3*29.(100.) Dvanásť poľovníkov **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil raz jeden princ. Bol zasnúbený s jednou princeznou, ktorú veľmi miloval. Jedného dňa sedel po jej boku a cítil sa byť veľmi šťastný. vtedy dostal správu, že jeho otec je na pokraji smrti a že si ho želá ešte vidieť. Tak povedal svojej láske: „Bohužiaľ, musím ísť preč a opustiť ťa. Ale vezmi si tento prsteň a nos ho na pamiatku na mňa. Keď sa stanem kráľom vrátim sa po teba a odvediem ťa k sebe domov.“

Potom odcválal preč. Keď prišiel ku svojmu otcovi, našiel ho smrteľne chorého a blízko smrti.

Kráľ povedal: „Môj najdrahší syn, som rád, že som ťa mohol uvidieť ešte pred mojou smrťou. Prosím ťa, sľúb mi, že sa zosobášiš podľa môjho želania.“ Potom povedal meno dcéry susedného kráľa, s ktorou chcel, aby sa zosobášil. Princ bol taký zavalený žiaľom, že nemyslel na nič iné, len čo chcel jeho otec, a zvolal: „Áno, áno, drahý otec, nech sa stane čokoľvek si len želáš.“ Následne nato kráľ zatvoril svoje oči a zomrel.

Hneď nato bol princ vyhlásený za kráľa. Keď prešiel čas smútku, nový kráľ bol nútený dodržať slovo, ktoré dal svojmu otcovi. Tak poslal poslov, aby požiadali preňho o ruku dcéry susedného kráľa, ktorú mu hneď dali.

Keď sa to dopočula jeho prvá láska, myšlienka na to, že ju jej milenec opúšťa ju tak smutne zarmútila, že skoro zomrela. Jej otec sa jej spýtal: „Moje drahé dieťa, prečo si také nešťastné? Ak si niečo želáš, len povedz a dostaneš to.“

Jeho dcéra chvíľu premýšľala a potom mu povedala: „Drahý otec, želám si jedenásť dievčat, ktoré sú také vysoké, rovnakého veku a výzoru, ako som ja.“

Kráľ povedal: „Ak je taká vec možná, splním ti tvoje želanie.“ Tak hľadali v celom kráľovstve, až pokým nenašli jedenásť dievčat, ktoré boli tej istej výšky, veľkosti a výzoru ako jeho dcéra.“

Potom si princezná zaželala urobiť dvanásť kompletných poľovníckych odevov. Všetkých jedenásť dievčat do nich odela. Ona sama sa odela do dvanásteho poľovníckeho odevu. Potom opustila svojho otca a odcválala na koňoch z dvora k jej bývalému milencovi.

Tu sa spýtala kráľa, že či nepotrebuje nejakých poľovníkov a či by ich nevzal všetkých do služby. Kráľ ju nespoznal a pomyslel si, že sú to veľmi dobre vyzerajúci mladí poľovníci. Tak povedal: „Áno, rád vás všetkých zamestnám.“ Tak sa teda stali dvanástimi kráľovskými poľovníkmi.

Kráľ mal jedného výnimočného leva, ktorý poznal všetky ukryté a tajné veci.

Jeden večer povedal lev kráľovi: „Ty si myslíš, že máš dvanásť poľovníkov, všakže?“

„Áno, samozrejme,“ odpovedal kráľ, „mám dvanásť poľovníkov.“

„Mýliš sa,“ povedal lev. „To je dvanásť dievčat.“

„To nemôže byť pravda,“ odpovedal kráľ. „Ako mi to chceš dokázať?“

„Rozsyp množstvo hrachu na dlážku svojej predizby,“ povedal lev, „a zistíš to sám. Muži majú pevnú chôdzu a pevný krok. Takže sa nepošmyknú na hrachu. Ale dievčatá zakopnú, pošmyknú sa a skĺžu sa na hrášku.

Kráľ bol potešený radou leva a rozkázal, aby rozsypali hrach v jeho predizbe.

Našťastie jeden z kráľových služobníkov si obľúbil mladých poľovníkov a keď počul, akú skúšku im pripravil, prišiel za nimi a povedal im: „Lev chce presvedčiť kráľa, že ste len dievčatá,“ a potom im povedal o nástrahe, ktorá na ne číha.

Kráľova dcéra mu poďakovala za informáciu a povedala svojim devám: „Teraz sa musíme naučiť chodiť pevne na hrášku.“

Nasledujúce ráno poslal kráľ po svojich dvanásť poľovníkov. Oni prešli cez predizbu plnú rozsypaného hrachu tak pevne, že ani jedna z nich sa vôbec nepošmykla, ani jeden hrášok sa neodkotúľal preč. Potom prišiel kráľ k levovi a povedal mu: „Povedal si mi klamstvo, lebo všetci chodia ako muži.“

„Pretože vedeli, že budú podrobené testu,“ povedal lev, „a tak sa snažili. Ale umiestni dvanásť kolovratov do predizby a uvidíš aké šťastné budú. Úplne inak ako muži.“

Kráľ bol potešený danou radou a rozkázal, aby dali dvanásť kolovratov do jeho predizby.

Ale dobrý služobník zase išiel k poľovníkom a povedal im o nástrahe, ktorá na nich číha. Potom, ako bola kráľova dcéra osamote so svojimi devami, vyhlásila: „Dávajte si veľmi dobrý pozor a ani sa len nepozrite na tie kolovraty.“

Keď kráľ poslal nasledujúce ráno po svojich dvanásť poľovníkov, tí prešli cez predizbu bez toho, aby sa čo i len pozreli na kolovraty.

Vtedy kráľ povedal opäť svojmu levovi: „Znovu si ma oklamal. Sú to muži, lebo sa ani len nepozreli na kolovraty.“

Lev mu odpovedal: „Vedeli, že je to skúška. Veľmi sa snažili, aby sa na ne vôbec nepozreli.“ Ale kráľ odmietol viacej veriť levovi.

Tak dvanásť poľovníkov poslúchalo príkazy kráľa každý deň. Ten si ich veľmi obľúbil. I stalo sa, že keď jedného dňa poľovali, kráľovi sa dostala novina, že jeho nevesta je na ceste k nemu. Že ju má skoro očakávať. Keď to jeho skutočná nevesta počula, bolo to, ako keby jej nôž prepichol srdce a odpadla v mdlobách na zem. Kráľ sa obával, že sa stalo niečo jeho obľúbenému poľovníkovi a tak jej dal dolu rukavice. Vtedy uvidel prsteň, ktorý dal svojej prvej láske. Keď jej pozrel do očí, spoznal v nej svoju prvú lásku. Tak sa to dotklo jeho srdca, že ju pobozkal a ona otvorila oči a povedala: „Ja som tvoja, ty si môj, žiadna sila na zemi to nedokáže zmeniť.“

Ku ďalšej princeznej poslal posla, ktorý ju poprosil, aby a vrátila späť do svojho kráľovstva plnou rýchlosťou. „Lebo,“ povedal, „ja už mám manželku. A ten, kto už má zlatý kľúč, nepotrebuje ďalší.“

Potom sa oslavovala veľkolepá svadba. A levovi bola prinavrátená kráľovská milosť a obľuba, lebo napokon sa prišlo na to, že hovoril pravdu.

@[Grimm]