3*20*091 Kráľ Kojata **(3,7k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sa sypala, žil raz jeden kráľ, ktorý sa volal Kojata. Jeho brada bola taká dlhá, že mu siahala až po kolená. Tri roky po svojej svadbe si žil veľmi šťastne so svojou manželkou. Nebesá mu však zatiaľ nedopriali mať žiadneho dediča. Jedného dňa sa vybral na cestu po svojom kráľovstve a opustil hlavné mesto. Skoro celý rok cestoval po rôznych oblastiach svojho teritória. Keď sa cestovania dosýta nabažil, namieril si to naspäť do svojho paláca. Bol sparný a horúci deň. Rozkázal svojim služobníkom, aby na voľnom priestranstve postavili stany a počkali do večera, pokým sa ochladí. Kráľ zrazu dostal veľký smäd a odcválal na koni hľadať nejaký prameň vody. Zakrátko prišiel ku studni naplnenej až po okraj krištáľovo čistou vodou. Plával v nej zlatý džbán. Kráľ Kojata hneď po ňom siahol a snažil sa ho uchopiť. Najprv pravou rukou, potom ľavou. Jeho snaženie však vyšlo nazmar. Tá naničhodná vec sa mu zakaždým vyšmykla z rúk. Skúšal i oboma rukami, ale zbytočne. Ako po džbáne siahol, ten sa zakaždým potopil pod hladinu a vynoril na inom mieste. Presne ako ryba sa s ním zlatý džbán pohrával a unikal mu pomedzi prsty. Ako keby si kráľa doberal a zahrával sa s ním.

„Nech ťa vezme čert!“ povedal kráľ Kojata. „Uhasím si svoj smäd i bez teba.“ Nahol sa ponad studňu a hltal vodu po dúškoch tak nenásytne, že si zamočil celú tvár, bradu i celé telo. Ale keď ukojil svoj smäd, zistil, že sa nemôže postaviť. Vôbec nedokázal zdvihnúť svoju hlavu, pretože niekto ho pevne držal za jeho dlhú bradu vo vode. „Kto je tam? Pusti ma! Nechaj ma ísť!“ kričal kráľ Kojata. Ale nedostalo sa mu žiadnej odpovede. Vtom si všimol na dne studne hrôzostrašnú tvár, ako naňho pozerala. Mala dve veľké zelené oči, žiariace ako smaragdy. Jej ústa boli široké až od ucha k uchu. Cerila naňho dva rady lesknúcich sa bielych zubov. Kráľovu bradu nedržala ruka smrteľníka, ale dva pazúry. Napokon sa z hĺbky ozval chrapľavý hlas: „Kráľ Kojata, tvoja snaha je úplne zbytočná. Pustím ťa len pod jednou podmienkou. A tou je to, že mi dáš niečo, o čom nič nevieš a ktoré nájdeš pri návrate domov.“

Kráľ si pomyslel: „Čo by to len mohlo byť? Niečo, o čom nič neviem a nachádza sa v mojom paláci. To je nezmysel, priam absurdné.“ Tak rýchlo odpovedal:

„Áno, sľubujem ti, že ti to dám!“

„Hlas zo studne odpovedal: „Nuž dobre. Ale ak mi to nedáš a nedodržíš svoj sľub, tak o to prídeš.“ Vtedy pazúry pustili jeho bradu a tvár zmizla v hlbokej studni. Kráľ vytiahol svoju bradu z vody a otriasol sa ako pes. Potom nasadol na svojho koňa a zamyslene odcválal domov so svojou družinou. Ako sa približovali k hlavnému mestu, všetci ľudia ho vítali s veľkou radosťou a nadšenými ováciami. Keď dosiahol palác, kráľovná ho prišla privítať na nádvorie. Vedľa nej stál prvý minister. Držal v rukách malú kolísku, v ktorej ležalo novonarodené dieťa, nádherné ako jarný deň. Vtedy sa mu pred očami vybavila celá záležitosť okolo studne. Hlboko zastonal a zamrmlal si: „Tak toto je to, o čom som nevedel,“ a slzy sa mu kotúľali dolu lícami. Všetci dvorania, ktorí stáli na okolí, boli udivení nad kráľovým zármutkom. Ale nikto sa neodvážil spýtať sa ho, že čo je toho príčinou. Vzal nemluvňa do náručia a nežne ho pobozkal. Potom ho uložil naspäť do kolísky. Bol rozhodnutý, že bude kontrolovať svoje emócie a začal vládnuť znova tak, ako predtým.

