3*26*097 Malá Jednoočka, Dvojočka a Trojočka **(2,3k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna žena, ktorá mala tri dcéry. Najstaršiu z nich volali malá Jednoočka, pretože mala len jedno oko uprostred čela. Druhú volali malá Dvojočka, pretože mala dve oči ako ostatní ľudia. A tretiu volali malá Trojočka, pretože mala tri oči. Jej tretie oko mala uprostred čela. Ale pretože malá Dvojočka nevyzerala odlišne od ostatných detí, jej sestry a matka ju nedokázali zniesť. Zvykli jej hovoriť: „Ty s tvojimi dvoma očami nie si o nič lepšia než obyčajní ľudia. Ty medzi nás nepatríš.“ Postrkovali ju zo strany na stranu, sem a tam. Dali jej nosiť otrhané veci. Dávali jej jesť len zbytky z jedál. Boli k nej takí nevľúdni, ako sa len dalo.

I stalo sa jedného dňa, že malá Dvojočka musela ísť na pole napásť kozu. Ale bola stále úplne hladná, pretože jej sestry jej dali len veľmi málo na jedenie. Tak si sadla dole na lúku a začala plakať. Plakala až tak veľmi, že jej z očí tiekli dva malé potôčky. Keď sa pozrela vo svojom žiali pred seba, uvidela tam stáť jednu ženu, ktorá sa jej spýtala: „Malá Dvojočka, a prečože plačeš?“ Malá Dvojočka odpovedala: „A či nemám dôvod na plač? Pretože mám dve oči ako ostatní ľudia, ma sestry a matka nemôžu zniesť. Postrkujú ma z jedného rohu do druhého. Dávajú mi jesť len to, čo po nich zostane. Dnes mi dali tak málo, že som ešte stále hladná.“ Vtedy jej táto múdra žena povedala: „Malá Dvojočka, utri si svoje oči. Ja ti poviem niečo a potom už nikdy nebudeš znovu hladná. Stačí, keď povieš svojej koze:

„Malá koza, meč. Malý stôl, objav sa hneď.“ A krásne obložený stôl bude stáť pred tebou s tými najchutnejšími jedlami na ňom. Takže môžeš jesť dosýta, koľko len chceš. A keď sa dostatočne naješ a nebudeš už potrebovať malý stôl, stačí keď povieš:

„Malá koza, meč. Malý stôl, nech je preč.“ A ten potom zmizne.“ Potom múdra žena odišla.

Malá Dvojočka si pomyslela: „Zaraz musím vyskúšať, či to, čo mi povedala, je pravda, lebo som viacej hladná ako kedykoľvek predtým.“ A povedala:

„Malá koza meč. Malý stôl objav sa hneď.“ Sotva vyslovila dané slová, objavil sa pred ňou malý stôl pokrytý bielym obrusom. Na ňom bol veľký tanier, strieborný nôž, vidlička a lyžica, a najchutnejšie jedlá, z ktorých sa ešte parilo. Ako keby práve prišli z kuchyne. Malá Dvojočka povedala najkratšie poďakovanie, aké vedela, a pustila sa do jedla. Dobre sa naobedovala. A keď mala dosť, povedala, ako jej múdra žena poradila:

„Malá koza, meč. Malý stôl, nech je preč.“ A okamžite stôl a všetko, čo na ňom zostalo, znovu zmizlo. „To je vynikajúci spôsob vedenia domácnosti,“ pomyslela si malá Dvojočka, a bola celkom šťastná a spokojná.

Večer, keď išla domov so svojou kozou, našla malú hlinenú nádobu s jedlom, ktorú jej odhodili sestry, ale ani sa jej nedotkla. Nasledujúci deň znovu išla s kozou na pašu. Zvyškov jedla, ktoré jej nechali, sa zase ani len nedotkla. Prvý a druhýkrát si to jej sestry vôbec nevšimli, ale keď sa to stávalo ustavične, tak to zbadali a povedali si: „Niečo tu nesedí s malou Dvojočkou, lebo vždy nechá jedlo tak, ako je. Predtým vždy zvykla pažravo hltať všetko, čo sme jej dali. Určite musela nájsť iný spôsob, ako získať jedlo.“ Tak aby zistili pravdu, malej Jednoočke povedali, aby išla s Dvojočkou, keď pôjde s kozou na pastviny, a dávala obzvlášť dobrý pozor na to, čo tam robí a či jej niekto nenosí jedlo alebo niečo na pitie.

