3*25*096 Princ Vivien a princezná Plasida **(7,9k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi údoliami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil kráľ a kráľovná, ktorí sa navzájom veľmi vrúcne milovali a rešpektovali. A naozaj, kráľovná, ktorá sa volala Santorína, bola taká pekná a dobrosrdečná, že to by sa každý divil, kebyže sa svojmu manželovi nepáčila. Kráľ Gridelín bol perfektným balíčkom s pevným charakterom a súhrou dobrých vlastností, lebo víla, ktorá predsedala pri jeho krštení, zhromaždila tiene všetkých jeho predchodcov a každému z nich zobrala nejakú dobrú vlastnosť a obdarila ňou terajšieho kráľa Gridelína, aby z neho vyformovala hodnotný charakter. Nanešťastie mu však preukazovala veľa láskavostí priamo z hĺbky svojho srdca. Tak si ho obľúbila, že mu skoro všetko dovolila. Čo väčšinou vedie k tomu, že daný človek sa potom veľmi rýchlo ocitne v ťažkostiach a neželaných situáciách. Ale doteraz kráľ Gridelín vo všetkom do čoho sa pustil, len prosperoval. Akokoľvek, veľmi zriedka sa stáva, že taký šťastný osud trvá tak dlho. Medzitým čo si kráľ užíval radosti života, mu kráľovná porodila krásnu malú dcéru. Pomenovali ju Plasida. Kráľ si pomyslel, že ak bude jeho dcéra podobná kráľovnej či už do tváre alebo v myšlienkach a povahe, tak potom nepotrebuje ísť obťažovať víly s prosbou, aby jej dali do vienka nejaké dary, a to hlavne cnosti. Vôbec nepožiadal žiadnu z víl, aby prišla na krstiny. A toto víly smrteľne urazilo. Tak sa rozhodli, že ho prísne potrestajú za to, že ich pripravil o ich práva. Kráľovo zúfalstvo sa pomaly začalo stupňovať. Najprv mu veľmi ochorela kráľovná a potom niekam zmizla. Nikto nevedel povedať, že kde je. Keby nebolo malej princeznej, ktovie, ako by skončil. Cítil sa veľmi biedne až mizerne. Keby nebolo malej princeznej, určite by skončil svoj život nejakou katastrofou. Ale bola tu princezná, ktorú bolo treba vychovávať a vzdelávať. Našťastie dobrá víla Lolota, napriek všetkému, čo sa stalo, sa podujala na túto úlohu. Starala sa zároveň nielen o ňu, ale aj o jej malého bratranca princa Viviena, ktorý bol sirotou. A tak sa ho ujal jeho strýko kráľ Gridelín. Vtedy bol ešte len malým bábätkom. Hoci ich vychovávateľka nezanedbávala nič, čo by sa mohlo pre nich urobiť, ich charaktery, keď vyrastali, jasne dokázali, že vzdelanie iba zmierňuje prirodzené nedostatky, ale nemôže ich úplne odstrániť. Plasida, ktorá bola dokonale krásna, mala síce vysokú inteligenciu, rýchle chápanie a duševné poznávacie procesy, ale zároveň bola i lenivá a ľahostajná tak veľmi, ako to bolo možné. Zatiaľ čo Vivien bol až príliš plný života. Každú chvíľu sa púšťal do nejakého nového podujatia. Takmer okamžite bol z danej činnosti unavený a znudený. A behom chvíľky sa už venoval niečomu inému rovnako krátky čas. A zase jeho nestálu povahu vyrušila myšlienka na nejakú inú činnosť. Keďže obaja mali byť dedičmi kráľovstva, bolo prirodzené, že sa o nich zaujímali ľudia celej krajiny. Všetci pokojní a mierumilovní občania si želali, aby ich kráľovnou bola jedného dňa Plasida. Zatiaľ čo nerozvážni a hašteriví dúfali, že kráľom sa stane Vivien a urobí veľké zmeny pre ľudí, aby sa im lepšie žilo. Takéto rozdelenie názorov by mohlo viesť k občianskej vojne a rôznym druhom problémov v kráľovstve. Dokonca aj v samotnom paláci si tieto dve skupiny ľudí prudko vymieňali názory. Čo sa týkalo detí, ony boli príliš slušne vychované na to, aby sa hádali. Mali veľké názorové rozdiely takmer úplne vo všetkom, dokonca i v tom, ako tráviť voľný čas. Bolo priam nemožné, aby si k sebe našli cestičku a zamilovali sa do seba. Tak sa zdalo, že je nemožné, aby sa mali navzájom rady. Tým boli šance na prímerie oboch strán zmarené, lebo všetci by boli spokojní, keby sa Vivien s Plasidou spolu zosobášili. Princ Vivien vedel, že väčšina ľudí podporuje jeho šance získať kráľovskú korunu a vládnuť. Ale bol príliš čestný na to, aby nejako zranil svoju peknú sesternicu. Možnože bol len príliš netrpezlivý a nerozvážny na to, aby myslel teraz seriózne o niečom. Zrazu mu vhupla do hlavy myšlienka, že pôjde sám do sveta hľadať nejaké dobrodružstvo. Našťastie sedel vtedy na koni na konskom sedle, lebo radšej by sa bol vybral do sveta peši, ale tak by ďaleko nezašiel. Tak teraz cválal na koni a v hlave mal jednu jedinú myšlienku, ako sa dostať čo najskôr za hranice kráľovstva. Jeho náhly odchod bol pre štát hromovým úderom z jasného neba. Nikto nemal ani tušenie, že čo sa mohlo stať s princom Vivienom. Dokonca i samotný kráľ Gridelín bol touto novou stratou znepokojený. Hoci sa od zmiznutia svojej manželky kráľovnej Santoríny o nič tak veľmi nezaujímal. Bolo mu síce do plaču, ale mal tam pri sebe ešte princeznú Plasidu. Tak sa rozhodol, že ju osobne vyskúša z toho, aký má talent a čo za schopnosti sa už naučila.

Veľmi skoro zistil, že na dôvažok ku svojej prirodzenej lenivosti sa nechávala každý deň viacej a viacej rozmaznávať a oddávala sa rôznym radovánkam. Ako keby tá víla bola jej stará mama. Veľmi vážne začal u víly ohľadom vzdelania a výchovy princeznej protestovať. Víla Lolota zobrala dohováranie a výčitky pokorne. Verne kráľovi sľúbila, že už viacej nebude podporovať princeznú v jej lenivosti, ľahostajnosti a povaľačstve. Od daného momentu začali starosti nešťastnej Plasidy! Očakávalo sa od nej, že si sama vyberie rôzne šaty pre seba. Musí sa starať o svoje vlastné šperky. Nájsť si nejaké hoby, nejakú zaujímavú a tvorivú činnosť na voľný čas. Musí nosiť tie isté šatôčky počas celého dňa, od rána až do večera. Nesmela sa objavovať na verejnosti, ak sa tomu dalo vyhnúť.

Avšak to nebolo všetko. Kráľ Gridelín trval na tom, aby jej podrobne vysvetlili záležitosti týkajúce sa kráľovstva. Mala sa zúčastňovať všetkých zasadnutí rady. Zakaždým, keď sa preberala nejaká záležitosť, mali sa jej vždy spýtať na jej názor. Vždy im musela povedať svoju mienku, keď sa jej hocikedy na niečo opýtali. Také veľké bremeno a ťarchu pre ňu znamenali tieto nové spôsoby správania a plánovanie jednotlivých dní, že prosila Lolotu, aby ju zobrala preč z tejto krajiny, kde sa tak veľa od nej očakávalo.