Kráľovo tajomstvo zostalo tajomstvom. Hoci jeho vážny, ustarostený výraz si povšimli všetci. V neustálom strachu, že raz príde o svoje dieťa, nemal nešťastný Kojata žiadneho odpočinku počas dňa i noci. Akokoľvek, čas sa míňal ako hodinky a nič zvláštneho sa nestalo. Prešli dni, mesiace a roky. Princ vyrástol na zdatného mládenca. Napokon sám kráľ zabudol na udalosť, ktorá sa stala už tak dávno.

Jedného dňa odišiel princ na poľovačku. Počas prenasledovania jedného diviaka sa skoro stratil ostatným poľovníkom. Ocitol sa uprostred tmavého lesa. Stromy boli nasadené tak husto vedľa seba, že len ťažko bolo cez ne niečo uvidieť. Len v diaľke pred sebou uvidel malý kúsok zelenej lúky. Bola zarastená bodliakmi a burinou. Uprostred nej rástla osamote listnatá lipa. Zrazu začul šušťavý zvuk vychádzajúci z dutiny stromu. Vyterigal sa z neho nezvyčajný starý muž so zelenými očami a bradou.

„Pekný deň ti prajem, princ Milan,“ povedal. „Čakám na teba už peknú kopu rokov. Bol najvyšší čas, aby si ma konečne poctil svojou návštevou.“

„Kto si, v mene všetkých divov?“ spytoval sa prekvapený princ.

„Čoskoro sa to dozvieš, ale najskôr urob tak, ako ti poviem. Pozdrav odo mňa svojho otca kráľa Kojatu a nezabudni mu pripomenúť svoj dlh. Prešiel dlhý čas na to, aby ho mal konečne zaplatiť. Zbohom zatiaľ. Ešte sa stretneme.“

S týmito slovami starý muž zmizol uprostred stromu. Vydesený princ sa vrátil domov a rozpovedal svojmu otcovi, čo videl a počul.

Keď si kráľ vypočul princov príbeh, celý zbledol ako posteľná plachta. Povedal: „Beda mi, synu môj! Prišiel čas, keď sa musíme rozlúčiť,“ a s ťažkým srdcom povedal princovi, čo sa stalo v čase jeho narodenia.

„Neobávaj sa a nesužuj sa, drahý otče,“ odpovedal princ Milan. „Veci nikdy nie sú také zlé, ako vyzerajú. Len mi daj koňa na moju cestu a stavím sa, že ma čoskoro uvidíš znovu späť.“

Kráľ mu dal krásneho dôstojníckeho koňa so zlatými strmeňmi a mečom. Kráľovná mu zavesila na krk retiazku s malým krížikom. A po dlhom oplakávaní a bedákaní im princ zaželal zbohom a vyrazil na svoju cestu.

Dva dni vkuse cválal. Na tretí deň pri3iel k jazeru s krištáľovo čistou vodou a s hladinou hladkou ako sklo. Žiaden závan vetra, ani lístok sa nepohol. Vládlo tam mŕtvolné ticho Len tridsať kačiek so žiarivým perím plávalo vo vode. Neďaleko brehu si princ Milan všimol tridsať malých bielych šiat ležať na tráve. Zosadol zo svojho koňa. Prikrčil sa vo vysokej tráve. Vzal jedny šaty a ukryl sa za kríky, ktoré rástli okolo jazera. Kačky plávali po celom jazere. Ponárali sa do hĺbky a znova vynárali. Robili na hladine vlny, na ktorých sa vznášali. Napokon, unavené od toľkého šantenia, priplávali k brehu. Dvadsaťdeväť z nich si oblieklo svoje malé biele šaty a okamžite sa premenili na krásne devy. Upravili sa a odišli. Iba jedna z tridsiatich malých kačiek nevedela prísť na breh. Plávala blízko brehu a vydávala zo seba prenikavý krik. Nesmelo vystrela svoj krk, popozerala splašene okolo a znova sa ponorila pod hladinu. Princovi Milanovi sa uľútostilo tohto úbohého stvorenia, až sa to dotklo jeho srdca. Vyšiel spoza kríkov pozrieť sa, či by jej vedel nejako pomôcť. Ako náhle ho kača zbadala, zavolala naňho ľudským hlasom: „Ó, drahý princ Milan, vráť mi moje šaty. Budem ti za to taká vďačná.“ Princ položil jej šaty na breh a ustúpil späť za kríky. Za pár sekúnd stálo pred ním krásne dievča v jej bielych šatách. Taká jemná, sladká a mladá, že žiadne pero by ju nevedelo opísať. Dalo princovi ruku a povedalo:

