Pastier sa ho spýtal, že prečo tam bol ponechaný zviazaný vo vreci.

Šimon mu odpovedal, že kráľ krajiny trval na tom, aby si zobral za manželku jednu z jeho dcér. Ale že odmietol túto česť, pretože je už príliš starý a i kosti má už veľmi krehké. Jednoduchý pastier, ktorý bezvýhradne uveril jeho príbehu, sa ho spýtal: „Myslíš, že by kráľ dal svoju dcéru mne?“

„Áno, samozrejme. Ja viem, že hej,“ odpovedal Šimon. „Len by si musel byť uviazaný do vreca namiesto mňa.“ Potom vyšiel z vreca a uviazal doň naivného pastiera, ktorý mu úplne dôveroval. Na pastierovu žiadosť vrece pevne zviazal a sám odišiel pásť ovce.

Sotva prešla hodina, keď sa traja darebáci vrátili na miesto, kde nechali vo vreci Šimona. Bez otvorenia ho jeden uchopil a hodil do rieky. A tam sa úbohý pastier utopil namiesto Šimona!

Ako traja darebáci vykonali svoju pomstu, vybrali sa domov. Na svojej ceste si všimli, ako sa tam neďaleko pasie črieda oviec. Zatúžili ukradnúť zopár jahniat. Priblížili sa k čriede. Boli priam vydesení, keď spoznali pána Šimona, ktorého utopili v rieke. Teraz tam stál rovno pred nimi a staral sa o ovce. Spýtali sa ho, že ako sa mu podarilo vyjsť z rieky. Na čo im on odpovedal:

„Choďte si svojou cestou! Nie ste nič viac, len hlúpi somári bez akýchkoľvek zmyslov. Keby ste ma utopili v hlbšej vode, vrátil by som sa s trikrát väčšou čriedou oviec.“

Keď to traja darebáci počuli, povedali mu: „Ó, drahý pán Šimon, urob nám láskavosť. Uviaž nás do vriec a hoď do rieky. Už nechceme kradnúť. Radšej sa chceme stať majiteľmi oviec.“

„Ako chcete,“ odpovedal Šimon. „Ja nemám nič proti vám. Nie je nič na svete, čo by som pre vás neurobil. Spravím tak, ako sa vám páči.“

Tak vzal tri pevné vrecia a do každého z nich vložil po jednom mužovi. Zaviazal ich tak pevne, že nemohli odtiaľ uniknúť. Hodil ich do rieky. Urobil tak koniec trom darebákom. Pán Šimon sa vrátil domov ku svojej vernej Nine. Mal dostatok oviec aj zlata. Potom si žil ešte veľmi dlho v pevnom zdraví a so šťastím.

@[Kletke]