3*31.(102.) Krištáľová rakva **(1,8k)

Nech nikto nehovorí, že chudobný krajčír sa nevie vo svete presadiť. Dokonca sa môže stať, že sa mu dostane veľkej cti. Nič nie je dôležité, len správny prístup k práci. Potom, samozrejme, skutočne dôležité je uspieť.

Jeden veľmi bystrý, činný, mladý krajčír sa raz vydal na svoje cesty. Prišiel do jedného lesa. Veľmi skoro sa tam stratil a nevedel, ktorým smerom sa má pustiť. Nadišla noc. Musel si nájsť čo najlepšie miesto na nocľah. Veľmi pohodlné sa mu zdalo prespať na mäkkom machu, ale strach z divých zverov ho vyľakal. Tak sa napokon rozhodol, že prespí v korune stromu.

Vyhľadal vysoký dub. Vyštveral sa naň a bol oddane vďačný, že má so sebou i svoju ťažkú žehličku, lebo vietor bol taký silný, že kýval stromom zo strany na stranu a mohol by ho inak veľmi rýchlo odfúknuť a zhodiť dolu.

            Prešlo zopár hodín. Noc pokročila. Vietor až tak veľmi nefúkal, nuž krajčír sa veľmi nebál. Zrazu zazrel z vrchu stromu celkom blízko žiariť svetlo. Dúfal, že pochádza z nejakého domu, kde by mohol nájsť lepší prístrešok než na korune stromu. Opatrne zišiel dolu a kráčal smerom ku svetlu. To ho zaviedlo k malej chatke urobenej z trstiny a raždia. Zaklopal odvážne na dvere, ktoré sa otvorili. Stál v nich starý sivovlasý muž. Bol oblečený v plášti obšitom jasnými záplatami. „Kto si a čo tu chceš?“ spýtal sa starý muž hrubým hlasom.

            „Ja som chudobný krajčír,“ odpovedal mládenec. „Stratil som sa v noci v lese. A teraz ťa prosím o prístrešok v tvojej chatke do rána.“

            „Choď si svojou cestou,“ povedal starý muž mrzutým tónom. „Ja nemám čo do činenia s tulákmi. Musíš ísť niekam inam.“

            S týmito slovami sa muž chystal vojsť naspäť dnu a zatvoriť za sebou dvere. Ale krajčír ho chytil za koniec plášťa a tak veľmi ho prosil, aby mohol zostať, že starý muž, ktorý vôbec nebol nahnevaný, ako sa zdalo, bol celkom dojatý jeho prosbami. Tak ho nechal vojsť dnu. Dal mu trochu jedla a ukázal mu celkom peknú posteľ v rohu miestnosti. Unavený krajčír dlho nerozmýšľal. Rýchlo sa najedol a išiel si oddýchnuť na posteľ. Tam zvučne spal až do rána. Z jeho pokojného spánku ho vyrušil obrovský hluk. Cez tenké steny malej chatky prenikli hlasné zvuky a výkriky. Spánkom a jedlom posilnený krajčír vyskočil na nohy, rýchlo sa obliekol a ponáhľal sa preč. Pred chatkou uvidel obrovského čierneho býka v zúrivom boji s veľkým, statným jeleňom. Narážali do seba s takou zúrivosťou až sa zem pod nimi otriasala. Celé okolie bolo naplnené ich hlasným hučaním. Istý čas bolo dosť nejasné, kto bude víťaz. Ale po nejakom čase jeleň zasadil svojimi parohmi do býkovho tela rozhodujúci úder. Ten sa zvalil na zem s obrovským revom. Zopár ďalších úderov od jeleňa a bolo po býkovi.

            Krajčír sledoval tento boj s veľkým úžasom. Stále bol bez pohybu. Keď tu sa jeleň pred ním zohol a nabral ho na parohy. Vôbec nemal šancu na únik. Jeleň s ním bežal plným cvalom cez živé ploty a priekopy, kopce a údolia, cez lesy a vody. Krajčír nemohol robiť nič iné, len sa držať pevne s oboma rukami jeleních parohov a oddať sa svojmu osudu. Cítil sa, ako keby letel ponad krajinou. Napokon jeleň zastavil pred strmou skalou a jemne zložil krajčíra na zem.

            Cítil sa viacej mŕtvy ako živý. Postál chvíľu, aby sa nadýchol a pozbieral svoje roztrasené zmysly. Ale keď už prichádzal k sebe, jeleň urobil taký silný úder na dvere na kameni, že tie sa rozleteli dokorán. Ohnivé plamene vyšľahli von. Za nimi nasledovali veľké oblaky horúcej pary, takže jeleň musel odvrátiť svoje oči nabok. Krajčír si nevedel ani len pomyslieť, čo má urobiť alebo ktorým smerom sa má otočiť od tejto hroznej divočiny, aby našiel znovu cestu naspäť k ľudským bytostiam.