„Veľká vďaka, princ Milan, za tvoju zdvorilosť. Ja som dcéra zlomyseľného čarodejníka. Volám sa Hyacinta. Môj otec má tridsať mladých dcér a je mocným vládcom podsvetia. Má veľa zámkov a veľké bohatstvá. Očakával ťa už celú večnosť, ale nemusíš sa ničoho obávať, ak poslúchneš moje rady. Hneď ako prídeš pred môjho otca, hoď sa na zem a príď k nemu na kolenách. Nevšímaj si toho, keď zúrivo dupne nohami a začne prisahať a zaklínať. Ja sa postarám o zvyšok. A medzitým bude lepšie, keď odídeme preč.“

S týmito slovami krásna Hyacinta dupla svojou nôžkou a zem sa otvorila. Obidvaja klesli do podzemia.

Palác čarodejníka bol celý vytesaný z jedného veľkého rubína, ktorý osvetľoval svojou žiarou celý okolitý kraj. Princ Milan vošiel veselo dnu.

Čarodejník sedel na tróne. Na hlave mal trblietavú korunu. Jeho oči žiarili ako zelený oheň. Namiesto rúk mal pazúry. Hneď ako princ Milan vstúpil do miestnosti, kde bol trón, hodil sa na kolená. Čarodejník dupol hlasno nohami. Príšerne prenikavo civel naňho svojimi zelenými očami. A preklínal tak hlasno až sa triaslo celé podsvetie. Ale princ mal na pamäti radu jeho dcéry. Tak sa ani najmenej ničoho neobával. Na svojich kolenách sa priblížil k trónu. Napokon sa čarodejník začal hlasno smiať. „Ty podliak. Veľmi dobre ti poradili, ako ma máš rozosmiať. Už nemienim byť viacej tvojím nepriateľom. Vitaj v podsvetí! Zároveň, kvôli tvojmu oneskorenému príchodu ku mne, musím od teba požadovať tri služby. Pre dnešok môžeš ísť, ale zajtra ti k tomu poviem niečo viac.“

Potom dvaja sluhovia odviedli princa Milana do krásneho apartmánu. Tam si ľahol bez strachu do mäkkej postele, ktorá tam bola preňho pripravená. Veľmi skoro nato zaspal.

Skoro ráno poňho poslal čarodejník a povedal mu: „Nuž, pozrime sa, čo si sa naučil. Najprv mi musíš postaviť za jeden deň palác. Jeho strecha má byť z čistého zlata, steny z mramoru a okná z krištáľu. Okolo neho musí byť prekrásna záhrada, jazierko s rybami a umelý vodopád. Ak tak urobíš, bohato ťa odmením. Ale ak nie, prídeš o hlavu.“

„Ach, ty zlomyseľné monštrum!“ pomyslel si princ Milan. „To si ma hneď mohol dať popraviť.“ Smutný sa vrátil do svojej izby. So zvesenou hlavou sedel a dumal nad svojím krutým osudom až do večera. Keď sa zotmelo, malá včela letela okolo, zaklopala na okno a povedala: „Otvor, vpusť ma dnu.“

Keď ju Milan zbadal, rýchlo otvoril okno. Hneď ako včela vletela dnu, zmenila sa na krásnu Hyacintu.

