3*21*092 Princ Vrtkavý a krásna Helena **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno krásne dievča, ktoré sa volalo Helena. Jej vlastná matka zomrela, ešte keď bola celkom malá. Vychovávala ju macocha, ktorá ju vôbec nemala rada a bola voči nej veľmi krutá. Tak veľmi, ako sa len dalo predstaviť. Helena urobila všetko preto, aby si získala jej náklonnosť a lásku. Robila ťažkú prácu, ktorú jej prikázala dobre a s radosťou. Lenže srdce macochy bolo tvrdé ako skala. Ani najmenej sa jej to nedotklo. Čím viacej úbohé dievča robilo, tým viacej jej kázala urobiť.

Jedného dňa dala Helene vrece plné rôznych druhov peria a prikázala jej, aby to do večera oddelila. Vyhrážala sa jej, že ak tak neurobí, že ju prísne potrestá.

Nešťastné dieťa si sadlo ku svojej úlohe. Oči mala plné sĺz, že sotva cez ne niečo videla. Keď urobila z peria malú kôpku, tak hlboko si povzdychla, že všetko perie sa rozletelo a znova pomiešalo. A tak to pokračovalo. Nešťastné dievča sa cítilo stále horšie a horšie. Sklopilo svoju hlavu do svojich rúk a zvolalo: „To vážne nie je nikto pod týmto nebom, kto by sa nado mnou zľutoval?“

Zrazu sa jej niekto mäkkým hlasom prihovoril: „Upokoj sa, dieťa moje. Ja ti pomôžem.“

Helena, vystrašená na smrť, pozrela pred seba a uvidela tam stáť vílu. Tá sa jej spýtala najmilšie, ako len vedela: „Prečo plačeš, moja drahá?“

Helena, ktorá už dlhý čas nepočula milého slova, sa jej zdôverila o svojom krutom osude. Povedala jej o svojej novej úlohe, ktorú jej dala macocha urobiť a ktorú sa v beznádejnej snahe a plná zúfalstva snažila vykonať.

„Už sa viacej nad tým netráp,“ povedala jej víla láskavo. „Ľahni si a choď spať. Ja sa postarám, aby tvoja práca bola splnená presne tak, ako treba.“ Tak si Helena ľahla a zaspala. Keď sa zobudila, všetko perie bolo rozdelené a zviazané do malých balíčkov. Chcela sa poďakovať dobrotivej víle, ale tá už bola preč.

Večer za ňou prišla macocha. Bola veľmi užasnutá, keď uvidela, že Helena si spokojne sedí a pred sebou má všetku svoju prácu spravenú.

Síce ju pochválila za jej usilovnosť, ale zároveň už rozmýšľala nad zložitejšou úlohou, ktorú jej dá urobiť.

Nasledujúci deň jej kázala, aby vyprázdnila vodnú nádrž, ktorú mali pri dome, lyžicou, v ktorej bolo plno malých dier. Helena sa hneď pustila do práce. Ale veľmi skoro zistila, že urobiť to, čo jej nakázala macocha, je márna snaha. Bolo to úplne nemožné. Utrápená a plná zúfalstva už chcela lyžicu odhodiť preč. Keď zrazu si zbadala stáť pred sebou tú istú láskyplnú vílu. Tá sa jej spýtala, že prečo je taká nešťastná.

Keď jej Helena povedala novú požiadavku od svojej macochy, odpovedala jej: „Dôveruj mi a ja spravím tvoju úlohu za teba. Ľahni si a pospi si zatiaľ.“

Helena sa upokojila a ľahla si. Za chvíľu ju víla nežne prebudila a povedala jej, že nádrž je už prázdna. Helena, plná radosti a vďačnosti, sa ponáhľala za svojou macochou. Myslela si, že tentokrát obmäkčí jej srdce a bude k nej milšia. Ale macocha len zúrila. Bola nespokojná a frustrovaná svojou márnou snahou zlomyseľne potrestať svoju nevlastnú dcéru.

Nasledujúce ráno jej prikázala, aby do večera postavila krásny zámok a celý ho zariadila od podkrovia až po prízemie. Helena si sadla na kamene, ktoré boli na mieste, kde mal byť postavený zámok. Cítila sa veľmi skľúčene a deprimovane. Ale zároveň mala v sebe tajnú nádej, že dobrá víla jej znovu príde na pomoc.

