3*28*099 Kožušinová deva **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil raz jeden kráľ, ktorý mal manželku so zlatými vlasmi. Bola taká krásna, že nikto sa jej na svete v kráse nevyrovnal. Zrazu veľmi ochorela. Keď už vedela, že určite zomrie, poslala po kráľa a povedala mu: „Ak sa chceš zosobášiť po mojej smrti, nech je nová kráľovná taká krásna, ako som ja, a nech má tiež zlaté vlasy, ako mám ja. Sľúb mi to.“ Potom, ako jej to kráľ sľúbil, zavrela oči a zomrela.

Po dlhý čas sa kráľ nevedel utešiť a ani len nerozmýšľal nad tým, že by si mal vziať druhú manželku. Napokon jeho poradcovia povedali: „Kráľ sa musí znovu oženiť, aby sme mohli mať kráľovnú.“ Tak vyslali poslov široko-ďaleko, aby vyhľadali nevestu rovnako krásnu, ako bola nebohá kráľovná. Ale v celom svete nemohli takú nájsť. Ak aj našli nejakú veľmi krásnu, nemala zlaté vlasy. Tak sa poslovia vrátili domov s prázdnymi rukami, lebo nevedeli nájsť takú kráľovnú, akú požadoval kráľ.

Kráľ mal jednu dcéru, ktorá bola taká krásna, ako jej matka, a mala zlaté vlasy. Jedného dňa, keď už bola dospelá, jej otec pozrel na ňu a všimol si, že vyzerá presne ako jej matka. Tak povedal svojim poradcom: „Svoju dcéru zosobášim s jedným z vás. Ona sa stane kráľovnou, lebo je presne taká istá ako jej matka. A keď zomriem, jej manžel sa stane kráľom.“ Ale keď princezná počula otcovo rozhodnutie, vôbec sa jej to nepáčilo a povedala mu: „Predtým, ako urobím svoju ponuku, musím mať troje šaty: jedny zlaté ako slnko, druhé strieborné ako mesiac, a tretie žiariace ako hviezdy. Okrem toho chcem plášť urobený z tisícky rôznych druhov kožušiny. Z každého zvieraťa musí byť na ňom kúsok kožušiny.“ Ale si pomyslela: „Toto bude celkom nemožné. Nezosobášim sa s niekým, o koho nemám záujem.“ Akokoľvek, daná požiadavka kráľa neodradila. Hneď nakázal najzručnejším devám utkať troje šaty, jedny zlaté ako slnko, jedny strieborné ako mesiac, a jedny žiariace ako hviezdy. Takisto dal príkaz svojim poľovníkom, aby chytili z každého druhu zvieraťa v kráľovstve a z každého z nich dali kúsok na kožušinový plášť. Napokon, keď bolo všetko pripravené, kráľ dal priniesť k sebe kožušinový plášť. Rozprestrel ho pred princeznou a povedal: „Zajtra bude tvoj sobáš.“ Keď princezná uvidela, že nie je žiadna nádej, aby zmenila rozhodnutie svojho otca, rozhodla sa, že utečie. V noci, keď všetci spali, vzala tri veci zo svojho bohatstva, zlatý prsteň, malý zlatý kolovrat, a zlaté navíjadlo. Slniečkové, mesiačkové a hviezdičkové šaty vložila do orechovej škrupiny. Dala si na seba kožušinový plášť, a tvár a ruky si zašpinila od sadzí. Potom išla von a vydala sa na cestu napospas Bohu. Cestovala celú noc, až prišla k veľkému lesu. Keďže bola veľmi unavená, sadla si do dutiny bútľavého stromu a zaspala.

Slnko vyšlo na oblohu, a ona stále spala a spala, hoci už bolo skoro poludnie. I stalo sa, že kráľ, ktorému patril tento les, tam poľoval. Keď jeho psy prišli k stromu, zaňuchali ju. Behali okolo stromu a štekali. Kráľ povedal poľovníkom: „Pozrime sa, čo za divé zviera tam žije.“ Tí sa išli pozrieť a keď sa vrátili, povedali: „V dutine stromu leží krásne zviera, ktoré nepoznáme. Nikdy sme také predtým ešte nevideli. Jeho koža je urobená z tisícky rôznych kožušín. Ale len tam leží a spí.“ Kráľ povedal: „Skúste ho chytiť živé a priviažte ho k vozu. Vezmeme ho so sebou.“ Keď poľovníci uchopili devu, tá sa zobudila a celá vystrašená na nich zakričala: „Ja som len chudobné dievča, ktoré opustili rodičia. Zľutujte sa nado mnou. Vezmite ma so sebou.“ Tak jej povedali: „Kožušinová deva, môžeš pracovať na zámku. Poď s nami. Budeš zametať popol v kuchyni.“ Tak sa posadila na voz a odišli s ňou do paláca. Tam jej dali malú izbu pod schodmi, kde nebolo žiadneho denného svetla, a povedali jej: „Kožušinová deva, tu môžeš bývať a spávať.“ Potom ju poslali do kuchyne, kde nosila drevo a vodu, starala sa o oheň, umývala zeleninu, čistila hydinu, zametala popol, a robila všetku špinavú prácu.

