3*23*094 Číňan Hok-Lí a trpaslíci **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, v jednej malej dedine až v ďalekej Číne žil raz jeden muž, ktorý sa volal Hok-Lí. Bol to veľmi pracovitý, trpezlivý a húževnatý muž. Nielenže pracoval veľmi ťažko vo svojom remesle, ale robil aj domáce práce u seba, lebo nemal žiadnu manželku, ktorá by to preňho urobila. Všetci susedia obdivovali na ňom jeho usilovnosť. Hovorili o ňom, že aký je on veľmi pracovitý. Nikdy neopúšťal svoj domov, aby sa išiel niekam zabaviť. Dokonca ani nikdy nechodil na dovolenky, aby si odpočinul a nabral tak nové sily do práce tak ako ostatní.

Ale on vôbec nebol až taký poctivý a čestný človek. Pravdou bolo, že počas dňa ťažko pracoval. No v noci, keď všetci slušní ľudia tvrdo spali, on sa vtedy zvykol zo svojho domu potichu vytratiť. Bol členom jednej nebezpečnej bandy zlodejov, ktorí sa zakaždým vlámali do domov bohatých ľudí a odniesli odtiaľ všetky cennosti, ktoré tam našli.

Nejaký čas takto vykrádali domy. Síce niekedy sa im podarilo vypátrať jedného zo zlodejov, ale podozrenie nikdy nepadlo na Číňana Hok-Lího, lebo on celé dni poctivo pracoval.

Hok-Límu sa už podarilo nahromadiť veľké množstvo peňazí. Bol to jeho podiel z krádeží, ktoré robieval spolu s ostatnými zlodejmi. Jedného dňa, ako išiel na trh sa mu takto prihovoril jeho sused: „Ahoj Hok-Lí. A čože sa ti stalo s tvárou? Jednu stranu máš úplne opuchnutú.“

Pravdu povedať, Hok-Lího pravé líce bolo asi dvakrát väčšie ako ľavé. Preto začínal mať veľké bolesti a cítil sa veľmi nepríjemne.

„Musím si obviazať tvár,“ povedal Hok-Lí. „Bezpochyby v teple mi tvár odpuchne a líce sa zahojí.“ Avšak nič takého sa nestalo. Nasledujúci deň to bolo ešte horšie. Pravé líce mu opúchalo stále viacej a viacej. Už bolo skoro také veľké, ako jeho hlava. Tiež ho začínalo veľmi bolieť.

Hok-Lí bol na konci so svojím dôvtipom. Všetci susedia sa na ňom zabávali a robili si z neho posmech. To naozaj veľmi ranilo jeho city.

Jedného dňa, našťastie, prišiel do mesta pocestný doktor. Predával rôzne druhy liekov. Zaoberal sa i rôznym čarám a kúzelníctvu proti bosoráctvu a posadnutosti zlými duchmi.

Hok-Lí sa rozhodol, že sa dá uňho vyšetriť. Tak ho pozval k sebe do domu.

Doktor si ho pozorne prezrel a povedal: „Hok-Lí, toto je úplne bežne opuchnutá tvár. Veľmi tomu všetko naznačuje. Musel si urobiť nejaký zlý skutok, ktorý nahneval tvojho ducha. Žiadne z mojich liekov ti nepomôžu. Avšak ak mi štedro zaplatíš, poviem ti, ako by si sa mohol vyliečiť.“

Potom sa Hok-Lí a doktor veľmi dlho dojednávali na cene. Akokoľvek, doktor z toho vyšiel celkom spokojný. Bol rozhodnutý, že si vypýta za túto radu veľké množstvo peňazí. Hok-Límu sa vôbec nechcelo mať takú opuchnutú a boľavú pravú stranu tváre až do konca svojich dní. Tak bol povinný dať doktorovi veľký obnos peňazí, ktoré tak nečestne ukradol.

Keď si dal lekár peniaze do vrecka, povedal Hok-Límu, že v prvý deň, keď bude mesiac v splne, aby išiel do istého lesa a pozorne tam sledoval jeden strom. Že po nejakom čase uvidí trpaslíkov a škriatkov, ktorí žijú v podzemí. Keď však bude pozorne sledovať ten strom, uvidí ich ako vyjdú von spoza toho stromu a začnú sa zabávať a tancovať. Hneď ako si ťa všimnú, budú chcieť, aby si tancoval spolu s nimi. „A vtedy sa naozaj veľmi snaž tancovať čo najlepšie, ako len vieš,“ dodal doktor. „Ak budeš dobre tancovať a urobíš im radosť, že sa naozaj tomu potešia, tak ti splnia nejaké želanie. A vtedy ich môžeš poprosiť, aby ti vyliečili tvoju opuchnutú a ubolenú tvár. Ale daj si pozor. Keď budeš tancovať zle, veľmi pravdepodobne s tebou vybabrú a urobia ti napriek nejaké darebáctvo.“ S týmito slovami sa lekár zobral a odišiel.