Keď sa ráno malá Dvojočka pripravovala na cestu, malá Jednoočka prišla k nej a povedala: „Pôjdem s tebou na pole a pozriem sa, či sa dobre staráš o kozu, či ju správne zavedieš na pastviny, aby sa dobre nažrala trávy.“ Ale malá Dvojočka vedela, čo má Jednoočka za lubom. Zahnala kozu ku vysokej tráve a povedala: „Poď, malá Jednoočka, tu si sadneme a ja ti niečo zaspievam.“

Malá Jednoočka si sadla. A keďže bola veľmi unavená od dlhej chôdze, na ktorú nebola zvyknutá, takisto od horúčavy dňa, pomaly zaspávala. Malá Dvojočka jej pritom spievala.

„Malá Jednoočka, si hore? Malá Jednoočka spíš?“ Ona však už mala svoje jedno oko zatvorené a zaspala. Keď malá Dvojočka uvidela, že malá Jednoočka spí a nedávala na ňu pozor, povedala:

„Malá koza, meč. Malý stôl, objav sa hneď.“ A sadla si ku stolu a jedla a pila, koľko len chcela. Potom povedala znovu:

„Malá koza, meč. Malý stôl, nech je preč.“ A žmurknutím oka všetko zmizlo.

Malá Dvojočka potom zobudila malú Jednoočku a povedala: „Malá Jednoočka, ty si mala dávať pozor, a namiesto toho si zaspala. Medzitým mohla koza utiecť ďaleko preč. Poď, pôjdeme už domov.“ Tak išli domov. A tam malá Dvojočka nechala svoju malú misku s jedlom zase nedotknutú. Malá Jednoočka nevedela povedať svojej matke, že prečo nejedla a ako ospravedlnenie povedala: „Keď ja som bola taká ospalá vonku.“

            Nasledujúci deň povedala matka malej Trojočke: „Tentokrát pôjdeš ty s malou Dvojočkou a budeš dávať pozor, či niečo je alebo pije vonku, lebo určite jej niekto musí tajne nosiť jedlo a pitie.“ Tak malá Trojočka išla za malou Dvojočkou a povedala jej: „Pôjdem s tebou a budem dávať pozor, či sa dobre staráš o kozu a zavedieš ju poriadne na pastviny, aby sa dobre nažrala trávy.“ Ale malá Dvojočka vedela, prečo s ňou išla. Zaviedla kozu až k vysokej tráve a povedala: „Tu si sadneme, malá Trojočka, a ja ti niečo zaspievam.“ Malá Trojočka si sadla. Bola už unavená od dlhej chôdze a horúceho dňa. Malá Dvojočka začala spievať znovu svoju malú pieseň, ale namiesto piesne spievala len: „Malá Trojočka, a či si hore? Malá Trojočka, a či už spíš?“ a takto si pospevovala bez rozmýšľania. Pokračovala v speve: „Malá Dvojočka, a či si hore? Malá Dvojočka, a či už spíš? Malá Trojočka, a či si hore? Malá Dvojočka, a či už spíš?“ a tak sa stalo, že dve oči malej Trojočky zaspali, ale tretie, ku ktorému sa vo svojom malom rýme neprihovorila, nezaspalo. Samozrejme malá Trojočka z prefíkanosti zatvorila aj to tretie oko, ako keby spala, ale žmurkala ním a mala ho prižmúrené, takže mohla vidieť všetko celkom dobre.

            A keď si Dvojočka myslela, že Trojočka už tuho spí, povedala ten svoj rým:

            „Malá koza, meč. Malý stôl, objav sa hneď.“ A jedla a pila, čo jej hrdlo ráčilo. Potom nechala stôl zmiznúť spevom:

            „Malá koza, meč. Malý stôl, nech je preč.“

            Ale malá Trojočka všetko videla. Potom malá Dvojočka prišla k nej, zobudila ju a povedala jej: „Nuž, malá Trojočka, a či si spala? Mali sme dávať pozor! Poď, pôjdeme domov.“ Keď prišli domov, malá Dvojočka znovu nič nejedla. Malá Trojočka povedala matke: „Ja viem, prečo tá hrdá vec nič neje. Keď povie koze na lúke:

            „Malá koza, meč. Malý stôl, objav sa hneď,“ postaví sa pred ňu stôl plný jedla, oveľa lepšieho ako máme my. A keď už má dosť, povie:

            „Malá koza, meč. Malý stôl, nech je preč,“ a všetko znovu zmizne. Presne to som videla. Uspala moje dve oči svojím malým rýmom, ale to tretie, uprostred čela, našťastie zostalo hore!“

            Vtedy začal závistlivá matka kričať: „Ty sa chceš stravovať lepšie ako my? Už znova nebudeš mať na to šancu!“ a vzala nôž a podrezala kozu.