Víla to najskôr pevne odmietla. Ale kto by odolal slzám a prosbám takej peknej dievčiny, ako bola Plasida? Nakoniec prišlo na to, že preniesla princeznú tak, ako bola, útulne uloženú na svojom obľúbenom gauči do jej vlastnej jaskyne. Toto nové zmiznutie zanechalo všetkých v zúfalstve. Kráľ Gridelín sa snažil nejako rozptýliť svoju pozornosť a dostať sa do lepšej nálady.

Teraz sa však vráťme k Vivienovi. Uvidíme, k čomu ho jeho nepokojný duch priviedol. Kráľovstvo kráľa Gridelína bolo veľmi veľké. Vivienov kôň ho odvážne odniesol až po hranice. Avšak ďalej už nemohol ísť. Bol veľmi vyčerpaný. Tak zoskočil z koňa a pokračoval pešo. Lenže tento pomalý spôsob postupu vážne vyčerpal jeho trpezlivosť.

Po dlhom, veľmi dlhom čase sa ocitol sám uprostred rozsiahleho lesa. Bol taký tmavý a ponurý, že ho od strachu až v kostiach striaslo. Podarilo sa mu nájsť celkom pekný chodník. Tak si po ňom začal odvážne vykračovať.  Išiel síce rýchlou chôdzou, ale napriek všetkému úsiliu noc padla skôr, ako dosiahol okraj lesa.

Stále pokračoval vo svojej ceste. Keďže už bola tma, trochu sa potkýnal. Snažil sa držať chodníka. Keď bol už takmer úplne unavený, zbadal pred sebou žiarivý lúč. Tento pohľad oživil jeho zvesenú náladu a ubezpečil sa, že je blízko prístrešia a večere, ktoré tak veľmi teraz potreboval. Ale čím viacej kráčal k svetlu, tým sa mu zdalo byť ďalej. Niekedy sa mu dokonca úplne stratilo zo zreteľa. Začínal byť už vyprovokovaný a netrpezlivý. Keď konečne dorazil do nešťastnej chatky, z ktorej vychádzalo svetlo, hlasno zaklopal na dvere a hlas starej ženy mu zvnútra odpovedal. Ale vôbec sa nezdalo, že by sa ponáhľala otvoriť. Zdvojnásobil svoje údery. A žiadal, aby ho vpustila žena dovnútra v mene kráľa. Pritom úplne zabudol, že už nie je vo svojom vlastnom kráľovstve. To všetko však nemalo žiaden vplyv na starú ženu, ktorá si len jemne povšimla rozruchu, ktorý princ robil.

Pokojne mu odpovedala: „Musíš mať trpezlivosť.“

Počul ju podľa topánok, že ide ku dverám. Ale jej to strašne dlho trvalo. Najskôr odohnala svoju mačku od dverí, aby nemohla utiecť, keď budú otvorené dvere. Potom ju počul, ako sa rozpráva sama so sebou. Počul ju, ako hovorí, že jej lampa potrebuje trochu upraviť knôt, aby lepšie videla na toho, kto klopal. Potom, že jej chýba do lampy čerstvý olej a že ju musí naplniť. Spravila jednu vec, potom išla spraviť druhú. Prešla obrovská doba. Stará bosorka šliapala po celej izbe sem i tam. Ešte princovi zopárkrát zopakovala, aby mal trpezlivosť. Napokon predsa len tie dvere otvorila. Keď princ stál konečne v malej chatrči, so zúfalstvom si všimol, že vnútri tej chatrči je všetko, len jedlo nie, dokonca ani omrvinka chleba. Bol to obraz chudoby. Nebolo vidno ani suchú kôrku, vôbec nič na jedenie.

Nuž vysvetlil starej žene, že umiera hladom a únavou. No ona mu len pokojne odpovedala: „Musíš mať trpezlivosť.“ A ukázala mu zväzok slamy, na ktorom sa môže vyspať.  

„Ale čoho sa môžem najesť?“  zvolal princ Vivien stroho.

„Počkaj že chvíľu, len počkaj,“ odpovedala. „Ak budeš mať trpezlivosť, ja pôjdem do záhrady a nazbieram nejaký hrášok. Pohodlne ho olúpeme v našom voľnom čase. Zapálim oheň a uvaríme ho. Keď bude dobre uvarený, môžeme sa ho do sýtosti najesť. Netreba na to žiaden zhon.“

„Ja zomriem od vyhladovania, medzitým čo sa to spraví,“ povedal princ smutným hlasom.

„Trpezlivosť treba. Len trpezlivosť,“ povedala stará žena a pozrela naňho nežným úsmevom. „Ja sa nemôžem ponáhľať, „Všetky veci prídu konečne k tomu, kto čaká,“ určite si to už veľakrát počul.“

  Princ Vivien bol vyvedený z rovnováhy, lebo situácia ohľadom jedla sa len zhoršovala. Jedlo bolo v nedohľadne. A on s tým nemohol nič spraviť.   

„Nuž, poď teda so mnou,“ povedala stará žena, „môžeš držať lampu a svietiť mi ňou, pokiaľ ja budem oberať hrášok.“

Vo svojom zhone lampu tak rýchlo chytil, že svetlo v nej zhaslo. Trvalo mu veľmi dlhý čas, pokiaľ knôt v lampe znova zapálil dvoma malými kúskami žiariaceho uhlia, ktoré musel vybrať z hromady popola v kozube. Akokoľvek, hrach sa podarilo nazbierať a olúpať. Zapálili oheň. No a potom museli pozorne spočítať jednotlivé guličky hrachu. Stará žena vyhlásila, že uvarí presne päťdesiatštyri kúskov hrachu, a viacej nie. Márne sa ju snažil princ presvedčiť, že už pomaly umiera od hladu, taký je vyhladovaný. Že päťdesiatštyri kúskov hrachu preňho vôbec nestačí, aby ho zasýtilo a zahnal tak hlad. A že na zopár kúskoch hrachu navyše určite nezáleží. Ale prehovárať starú babizňu bolo úplne zbytočné. Nakoniec musel napočítať päťdesiatštyri kúskov hrachu. V tom zhone mu dva kúsky spadli na zem, tak musel začať počítať odznova od prvého, aby si boli istí, že ich počet je presný. Ako náhle bol hrášok uvarený, stará dáma vytiahla dvojité váhy a kúsok chleba z kredenca. Práve sa chystala, že to medzi nimi rozdelia. Vtedy to princ Vivien už nevedel vydržať a pri pohľade na jedlo zjedol naraz celý chlieb. A potom povedal: „Trpezlivosť.“

„Ty si myslíš, že je to vtip,“ povedala stará dáma hlasom jemným ako zvyčajne, „ale to je v skutočnosti moje meno. A jedného dňa sa dozvieš o mne viacej.“

Obaja zjedli po dvadsaťsedem hráškov. Princ bol veľmi prekvapený, keď zistil, že viacej na nasýtenie nepotrebuje. Potom sladko zaspal na slamenej posteli a spalo sa mu tak dobre, ako keby bol doma na zámku.

Ráno mu stará žena dala na raňajky chleba a mlieko, ktoré si spokojne vychutnal. Tešil sa z toho, že nebolo treba nič zbierať, alebo spočítať, alebo uvariť. Keď dojedol, tak ju prosil, aby mu povedala, že kto ona je.

„To ti poviem s potešením,“ odpovedala mu. „Ale je to dlhý príbeh.“

„Ách, ak je ten príbeh dlhý, to si nemôžem vypočuť,“ vyhlásil princ.