            Ako tam tak váhavo stál, hlas zvnútra skaly naňho zakričal: „Vojdi bez strachu. Nič zlého sa ti nestane.“

            Hoci stále otáľal, avšak nejaká záhadná sila ho donútila vojsť. Prešiel cez dvere a ocitol sa v priestrannej sále, ktorej plafón, steny a podlaha boli pokryté leštenými dlaždicami. Na nich boli vyrezané rôzne neznáme postavy. Zaujato sledoval všetko okolo seba. Celý sa nad tým divil. Keď už bol pripravený, že odtiaľ odíde, ten istý hlas mu prikázal: „Šliapni si na kameň uprostred sály a šťastie ťa nikdy neopustí.“

            Teraz už začínal naberať odvahu. Neváhal nad príkazom a uposlúchol ho. Sotva sa naň postavil, ten sa začal pomaly posúvať dolu do hlbín. Keď dosiahol pevné podlažie, zrazu bol v sále, ktorá bola veľkosťou zhruba rovnako veľká ako tá predtým, ibaže oveľa krajšia a obdivuhodnejšia. Okolo stien bolo niekoľko výklenkov. V každom z nich stála sklenená nádoba naplnená nejakým žiarivým liehom alebo modrastým dymom. Na podlahe stáli dve veľké krištáľové skrine, ktoré hneď upútali jeho pozornosť.

            Pristúpil k jednej z nich a uvidel, čo vyzeralo ako model miniatúry krásneho hradu obklopeného farmami, stodolami, stajňami, a množstvom ďalších budov. Všetko bolo celkom malé, ale také krásne a starostlivo hotové, že by to mohlo byť dielo uznávaného umelca. Pozeral by na túto pozoruhodnú umeleckú zvláštnosť oveľa dlhšie, keby mu hlas nepovedal, aby sa otočil a pozrel na krištáľovú rakvu, ktorá stála oproti.

            Aké bolo jeho prekvapenie, keď v nej uvidel dievča, ktoré prekonávalo všetku krásu sveta. Ležala, akoby spala. Zdalo sa, že jej dlhé vlasy ju objímali ako nejaký drahý plášť. Oči mala zatvorené. Ale jasná farba jej tváre a pohyb stuhy, ktorá jej dychom stúpala a klesala, nenechala ho na pochybách, že je nažive.

            Krajčír na ňu hľadel s tlkotom srdca. Dievčina náhle otvorila oči. Bola veľmi potešená a prekvapená.

            „Božie nebesá!“ zvolala. „Moje vyslobodenie sa blíži! Rýchlo, rýchlo, pomôž mi z môjho väzenia. Len zatlač páčku na tejto rakve a som voľná.“

            Krajčír ju hneď poslúchol. Potom ona odtlačila krištáľový vrchnák, vystúpila z truhly a odbehla do rohu miestnosti. Tam sa obliekla do dlhého plášťa. Sadla si na kameň a požiadala mladého muža, aby k nej pristúpil. Vášnivo ho pobozkala a povedala: „Môj dlho hľadaný osloboditeľ. Láskavé nebo ťa priviedlo ku mne a ukončilo všetky moje utrpenia. Si mojím predurčeným manželom. Budem ťa milovať. A ty budeš obdarený všetkým druhom moci a bohatstva. Teraz si sadni a vypočuj si môj príbeh. Som dcéra veľmi bohatého šľachtica. Moji rodičia zomreli, keď som bola ešte veľmi mladá. Nechali ma na starosť môjmu najstaršiemu bratovi, ktorý ma starostlivo vychovával. Mali sme sa tak veľmi radi a naše chute a záujmy boli také podobné, že sme sa rozhodli, že sa nikdy nezosobášime, ale že strávime spolu celé naše životy. V našom dome nám nikdy nechýbala spoločnosť. Priatelia a susedia nás pravidelne navštevovali. Pre všetkých sme mali otvorený dom. I stalo sa, že jedného večera k nám prišiel na hrad cudzinec a požiadal o pohostinnosť, pretože už bola noc a do mesta to bolo ďaleko. Zdvorilo sme jeho žiadosti vyhoveli. Počas večere nás bavil najpríjemnejšou konverzáciou, ktorá sa prelínala zábavnými anekdotami. Môj brat si ho tak obľúbil, že ho nútil, aby s nami zostal zopár dní. Po trochu zaváhaní s tým cudzinec súhlasil. Neskoro sme vstali od stola. Zatiaľ čo môj brat ukazoval hosťovi jeho izbu, ja som sa ponáhľala do svojej. Bola som unavená a túžila som už spať. Sotva som zaspala, prebudila ma jemná a očarujúca hudba. Veľmi ma zaujímalo, odkiaľ to môže prichádzať. Chcela som zavolať svoju slúžku, ktorá spala vo vedľajšej miestnosti, a spýtať sa jej. Keď som k môjmu veľkému prekvapeniu zistila, že mám na hrudi nejakú ťažkú váhu, ktorá mi odobrala všetku moc. Ležala som tam neschopná vysloviť čo len najmenší zvuk. Medzitým som pri svetle nočnej lampy uvidela cudzinca vchádzať do mojej izby. Hoci dvojité dvere boli bezpečne zamknuté. Priblížil sa a povedal mi, že silou svojho magického umenia ma zobudil pomocou jemnej hudby. Prešiel cez skrutky a tyče a teraz mi ponúka svoju ruku a srdce. Moje odporovanie voči jeho mágii bolo také veľké, že som sa neprihlásila k odpovedi. Bez pohybu chvíľu čakal a očakával bez pochyby kladnú odpoveď. Ale keďže som zostávala potichu, nahnevane vyhlásil, že nájde prostriedky na potrestanie mojej pýchy. A tak v hneve opustil miestnosť.

