3*22*093 Petržlenka **(1,9k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna chudobná žena, ktorá mala jednu malú dcéru, ktorú volali Petržlenka. Volali ju tak preto, lebo rada jedávala petržlen. Obľubovala ho viacej než hocijaké iné jedlo. A naozaj, skoro vôbec nič iného nejedla. Jej chudobná matka nemala dosť peňazí, aby jej mohla kúpiť dostatok petržlenu na jej nasýtenie. Ale dieťa bolo také krásne, že jej nevedela vôbec nič odmietnuť. Tak chodievala každú noc do záhrady jednej starej bosorky, ktorá žila nablízku.

Výrazná vôňa krásnej Petržlenky sa stala všeobecne známou. A tak sa prišlo na krádež. Bosorka zavolala matku Petržlenky k sebe a navrhla jej, aby jej dcéra bývala u nej. Mohla by mať tak toľko petržlenu, koľko by sa jej zachcelo. Matka bola celkom potešená s týmto návrhom. A tak krásna Petržlenka začala bývať u starej bosorky.

Jedného dňa traja princovia, ktorých otec bol na ceste po zahraničí, prišli do mesta, kde žila Petržlenka. Zbadali ju, ako si česala a plietla svoje dlhé čierne vlasy pri okne. V momente sa do nej beznádejne zamilovali. Vrelo po nej zatúžili a chceli ju mať za manželku. Sotva sa dala vyjadriť slovami veľká súťaživosť o ňu medzi nimi. Vytasili meče a začali o ňu bojovať. Boj bol taký urputný, že hluk sa rozšíril po okolí. Zúrivo medzi sebou bojovali. Všimla si ich stará bosorka a povedala si: „Určite to musí byť kvôli Petržlenke.“

A keď sa presvedčila, že to tak je, plná zlosti nad hádkou a sporom o krásnu Petržlenku, povedala jej: „Želám si, aby si bola škaredá žaba a sedela pod mostom na konci sveta.“

Hneď ako vyslovila dané slová, krásna Petržlenka sa zmenila na žabu a zmizla princom z dohľadu. Princovia teda ukončili hádku. Podali si ruky a vrátili sa domov k svojmu otcovi.

Kráľovi pribúdali roky a začínal byť starý, nevládny a nemohúci. Želal si, aby jeden z jeho synov vládol namiesto neho. Ale nevedel sa rozhodnúť, ktorému zo svojich synov zverí kráľovskú korunu, aby vládol spravodlivo namiesto neho. Napokon sa rozhodol, že nech osud rozhodne namiesto neho. Tak si dal predvolať svojich troch synov a povedal im: „Moji drahí synovia, už som starý a unavený z vládnutia. Avšak neviem sa rozhodnúť, komu z vás troch zverím svoju korunu, lebo vás ľúbim narovnako. Zároveň by som chcel, aby nad mojimi ľuďmi vládol ten najlepší a najbystrejší spomedzi vás. Preto som sa rozhodol, že vám dám tri úlohy. Ten, kto ich najlepšie zvládne, bude mojím dedičom. Prvou z nich je, aby ste mi priniesli sto metrov dlhú látku, ktorá je taká jemná, že prejde cez kráľovský prsteň.“ Synovia sa hlboko poklonili a sľúbili, že sa vynasnažia urobiť to najlepšie, ako len vedia. Bez ďalšieho zdržania sa vybrali na cestu.

Dvaja starší bratia si so sebou zobrali plno služobníctva a nákladu. Ale najmladší sa vydal na cestu celkom sám. Za krátky čas prišli na rázcestie, kde sa cesta rozdeľovala na tri rôzne. Dve z nich boli pekne upravené, ale tretia bola tmavá a zarastená. Dvaja starší sa vybrali pekne upravenými cestami. Najmladší im zaželal veľa šťastia a vybral sa hrboľatou cestou.

Starší bratia sa ponáhľali všade na miesta, kde sa dala kúpiť látka. Naložili ju na svoje povozy a vrátili sa domov.

Najmladší syn išiel svojou hrboľatou cestou po mnoho dní. Nikde nemohol nájsť obchod so vzácnymi látkami. Tak cestoval stále ďalej a ďalej. Už pomaly klesal na duchu. Napokon prišiel k mostu. Za ním sa rozprestierala pustá a močiarna oblasť. Predtým, ako prešiel cez most, si sadol na breh rieky. Zrazu k nemu z močiara priskákala žaba. Sadla si vedľa neho a spýtala sa: „Čo si taký smutný, drahý princ?“

Princ jej netrpezlivo odpovedal: „To je úplne zbytočné ti hovoriť, milá žabka, lebo aj tak by si mi nebola pomohla.“

„Nebuď si tým taký istý,“ odpovedala žaba. „Povedz mi, čo ťa trápi a uvidíme.“

Nuž tak sa jej princ zdôveril. Povedal malému stvoreniu, že po čo ho poslal jeho kráľovský otec.