„Ale,“ povedala mu, „v tvojom veku by si mal pozorne počúvať, čo starí ľudia hovoria.“

„Ale, ale,“ povedal princ, so svojím čo najviac netrpezlivým hlasom, „starí ľudia by nemali byť veľmi utáraní a rozprávať zoširoka! Povedz mi, v ktorej krajine som teraz? Kam som sa to dostal? Nepotrebujem od teba viacej vedieť.“

„S radosťou,“ povedala, „toto je Drozdov les. Ten sem chodí prednášať svoje proroctvá.“

„Proroctvá,“ zvolal princ. „Ach, musím ísť za ním a o niečom sa s ním poradiť.“

Hneď nato vytiahol zo svojho vrecka za hrsť zlata a ponúkol ho starej žene. Keď si to zlato nezobrala, hodil ho na stôl a bol tak rýchlo preč, ako blesk. Ani sa neopýtal na cestu. Vybral sa hneď prvým, dobre upraveným chodníkom. Nasledoval ho až na samotný vrchol vo svojej najväčšej rýchlosti. Ako bežal, často sa na rôznych kameňoch, ktoré tam boli, potkýnal. Narazil aj do stromu, stratil sa mu chodník z dohľadu. Musel ho hľadať. Bez ľútosti zanechal za sebou malú chatrč, ktorá mu vôbec nepadla do oka, a takisto mal len málo spoločného i s jej majiteľkou. Po nejakom čase uvidel v diaľke obrovský čierny zámok, z ktorého sa dalo dovidieť na všetky okolité hory. Princ cítil v kostiach, že tam musí bývať ten veštec, ktorý prednáša proroctvá. Keď už slnko zapadalo, dostal sa až k hlavnej bráne zámku. Celý zámok bol ohradený hlbokou hradnou priekopou. Boli tam padacie mosty a brány. Všetko na zámku bolo tmavé až čierne, dokonca i voda v priekope. Na vstupnej bráne visel veľký zvon. Pod ním bolo napísané:

„Ak si smrteľník a si zvedavý na svoj osud, buchni na ten zvon,

A podrob sa tomu, čo ťa čaká a neminie, keď vyjdeš odtiaľto von.“

Princ, bez najmenšieho zaváhania, zdvihol veľký kameň a uderil ním ako kladivom o zvon, ten sa hlučne rozozvučal. Hrozný hlboký a dutý zvuk z neho vychádzal. Vstupná brána sa otvorila dokorán. Princ cez ňu prešiel a hneď za ním sa s hrmotajúcim zvukom zavrela, ako keby do nej uderil hrom. Z každej veže vyletelo množstvo netopierov. Bolo ich také množstvo, že až sfarbili oblohu do čierna. Hocikto iný by sa obával a mal strach, ale nie princ Vivien. On sa nebál. Išiel smelo dopredu. Prišiel k ďalšej bráne, ktorú mu otvorilo šesťdesiat čiernych služobníkov a strážnikov. Boli zakrytí od hlavy až po päty v dlhých plášťoch.

Želal si rozprávať sa s nimi, ale čoskoro zistil, že oni rozprávali úplne cudzím a zvláštnym jazykom. Po slovensky a anglicky sa nezdalo, že by rozumeli čo i len pol slova. Princovi sa tam vôbec nepáčilo. Nemal sa s kým rozprávať, lebo bol zvyknutý sa o svoje myšlienky a idey s niekým podeliť. Zrazu si spomenul na svoju starú priateľku Trpezlivosť. A zatúžil po jej spoločnosti. Avšak musel nasledovať svojich sprievodcov v tichosti. Zaviedli ho do veľkolepej sály. Podlaha bola samé čierne ebenové drevo. Steny boli z čierneho jantáru. A všetky závesy boli z čierneho zamatu. Princ márne pozeral po okolí a hľadal tam niečo na jedenie. Naznačil im posunkami, že je veľmi hladný. Tým istým spôsobom mu posunkami a s rešpektom naznačili, že bude musieť počkať. Po niekoľkých hodinách čakania prišlo za ním šesťdesiat postáv oblečených do rubášov a na hlavách mali kapucne. Z veľkou ceremóniou ho odprevadili do banketovej sály, kde si všetci posadali za dlhý stôl. Jedlá boli usporiadané vedľa seba v jednom rade v centre stola po dĺžke. Princ uchopil jeden tanier a chcel si ho zobrať aj s jedlom, ale nepodarilo sa mu to. Ten tanier bol ako prilepený. Potom sa popozeral na svojich susedov a všimol si, že každý z nich mal trstinovú slamku a cez ňu prijímal potravu cucaním rôznych jedál. Princ bol povinný urobiť to isté, hoci zistil, že je to príšerne zdĺhavý proces.

Po večeri sa vrátili do čiernej ebenovej  izby, kde boli donútení pozerať sa na to, ako ich spoločníci hrajú nekonečné hry v šachy. Keď už takmer zomieral od únavy, pomaly a zase s ceremóniou ho odprevadili do jeho apartmánu so spálňou. Nádej, že sa poradí s veštcom, ho zobudila veľmi zavčas rána. Prvou požiadavkou, ktorú mal, bolo, aby ho pustili pri veštca. Neodpovedali mu. Namiesto toho ho priviedli jeho sluhovia k obrovskej mramorovej vani. Na jednej strane bola veľmi plytká a na druhej zase veľmi hlboká. Posunkami mu naznačili, že pôjde do vane. Princ nad tým vôbec neváhal. Hneď chcel skočiť do hlbokej vody. Ale jemne a zároveň silou ho držali späť na mieste. Dovolili mu stáť len tam, kde bola voda jeden palec hlboká. Skoro zdivel, keď sa dozvedel, že táto procedúra sa bude opakovať každý deň napriek všetkému, čo urobil alebo povedal. Voda stúpala vyššie a vyššie každý deň o jeden palec. Takže po šesťdesiat dní musel žiť v neustálom tichu. Ceremoniálne ho privádzali z miesta na miesto, sem a tam. Chlípal cez trstinovú slamku všetky jedlá. Potom sa hodiny pozeral na nespočetné množstvo hier v šachy. Hra, ktorá sa mu už pomaly priečila rovno v žalúdku a ktorú nenávidel z celej svojej duše. Ale aspoň voda vystúpila tak vysoko, že mu bola až po bradu. Jeho kúpeľ bola úplne dokončená. Ešte v ten istý deň sluhovia v čiernych županoch a talároch pochodovali pomalým sprievodom. Každý z nich mal na hlave usadeného veľkého netopiera. Princ bol uprostred. Spievali smutnú, melancholickú pieseň. Išli smerom ku svätyni. Počas ich spievania sa k nim pripojila ďalšia skupina sluhov, ktorí tiež spievali. Od prvej skupiny si vzali nešťastného Viviena.