            „Dobrý večer, princ Milan. Prečo si taký smutný?“

            „Akože by som nemal byť smutný? Tvoj otec sa mi vyhráža smrťou. A ja sa už vidím bez hlavy.“

            „A ako to chceš vyriešiť?“

            „Na tom sa nedá nič spraviť. Napokon, každý musí raz zomrieť.“

            „Nebuď nerozumný, môj drahý princ, a prebuď v sebe chuť do života, lebo nie je nad čím zúfať. Choď spať. A keď sa zobudíš zajtra ráno, palác bude hotový. Potom sa musíš len prejsť okolo neho, zaťukať na ňom tu a tam na steny, aby si vyzeral tak, že si ho práve dokončil.“

            Všetko sa stalo tak, ako povedala. Hneď ako začalo svitať, princ Milan vyšiel zo svojej izby a našiel vonku pred sebou palác, ktorý bol celkom umeleckým dielom do najmenšieho detailu. Čarodejník bol nadmieru prekvapený nad jeho nádherou a sotva veril svojim očiam.

            „Nuž, istotne si skvelý pracovník,“ povedal princovi. „Vidím, že práca s rukami ti ide ako po masle. Teraz musíš dokázať, že vieš používať aj hlavu. V paláci mám tridsať dcér. Všetko sú to krásne princezné. Zajtra ich dám všetky nastúpiť do radu. Trikrát sa musíš prejsť povedľa nich. Potom mi musíš ukázať, ktorá je moja najmladšia dcéra Hyacinta. Ak to správne neuhádneš, prídeš o hlavu.“

            „Tentokrát si spravil chybu,“ pomyslel si princ Milan a odišiel do svojej izby, kde si sadol pri okno. „Je nemožné, aby som nerozpoznal svoju krásnu Hyacintu. To je tá najľahšia vec na svete.“

            Znovu priletela malá včela, premenila sa na Hyacintu a povedala mu: „Nie je to až také ľahké, ako si myslíš. Keby som tu nebola a nepomohla ti, nikdy by si to nebol uhádol. Nás je tridsať sestier a sme si také podobné, že i náš otec nás vie len ťažko rozlíšiť jednu od druhej.“

            „Tak ako to mám urobiť?“ spýtal sa princ Ivan.

            „Len si ma vypočuj,“ odpovedala Hyacinta. „Spoznáš ma podľa muchy, ktorá bude sedieť na mojom ľavom líci. Ale buď opatrný, lebo sa ľahko môžeš pomýliť.“

            Nasledujúci deň rozkázal čarodejník, aby pred neho predviedli princa Milana. Všetky jeho dcéry stáli jedna vedľa druhej, oblečené do rovnakých šiat. Svoje oči mali uprené dolu do zeme.

            „Teraz, ty génius,“ povedal čarodejník, „trikrát sa pozri na tieto krásky a potom mi povedz, ktorá z nich je princezná Hyacinta.“

            Princ Milan prešiel vedľa nich a pozorne si ich prezrel. Ale všetky vyzerali ako obraz jednej v tridsiatich zrkadlách. Ani muchu nikde neuzrel. Druhýkrát prešiel okolo nich a stále nemal ani potuchy, ktorá to je. Ale keď prechádzal povedľa nich tretíkrát, si všimol, že na líci jednej z nich sedela malá mucha a dievča malo od toho líca sfarbené do ružova, trochu sa červenala. Vtedy princ chytil to dievča za ruku. Zvolal: „Toto je princezná Hyacinta!“

            „Áno, máš pravdu. Splnil si správne i druhú úlohu,“ povedal čarodejník s úžasom. „Ale mám pre teba ešte jednu úlohu, ktorú musíš splniť. Predtým, ako dohorí táto sviečka, mi musíš zhotoviť pár čižiem, ktoré mi budú až po kolená. Ak nebudú hotové v danom čase, naisto prídeš o hlavu.“

            Princ sa vrátil do svojej izby plný zúfalstva. Vtedy prišla za ním tá istá včielka a premenila sa na princeznú Hyacintu. Spýtala sa ho: „Prečo si taký smutný, princ Milan?“

            „Ako by som nemal byť smutný? Tentokrát chce tvoj otec odo mňa nemožnú úlohu. Predtým, ako dohorí sviečka, mu mám urobiť čižmy na mieru. Ale čo vie princ o obuvníctve? Tentokrát určite prídem o hlavu.“

            „A čo mieniš urobiť?“ spýtala sa Hyacinta.