Našťastie sa už blížila noc, keď mesiac mal byť v splne. V presne stanovený čas sa vybral do lesa. S menšími ťažkosťami sa mu podarilo nájsť ten strom, ktorý mu doktor opísal. Keďže sa cítil byť trochu nervózny z toho, čo sa bude diať, tak sa vyštveral na ten strom.

Sotva sa tam usadil na jeden z konárov, keď si všimol, ako sa trpaslíci začínajú zhromažďovať za mesačného svitu. Prišli zo všetkých strán. Zdalo sa, že sú ich stovky. Vyzerali byť veľmi veselí. Radostne si poskakovali, hopkali a tancovali. Medzitým sa Hok-Lí posúval na konári stále ďalej a ďalej, aby sa vedel lepšie nabažiť tanečného predstavenia. Až napokon konár, na ktorom sedel, hlučne praskol. Všetci trpaslíci zastali. Aj Hok-Lí sa cítil, ako keby mu bolo srdce zamrzlo.

Jeden z trpaslíkov zvolal: „Niekto je hore na strome. Poď rýchlo dolu. Nezáleží na tom kto si. Ak ihneď nezídeš, prídeme si na ten strom po teba.“

Vo veľkej hrôze, Hok-Lí  začal pomaly liezť dolu. Ale bol taký nervózny, že keď už bol pri spodku, zakopol a začal sa kotúľať ako taký zrolovaný koberec po zemi. Keď sa zodvihol, hlboko sa tomu trpaslíkovi, ktorý sa s ním rozprával, poklonil. Zdalo sa, že je to ich vodca, ktorý pokračoval: „Tak a teraz nám povedz, kto si a čo ťa sem privádza.“

Nuž im teda Hok-Lí porozprával celý svoj smutný príbeh o opuchnutom pravom líci a ako mu poradil jeden lekár, aby ich vyhľadal, že jedine oni mu budú vedieť pomôcť a vyliečiť ho.

„Dobre teda,“ odpovedal trpaslík. „Môžeme sa pokúsiť ťa vyliečiť. Avšak, najprv musíš pred nami tancovať. Ak nás tvoj tanec poteší, možno ťa budeme môcť vyliečiť. Ale ak budeš tancovať zle, môžeme ťa len uistiť, že ťa naisto potrestáme. Upozornili sme ťa, tak teraz nám zatancuj.“

Vtedy si všetci trpaslíci posadali do veľkého kruhu a jeho nechali samého uprostred, aby tam tancoval. Skoro na smrť bol vyľakaný. Okrem toho bol celý roztrasený ešte od pádu zo stromu a vôbec nemal chuť teraz tancovať. Ale s trpaslíkmi sa nedalo zahrávať.

„Začni tancovať!“ kričal ich vodca. Všetci ostatní trpaslíci zborovo zopakovali: „Začni tancovať!“

Tak celý zúfalý Hok-Lí začal tancovať. Poskakoval na jednej nohe, potom na druhej. Mal také neohybné a stuhnuté svaly, že sa mu podaril len jeden úbohý pokus. Po istom čase, niekoľkých minútach, klesol na zem a prisahal, že už nevládze viacej tancovať.

Trpaslíci sa veľmi nahnevali. Zhromaždili sa okolo neho a urážali ho: „Tak ty si sem prišiel, aby sme ťa vyliečili. Keď nechceš tancovať, neodídeš odtiaľto s jedným opuchnutým lícom, ale budeš mať opuchnuté  obidve líca.“ Potom čo najrýchlejšie odbehli preč a stratili sa mu spred očí v hustom lese. Hok-Lí si musel odtiaľ nájsť cestu domov uprostred noci.

Odkrivkal sa odtiaľ pomaly preč. Bol unavený, deprimovaný, ale vôbec necítil žiadnu úzkosť z vyhrážok trpaslíka.

Prišiel domov a hneď zaspal. Keď sa ráno zobudil, si všimol, že má ohromne opuchnuté obe líca, aj pravé, aj ľavé. Skoro vôbec nič nevidel, také veľké boli, čiastočne mu zakrývali i oči.

Hok-Lí bol celý zúfalý. Jeho susedia sa na ňom zabávali a robili si z neho posmech viacej ako kedykoľvek predtým. Doktor medzitým zmizol preč z mesta a už ho nebolo. Niekam sa vyparil.