Tak Kožušinová deva žila dlhý čas vo veľkej chudobe. Ach, kráľova dcéra, čo sa s tebou len stane?

Jedného dňa, keď bola v paláci veľká hostina, povedala kuchárovi: „Môžem ísť hore na poschodie a pozrieť sa trochu? Budem len stáť za dverami.“ Kuchár jej odpovedal: „Áno, môžeš ísť hore, ale za polhodinu musíš byť späť a zamiesť popol.“ Vzala malú olejovú lampu a išla do svojej malej izby. Vyzliekla si svoj kožušinový plášť. Umyla si od sadzí ruky a tvár. Takže jej krása žiarila na okolí. Ako keby jeden slnečný lúč žiaril za druhým z tmavého oblaku. Potom otvorila orech. Vybrala z neho šaty zlaté ako slnko. Keď si ich obliekla, išla na hostinu. Každý jej ustúpil z cesty. Nikto ju nespoznal. Všetci si mysleli, že musí byť dcérou nejakého kráľa. Samotný kráľ prišiel k nej a podal jej svoju ruku. Tancoval s ňou a pomyslel si: „Moje oči ešte nikdy nevideli nikoho takého nádherného!“ Keď tanec skončil, zdvorilo sa mu uklonila a vzdialila sa. Keď sa kráľ pozrel okolo, bola už preč, zmizla. Nikto nevedel, kam odišla. Zavolal strážcov spred paláca a spýtal sa ich na ňu, ale nikto z nich si ju ani len nevšimol.

Ona medzitým odbehla do svojej malej izby. Rýchlo si vyzliekla svoje šaty. Zamazala si ruky a tvár od sadzí. Obliekla si kožušinový plášť a zase z nej bola Kožušinová deva. Keď prišla do kuchyne a pripravovala sa, že ju pozametá, kuchár jej  povedal: „Nechaj to na zajtra. Len uvar kráľovi polievku namiesto mňa. Chcem sa ísť pozrieť do spoločnosti na poschodí. Ale uisti sa, aby ti do polievky nespadol ani vlások, lebo inak na budúce nedostaneš na jedenie vôbec nič!“ Tak kuchár odišiel preč. Kožušinová deva uvarila kráľovi polievku. Pripravila mu i chlieb tak dobre, ako len vedela. Keď tak urobila, zabehla do svojej malej izby po zlatý prsteň a položila ho do polievkovej misky, v ktorej mala byť polievka servírovaná.

Keď tanec skončil, kráľ si dal priniesť svoju polievku a začal ju jesť. Bola taká dobrá, že si pomyslel, že nikdy takú dobrú vo svojom živote nejedol. Ale keď prišiel na spodok misky, uvidel tam ležať zlatý prsteň. Vôbec si nevedel predstaviť, ako sa tam dostal. Rozkázal, aby k nemu priviedli kuchára. Kuchár bol zhrozený. Keď počul rozkaz, povedal Kožušinovej deve: „Musel ti spadnúť do polievky vlas. Ak sa tak stalo, tak ťa dám dobre zbiť!“ Keď prišiel pred kráľa, ten sa ho spýtal, že kto varil polievku. Kuchár mu odpovedal: „Ja som ju varil.“ Ale kráľ povedal: „To nie je pravda, lebo bola úplne iná a chutnala oveľa lepšie, ako si ty kedy len predtým uvaril.“ Vtedy kuchár povedal: „Musím priznať. Neuvaril som tú polievku. Uvarila ju Kožušinová deva.“ „Dajte ju predviesť predo mňa,“ povedal kráľ. Keď prišla Kožušinová deva, kráľ sa jej spýtal, že kto je. „Ja som chudobné dievča bez otca a matky.“ Potom sa jej opýtal: „Čo robíš v mojom paláci?“ „Nie je zo mňa žiaden úžitok. Som dobrá len na čistenie topánok.“ „Ako si získala prsteň, ktorý bol v mojej polievke?“ spýtal sa. „Neviem vôbec nič o tom prsteni,“ odpovedala. Tak kráľ nemohol od nej nič zistiť. Nuž bol povinný poslať ju preč.