Vyzerali presne takisto, ako prvá skupinka, ktorá po výmene odišla. Táto druhá skupinka sa pohybovala pomalšie a každý z nich mal na zápästí krkavca. Ich prenikavé krákanie sa ozývalo po celom tomto neutešenom mieste. Držali princa za ramená, ale nie tak veľmi, aby mu dovolili tú česť, ako je obmedzenie netrpezlivosti. Pokračovali pomaly hore schodmi, ktoré viedli do svätyni. Keď sa napokon dostali na vrch schodiska, pomyslel si, že jeho dlhé čakanie predsa musí niekedy skončiť. Ale skôr naopak. Potom, ako ho zahalili čiernym dlhým talárom, nechali ho vojsť do svätyne samotného. Tam ho donútili byť svedkom množstva dlhých obradov a ceremónií. Tohto času Vivienovu aktívnu netrpezlivosť vystriedala pasívna únava. Neustále zíval, až to bolo pohoršujúce. Ale nikto si toho nevšímal. Civel beznádejne na hrubú čiernu záclonu, ktorá visela dolu rovno pred ním. Vtedy odsunuli čiernu záclonu a sotva veril vlastným očiam. Pred sebou uvidel nadmerne veľkého čierneho drozda. Sedel na železnej tyči, ktorá išla krížom cez svätyňu z jednej strany na druhú. Pri pohľade na drozda všetci sluhovia padli na kolená a zakryli si šatkou tvár. Vtedy drozd trikrát zatrepotal svojimi mocnými krídlami. Potom sa prihovoril Vivienovi v jeho vlastnom jazyku:

„Princ, tvoja jediná šanca na šťastie závisí od toho, čo je najviac v rozpore s tvojou vlastnou povahou.“

Vtedy sa záclona zatvorila a opona spadla. Princovi, po mnohých ceremóniách, darovali krkavca, ktorý sa mu usadil na zápästí. Princ ho osobne preniesol na železnú bránu. Tu ho krkavec opustil a on si našiel znova miesto v prvej skupinke služobníkov. Medzitým veľký netopier zatrepotal krídlami a pristál mu na hlave z vlastnej ľubovôle. Zobrali ho znova do mramorovej vane. Akurát teraz opačne. Začal kúpeľ v hlbokej vode. Každý deň mu z nej odoberali vodu o jeden palec nižšie. Po niekoľkých dňoch, keď bola kúpeľná procedúra ukončená, služobníctvo ho odprevadilo až k vonkajšej bráne. Vzali mu každú známku úcty a slušnosti, čoho by sa každý bál, ale jemu to bolo ľahostajné. Brána sa za ním zatvorila. Zobral nohy na plecia a utekal, čo mu sily stačili. Dopredu ho hnala len jediná myšlienka: Čo najďalej sa vzdialiť od tohto bezútešného a pochmúrneho miesta. Bežal odtiaľ čo najrýchlejšie preč. Chcel medzi seba a to strašidelné miesto dať čo najviac priestoru. Unáhlene sa tam zbytočne dostal. Aby sa poradil so zdĺhavým veštcom, ktorý mu napokon nič neporadil. Len toľko, že niekedy je lepšie viacej rozmýšľať, ako hneď niečo urobiť.

Potom, ako sa potuloval niekoľko dní, sa veľmi unavil a vyhladol. Napokon sa mu predsa len podarilo nájsť cestu z lesa von. Skoro nato prišiel k širokej a rýchlo tečúcej rieke, ktorú nasledoval dolu prúdom. Dúfal pritom, že nájde nejaký spôsob, ako sa dostane na druhú stranu rieky. Na druhý deň, ako slnko vystúpilo hore na oblohu, uvidel niečo z oslňujúcej bielej farby, priviazané uprostred prúdu rieky. Keď chvíľu pozorne sledoval to biele plavidlo, všimol si, že je to jedna z najkrajších malých lodiek, akú kedy len predtým uvidel. Veľká loď, ku ktorej patrila, bola pevne uviazaná ku brehu rieky, celkom blízko pri ňom. Zrazu princa uchytila priam horlivá túžba ísť na palubu lode. Preto hlasno zakričal, aby upútal pozornosť posádky na lodi. Ale sa mu nedostalo vôbec žiadnej odpovede. Tak naskočil do tej malej loďky a vesloval preč bez akýchkoľvek ťažkostí a prekážok. Stále vesloval ďalej a vôbec to nepovažoval za ťažkú prácu. A to preto, lebo malá loďka bola celá vyrobená z bieleho papiera a bola taká ľahká, ako lupienok z ruže. Princ sa dostal s malou loďkou až ku veľkej lodi. Ako sa sám presvedčil, aj veľká loď bola celá vyrobená z papiera. Na jej palube nenašiel ani živej duše. V jednej kabíne, ktorú otvoril, bola veľmi útulná posteľ. A celkom hojné zásoby rôzneho druhu potravín a nápojov. Rozhodol sa, že zatiaľ tu zostane, pokým sa niečo zaujímavé neprihodí. Keďže bol starostlivo a dôkladne poučený na kráľovskom dvore kráľa Gridelína, kde ho samozrejme že naučili nielen umenie navigácie lodí, ale aj spoločenskú výchovu. Lenže, keď sa snažil začať navigovať túto loď, predtým, ako si všimol loď, sa nechala unášať ďalej a ďalej. Taký bol silný prúd rieky, že odnášal loď závratnou rýchlosťou. A predtým, ako sa Vivien spamätal, už sa mu pomaly strácala pevnina z dohľadu. Ocitol sa s veľkou loďou uprostred oceánu. Vietor prúdil z pevniny na more a stále ju unášal ďalej a ďalej. Už ani pevninu nebolo vidno! Prúd rieky ho odniesol dolu až k moru. Princ ani nestihol nájsť na mape miesto, kde sa nachádzajú, a plavidlo bolo už na voľnom mori. Všade na okolí bola len samá voda. Nevedel, čo si má počať. Od malého detstva mu prízvukovali, aby sa s vodou nezahrával. Teraz už mal v sebe i kúsok strachu. Už bolo príliš neskoro niečo urobiť. Mohol si len márne želať, aby bol zostal na brehu rieky. Už ho začínalo všetko unavovať, loďka na mori a všetko s tým spojeného. Avšak tieto dve veci splnil takmer úplne a veľmi dôkladne. Aby dokončil svoj nešťastný osud, navyše k tomu bol na šírom pustom oceáne. Bola to záležitosť, z ktorej by mali strach aj tí najtrpezlivejší odvážlivci. Takže ani sa nedá predstaviť, ako veľmi to ovplyvnilo úbohého princa Viviena! Už si dokonca želal, aby bol na zámku drozda. Lebo tam aspoň videl nejaké živé bytosti. Kdežto na palube papierovej lode bol úplne sám. Vôbec si nedokázal predstaviť ani za veľmi dlhý čas na mori, ako sa dostane znovu na breh z tohto únavného väzenia.

Po veľmi dlhej plavbe na mori napokon uvidel zem. Jeho netrpezlivosť, byť znovu na brehu, bola taká veľká, že hneď ako ukotvil neďaleko od brehu, zliezol po boku lode a začal plávať až k brehu a vylodil sa. Byť znovu na pevnine, bolo také úžasné. Potom loď z vetrom v plachtách presunul na bezpečné miesto ďaleko vo vnútrozemí. Tam bol vytvorený taký malý prirodzený prístav. Po svojom dlhom, nútenom uväznení na mori, princ bol veľmi potešený, keď uvidel vysoké stromy, ktoré rástli hneď na pobreží. Celé pobrežie a okolité vnútrozemie bolo nimi zarastené. Takže na svojej ceste do vnútrozemia sa rýchlo stratil v hustom lese. Keď už putoval veľmi dlhý čas, pri jednom malom prameni si sadol na mach a tam odpočíval. A práve vtedy počul šušťavý zvuk, ktorý sa neustále približoval. Spoza stromov k nemu priskočila pekná mladá gazela. Lapala po dychu a bola úplne vyčerpaná. Klesla rovno pred ním na zem a snažila sa nabrať dych.

„Och, môj drahý Vivien, zachráň ma!“

Princ s prekvapením vyskočil na svoje rovné nohy a rýchlo vytasil svoj meč. Ocitol sa s tvárou v tvár oproti veľkej zelenej levici, ktorá horlivo prenasledovala úbohú gazelu. Princ Vivien na ňu zaútočil a nasledoval prudký boj. Zanedlho nato levica, celá poráňaná, padla úplne vyčerpaná, poráňaná a nevládna na zem. Levica ešte tri razy tak hlasno zarevala, že ju bolo počuť na dve míle ďaleko. Potom už nevedela vydať zo seba žiaden rev. Tak ako ležala na zemi, hneď aj zomrela.

