3*27*098 Jorinda a Joringel **(0,8k)

Kde bolo, tam bolo, uprostred hustého lesa bol raz jeden zámok. Žila v ňom jedna stará žena. Bývala v ňom úplne sama, lebo bola čarodejka. Cez deň sa zmenila na mačku alebo sovu, ale večer z nej bola znovu obyčajná žena. Lákala zvieratá a vtákov, aby prišli k nej. Potom ich zabila a uvarila. Ak nejaký mládenec prišiel na sto krokov od zámku, bol nútený zostať stáť na jednom mieste a nemohol sa hýbať, pokým ho neoslobodila. Ale ak prišlo pekné dievča do tejto vzdialenosti, stará čarodejka ho zmenila na vtáka a zatvorila do prútenej klietky, ktorú položila do jednej z izieb na zámku. Mala už asi sedemtisíc takých klietok na zámku a v nich plno rôznych vtákov.

Toho času žila nablízku jedna deva, ktorú volali Jorinda. Bola oveľa krajšia než ostatné dievčatá. Bola zasnúbená s mládencom menom Joringel, ktorý bol veľmi dobre vyzerajúci mladý muž. Ich najväčším potešením bolo byť spolu. Radi viedli spolu dlhé rozhovory. Jeden večer boli spolu v lese na prechádzke. „Dávaj si pozor,“ povedal Joringel, „nechoď príliš blízko k zámku.“ Bol krásny večer. Slnko svietilo pomedzi kmene stromov a okolo tmavozelených listov lesa. Hrdlička jasne spievala na tŕnistom hlohu.

Jorinda si trochu poplakala. Sadla si na slnku a nariekala. Aj Joringel smútil. Bolo im tak smutno, ako keby mali byť zatratení zomrieť. Pozreli okolo seba a boli celkom zmätení. Nepamätali si, kadiaľ viedla ich cesta domov. Polovica slnka už bola za horami. Joringel pozrel cez stromy a celkom blízko uvidel steny starého zámku. Celý bol zhrozený a napoly mŕtvy od strachu. Jorinda spievala: „Moje malé vtáčie hrdlo je červené a smutné. Spieva holubici, ktorej telo je už mŕtve. Čimčarara, čim-čim-čim.“

Joringel pozrel na Jorindu. Tá sa zmenila na slávika, ktorý spieval: „Čim-čim-čim.“ Nočná sova so žiarivými očami preletela trikrát okolo nej a zvrieskala: „Hu-hú, hu-hú, hu-hú.“ Joringel sa nemohol ani pohnúť. Stál tam ako kameň. Nemohol plakať ani hovoriť, dokonca ani pohnúť rukou či nohou. Slnko zapadlo. Sova odletela do krovia. Okamžite sa v ňom objavila stará, zhrbená žena. Mala žltú pokožku a bola veľmi chudá. Jej oči boli veľké a červené. A mala dlhý zahnutý nos až po bradu. Zamrmlala si pre seba. Chytila slávika a odniesla ho vo svojej ruke preč. Joringel nemohol nič povedať. Nemohol sa ani len pohnúť z miesta. Slávik bol nenávratne preč. Napokon sa žena vrátila a povedala drsným hlasom: „Dobrý večer, Joringel. Keď zasvieti mesiac, budeš znovu voľný.“ Vtedy zasvietil mesiac a Joringel bol znovu slobodný. Kľakol si na kolená pred starou ženou a veľmi ju prosil, aby mu vrátila jeho Jorindu. Ale ona mu povedala, že už ju nikdy nedostane späť. Potom odišla. On volal za ňou, plakal a nariekal, ale všetko zbytočne. „Čo so mnou len bude!“ pomyslel si. Potom odišiel preč. Napokon prišiel k jednej dedine, kde sa dlhý čas staral o ovce. Keď tam bol, často chodieval okolo zámku, ale nikdy príliš blízko. Až sa mu jedného dňa snívalo o červenej kvetine, ktorá mala uprostred krásnu veľkú perlu. Odtrhol kvetinu a odišiel s ňou na zámok. Všetko, čoho sa dotkol kvetinou, bolo zrazu oslobodené od začarovania. A tak dostal naspäť i svoju Jorindu. Keď sa ráno prebudil, začal hľadať po horách a údoliach takú kvetinu. Hľadal ju osem dní. Na deviaty deň jednu takú červenú kvetinu našiel. Uprostred mala kvapku rosy, veľkú ako najkrajšia perla. Cestoval deň a noc s touto kvetinou, až pokým neprišiel ku zámku. Keď prišiel na vzdialenosť sto krokov, nezastavilo ho to, a mohol sa hýbať ďalej. Prišiel až ku bráne. Bol potešený svojím úspechom. Dotkol sa brány kvetinou, a tá sa sama otvorila dokorán. Vošiel cez ňu na nádvorie a tam zastal. Snažil sa začuť spev vtákov, čo sa mu podarilo. Vošiel do veľkej haly, kde bola čarodejka so svojimi siedmimi tisíckami vtákov v ich prútených klietkach. Keď uvidela Joringela, bola veľmi rozzúrená. Chcela naňho vypľuť jedovatú žlč, ale nemohla sa pohnúť ani jeden krok smerom k nemu. On si ju nevšímal a išiel hľadať klietky s vtákmi. Ale našiel stovky slávikov a nevedel ako má medzi nimi nájsť Jorindu. Zatiaľ čo tak uvažoval, všimol si, ako stará bosorka tajne vzala jednu z klietok a išla s ňou smerom ku dverám. Okamžite sa rozbehol k nej. Starej ženy sa dotkol kvetinou a tá sa zmenila na kameň. Potom sa dotkol kvetinou klietky a hneď pred ním stála Jorinda. Položila mu ramená okolo krku a objala ho. Bola krajšia než kedykoľvek predtým. Pomocou kvetiny premenili všetkých vtákov na krásne devy. Jorinda a Joringel potom odišli domov, kde žili krásny, dlhý a šťastný život.

@[Grimm]