A tak sa aj stalo. Víla sa pred ňou objavila a sľúbila jej, že ten zámok pre ňu postaví. Povedala Helene, aby si medzitým ľahla a pospala. Víla prikázala kameňom, skalám a balvanom, aby sa postavili na seba a vybudovali krásny zámok. Tie ju na slovo poslúchli. Dokonca, ešte pred zotmením, bol celý zvnútra zariadený a nezostalo nič, čo by si človek v ňom neželal. Keď sa Helena prebudila, bola jej preveľmi vďačná, lebo všetka jej úloha bola splnená.

Ale jej macocha sa tomu vôbec netešila. Chodila po celom zámku od hora až dolu a snažila sa nájsť nejakú chybu, za ktorú by mohla potrestať Helenu. Napokon vošla do pivnice. Ale bola tam taká tma, že na strmých schodoch sa pošmykla, spadla až naspodok a zabila sa. Bola na mieste mŕtva.

Po tejto udalosti sa Helena stala paňou tohto krásneho zámku. Žila si tam v šťastí a pokoji. Skoro nato sa po okolí rozchýrili zvesti o jej kráse, dokonca až do susedných kráľovstiev. Veľa pytačov prišlo a snažilo sa získať jej ruku.

Medzi nimi bol aj princ Vrtkavý. Také bolo jeho meno. Veľmi rýchlo sa mu podarilo získať lásku krásnej Heleny. Jedného dňa, ako sedeli pred zámkou pod lipou, princ jej povedal smutnú správu. Že sa musí vrátiť domov a požiadať svojich rodičov o súhlas k sobášu. Verne jej sľúbil, že  hneď ako bude môcť, sa k nej vráti späť. Prosil ju, aby ho vyčkávala pod týmto lipovým stromom, kde spolu strávili toľko šťastných hodín.

Na rozlúčku ho Helena pobozkala na ľavé líce. Poprosila ho, ho tam medzitým, ako budú od seba vzdialení, nikto nepobozkal. A sľúbila mu, že bude sedieť pod tou lipou a naňho vyčkávať. Vôbec o princovej láske nepochybovala. Verila, že jej bude verný a že sa vráti tak rýchlo, ako len bude môcť.

A tak sedela pod tým stromom tri dni a tri noci, ani sa nepohla. Ale keď sa jej milý nevracal, začala byť nešťastná. Rozhodla sa, že ho pôjde pohľadať. Zobrala si so sebou toľko šperkov, koľko len vládala odniesť. Vzala si tiež troje svoje najkrajšie šaty, jedny vyšívané hviezdami, druhé mesiacmi, a tretie slncami. Všetko zo samého zlata. Cestoval blízko i ďaleko. Putovala po celom svete. No nikde nemohla nájsť po svojom ženíchovi ani stopy. Napokon, celá zúfalá, sa vzdala svojho pátrania po ňom. Nebola schopná sa vrátiť na svoj vlastný zámok, kde bola taká šťastná so svojím milým. Rozhodla sa, že zotrvá opustená a osamote v cudzom kraji. Zahrabala svoje šperky a krásne šaty do zeme na bezpečné a tajné miesto. Preobliekla sa za vidiečanku a našla si prácu ako pastierka stáda kráv.

Každý deň išla so svojím dobytkom na pastviny, aby sa napásol. Neustále myslela len na svojho neverného ženícha. Veľmi si obľúbila jedno malé teliatko, ktoré mala v stáde. Bol to jej maznáčik. Venovala sa mu s láskou. Kŕmila ho vlastnými rukami a naučila ho kľaknúť si pred ňou. A zakaždým mu povedala do ucha:

„Kľakni si, malé teliatko, kľakni si. Buď verné a lojálne. Nebuď také, ako princ Vrtkavý, ktorý raz nechal krásnu Helenu pod lipou a opustil ju.“

Prešlo niekoľko rokov. Po krajine, kde žila, sa chýrili zvesti, že dcéra toho kráľa, ktorý tam kraľoval sa ide zosobášiť s princom Vrtkavým. Všetci sa z toho náramne tešili, okrem nešťastnej Heleny. Pre ňu to znamenalo obrovský úder pod pás, lebo v hĺbke svojho srdca stále verila, že sa znova stretne so svojím milým a budú spolu šťastní.