„Nuž, už si spokojná? Keďže vieš rozprávať, prosím ťa, okamžite mi povedz, čo sa tu odohráva, a ako to že vieš moje meno?“

„Ach jaj, musím si najskôr dostatočne dlho odpočinúť. Ale neviem, či budeš mať toľko času vypočuť si všetko o tejto záležitosti,“ pokračovala chabým tónom, „ale vážne by si dobre urobil, ak by si sa odteraz viacej obzeral za seba.“

Princ sa rýchlo otočil a s hrôzou zistil, že sa k nemu približuje veľký obor. S mocnými nohami hlasno dupal, ako robil kroky. Pritom zúrivo kričal:

„Kto donútil moju levicu tak zúfalo zarevať?

„Ja som to bol,“ smelo odpovedal princ Vivien, „ale ak ťa to vyrušilo, môžem ťa uistiť, že už to nikdy viacej neurobí.“

            Pri týchto slovách začal obor vyť, revať a lamentovať.

            „Bohužiaľ, moja drahá Tina, môj sladký, malý maznáčik,“ zareval. „Všetko, čo môžem teraz pre teba urobiť, je len to, že pomstím tvoju smrť.“

            Hneď nato sa rozbehol k princovi. Oháňal sa obrovským hadom, ktorého mal otočeného okolo zápästia. Vivien bez toho, aby sa nechal vyviesť zo svojej chladnokrvnej povahy, zaútočil mečom silným úderom. Keď vtom momente sa obor premenil na hada a had na obra. Tak rýchlo sa premieňali jeden na druhého, že princ začínal mať z toho závrate. Premenili sa jeden na druhého aspoň šesťkrát. Princovi sa podarilo preťať hada na dvoje. Jednu z tých dvoch častí hodil obrovi rovno do nosa. Ten náhle spadol na levicu a odpadol do bezvedomia. Vtedy ich tam všetkých zahalil veľký čierny mrak. Keď sa vyjasnilo, všetci traja už boli preč.

            Vtedy princ bez toho, že by zasunul do pošvy svoj meč, sa ponáhľal  ku svojej gazele a spytoval sa:

            „Už si mala dosť času, aby si si odpočinula a pozbierala svoj rozum do hrsti. Už sa nemáš čoho obávať. Tak mi povedz, kto si a čo to bolo za strašného obra, leva a hada? A hlavne ma zaujíma, prečo ťa chceli dostať. Buď stručná a rýchla!“

            „Poviem ti to s radosťou,“ odpovedala, „ale načo sa ponáhľať. Ja by som chcela, aby si išiel so mnou do Zeleného Zámku. Avšak nechcem tam kráčať, lebo je to celkom ďaleko a chodenie je pre mňa také únavné.“

„Poďme tam hneď a zaraz,“ odpovedal stroho princ. „Buď budeš kráčať, alebo ťa tu nechám. Naisto mladá a činná gazela, ako si ty, by bola určite zahanbená, ak by nebola schopná prejsť zopár krokov. Čím ďalej je to na zámok, tým rýchlejšie by sme mali kráčať. Lenže, ako vidím, nezdá sa mi, že by si mala z toho radosť. Sľubujem ti, že pôjdeme pomaly a počas cesty sa ti budem milo prihovárať.“

            „Lepšie by bolo, keby si ma niesol,“ povedala sladkým hlasom, „ale keďže nerada spôsobujem ľuďom starosti, keď ma budeš niesť, tak tento slimák bude niesť teba.“ A ukázala pritom malátne na jednu malú nohu, ktorú princ považoval za kameň. Ale keď sa lepšie prizrel, uvidel, že je to  obrovský slimák.

            „Čože? Jazdiť na slimákovi!“ zvolal princ. „Ty sa snáď na mne zabávaš. A okrem toho na slimákovi by sme tam neprišli ani za rok.“

            „Ó, dobre, len tak neurob,“ odpovedala gazela. „Ja som celkom spokojná s tým, že tu zostanem. Tráva je tu zelená a voda čistá. Keby som bola na tvojom mieste, tak by som prijala ponúknutú radu a odcválala na zámok na slimákovi.“

            Takže hoci ho to vôbec netešilo, zobral gazelu na ramená a vyliezol slimákovi na chrbát, ktorý sa začal kĺzať po ich ceste mierumilovným spôsobom. Úplne protestoval proti tomu, že sa ponáhľa, kvôli čomu dostal od princa časté údery a kopance. Dokonca i gazela mu povedala, že si to veľmi užíva. Od netrpezlivosti sa princ cítil, ako keby bol zdivel. A myslel si, že na tom slimákovi sa do Zeleného Zámku nikdy nedostanú. Akokoľvek, napokon sa predsa len dostali na zámok.

            Všetci, ktorí boli na zámku, sa bežali pozrieť, ako princ zosadá zo svojho pozoruhodného tátoša.

            Ale aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď vzal gazelu a jemne ju položil na zem pred palác. Uvidel, ako sa mu rovno pred očami zmenila na krásnu a pôvabnú princeznú, v ktorej rozpoznal svoju peknú sesternicu Plasidu, ktorá ho pozdravila svojím zvyčajným, pokojným, sladkým hlasom. Jeho potešenie nepoznalo hraníc. Dychtivo ju nasledoval hore do zámku. Netrpezlivo sa chcel dozvedieť, aké zvláštne udalosti ju priviedli na Zelený zámok. Ale na rozhovor s princeznou teraz nemal čas, lebo keď sa obyvatelia Zelenej krajiny dozvedeli, že veľký obor je už mŕtvy, tak jeho premožiteľovi začali ponúkať svoje kráľovstvo. Princ Vivien si musel vypočuť rozličné predslovy a chválospevy na svoju statočnosť, ktoré zabrali hodne veľa času. Napokon sa celému zhromaždeniu ľudí veľmi zdvorilo ospravedlnil a išiel si vypočuť príbeh krásnej Plasidy, ktorá mu hneď začala rozprávať svoj príbeh:

            „Potom, keď si odišiel,“ povedala, „sa ma tam pokúšali naučiť, ako vládnuť v kráľovstve, čo ma unavovalo až na smrť. Tak som sa modlila a prosila Lolotu, aby ma zobrala odtiaľ so sebou niekde preč. Najskôr nechcela. No napokon tak predsa len veľmi neochotne urobila. Transportovala ma do jej jaskyne spolu s mojím obľúbeným gaučom. Zažila som tu niekoľko vydarených, nádherných dní. Jemné zelené svetlo v jaskyni ma upokojovalo. Bolo mi dobre ako na jar v bukovom lese, pri bzučaní včiel a žblnkote vody v potoku. Ale bohužiaľ! Lolota bola donútená odísť na valné zhromaždenie víl. Keď sa vrátila, s veľkým zdesením mi povedala: Že jej slabosť pre mňa ju stála veľmi veľa. Prísne ju pokarhali a prikázali jej, aby ma zverila na výchovu a vzdelávanie víle Milifiše. Ktorá je teraz za teba a za to čo vieš zodpovedná. Dostala už veľa príkazov ohľadom toho, aké povinnosti budeš mať každý deň. Má sa teda starať o tvoj osobný manažment.“

            „Dobre, tak oni to volajú manažment,“ prerušil ju princ. „Ak je to tak, potom ja dlžím všetky dobrodružstvá, ktoré som zažil, niekomu. Ale pokračuj so svojím príbehom, sesternica moja. Ja ti potom poviem všetky moje činnosti, ktoré som robil vo svete. A potom sa budeš vedieť ľahko rozhodnúť, že čo spravíš.“