            Keď to malá Dvojočka uvidela, plná žiaľu odišla von. Sadla si tam na lúku a horko zaplakala. Vtedy sa pred ňu znova postavila tá istá múdra pani a povedala: „Malá Dvojočka, a prečože plačeš?“ „A či nemám dôvod plakať?“ odpovedala. „Kozu, ktorej som hovorila svoj malý rým a vždy mi rozprestrela krásny stôl s jedlom, moja matka zabila. Teraz musím znova trpieť hladom a nedostatkom jedla.“ Múdra pani jej povedala: „Malá Dvojočka, dám ti dobrú radu. Vypýtaj si od svojich sestier srdce mŕtvej kozy a pochovaj ho pred dverami domu. To ti prinesie šťastie do života.“ Potom zmizla. Malá Dvojočka išla domov a povedala svojim sestrám: „Drahé sestry, dajte mi niečo z mojej kozy. Nežiadam o nič viac, len jej srdce.“ Vtedy sa ony začali smiať a povedali: „To si môžeš vziať, ak nechceš nič viac.“ Malá Dvojočka si zobrala srdce a večer, keď všetci spali, ho pochovala pred dverami domu, ako jej bola nakázala tá múdra pani. Nasledujúce ráno, keď všetci vstali a prišli ku vchodovým dverám, našli tam rásť ten najkrajší strom, ktorý mal listy zo striebra a ovocie, ktoré na ňom rástlo, bolo zo samého zlata. Ťažko sa dá niekde uvidieť taký krásny a nádherný strom za celý dlhý život. Len to nevedeli, ako mohol taký strom vyrásť za jednu, jedinú noc. Iba Dvojočka vedela, že vyrástol zo srdca kozy, pretože stál hneď vedľa dverí, kde pochovala jej srdce do zeme. Vtedy matka povedala malej Jednoočke: „Vyštveraj sa hore, dcéra moja, a natrhaj trochu ovocia z toho stromu.“ Malá Jednoočka sa vyštverala hore, ale keď chcela odtrhnúť zlaté jablko, to sa jej vždy vyšmyklo z ruky. A to sa stalo zakaždým, keď chcela odtrhnúť nejaké jablko. Nezáležalo na tom, ako veľmi sa snažila. Vtedy matka povedala: „Malá Trojočka, teraz sa ty vyštveraj hore. S tvojimi tromi očami vidíš lepšie ako malá Jednoočka.“ Tak malá Jednoočka zliezla dolu a malá Trojočka sa vyštverala hore. Ale nebola o nič viac úspešnejšia. Pozerala okolo seba a snažila sa zachytiť zlaté jablká, ale tie sa jej vždy vyšmykli z ruky. Napokon bola matka taká netrpezlivá, že sa sama vyštverala na strom. Ale nebola o nič úspešnejšia ako malá Jednoočka a malá Trojočka. Vždy sa jej zlaté ovocie vyšmyklo z ruky a zachytila len prázdny vzduch. Vtedy malá Dvojočka povedala: „Nechajte teraz mňa vyskúšať odtrhnúť to ovocie. Možnože uspejem lepšie.“ Sestry na ňu zavolali: „No, určite, ty s tvojimi dvoma očami uspeješ!“ Ale malá Dvojočka sa vyštverala hore a zlaté jablká sa jej nevyšmykli z ruky, ale stáli pokojne na mieste. Tak ich mohla natrhať, koľko len chcela. Priniesla so sebou dolu plnú zásteru. Matka ich od nej zobrala. Ale namiesto toho, aby jej boli vďačné, na ňu žiarlili, lebo len jej sa podarilo natrhať zlaté jablká. A tak k nej boli ešte viacej nevľúdne a neláskavé.