            Celú noc som bola veľmi rozrušená a zaspala som až nadránom. Akonáhle som sa prebudila, vyskočila som z postele a ponáhľala som sa za bratom povedať mu všetko, čo sa stalo. Ale on už nebol vo svojej izbe. Jeho sluha mi povedal, že odišiel za úsvitu na lov s cudzincom.

            Myseľ sa mi naplnila obavou. Náhlivo som sa obliekla. Dala som si osedlať svojho jazdeckého koňa a plným cvalom som sa pustila do lesa. Mala som so sebou len jedného sluhu. Išla som bez prestávky. Po dlhej dobe som uvidela cudzinca ísť smerom ku mne. Viedol so sebou statného jeleňa. Spýtala som sa ho, kde nechal môjho brata a kde zobral toho jeleňa, ktorého veľké oči boli zaliate slzami. Namiesto odpovede sa začal srdcervúco smiať. To ma dohnalo do zúrivosti. Vytiahla som pištoľ a vystrelila naňho. Ale guľka sa odrazila od jeho hrude a trafila môjho koňa rovno do čela. Môj kôň spadol na zem a ja spolu s ním. Cudzinec zamrmlal niektoré slová a vtedy som prišla o svoje zmysly.

            Keď som prišla k sebe, ležala som v tejto krištáľovej rakve v tomto podzemnom trezore. Čarodejník sa znovu predo mnou objavil a povedal mi, že zmenil môjho brata na jeleňa. Zmenšil náš hrad a všetky jeho obranné prostriedky na miniatúrne, a zamkol ich v sklenenej skrini. Všetku našu domácnosť premenil na rôzne výpary, ktoré uzatvoril do sklenených fľaštičiek. Keby som len vyhovela jeho želaniam, mohol by tieto nádoby ľahko otvoriť a všetky by potom nadobudli svoje pôvodné tvary.

            Lenže ja som nepovedala vôbec nič, ako som urobila i predtým. On zmizol a nechal ma tu vo väzení, kde som skoro upadla do hlbokého spánku. Medzi mnohými snami, ktoré sa mi vznášali v mojom mozgu, bol i jeden veselý mladík, ktorý sem mal prísť a oslobodiť ma. Keď som dnes otvorila oči, som ťa spoznala a môj sen sa naplnil. Teraz mi pomôž vykonať zvyšok mojej vízie. Prvou vecou je umiestniť sklenenú skriňu, ktorá obsahuje môj hrad, na tento veľký kameň.“

            Hneď ako sa to stalo, kameň jemne vystúpil do vzduchu a premiestnil ich do hornej sály. Odkiaľ ľahko preniesli malú skriňu na vonkajší vzduch. Dáma potom odstránila veko. Bolo úžasné sledovať, ako sa po okolí začínajú rozrastať hrad, domy a poľnohospodárske dvory, až pokým nenadobudli svoju pôvodnú veľkosť. Potom sa mladý pár vrátil pomocou pohyblivého kameňa a priniesol hore všetky sklenené nádoby naplnené dymom. Hneď ako ich otvorili, modrá para sa vyliala do údolia a zmenila sa na živých ľudí, v ktorých mladá pani rozpoznala svojich sluhov, spoločníkov a poddaných.

            Jej radosť bola úplná, keď sa dozvedela, že jej brat ako jeleň zabil čarodejníka vo forme býka. Teraz ho už videla, uprostred ostatných oslobodených ľudí, prichádzať z lesa vo svojej pôvodnej ľudskej podobe. A toho istého dňa dala ruku na sobáš šťastnému mladému krajčírovi, presne podľa prísľubu.

            @[Grimm]