            „Po prvýkrát som bola zarmútená, keď som videla Lolotu plakať,“ pokračovala princezná, „ale veľmi skoro som zistila, že plač a smútok vôbec nepomáhajú, a pritom sú také obťažné. Tak som si pomyslela, že lepšie urobím, keď budem pokojná. Veľmi skoro nato som uvidela prichádzať vílu Milifišu na jednorožcovi. Potom som si všimla, ako sa rozpráva s vílou Lolotou a rozkázala jej, aby ma vyviedla von z paláca a prišla za ňou. Pritom Lolota veľmi plakala, a to horšie než kedykoľvek predtým. Pobozkala ma asi tucetkrát, ale neodvážila sa jej to odmietnuť. Zodvihli ma hore na jednorožca za Milifišu, ktorá mi povedala:

            „Drž sa pevne, dieťa moje, lebo inak si zlomíš krk.“

            „A naozaj. Musela som sa držať celou svojou silou, lebo jej hrozný žrebec klusal tak zúrivo a násilne, že mi to úplne vyrazilo dych. Akokoľvek, napokon sme zastavili pri veľkej farme. Farmár a jeho manželka, keď nás uvideli, vyšli nám v ústrety a pomohli nám zosadnúť z koňa.“

            „Vedela som, že to bol kráľa a kráľovná, ktorých víly takto trestali za ich nevedomosti a povaľačstvo. Vtedy som už bola napoly mŕtva. Ale Milifiša trvala na tom, aby sa najskôr nažral jej jednorožec, až potom som mohla robiť niečo iné. Na splnenie úlohy som musela vyjsť po dlhom rebríku hore do podkrovia dvadsať štyrikrát. Zakaždým som mala odtiaľ priniesť za hrsť sena. Podobným spôsobom som mala priniesť dvadsať štyri hrstí semena do stajní. Že vtedy už bude čas na večeru, a potom stačí už len počkať na druhých. Po tomto som si myslela, že mi už konečne dovolia ísť si ľahnúť na moju posteľ. Lenže hneď mali pre mňa pripravenú inú prácu. Že najskôr si tú posteľ musíš vyrobiť, lebo všetci boli kvôli tebe vo veľkom zmätku. Tak som musela urobiť jednu posteľ pre mňa a jednu pre vílu, ktorú som tam mala uložiť a pozakrývať. A zatiahnuť jej záclony okolo jej postele. Konečne, keď som už bola úplne vyčerpaná od tejto driny, som si mohla ísť spokojne ľahnúť. Ale ja som sa sama nikdy ešte nevyzliekala. A naozaj som nevedela, kde mám začať. Nanešťastie to víla zistila. A práve vtedy, keď už som sladko zaspávala a bola v driemotách, vošla mi do izby a donútila ma ešte raz vstať. Ale aj vtedy sa mi podarilo uniknúť pred jej ostražitosťou. Zhodila som so seba len svoje vrchné šaty. A dôverne ti môžem povedať, že vždy sa mi podarí nájsť správnu odpoveď na neuposlúchnutie. Jeden zato dostane dosť často vynadané, ale zároveň si ušetrí plno starostí.“

            „Hneď za prvého svitu ráno ma Milifiša zobudila, donútila ma prechádzať sa hore a dole niekoľkokrát. Ísť do stajne a zistiť, ako sa jednorožcovi spalo. Koľko veľa sena zjedol. Potom zistiť od jednorožca, koľko je hodín a či bude pekný deň. Ja som bola taká pomalá a urobila svoje vybavovačky tak zle, že predtým, ako odišla, zavolala kráľa a kráľovnú a povedala im:

            „Tento rok som s vami výnimočne potešená. Len tak ďalej sa poctivo starajte o farmu, ak si želáte získať späť vaše kráľovstvo. Okrem toho sa dobre starajte o malú princeznú kvôli mne. Naučte ju byť užitočnou. Keď sem prídem nabudúce, chcem ju nájsť vyliečenú zo všetkých jej nedostatkov a chýb. Ak sa tak nestane . . .“

            Vtedy prerušila svoju reč a táto moja nepriateľka vysadla na jednorožca a rýchlo sa na ňom v diaľke vytratila preč.

            Vtedy sa kráľ a kráľovná otočili ku mne a spýtali sa ma, že čo všetko viem urobiť.

            „Vôbec nič, a to vás uisťujem,“ odpovedala som im tónom, ktorý ich určite musel o tom presvedčiť. Lenže oni svojimi otázkami pokračovali. Opisovali rôzne zamestnania. Snažili sa zistiť, ktoré by mi najviacej vyhovovalo a bolo podľa mojej chuti. Akokoľvek, napokon sa mi podarilo ich presvedčiť, že vôbec nič nerobiť bude pre mňa najlepšie, že to mi vyhovuje najviacej. A ak skutočne chcú byť voči mne láskaví, tak nech ma nechajú ísť do svojej postele, aby som tam mohla spať. A nech si zo mňa neuťahujú robením niečoho. K mojej veľkej radosti mi dovolili ísť do postele. A keď mali svoje vlastné jedlá, kráľovná mi dokonca priniesla i moju porciu. Ale skoro ráno nasledujúci deň sa objavila pri mojej posteli, vraviac ospravedlňujúcim spôsobom:

„Moje pekné dieťa, už je načase, aby si si uvedomila, že ráno treba vstávať. Viem celkom dobre, aké slastné je celý deň byť v posteli, leňošiť a len tak sa povaľovať, lebo keď sme my boli kráľom a kráľovnou, ja s mojím manželom, vôbec nič sme nerobili od rána až do hlbokej noci. Teraz si úprimne želám, aby sa tie šťastné dni zase vrátili. Ale v súčasnosti sme ich ešte nedosiahli a ani ty nie. Možnože sa nám stanú ešte horšie veci v živote, ak ju nebudeme poslúchať. Poponáhľaj sa, prosím ťa, a príď dolu na raňajky, lebo ti chcem dať k raňajkám aj trochu veľmi chutného a delikátneho krému.“

„Bolo to velice únavné, ale nebol tam nikto, kto by mi to bol býval priniesol. Tak som zišla dolu! Ale hneď ako skončili raňajky začali mi znovu dohovárať: „Čo chceš dnes robiť?“ V márnivosti som jej odpovedala: „Vôbec nič, ak vás to poteší, madam.“

„Kráľovná mi napokon dala okolo dvoch kilogramov konope a praslicu. Potom ma poslala na pastviny pásť ovce. Pritom ma uistila, že nie je príjemnejšieho povolania a že si môžem urobiť prestávku, kedykoľvek len budem chcieť. Dala som sa do práce, ale veľmi neochotne, ako si určite vieš predstaviť. Ako som kráčala, prišla som k tienistému brehu, ktorý sa mi zdal byť veľmi utešeným miestom na odpočinok. Pohodlne som sa usadila na mäkkú trávu. Ľahla som si a balík konope som si dala pod hlavu. Zaspala dom, ako keby nebola neexistovala vo svete žiadna taká vec, ako ovce. Medzitým sa ovce túlali sem a tam podľa svojej ľubovôle, ako keby neexistovala žiadna taká vec, ako pastierka. Rozbehli sa na všetky polia na okolí a pochutnávali si na zakázaných pochúťkach z cudzích záhrad. Až napokon roľníci, znepokojení spustošením a hlukom, ktorý robili, začali kričať. To sa dostalo až do uší kráľa a kráľovnej, ktorí vybehli von. Tí, keď uvideli, čo spôsobilo nepokoj, náhlivo zahnali svoje stádo dokopy. A naozaj, čím skôr, tým lepšie, lebo museli zaplatiť všetku škodu, ktorú spôsobili. Čo sa týka mňa, ležala som pokojne a sledovala ich behať po okolí. Ležala som si veľmi pohodlne. A tam by som bola doteraz, keby neprišli ku mne udychčaní a takmer bez dychu. Donútili ma vstať a ísť za nimi. Robili mi trpké výčitky, ale môžem ti povedať, že už mi viacej nedali na starosť stádo oviec.“