            „Nuž, čo môžem urobiť? To, čo požaduje, neviem spraviť a ani neurobím. Takže s tou sviečkou vyhasne i môj život.“

            „Nie tak, môj milý. Ja ťa vrúcne milujem. Zosobášiš sa so mnou. Sme v tom spoločne. Buď ti tvoj život zachránim, alebo zomriem spolu s tebou.“

            S týmito slovami dýchla na okno. Jej dych na okennej table zamrzol. Potom Milana vyviedla so sebou z izby. Zamkla dvere a zahodila kľúč. Ruka v ruke sa ponáhľali na miesto, kde zostúpili do podzemného sveta. Odtiaľ sa dostali na breh jazera, kde sa po prvýkrát stretli. Dôstojnícky kôň sa stále pásol na tráve, ktorá rástla vedľa vody. Hneď ako kôň spoznal svojho pána, od radosti hlasno zaerdžal a bežal mu oproti. Postavil sa pri neho pevne na zem. Princ Milan a Hyacinta mu vyskočili na chrbát. Potom na ňom odcválali rýchlo ako z luku šíp.

            Medzitým čarodejník netrpezlivo čakal na princa. Keďže dohodnutý čas už vypršal, v zúrivosti poslal svojich sluhov poňho, aby ho doviedli.

            Sluhovia prišli ku dverám jeho izby, ale našli ich zamknuté. Ale zamrznutý dych na okne odpovedal princovým Milanovým hlasom: „Hneď som tam.“ S touto odpoveďou sa vrátili ku čarodejníkovi. No princ dlho neprichádzal. Tak poslal svojich sluhov za ním druhýkrát, aby ho doviedli. Zamrznutý dych im znovu dal tú istú odpoveď. Princ stále neprichádzal. Napokon čarodejník stratil všetku svoju trpezlivosť. Rozkázal násilím otvoriť dvere. Keď tak sluhovia urobili, našli izbu prázdnu. Len zamrznutý dych na okne sa im hlasno smial. Od zúrivosti bol čarodejník ako zmyslov zbavený. Rozkázal im, aby prenasledovali princa.

            Začala divoká naháňačka. „Počujem za nami dupot konských kopýt,“ povedala Hyacinta princovi. Milan vyskočil zo sedla a priložil si k zemi svoje ucho a počúval: „Áno,“ odpovedal, „prenasledujú nás. A sú celkom blízko.“ „Teda nesmieme strácať čas,“ povedala Hyacinta. V momente sa premenila na rieku, princa Milana na železný most a dôstojníckeho koňa na drozda. Za mostom sa cesta rozdeľovala na tri rôzne.

            Čarodejníkovi sluhovia sa ponáhľali a nasledovali čerstvú stopu. Ale keď prišli k mostu, zastavili. Nevedeli, ktorou cestou sa majú vybrať, pretože odtlačky konských kopýt ďalej nepokračovali a cesta sa tam rozdeľovala na troje. Celí roztrasení od strachu sa vrátili ku čarodejníkovi a povedali mu, čo sa im stalo. Ten dostal zúrivý hnev a rozkričal sa na nich: „Ach, vy hlupáci! Oni boli tou riekou a mostom! Choďte späť a zaraz mi ich prineste, inak si ma neprajte, lebo veľmi zle s vami zatočím!“

            Prenasledovanie začalo odznova. „Počujem dupot konských kopýt,“ povzdychla si Hyacinta. Princ zosadol z koňa a priložil si ucho ku zemi. „Ponáhľajú sa za nami. Už sú celkom blízko.“ V momente princezná Hyacinta premenila seba, princa a ich koňa na hustý les s tisíckami chodníkov a ciest, ktoré sa nespočetne veľakrát križovali. Ich prenasledovatelia vošli do lesa, ale zbytočne hľadali princa a jeho nevestu. Napokon sa ocitli znova na tom istom mieste, odkiaľ začali. V zúfalstve sa ešte raz vrátili ku čarodejníkovi s prázdnymi rukami.