„Princ, ja ti naisto pomôžem,“ povedala žaba. Odskákala do močiara. Za chvíľu sa vrátila naspäť. Ťahala so sebou kus látky, nie väčšej ako prst. Položila ju pred princa a povedala: „Vezmi toto domov a uvidíš, čo sa stane.“

Princ si vôbec neželal vziať so sebou taký bezvýznamný balíček. Ale nechcel zraniť city malej žabky, tak to neodmietol. Vložil si ho do svojho vrecka a zaželal jej na rozlúčku zbohom. Malá žaba ho sledovala, až pokiaľ nezašiel za kopec. Potom odskákala naspäť do vody.

Čím ďalej šiel princ, tým mu vrecko, v ktorom mal malý balíček s látkou, viacej oťažievalo. To ho na srdci veľmi potešilo. Veľmi spokojný sa vrátil na dvor svojho otca. Podarilo sa mi prísť práve vtedy, keď sa vracali jeho bratia so svojimi karavánami. Kráľ sa veľmi potešil, keď ich znova uvidel. Zložil si z prsta svoj prsteň a začali skúšať látky, ktoré priniesli starší bratia. Vyskúšali celý náklad, ale žiadna z tých látok sa nedala prevliecť cez prsteň celá. Dvaja starší bratia sa začínali cítiť dosť malí, keď uvideli, že ich snaha bola márna. Začali zazerať na najmladšieho brata, ktorý sa vrátil bez akejkoľvek batožiny. Aké veľké bolo ich prekvapenie, keď z vrecka vytiahol malý balíček látky. Bol to veľmi nádherný kúsok. Merala presne sto metrov. Nite na nej skoro vôbec nebolo vidno, taká bola jemná. Ani v jasnosti farieb ju nevedelo nič prekonať. Cez prsteň prešla bez najmenších ťažkostí.

Otec objal svojho úspešného syna a rozkázal, aby všetku ostatnú látku zhodili do rieky. Potom sa obrátil ku svojim synom a povedal im: „Drahí princovia, teraz sa pripravte na ďalšiu úlohu. Musíte mi priniesť malého psíka, ktorý sa pohodlne zmestí do orechovej škrupiny.“

Synovia boli nad požiadavkou úplne zúfalí. Ale keďže každý z nich si želal získať kráľovskú korunu, rozhodli sa splniť úlohu čo najlepšie, ako sa len dá. Po niekoľkých dňoch sa vydali znovu na cestu.

Došli k tomu istému rázcestiu, kde sa zase rozdelili. Najmladší išiel tou istou hrboľatou cestou ako predtým. No teraz sa cítil oveľa radostnejšie. Sotva si sadol pod most a povzdychol si, tá istá žaba priskákala k nemu a spýtala sa ho: „Čo ťa trápi tentokrát, drahý princ?“

Princ tento raz vôbec nepochyboval o čarovnej moci malej žabky, tak jej hneď vyrozprával, čo má na duši. „Princ, ja ti pomôžem,“ povedala mu žaba a odskákala preč tak rýchlo, ako jej to len jej malé nohy dovolili. Keď sa vrátila, priniesla so sebou malý arašidový orech. Položila ho pred princa a povedala mu: „Vezmi domov so sebou tento malý orech a povedz svojmu otcovi, aby ho opatrne otvoril. Uvidíš, čo sa stane.“ Princ jej srdečne poďakoval a išiel si svojou cestou plný nadšenia. Medzitým si malá žabka pomaly odskákala naspäť do vody.

Keď prišiel domov, jeho bratia práve prichádzali. Mali so sebou množstvo malých psov rôznych druhov. Kráľ už mal pripravenú orechovú škrupinu. Skúška začala. Ale žiaden z malých psíkov starších bratov sa do nej nezmestil ani len trochu. Vyskúšali všetkých svojich drobných psov, ale zbytočne. Vtedy ku kráľovi pristúpil jeho najmladší syn a podal mu arašidový oriešok. Povedal mu, aby ju opatrne otvoril. Sotva tak starý kráľ urobil, krásny malý psík vyskočil z arašidovej škrupiny. Začal behať kráľovi po ruke, vrtel svojím chvostom a štekal odvážne na ostatných malých psov. Celý kráľovský dvor mal z neho veľkú radosť. Otec znovu objal svojho úspešného syna a rozkázal ostatných malých psov rozpredať. Ponechal si len toho najmenšieho z arašidovej škrupinky. Potom sa takto prihovoril svojim synom: „Dve najťažšie úlohy máte za sebou. Teraz si vypočujte tretiu: Ktokoľvek z vás si prinesie domov so sebou najkrajšiu princeznú, bude mojím dedičom.“

Požiadavka sa zdala byť taká ľahká a odmena taká veľká, že princovia nestrácali čas a vydali sa na cestu. Na rázcestí rozmýšľali nad tým, či pôjdu tou istou cestou, ako ich najmladší brat. Ale keď videli, aká je tá cesta hrboľatá a pustá, rozhodli sa, že pôjdu tými istými cestami ako predtým. Považovali za nemožné nájsť v tej divočine nejakú ozajstnú krásku, ktorá by sa im zapáčila.