Hlavná cesta do hlavného mesta viedla vedľa dediny, kde na lúkach Helena zvykla pásť svoj dobytok. Začal tadiaľ prechádzať princ Vrtkavý. Krásna Helena si ho viackrát všimla. Ale on bol taký zaujatý do svojich myšlienok o svojej novej láske, že jej nevenoval žiadnu pozornosť a nespoznal ju. Jedného dňa, keď tadiaľ išiel na koni, sa prihovorila svojmu malému teliatku: „Kľakni si, malé teliatko, kľakni si. Buď verné a lojálne. Nebuď také, ako princ Vrtkavý, ktorý raz nechal krásnu Helenu pod lipou a opustil ju.“

Keď princ Vrtkavý počul jej hlas, zdal sa mu povedomý. Niekoho mu pripomínal, ale nevedel koho, lebo ho počul len slabo. Helena sa prihovárala svojmu teliatku len nevýrazne a roztraseným hlasom. Bola prekvapená, že princ sa na ňu zahľadel, ale nespoznal ju. A keď sa druhýkrát za ním obzrela, už bol ďaleko. Avšak si všimla, ako sa pri nej zamyslel, keď išiel okolo. Tak nestrácala nádej.

Na počesť nadchádzajúcej svadby bola urobená veľká hostina, ktorá trvala niekoľko dní. Do kráľovského mesta chodilo plno ľudí. Helena na to vsadila všetky svoje nádeje. Bola rozhodnutá, že pôjde na hostinu a vyhľadá svojho ženícha.

Keď nadišiel večer, vytratila sa potajme z domu, v ktorom bývala. Išla na svoje tajné miesto, kde bola jej skrýša. Obliekla si svoje šaty vyšívané zlatými slncami. Okrášlila sa šperkami a rozpustila si svoje prekrásne zlatisté vlasy, ktoré až doteraz mala uviazané pod šatkou. Takto ozdobená sa vybrala do mesta.

Keď vstúpila do tanečnej sály, všetky oči sa otočili na ňu. Všetci priam žasli nad jej krásou, ale nikto nevedel, kto by to mohol byť. Princ Vrtkavý bol tiež omámený pôvabom krásnej devy, ale vôbec netušil, že niekedy bola jeho milou. Celý večer jej robil spoločnosť a bolo pre ňu veľmi ťažké sa mu stratiť v dave, keď už bol najvyšší čas, aby sa vrátila domov. Princ Vrtkavý ju všade hľadal. Horlivo po nej túžil a chcel sa s ňou stretnúť i nasledujúci večer. Predtým, ako Helena odišla, mu to sľúbila.

Nasledujúci večer sa krásna Helena načas pripravila na hostinu.

Tentokrát mala na sebe šaty vyšívané striebornými mesiacmi. Na svoje vlasy si položila strieborný polmesiac. Princ Vrtkavý bol ako očarený, keď ju znova uvidel. Zdala sa mu oveľa krajšia ako predchádzajúci večer. Tancoval len s ňou a celý večer jej robil spoločnosť. Žiadal ju, aby mu povedala, že kto je. Ale ona mu to odmietla prezradiť. Potom ju poprosil, aby sa vrátila aj nasledujúci večer, čo mu ona prisľúbila.

Na tretí večer bol princ Vrtkavý taký netrpezlivý, aby mohol uvidieť svoju očarujúcu krásku, že prišiel na hostinu hodiny predtým,, ako začala. Svoje oči mal stále upriamené na vchodové dvere. Napokon sa v nich objavila aj Helena. Mala na sebe šaty so zlatými a striebornými hviezdami, okolo pása stuhu s hviezdami a vo vlasoch čelenku zo samých hviezd. Princ Vrtkavý bol do nej zamilovaný viacej než hocikedy predtým. Úpenlivo ju znova prosil, aby mu povedala svoje meno.

Vtedy ho Helena nežne pobozkala na ľavé líce. V momente princ Vrtkavý rozpoznal svoju starú lásku. Plný výčitiek a ľútosti ju prosil o odpustenie. Helena bola veľmi nadšená jeho láskou a že ho má znovu späť. Nenechala ho dlho čakať a všetok ten čas bez neho mu odpustila. Z hostiny čo najrýchlejšie odišli. Vrátili sa do Heleninho zámku. Zosobášili sa tam pod lipou, kde spoločne sedia a sú šťastní až doteraz.

@[From the German, Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]