            „Radšej pôjdem hľadať týchto podliakov osobne,“ kričal. „Zaraz mi priveďte koňa.“

            Krásna Hyacinta znovu zašeptala: „Celkom blízko počujem konské kopytá.“ Princ odpovedal: „Bezhlavo nás prenasledujú, keď sú nám zase v pätách.“

            „Teraz sme už stratení, lebo to je môj otec osobne. Musíme vojsť do kostola. Tam nebude mať nad nami žiadnu moc. Podaj mi tvoj kríž.“

            Princ Milan si dal dolu retiazku s malým krížom, ktorý mu dala jeho matka. Hneď ako ho Hyacinta chytila do ruky, zmenila sa na kostol. Z Milana sa stal mních a z koňa zvonica. Sotva tak urobili, pricválal k nim čarodejník so svojimi sluhami.

            „Ctihodný otče, nevidel si niekoho cválať tadiaľto na koni?“ spýtal sa mnícha.

            „Princ Milan a princezná Hyacinta tu boli len pred malou chvíľou. Zastavili sa v kostole na malú modlitbu. Kázali mi zapáliť túto sviečku, modliť sa za ich lásku a odovzdať ti ich pozdravy.“

            „Najradšej by som im krky vykrútil,“ povedal čarodejník a ponáhľal sa v zhone domov. Tam mlátil všetkých svojich sluhov, až pokým dušu nevydýchli.

            Princ Milan pomaly cválal na koni so svojou nevestou, teraz už bez strachu z prenasledovania. Slnko začalo zapadať. Jeho posledné lúče svietili ponad veľké mesto, ku ktorému sa približovali. Princa Milana popadla veľká chuť vstúpiť do mesta.

            „Ach, môj miláčik,“ úpenlivo ho prosila Hyacinta, „prosím ťa, nechoď. Som z toho veľmi vystrašená. Obávam sa, že sa tam niečo zlého prihodí.“

            „Prečo sa obávaš?“ spýtal sa princ. „Len na hodinu sa popozeráme po meste a potom budeme pokračovať vo svojej ceste.“

            „Do tohto mesta sa dá ľahko dostať, ale je veľmi ťažké z neho potom vyjsť von,“ povzdychla si Hyacinta. „Ale nech sa stane, ako si želáš. Choď. Ja ťa zatiaľ počkám tu. Premením sa na biely kameň. Len toľko sa modlím, aby si bol veľmi opatrný. Kráľ a kráľovná tohto mesta ťa prídu privítať. Budú mať so sebou malé dieťa. Čokoľvek nech urobíš, len nepobozkaj to dieťa, lebo inak na mňa zabudneš a aj na všetko, čo sa nám stalo. Budem tu na teba čakať celé tri dni.“

            Princ sa ponáhľal do mesta, ale Hyacinta zostala premenená na biely míľnik vedľa cesty. Prešiel prvý deň, druhý, aj tretí, ale princ Milan sa nevrátil. Nezobral si radu Hyacinty k srdcu. Kráľ a kráľovná ho prišli privítať. Tak ako povedala. Viedli so sebou mladé dievča s krásnymi blonďavými vlasmi, ktorého oči žiarili ako dve jasné hviezdičky. Dieťa prišlo k princovi, ktorý bol unesený jeho krásou. Zohol sa a pobozkal ho na líce. V danom momente sa mu vymazala celá pamäť z posledných dní a úplne zabudol na krásnu Hyacintu.

            Keď sa princ nevrátil, nešťastná Hyacinta začala horko plakať a zmenila sa z kameňa na malú lúčnu modrú kvetinu. Povedala: „budem tu rásť vedľa cesty, až dokedy na mňa nejaký okoloidúci nestúpne.“ A jedna z jej sĺz zostala ako rosa na jej malom modrom kvete.

