3*35.(106.) Zlatá rybka a mládenci **(1,7k)

Chudobný muž a jeho manželka žili spolu v malej chalúpke. Živili sa chytaním rýb v neďalekej rieke.  Snažili sa prežiť najlepšie, ako len vedeli. Ale žili len z ruky do úst. Jedného dňa sa stalo, že keď rybár vytiahol svoju sieť, našiel v nej pozoruhodnú rybu. Bola celá zo zlata. Ako si ju so zvedavosťou prezeral, ryba otvorila ústa a povedala: „Počúvaj ma rybár. Ak ma hodíš naspäť do vody, urobím z tvojej chudobnej chalupy nádherný zámok.“

Rybár odpovedal: „Načo mi je zámok, ak v ňom nemám čo jesť?“

„Ach,“ povedala zlatá rybka, „postarám sa o to. Na zámku bude v kuchyni kredenc, v ktorom nájdete jedlá všetkého druhu. Všetko, čo si len môžete zaželať.“

„Ak je to tak,“ povedal muž, „potom voči tomu nemám žiadne námietky.“

„Dobre,“ odpovedala ryba, „ale s mojou ponukou je spojená jedna podmienka. A tou je, že neodhalíš živej duši, odkiaľ pochádza tvoje šťastie. Ak o tom niekomu niečo povieš, všetko zaraz zmizne.“

Muž hodil rybu naspäť do rieky a odišiel domov. Ale aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď na mieste, kde bola jeho malá chalúpka, stál teraz priestranný zámok. Otvoril oči dokorán, vošiel dovnútra a našiel svoju ženu oblečenú v elegantných šatách. Sedela v nádherne zariadenom salóne. Bola vo veľmi dobrej nálade a zvolala: „Ó, manžel môj! Ako sa toto všetko mohlo stať? Som taká potešená!“

„Áno,“ povedal jej manžel, „aj ja som potešený. Ale mám nezvyčajný hlad a hneď teraz chcem niečo jesť.“

Jeho manželka mu povedala: „Nič som nevarila a vôbec neviem, kde sa v tomto novom dome niečo na jedenie nachádza.“

„To nevadí,“ odpovedal muž. „Tam vidím veľký kredenc. Skús ho otvoriť.“

Keď otvorili skrinky, našli tam mäso, koláče, ovocie, a víno, ktoré sa im ponúkali v najlákavejšej podobe. Manželka zalomila od šťastia rukami a zvolala: „Drahé srdce! Čo viac si len môže človek priať?“ Posadili sa, najedli a napili.

Keď skončili, žena sa spýtala: „Ale manžel môj, odkiaľ pochádza všetko toto bohatstvo?“

„Ach!“ povedal. „Nepýtaj sa ma. Neodvažujem sa ti to povedať. Ak niekomu prezradím tajomstvo, všetko bude nenávratne preč.“

Ale ona naňho stále naliehala. Jej zvedavosť ju ani na chvíľu neopustila, ani vo dne, ani v noci. Vždy sa tak veľmi rozčuľovala, že manžel to už nevedel zvládnuť a napokon jej povedal, že to všetko pochádza od nádhernej zlatej rybky, ktorú chytil a opäť pustil naspäť do vody. Sotva však vyslovil slová zo svojich úst, zámok, kredenc a všetko ostatné nenávratne zmizlo. A teraz tam sedeli znovu vo svojej chudobnej rybárskej chatke.

Muž sa musel začať zaoberať svojím bývalým remeslom a rozhodol sa teda, že bude opäť rybárčiť. Aké veľké šťastie to bolo. Znovu chytil zlatú rybku po druhýkrát.

„Počúvaj ma,“ povedala rybka, „ak ma hodíš naspäť do vody, vrátim ti zámok a kredenc so všetkými dobrými vecami v ňom. Ale teraz si už daj pozor a ani za život nikomu neprezraď, odkiaľ si to všetko dostal, lebo inak to všetko zase stratíš.“

„Budem veľmi opatrný,“ sľúbil rybár a hodil rybu naspäť do rieky. Keď prišiel domov, zistil, že všetko jeho bohatstvo sa mu vrátilo. Jeho manželka sa tiež radovala zo šťastia. Jej zvedavosť ju však naďalej trápila a sužovala. Až ju napokon premohla a po pár dňoch sa začala pýtať manžela, že odkiaľ pochádza všetko to bohatstvo, čo sa stalo a ako sa mu to podarilo.