„Čokoľvek, čo našli pre mňa, vždy viedlo k tej istej veci. Buď som to pokazila, alebo spravila zle. Vyprovokovala by som aj tých najtrpezlivejších ľudí. Napokon jedného dňa som utiekla z farmy. Obávala som sa, že kráľovná by bola povinná ma za trest zbiť. Keď som prišla k jednej malej rieke, v ktorej kráľ zvykol rybárčiť, našla som tam loďku priviazanú k stromu. Vystúpila som na ňu a odviazala ju. Loďka sa plavila pomaly dolu prúdom rieky. Kývanie loďky bolo také upokojujúce, že vôbec som si nerobila starosti, keď ma zbadala kráľovná a bežala popri brehu, kričiac:

„Moja loďka, moja loďka! Manžel môj a zachyť malú princeznú, ktorá odchádza preč v mojej loďke!“

Prúd rieky ma rýchlo odniesol mimo jej dosahu. Snívala som pri zvuku vlniek a šušťaniu stromov. Keď zrazu loďka zastala. Ocitla som sa na brehu sviežej zelenej lúky. Práve vychádzalo slnko na obzor. V diaľke som uvidela malé domčeky postavené rovnakým štýlom. Keďže som už začínala byť poriadne hladná, vybrala som sa smerom k nim. Ale ako som spravila zopár krokov, uvidela som vo vzduchu plno žiarivých predmetov, ktoré, ako sa zdalo, boli nejako upevnené. Avšak nebolo vidno, na čom sú uchytené.

Išla som bližšie a uvidela som hodvábny povraz, ktorý visel nad zemou. Pretože bol na dosah ruky, potiahla som zaň. Okamžite sa celá lúka rozozvučala melodickým zvonením strieborných zvončekov. Sadla som si. Počúvala som ich a sledovala, ako sa kývajú a žiaria v slnečných lúčoch. Predtým, ako prestali zvoniť, priletelo množstvo vtákov a posadalo si na ne. Každý z nich pridal ku koncertu svoju očarujúcu pieseň. Keď melódia skončila, pozrela som hore a uvidela som vysokú majestátnu ženu, ako prichádza ku mne. Bola sprevádzaná veľkým kŕdľom vtákov rôzneho druhu.

„Kto si, malé dievča?“ povedala. „Akoto že sa odvažuješ prísť tam, kde ja nedovoľujem vstúpiť žiadnym smrteľníkom, aby nevyrušovali moje vtáky? Avšak ak si múdra v čomkoľvek,“ dodala, možno sa dokážem zmieriť s tvojou prítomnosťou.“

„Madam,“ odpovedala som a postavila som sa, „môžeš si byť úplne istá, že nijako nechcem ublížiť tvoji vtákom. Len ťa prosím pre božie zmilovanie, daj mi niečo na jedenie.“

„To urobím,“ odpovedala,“ a potom ťa pošlem tam, kam patríš.“

Hneď nato vyslala šesť sojok, ktoré boli jej pážatami, aby mi priniesli rôzne druhy keksov. Medzitým mi ďalšie vtáky priniesli rôzne druhy ovocia. V skutočnosti som mala veľmi chutné raňajky, hoci sa mi nechcelo čakať, dosť rýchlo. Je to také nepríjemné, keď sa niekto ponáhľa. Začala som premýšľať o tom, že by sa mi veľmi páčilo zostať v tejto príjemnej krajine. A tak som to povedala majestátnej pani, ale ona mi odpovedala s veľkým opovrhnutím:

„Myslíš si, že by som ťa tu nechala? Teba?! Aký úžitok by tu bol z teba, kde sú všetci bdelí a zaneprázdnení?  Nie, nie, už som ti ukázala všetko z pohostinnosti, ktorú si odo mňa mohla dostať.“

S týmito slovami sa otočila a rázne potiahla za povraz, ktorý som spomínala predtým. Ale namiesto melodickej zvonkohry sa ozvalo odporné škriabanie pazúrov, ktoré ma dosť vydesilo. V momente sa tam objavil obrovský čierny drozd, ktorý zosadol k jej nohám. Preriekol hrozným hlasom:

„Čo chceš odo mňa, sestra moja?“

„Želám si, aby si hneď a zaraz vzal túto malú princeznú k môjmu bratrancovi, obrovi do Zeleného Zámku,“ odpovedala, „a popros ho v mojom mene, aby ju donútil pracovať na jeho krásnom, ručne tkanom, vyšívanom nástennom koberci – gobelíne.“

Pri týchto slovách ma obrovský vták uchopil, bez ohľadu na môj krik a nárek, a odletel závratnou rýchlosťou…“

„Och, ty určite žartuješ, sesternica,“ prerušil ju princ Vivien. „Chceš povedať, že tak pomaly, ako sa len dalo. Ja poznám toho strašného drozda a zdĺhavosť všetkých jeho záležitostí a rôznych okolností.“

„Nech je po tvojom,“ pokojne odpovedala Plasida. „Veľmi nerada sa hádam. Možno to ani nebol ten istý vták. V každom prípade ma odnášal nesmiernou rýchlosťou. Jemne ma zložil dolu až tu v tomto zámku, kde si ty teraz pánom. Vošli sme dovnútra cez jedno z okien. Keď ma vták položil pred obra, pred ktorým si ma zachránil, odovzdal mu správu od víly a odletel preč.

Vtedy sa obor obrátil ku mne, vraviac:

„Takže ty si povaľač! Nuž dobre! Musíme ťa naučiť pracovať. Nebudeš prvá, ktorú sme vyliečili z lenivosti. Len pozri, akí zaneprázdnení sú všetci moji hostia.“

Pozrela som hore, ako hovoril, a uvidela som, že okolo haly vedie obrovská galéria, v ktorej boli gobelíny, vretená, pradené vlny, vzory, a všetky potrebné veci. Pred každým rámom sedelo asi tucet ľudí, tvrdo pracujúcich. Pri strašnom pohľade na nich som omdlela. Hneď ako som sa prebrala, začali sa ma pýtať, že čo viem robiť.

Márne som odpovedala tak ako predtým. S najväčším potešením som si želala, aby ma zobrali za slovo: „Neviem robiť vôbec nič.“

Obor len povedal:

„Potom sa teda musíš naučiť niečo robiť. V tomto svete je dosť práce pre každého.“

Zdalo sa, že do gobelínu vyšívali všetky príbehy, ktoré sa najviacej páčili vílam. Začali ma skúšať naučiť, ako im pomôcť. Ale hneď od začiatku som upadala nižšie a nižšie. Ani tie najjednoduchšie stehy som nevedela zvládnuť.