            I stalo sa, že zakrátko nato tadiaľ prechádzal jeden starý muž. Keď uvidel kvetinu, bol veľmi potešený jej krásou. Opatrne ju vytiahol zo zeme aj s koreňmi a odniesol ju domov. Tam ju zasadil do kvetináča. Polieval ju a s láskou sa o ňu staral. Zrazu sa mu prihodila nezvyčajná vec. Od toho dňa sa v živote starého muža všetko zmenilo. Keď sa ráno zobudil, vždy našiel svoju izbu upratanú a takú čistú, že ani v jednom kúte nebola ani štipka prachu. Keď prišiel domov uprostred dňa, našiel stôl obložený tými najchutnejšími jedlami. Stačilo mu sadnúť si a dosýta si vychutnávať život. Najprv bol z toho taký prekvapený, že nevedel, čo si má o tom pomyslieť.  Ale po nejakom čase ho začalo hrýzť svedomie a odišiel za jednou starou bosorkou po radu.

            Bosorka mu povedala: „Ráno sa zobuď ešte pred prvým kikiríkaním kohúta a pozorne sleduj, či sa niečo v izbe nebude hýbať. Potom na to hoď rýchlo túto látku a budeš prekvapený, čo sa stane.“

            Počas celej noci starý muž nezažmúril oči. Keď prvé lúče svetla osvietili miestnosť, všimol si, že malá modrá kvetina sa začala triasť. Začala sa hýbať po izbe a všetko dávala na poriadok, upratovala, zametala prach, a zapálila oheň v kozube. V náhlivosti starý muž vyskočil z postele a prehodil cez kvetinu látku, ktorú mu dala stará bosorka. V momente uvidel, ako pred ním stojí krásna princezná Hyacinta.

            „Čo si to urobil?“ zvolala. „Načo si ma priviedol k životu? Ja nemám žiadne potešenie z tohto života, odkedy ma opustil krásny princ Milan.“

            „Princ Milan sa práve chystá oženiť,“ odpovedal starý muž. „Všetko je už pripravené na hostinu. Hostia zo všetkých kútov sveta sa už vo veľkom hrnú do paláca.“

            Keď to krásna Hyacinta počula, začala horko plakať. Potom si poutierala slzy, preobliekla sa za chudobnú roľníčku a rozhodla sa ísť do paláca. Vošla rovno do kráľovskej kuchyne. Kuchári v bielych zásterách boli veľmi zaneprázdnení a od veľkých príprav na hostinu nevedeli, kde im hlava stojí. Princezná prišla rovno za šéfkuchárom a povedala mu: „Vzácny pán kuchár, prosím ťa, len si ma vypočuj. Dovoľ mi pripraviť svadobnú tortu pre princa Milana.“

            Šéfkuchár chcel najskôr odmietnuť jej žiadosť a vykázať ju z kuchyne. Ale keď sa otočil a zbadal krásnu Hyacintu, jeho slová mu priam zamrzli na perách. Odpovedal jej zdvorilo: „Prišla si v najvhodnejší čas, krásna dievčina. Upeč svoju tortu a ja sám ju položím rovno pred princa Milana.“

            Torta bola veľmi skoro hotová. Pozvaní hostia sa už len tak hemžili okolo okrúhleho stola. Do sály vošiel šéfkuchár. Niesol veľkú svadobnú tortu na striebornom podnose. Položil ju rovno pred princa Milana. Hostia sa nevedeli nabažiť obdivu nad tortou, lebo bola skutočne krásnym umeleckým dielom. Princ Milan zobral do ruky nôž a rozkrojil ju. K jeho veľkému prekvapeniu z nej vyleteli dve holubice. Jedna z nich povedala druhej: „Moja milá, neodleť preč. Neopúšťaj ma, lebo na mňa zabudneš, ako princ Milan zabudol na svoju milovanú Hyacintu.“

            Milan si hlboko povzdychol, keď počul, čo povedala malá holubica. Hneď vyskočil od stola a bežal ku dverám. Za nimi našiel krásnu Hyacintu, ktorá tam naňho čakala. Vedľa nej vonku stál jeho verný dôstojnícky kôň ako od radosti hrabal kopytom do zeme. Bez toho, žeby čo i len chvíľu čakal, vyskočil spolu s Hyacintou na koňa a odcválali tak rýchlo preč do krajiny kráľa Kojatu, ako len vládali. Kráľ a kráľovná ich prijali s láskou a veľkou radosťou. Potom si žili spoločne po zvyšok svojich životov a boli už navždy veľmi šťastní.

            @[From the Russian, Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]