Najmladší tentokrát veľmi zosmutnel a pomyslel si: „Viem, že v hocičom inom by mi moja malá žabka pomohla, ale táto úloha presahuje jej moc. Ako by len mohla nájsť pre mňa krásnu manželku? Jej močiare sú síce rozsiahle, ale prázdne. Niet tam ani živej duše, len žaby, ropuchy a im podobné stvorenia. Tam predsa žiadni ľudia nebývajú.“ Akokoľvek, prišiel pod známy most. Sadol si tam a z hĺbky srdca si povzdychol.

Za chvíľu sa tam pred ním objavila tá istá malá žabka a spýtala sa ho: „Čo ťa trápi teraz, môj drahý princ?“

„Ach, žabka, tentokrát mi nepomôžeš, lebo úloha, ktorú mám splniť, je ponad tvoju moc,“ odpovedal princ.

„Jednako,“ odpovedala žaba, „predsa len mi môžeš povedať svoje ťažkosti. Lebo ktovie, možno ti predsa len budem vedieť pomôcť.“

Princ jej teda porozprával o úlohe, ktorú im dal otec splniť. „Ničoho sa neboj, môj drahý princ. Aj v tomto ti viem veľmi dobre pomôcť,“ povedala malá žaba. „Len choď domov. A ja za tebou za chvíľu prídem.“ S týmito slovami žaba nezvyčajne rýchlo vyskočila a odskákala až do vody, kde zmizla.

Princ vstal a šiel smutne svojou cestou, lebo neveril, že je možné, aby mu malá žaba vedela pomôcť v jeho súčasnej situácii. Sotva prešiel zopár krokov, keď začul za sebou zvláštny zvuk. Obzrel sa a uvidel malý povoz urobený z kartónu. Ťahalo ho šesť veľkých potkanov. Smerovali rovno k nemu. Dvaja ježkovia bežali pred nimi ako jazdci. Na škatuli sedela tučná myš ako kočiš. Za ňou sedeli dve malé rosničky ako lokaji. V kartónovom vozíku sedela jeho malá žabka. Ako prechádzala okolo, poslala mu vzdušný bozk.

Princ bol zamyslený nad nestálosťou šťasteny, ktorá mu dopriala dve z jeho prianí, a teraz sa zdalo, že mu odmietne to najlepšie a posledné. Ani nevenoval veľkú pozornosť nezvyčajnému sprievodu, ktorý prešiel okolo. Stále mu bolo menej a menej do smiechu z toho komického úkazu.

Vozík šiel nejaký čas rýchlo pred ním dopredu. Potom zabočil za husté stromy. Avšak aká veľká bola jeho radosť a prekvapenie, keď zrazu spoza toho istého rohu vyšiel nádherný, veľký, ozajstný kočiar a smeroval mu oproti. Ťahalo ho šesť vynikajúcich koní. Boli tam jazdci ako predvoj, kočiš, lokaji, a plno služobníctva v najkrajších uniformách. Na koči sedela najkrajšia žena, akú kedy len princ videl. Hneď v nej rozpoznal krásnu Petržlenku, pre ktorú už tak dávno zahorelo vrúcnou láskou jeho srdce. Voz zastal rovno pred ním. Lokaji z neho zoskočili a otvorili mu dvere. Nastúpil dnu a posadil sa vedľa krásnej Petržlenky. Srdečne sa jej poďakoval, vyznal jej úprimnú lásku a povedal jej ako dlho je už do nej zamilovaný. Takže z našej malej zelenej žabky sa stala znovu Petržlenka.

Do kráľovského mesta svojho otca prišiel zároveň so svojimi bratmi. Tí sa vrátili tiež s nádhernými ženami. Ale keď ich predviedli pred kráľa, celý kráľovský dvor jednohlasne súhlasil s tým, že najkrajšia z nich je jednoznačne krásna Petržlenka.

Starý kráľ bol veľmi potešený. Objal tretíkrát svojho úspešného najmladšieho syna a jeho novú nevestu a vymenoval ich za svojich nástupcov na kráľovský trón. Jeho starší bratia v kráľovstve dostali menšie vojvodstvá. Najmladší princ sa zosobášil s Petržlenkou a v záhrade pestovali len samý petržlen. Princezná od neho ešte viacej opeknela a spolu s princom boli stále zdraví. Princ sa stal kráľom a chudobná Petržlenka kráľovnou. Vládli spolu dlho a šťastne. A ak nie sú náhodou mŕtvi, vládnu i doteraz.

            @[From the German, Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]