Po istom čase sa konala ďalšia hostina. Kožušinová deva prosila kuchára, aby sa tam mohla ísť pozrieť. On odpovedal: „Áno, môžeš ísť. Ale vráť sa do polhodiny, aby si mohla uvariť kráľovi tú chlebovú polievku, ktorú má tak rád.“ Tak rýchlo bežala do svojej malej izby. Poriadne sa umyla. Dala si na seba šaty strieborné ako mesiac. A potom išla na poschodie. Zase vyzerala ako kráľova dcéra. Kráľ bol potešený, že ju znovu vidí a prišiel k nej. Práve začal tanec, tak spolu tancovali. Ale keď tanec skončil, ona tak rýchlo zmizla, že kráľ nevedel, ktorým smerom odišla. Bežala do svojej malej izby a tam sa prezliekla zase na Kožušinovú devu. Vošla do kuchyne a uvarila chlebovú polievku. Keď bol kuchár na poschodí, zabehla po svoj malý zlatý kolovrat a položila ho do misky, do ktorej naliala polievku. Tú potom priniesli kráľovi, ktorý ju začal jesť. Chutnala mu tak dobre, ako tá predtým. Dal si zavolať pred seba kuchára. Ten musel znovu priznať, že polievku varila Kožušinová deva. Potom prišla i ona pred kráľa, ale znovu povedala, že z nej nie je žiaden úžitok a že je dobrá len na čistenie topánok. A že nevie vôbec nič o malom zlatom kolovrate.

Keď kráľ usporadúval hostinu tretíkrát, veci sa vyvíjali podobne ako predtým. Kuchár však povedal: „Ty musíš byť čarodejka, Kožušinová deva, lebo vždy dáš niečo do polievky a tá potom je lepšia a chutnejšia kráľovi než ktorákoľvek moja, ktorú navarím.“ Ale pretože ho veľmi prosila, nechal ju ísť sa pozrieť hore ako zvyčajne. Teraz si dala na seba šaty, ktoré žiarili ako hviezdy, a vošla v nich do tanečnej sály.

Znovu s ňou tancoval samotný kráľ. Pomyslel si o nej, že je krajšia než kedykoľvek predtým. Zatiaľ čo spolu tancovali, navliekol jej na prst zlatý prsteň bez toho, aby si to bola všimla. Pritom nariadil, aby tanec trval dlhšie ako zvyčajne. Keď tanec skončil, chcel ju držať za ruku, ale vyšmykla sa mu. Utiekla pomedzi ľudí tak rýchlo, že mu za chvíľu zmizla z pohľadu. Bežala tak rýchlo, ako vedela, do svojej malej izby pod schodmi. Ale pretože zostala dlhšie ako polhodinu, nestihla si dať dolu svoje krásne šaty. Len si obliekla na ne svoj kožušinový plášť. Ani sa celkom nezašpinila od sadzí a jeden prst jej zostal celkom biely. Potom Kožušinová deva bežala do kuchyne. Uvarila kráľovi chlebovú polievku. A keď tak urobila, položila na dno svoje malé zlaté navíjadlo. Keď kráľ našiel zlaté navíjadlo na spodku polievky, dal si predvolať pred seba Kožušinovú devu. Vtedy uvidel, že má jeden prst biely a na ňom zlatý prsteň, ktorý jej dal na prst počas tanca. Chytil ju pevne za ruku. Snažila sa mu vyšmyknúť, ale on jej rozopol kožušinový plášť a uvidel na nej hviezdičkové šaty. Kráľ uchopil kožušinový plášť a stiahol ho z nej. Jej zlaté vlasy zažiarili a stála tam pred ním v plnej svojej nádhere. Už sa nemohla viacej ukrývať. Umyli jej tvár a ruky od sadzí a popola. Vyzerala krajšie než hocikto iný na celom šírom svete. Kráľ jej povedal: „Ty si teraz moja drahá, milovaná nevesta. Už sa nikdy od seba neodlúčime.“ Tak sa konala veľkolepá svadba a potom si žili spoločne navždy až doteraz, ak náhodou medzitým nezomreli.

@[Grimm]