Muž nejakú dobu mlčal. Ale napokon ho tak vydráždila, že nevedel udržať tajomstvo a prezradil jej opäť, odkiaľ to všetko pochádza. V tom istom okamihu bol zámok preč a oni sa ocitli vo svojej biednej starej chatke.

„Tak,“ povedal, „a vidíš, už sme zase tam, kde sme boli.“

„Ach!“ povedala jeho manželka. „Koniec koncov, radšej by som nemala všetky bohatstvá sveta, ak neviem, odkiaľ pochádzajú. Nemala by som chvíľu pokoja.“

Muž sa znova začal venovať rybolovu. A jedného dňa mu osud priniesol do svojej siete zlatú rybku po tretíkrát. „Nuž,“ povedala, „vidím, že som očividne predurčená spadnúť do tvojich rúk. Teraz ma zober domov a rozrež na šesť kusov. Dva kusy daj zjesť svojej manželke, dva kusy svojej kobyle a zvyšné dva zahrab vo svojej záhrade. Prinesú vám požehnanie.“

Muž odniesol rybu domov a urobil s ňou presne to, čo mu bola povedala. Po čase sa stalo, že z dvoch kusov, ktoré vysadil v záhrade, vyrástli dve zlaté ľalie. Jeho kobyla mala dve zlaté žriebätá. Zatiaľ čo jeho manželka porodila dvoch chlapcov dvojčatá, ktorí boli tiež celí zlatí.

Chlapci vyrástli na vysokých a rúčich, statných mládencov. Žriebätá a ľalie rástli spolu s nimi. Jedného dňa prišli deti za svojím otcom a povedali mu: „Otče, chceme vysadnúť na zlatých tátošov a ísť sa pozrieť do sveta.“ Ich otec im smutne odpovedal: „Ako to len budem znášať. Keď budete preč, nebudem o vás nič vedieť.“ Povedali mu: „Zlaté ľalie ti o nás povedia všetko, keď sa na ne pozrieš. Ak budú vädnúť, budeš vedieť, že sme chorí. Ak spadnú a zoschnú, bude to znamenať, že sme mŕtvi.“

Nuž odcválali preč. Až prišli do hostinca, v ktorom bolo množstvo ľudí. Hneď ako uvideli dvoch zlatých mladíkov, začali sa smiať a robiť si z nich posmech. Keď to jeden z tých dvoch počul, padlo mu to ťažko na srdci. Sklamal sa a rozhodol sa, že už nepôjde ďalej do sveta. Tak sa otočil a odcválal domov ku svojmu otcovi. Ale jeho brat išiel ďalej, až pokým nedosiahol okraj veľkého lesa. Tu mu jeden starec povedal: „Keď pôjdeš tým lesom, veľmi zle pochodíš. Je plný lupičov. Keď zbadajú, že ty i tvoj kôň ste celí zo zlata, určite sa na teba vrhnú a oboch vás zabijú.“ On sa však nedal zastrašiť a povedal: „Musím a budem jazdiť ďalej.“

Kúpil si nejakú medvediu kožu a prikryl ňou seba aj svojho koňa, aby nebolo vidno žiadnu časť zlata. Potom sa odvážne pustil do hĺbky lesa. Keď prešiel nejakú časť cesty, počul tlmený hlas blízko seba: „Niekto ide.“ Neďaleko neho niekto odpovedal: „Ach, nechaj ho prejsť. To je len strážca medveďa. Je rovnako chudobný, ako ktorákoľvek kostolná myš.“ Tak zlatý mládenec prešiel lesom a nestala sa mu žiadna ujma na zdraví.