            I stalo sa, že jedného dňa, ako stáli spolu pri strome, že jeden mladý rytier cválal okolo. „Buď rýchla, ponáhľaj sa, malá Dvojočka,“ volali na ňu jej sestry. „Skrč sa pod toto. Nech nás nezahanbíš,“ a položili na úbohú malú Dvojočku a zlaté jablká, ktoré natrhala, prázdny sud, ktorý bol pri strome. Keď rytier, ktorý bol veľmi rúči mladý muž, k nim pricválal, divil sa nad tým, aký úžasný strom zo striebra a zlata vidí. Tak povedal dvom sestrám: „Koho je to strom? Ktokoľvek mi dá vetvičku z tohto stromu, dostane, čokoľvek si len zaželá.“ Vtedy malá Jednoočka a malá Trojočka povedali, že ten strom patrí im a že určite mu odtrhnú jednu vetvičku. Potom sa veľmi namáhali, aby tak urobili, ale zbytočne. Vetvy a ovocie sa im vždy vyšmykli z ich rúk. „To je veľmi divné, že strom patrí vám, ale nie ste schopné odlomiť si z neho!“ Ale ony trvali na tom, že strom je ich. Zatiaľ čo tak hovorili, malá Dvojočka vyhodila spod suda dve zlaté jablká, ktoré sa prikotúľali až k rytierovým nohám, lebo bola nahnevaná na malú Jednoočku a malú Trojočku, pretože nehovorili pravdu. Keď rytier uvidel jablká, bol veľmi udivený. A spýtal sa, že kde sa tam vzali. Malá Jednoočka a malá Trojočka mu povedali, že majú ešte jednu sestru, ale že sa za ňu hanbia, pretože má iba dve oči ako obyčajní ľudia. Ale rytier trval na tom, aby ju videl, a zavolal na ňu: „Malá Dvojočka, poď sem.“ Vtedy malá Dvojočka vyšla spod suda a bola celkom šťastná. Rytier bol užasnutý nad jej krásou a povedal: „Malá Dvojočka, som si istý, že ty mi určite budeš vedieť odtrhnúť vetvičku z tohto stromu.“ „Áno,“ odpovedala malá Dvojočka, „to viem, pretože je to môj strom.“ Tak sa vyštverala na strom a odlomila malú vetvičku so striebornými listami a so zlatým jablkom bez akýchkoľvek ťažkostí. A dala ju rytierovi. Ten jej potom povedal: „Malá Dvojočka, čo si za ňu želáš?“ „Ách,“ odpovedala malá Dvojočka, „trpím hladom a smädom, nedostatkom a smútkom, od skorého rána až do neskorého večera. Ak by si ma len zobral so sebou a oslobodil ma od tohto, bola by som šťastná!“ Vtedy rytier vydvihol malú Dvojočku na svojho koňa a vzal ju domov na zámok svojho otca. Tam jej dal nádherné šaty, jedlo a nápoje, a pretože ju veľmi miloval, tak sa s ňou zosobášil. Svadba sa oslavovala s veľkou radosťou.

            Keď rúči rytier odniesol malú Dvojočku preč so sebou, dve sestry jej hneď závideli šťastie. „Ale zázračný strom napokon zostal s nami,“ pomysleli si, „a hoci si nemôžeme z neho odtrhnúť ovocie, každý sa tu bude zastavovať a pozerať naň, a chodiť k nám a chváliť ho. Ktovie, možnože si budeme môcť z neho pozbierať úrodu, keď jablká popadajú na zem.“ Ale na druhý deň ráno strom odletel preč a ich nádeje spolu s ním. A keď malá Dvojočka pozrela z okna von, k jej veľkému potešeniu stál rovno pod ním. Malá Dvojočka si žila šťastne po dlhý čas. Až raz prišli k jej zámku dve chudobné ženy a žiadali o almužnu. Malá Dvojočka sa na ne pozrela a spoznala v nich obe svoje sestry, malú Jednoočku a malú Trojočku. Ony medzitým tak schudobneli, že žobrali o chlieb pri jej dverách. Ale malá Dvojočka ich privítala. Bola k nim taká dobrá, že hneď obidve oľutovali z hĺbky svojich sŕdc, aké boli nemilé ku svojej sestre. A potom sa už mali rady. A malá Dvojočka žije so svojím rytierom na zámku možno až doteraz.

            @[Grimm]