Nadarmo ma trestali všetkými obvyklými metódami. Zbytočne mi obor ukázal svoj zverinec, ktorý bol zložený výlučne z detí, ktoré nechceli pracovať. Napokon mi dali tú najjednoduchšiu prácu, čerpať vodu na farbenie vlny. I v tom som bola taká pomalá, že dnes ráno sa obor tak rozzúril, že ma zmenil na gazelu. Práve ma privádzal do zverinca, keď som zbadala psa. Pochytila ma taká hrôza, že som začala utekať najväčšou rýchlosťou. Podarilo sa mi uniknúť cez vonkajší dvor hradu. Obor sa obával, že sa mu úplne stratím. Tak poslal za mnou svojho zeleného leva s príkazmi, aby ma priniesol naspäť za každú cenu. Už som nevládala bežať ďalej. Určite by ma bol už chytil alebo zjedol, keby som ťa nebola bývala stretla pri fontáne,“ ukončila to princezná. „Aké je to potešiteľné, keď si môžem teraz sedieť v pokoji. Bola som taká unavená od učenia sa vecí.“

Princ Vivien povedal, že čo sa jeho týka, bol nútený byť v neustálom pokoji a vôbec to nepovažoval za zábavné. Potom pospomínal takmer bez dychu všetky svoje dobrodružstvá – ako bol ubytovaný u pani Trpezlivosti, ako mal rozhovor s veštcom a ako cestoval v papierovej lodi. Potom išli ruka v ruke oslobodiť všetkých väzňov na zámku, všetkých princov a princezné, ktorí boli v klietkach zverinca, lebo v momente, ako zomrel Zelený obor, sa znovu premenili do svojich pôvodných podôb. Ako sa dá len predstaviť, všetci boli veľmi vďační. Princezná Plasida ich veľmi prosila, aby nikdy, vôbec nikdy neurobili ani kúsok práce tak dlho, ako len budú žiť. Hneď urobili veľký táborák na nádvorí. Slávnostne tam spálili všetky rámy na vyšívanie a kolovraty. Potom im princezná dala nádherné dary, alebo skôr sedela pri tom, ako ich princ Vivien rozdal. Potom sa na Zelenom Zámku konala veľká oslava. Každý urobil to najlepšie, čo vedel, aby potešil princa a princeznú. Ale so všetkými ich najlepšími úmyslami, často urobili chybu, lebo Vivien a Plasida nikdy neboli toho istého názoru o ich plánoch. Tak to bolo veľmi mätúce. Často zistili, že princove príkazy poslúchajú veľmi, veľmi, veľmi pomaly, zatiaľ čo tie, ktoré si princezná vôbec neželala mať urobené, sa ponáhľali vykonať s bleskovou rýchlosťou. Až napokon, po istom čase, sa bratranec so sesternicou začali dohovárať medzi sebou. Utešovali jeden druhého v týchto malých starostiach. Začali byť k sebe veľmi milí a zaľúbili sa do seba. Dokonca až tak veľmi sa mali radi, že Vivien sa kvôli Plaside stal celkom trpezlivý a Plasida kvôli Vivienovi urobila až neuveriteľnú námahu.

Víly, ktoré tieto ich dojednávania sledovali s najväčším záujmom, si pomysleli, že je čas do toho zasiahnuť, a chceli zistiť bez ďalších skúšok, či sa k sebe hodia a toto ich zlepšenie v povahách bude pravdepodobne pokračovať a prejde v skutočnú lásku. Tak spôsobili Plaside silnú horúčku. Vivien zrazu začal slabnúť a chradnúť. Jeden kvôli druhému sa cítili veľmi znepokojene. Keď neboli spolu, sa zrazu pred Plasidou objavila víla Milifiša a povedala:

„Práve som videla princa Viviena a zdá sa mi byť veľmi chorý.“

„Bohužiaľ áno, madam,“ odpovedala. „Ak by si ho len vyliečila, môžeš ma vziať späť na farmu alebo priviesť Zeleného obra späť k životu. Uvidíš, aká poslušná už budem.“

„Ak si skutočne želáš, aby vyzdravel,“ povedala víla, „musíš len chytiť Skákajúcu myš a spevavého vtáka Pinku lesnú, a priniesť ich ku mne. Avšak si pamätaj, že čas tlačí!“

Sotva dopovedala svoje slová a princezná sa už strmhlav ponáhľala zo zámku. Víla ju sledovala, až pokým sa jej nestratila z dohľadu. Trochu sa zachichotala a išla hľadať princa. Ten ju veľmi prosil, aby ho poslala naspäť do Čierneho Zámku alebo na papierovú loď, len aby zachránila Plaside život. Víla potriasla hlavou a pozrela vážne. Celkom s ním súhlasila. Aj ona sa obávala o princeznú. „Nuž,“ povedala, „ak nájdeš Ružového krtka a dáš jej ho, ona vyzdravie.“ Teraz bol na rade princ vydať sa vo veľkom zhone na cestu. Ibaže sa vybral presne opačným smerom od zámku ako Plasida. Títo oddaní milenci sa náhlili deň i noc. Princezná išla lesom. Stále bežala. Vždy načúvala, kde by mohla nájsť tie dve stvorenia, ktoré, ako sa zdalo, bolo veľmi ťažké chytiť. Avšak neprestala po nich pátrať. Princ na opačnej strane sa neustále túlal po lúkach. Oči mal upriamené na zem. Pozorne sledoval každý pohyb medzi krtkami. Bol nútený kráčať po špičkách veľmi pomaly. Sotva dýchal. Často stál bez pohybu ako socha. Keby mu priala šťastena, už by dávno chytil Ružového krtka. Ale bohužiaľ! Všetko, čo chytil, boli len obyčajní čierni krtkovia. Hoci dosť zvláštne preňho nikdy neprestal byť trpezlivý. Táto zmena v jeho povahe je jedným z najväčších zázrakov, ktoré dokáže spraviť láska. Ani princ, ani princezná nemysleli na nič iného, len na svoju úlohu. Nikdy sa nezamýšľali nad tým, do ktorej krajiny prišli. Veľmi ťažko sa dá uhádnuť, akí boli udivení jedného dňa, keď sa im podarilo po dlhom a únavnom naháňaní napokon uspieť. Vtedy zvolali takmer jednohlasne: „Napokon sa mi podarilo zachrániť moju lásku!“ Spoznali svoje hlasy. Pozreli pred seba a uvideli sa navzájom. Rozbehli sa jeden k druhému s vášnivou radosťou. S prekvapením sa pozerali do svojich očí. Vtedy k nim pristúpil kráľ Gridelín, lebo práve sa náhodou nachádzali v jeho kráľovstve. Keď ich spoznal s radosťou ich pozdravil. Ale keď sa potom otočili k Ružovému krtkovi, Pinke lesnej a Skákajúcej myši, tí zrazu zmizli a na ich mieste stála krásna pani, ktorú nepoznali, Čierny vták a Zelený obor. Kráľ Gridelín pozrel na pani. S výkrikom radosti k nej pristúpil a zovrel ju v náručí. Lebo to nebol nikto iný, ako jeho tak dlho stratená manželka Santorína, ktorá bola až doteraz uväznená v Rozprávkovej krajine.

Vtedy Čierny vták a Zelený obor sa premenili na čarodejníkov, ktorými v skutočnosti boli. Priletela Lolota a Milifiša na svojich čarovných vozoch. Nasledovalo množstvo objímania a blahoželania. Každý získal niekoho, koho miloval. Takisto i čarodejníci, ktorí veľmi zbožňovali ich prirodzenú podobu. Potom sa vrátili do paláca. Nasledovala svadba princa Viviena a princeznej Plasidy. Bolo na nej toľko nádhery a veľkoleposti, aká sa len dá predstaviť.

Kráľ Gridelín a kráľovná Santorína už nechceli viacej vládnuť. Už si užili dosť starostí a odovzdali kráľovstvo princovi a princeznej. Chceli si užívať spoločne svoje dni staroby vo svojej spoločnosti, lebo tak dlho a veľmi si už chýbali. Princ Vivien a princezná Plasida sa stali kráľom a kráľovnou. Milovali ich všetci ich poddaní. Oni zase našli najväčšiu radosť vo svojom živote, že rozdávali svoju lásku všetkým v kráľovstve a robili druhých veľmi šťastných.

@[Nonchalante et Papillon]