3*30.(101.) Vreteno, člnok a ihlica **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dievča, ktoré stratilo rodičov, keď bolo ešte len celkom malé dieťa. Jej krstná mama žila na opačnom konci dediny. Starala sa o živobytie pradením, tkaním a šitím. Stará žena vzala k sebe malú sirotu a vychovala ju podľa dobrých, zbožných a pracovitých zvykov.

Keď malo dievča pätnásť rokov, jej krstná matka ochorela. Zavolala dieťa ku svojej posteli a povedala: „Moja drahá dcéra, cítim, že môj koniec prichádza. Zanechám ti chalúpku, ktorá ti poskytne prístrešok, a tiež moje vreteno, tkáčsky člnok, a ihlicu, s ktorými si budeš môcť zarobiť na živobytie.“

Potom položila ruky dievčaťu na hlavu, požehnala ju a dodala: „Dávaj si pozor a buď dobrá. Potom všetko dobré pôjde spolu s tebou životom.“ S týmito slovami naposledy zatvorila svoje oči. Keď ju odnášali do hrobu, dievča kráčalo za rakvou a horko plakalo. Uctila si jej poslednú pamiatku.

Po tomto žilo dievča v malej chalúpke úplne samotné. Ťažko pracovala, priadla, tkala, a šila. Zdalo sa, že požehnanie svojej krstnej mamy jej prinieslo veľa osohu. Ľanu mala nadostač a zdal sa byť veľmi dobrý a kvalitný. Keď tkala koberec, látku, alebo ušila košeľu, vždy si bola istá, že nájde vďačného zákazníka, ktorý jej dobre zaplatí. Takže nielenže netrpela núdzu, ale i vedela pomôcť tým, ktorí to potrebovali.

I stalo sa, že toho času cestoval po celej krajine kráľov syn. Hľadal si nevestu. Nemohol si zobrať chudobnú ženu a ani si neželal zosobášiť sa s bohatou. Povedal: „Tá bude moja manželka, ktorá je zároveň najchudobnejšia a aj najbohatšia.“

Keď prišiel do dediny, kde žila tá dievčina, tak sa spytoval, že ktorá žena je tam najbohatšia a ktorá najchudobnejšia. Najskôr mu povedali o najbohatšej. Potom mu povedali o najchudobnejšej, ktorou bola mladá žena, ktorá žila v malej chalúpke na vzdialenom konci dediny.

Bohatá dievčina sedela vo svojich najlepších šatách. Keď prišiel bližšie kráľov syn, postavila sa. Išla mu oproti a urobila hlboký zdvorilý úklon. On sa na ňu dobre pozrel. Nič nepovedal a odcválal ďalej.

Keď prišiel k domu chudobnej dievčiny, tú nenašiel pri dverách, lebo usilovne pracovala vo svojej izbe. Princ zastavil svojho koňa a chytil ho za uzdu. Nazrel dnu cez okno, ktorým slnko jasne svietilo dovnútra. Uvidel tam sedieť dievča za svojím kolovratom, ako pracovito stáčalo vlákno.

Pozrela sa hore a keď zbadala kráľovho syna, ako nazerá dovnútra, celá sa začervenala. Sklopila oči a priadla ďalej. Či bolo vlákno také rovné, ako zvyčajne, ťažko povedať. Ale pokračovala v pradení, až pokým kráľov syn neodišiel. Potom pristúpila k oknu a roztvorila na ňom mreže, vraviac: „Izba je taká horúca,“ a pozerala za ním tak dlho, pokým bolo vidno biele pierka na jeho klobúku.

Potom si sadla ku svojej práci a znovu priadla. Pritom si začala spievať pesničku, ktorú tak často počula od svojej krstnej mamy, zatiaľ čo pracovala. Tak teraz jej prišla na myseľ a začala si ju spievať:

„Vretená, vretená. Kdeže si? Vráť sa moja láska, stratená snáď nie si.“

Hľa, ajhľa! Vreteno sa jej vyšmyklo z ruky a ponáhľalo sa z izby von. Keď sa dostatočne prebrala z prekvapenia, pozerala, ako vreteno tancovalo veselo ponad polia a ťahalo za sebou dlhú zlatistú niť. Veľmi skoro sa jej stratilo z pohľadu.

Dievčina stratila svoje vreteno. Zobrala člnok, sadla si za tkáčsky stav a začala tkať. Medzitým vreteno tancovalo sem a tam. A práve, keď bolo na konci svojej zlatistej nite, si ho všimol kráľov syn.

„Čože to vidím?“ zvolal. „Toto vreteno sa mi snaží ukázať cestu.“ Tak otočil svojho koňa a cválal späť pozdĺž zlatej nite.

Medzitým si dievča tkalo a spievalo:

„Člnok, tkaj dobrú sieť a hustú. Prines moju lásku pod túto strechu pustú.“

Člnok jej okamžite vyskočil z ruky. S jedným skokom bol pri dverách. Na prahu dverí začal tkať najkrajší koberec, aký kto len videl. Ruže a ľalie kvitli po oboch stranách. Uprostred spleti boli zajace a králiky, ktoré po ňom bežali. Jelene a srny nazerali spoza krovia. Zatiaľ čo na ich horných konároch sedeli vtáky s nádherným perím. Vyzerali tak živo, ako keby niekto očakával, že začnú spievať. Člnok tkal z jednej strany na druhú a zdalo sa, že pokrovec rástol a tkal sa sám od seba.

Keďže sa jej člnok vyšmykol z rúk, sadla si, že bude šiť. Vzala ihlicu a spievala:

„Ihlica, ihlica, ši, ako len vládzeš. Moja izba nech je veselá, ako moja nádej.“

A ihlica sa jej hneď vyšmykla z rúk a lietala po izbe ako blesk. Jeden by si myslel, že to pracoval nejaký neviditeľný duch. Behom chvíľky bol stôl a lavice pokryté zeleným poťahom, stoličky zamatom, a na oknách viseli elegantné hodvábne záclony. Ihlica sotva urobila posledný steh, keď dievča vykuklo z okna a všimlo si perie na klobúku kráľovho syna, ktorý nasledoval naspäť vreteno so zlatou niťou.

Vyskočil z koňa a kráčal po pokrovci rovno dovnútra domu. Keď vošiel dnu, tam pred ním stálo dievča, ktoré sa červenalo ako ruža. „Ty si najchudobnejšia, a predsa najbohatšia,“ povedal. „Poď so mnou, budeš moja nevesta.“

Nepovedala nič, ale podala mu ruku. Potom ju pobozkal. Vyviedol ju von. Vydvihol ju na svojho koňa a vzal do svojho kráľovského paláca. Tam sa konala svadba s veľkou radosťou.

A vreteno, člnok a ihlica boli starostlivo umiestnené ku kráľovským klenotom, kde ich môžu ľudia vidieť až doteraz.

@[Grimm]