Tak čakal celý mesiac, až dokedy nenastala prvá noc splnu mesiaca. Mesiac bol krásne okrúhly a osvetľoval v noci celú oblasť. Znovu prišiel naspäť do lesa a tam si sadol pod ten istý strom, z ktorého predtým spadol. Nemusel ani dlho čakať. Zanedlho všetci trpaslíci povychádzali z lesa a zhromaždili sa.

Jeden z nich povedal: „Necítim sa zrovna ako vo svojej vlastnej koži. Ako keby tu nablízku bola nejaká nepríjemná ľudská bytosť.“

Keď to Hok-Lí počul, vyšiel spoza stromu a poklonil sa trpaslíkom až po zem. Tí sa zhromaždili okolo neho a srdečne sa nad jeho komickým výzorom smiali. Dve veľké opuchnuté líca ho robili skutočne veľmi zábavným na pohľad.

„Čo tu chceš?“ spýtali sa ho. Hok-Lí im teda porozprával o svojom nešťastí. Potom ich veľmi prosil, aby mu dali ešte jednu možnosť zatancovať im. Trpaslíci súhlasili, lebo najradšej zo všetkého mali, keď ich niekto dobre zabáva.

Hok-Lí vedel, že veľmi veľa záleží na tom, ako dobre bude pre nich tancovať. Pozbieral svoju odvahu i ducha a začal tancovať. Najprv pomaly, potom sa jeho tanec čím ďalej začal zrýchľovať. Pohyboval sa ako ozajstný tanečník. Robil otočky, vymýšľal si nové kroky a predvádzal sa najlepšie, ako len vedel. Trpaslíci boli z jeho tanca celkom potešení.

Tlieskali mu svojimi drobnými rukami a kričali: „Veľmi dobre! Super! Skvelé! Hok-Lí si vynikajúci tanečník. Naozaj si nás potešil. Tancuj ešte chvíľu, lebo sme z tvojho tanca veľmi potešení.“ Tak Hok-Lí tancoval dlhšie a dlhšie. Nohami len tak prepletal. Až napokon sa tak unavil, že už viacej naozaj nevládal. Tak musel svoj dosť dlhý tanec ukončiť.

Vtedy vodca trpaslíkov povedal: „Nuž dobre, Hok-Lí, veľmi dobre si nás zabavil. Preto si zaslúžiš odmenu. Za tvoje skvelé tancovanie bude tvoja tvár vyliečená.“

S týmito slovami sa trpaslíci rozutekali po hore a stratili sa mu z očí. Hok-Lí si položil ruky na tvár a s veľkou radosťou a prekvapením zistil, že jeho líca sa zmenšili do ich prirodzenej podoby. Cesta domov sa zdala byť krátka a vykračoval si domov už zľahka. Do postele si išiel ľahnúť už šťastný.

Na druhý deň bolo plné mesto správ o náhlom vyliečení Hok-Lího. Jeho susedia sa ho vypytovali, ako sa mu podarilo tak zázračne rýchlo vyzdravieť. Nedostali od neho ani pol slova o tom, ako a kde sa vyliečil. Povedal im len fakt, že objavil zázračný liek na všetky druhy chorôb.

Po istom čase ho navštívil jeden bohatý sused, ktorý bol chorý už niekoľko rokov. Hok-Límu ponúkol veľkú sumu peňazí. Len aby mu povedal, ako by sa mohol dať vyliečiť. Hok-Lí súhlasil, ale len pod podmienkou, že bude prisahať, že to tajomstvo nikomu nepovie. On s tým súhlasil. Tak mu Hok-Lí povedal o trpaslíkoch a ich obľube tancovať.

Sused odišiel do lesa pri ten strom, kde sa zhromažďovali trpaslíci pri splne. Pozorne poslúchol Hok-Lího radu a zatancoval im tam, z čoho mali trpaslíci veľkú radosť. Poriadne ho za to vyliečili a bohatý sused bol zase zdravý ako za mladi. Potom ďalší a ďalší prišiel za Hok-Lím. Prosili ho, aby im prezradil svoje tajomstvo. Každý musel prisahať, že o tajomstve nikomu nič nepovie. A samozrejme ich to stálo i veľa peňazí. Takto to išlo po mnoho rokov. Tak s postupom času sa Hok-Lí stal veľmi bohatým mužom. A ku koncu života, ktorého mu šťastena dopriala mnoho rokov, jeho dni skončili v mieri na duši a v blahobyte tu na zemi.

@[From the Chinese, Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]