Jedného dňa prišiel do dediny, kde uvidel jedno dievča, ktoré sa mu veľmi zapáčilo. Priam mu od lásky srdce poskočilo. Pocítil k nej veľkú lásku. Bola preňho tým najkrajším stvorením na svete. Tak šiel k nej a povedal: „Milujem ťa celým svojím srdcom. Vydáš sa za mňa?“ Dievčine sa veľmi páčil, tak mu podala ruku a odpovedala: „Áno, vydám sa za teba a budem ti verná, pokiaľ budem žiť.“

Tak sa zosobášili. Uprostred veľkej veselice a slávnosti sa vrátil domov otec nevesty. Vôbec nebol nijako prekvapený, keď zistil, že jeho dcéra oslavuje svoju svadbu. Len sa spýtal: „A kto je ženích?“

Vtedy mu niekto ukázal na zlatého mládenca, ktorý bol ešte stále zahalený v koži medveďa. Otec naštvane vykríkol: „Moja dcéra nikdy nebude mať za manžela obyčajného chovateľa medveďa!“ A ponáhľal sa za ním, že ho zabije. Nevesta však urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby ho upokojila. Veľmi ho prosila, vraviac: „Nie otec! Predsa je to môj manžel a veľmi ho milujem.“ Tak to napokon nechal tak.

Avšak nemohol sa vzdať svojej myšlienky, že manžel svojej dcéry nie je nič lepšie ako otrhaný žobrák. Cítil, že sa musí ísť naňho pozrieť a zistiť to. A tak vošiel do izby svojho zaťa a našiel tam nádherného mládenca celého zo zlata. Svoju drsnú medvediu kožu mal hodenú na zemi vedľa postele. Potom potichu vykĺzol z jeho izby von a pomyslel si: „Aké šťastie, že sa mi podarilo ovládnuť zlosť. Určite by som sa dopustil veľkého zločinu.“

Medzitým zlatý mládenec sníval o tom, že lovil a prenasledoval statného jeleňa. Keď sa prebudil, povedal svojej neveste: „Musím ísť na poľovačku.“ Cítila sa kvôli tomu veľmi úzkostlivo. Prosila ho, aby zostal doma, a dodala: „Ľahko sa ti môže stať nejaká nehoda.“ Ale on odpovedal: „Musím ísť a aj pôjdem.“

Tak odišiel do lesa. Netrvalo dlho a uvidel pred sebou statného jeleňa, presne takého, o akom sa mu snívalo. Zamieril a chystal sa vystreliť. Lenže jeleň sa otočil a začal bežať preč. Začal ho prenasledovať. Cválal za ním na koni cez kríky a vresy. Ale ten sa vôbec nezastavil. Až nadišiel večer a vtedy sa mu úplne stratil z dohľadu. Keď sa zlatý mládenec rozhliadol okolo seba, zbadal tam blízko chatku, v ktorej žila čarodejnica. Zaklopal na dvere, ktoré mu otvorila stará žena. Tá sa ho hneď opýtala: „Čo chcete v túto neskorú hodinu uprostred tohto veľkého lesa?“

Povedal: „Nevideli ste tu jeleňa?“

„Áno,“ povedala, „veľmi dobre poznám toho jeleňa,“ a ako hovorila, malý pes vybehol z domu a začal štekať a trhať cudzinca.

„Buď ticho, psisko malé,“ zakričal, „lebo ťa odstrelím!“

Vtedy sa čarodejnica náramne rozzúrila a zakričala: „Čože?! Ty chceš zabiť môjho psa?“ A hneď ho premenila na kameň. On tam potom zostal stáť skamenený bez možnosti pohybu. Zatiaľ naňho zbytočne čakala jeho nevesta. I pomyslela si: „Ó, bohužiaľ! Bezpochyby, zlo, ktorého som sa obávala, ho postihlo.“

Medzitým stál druhý brat pri zlatých ľaliách. Jedna z nich zrazu zvädla a ohla sa. „Môj Bože!“ zvolal. „Môj brat sa dostal do nešťastia. Musím okamžite za ním vyraziť. Možno bude ešte dosť času ho zachrániť.“

Jeho otec ho prosil: „Zostaň doma. Keby som ťa tiež stratil, čo bude so mnou?“

Ale jeho syn odpovedal: „Musím ísť a aj pôjdem.“

Potom nasadol na svojho zlatého koňa a odcválal. Išiel až do lesa, kde našiel svojho brata premeneného na kameň. Stará čarodejnica vyšla zo svojho domu a zavolala na neho, aby prišiel bližšie, lebo chcela aj jeho premeniť na kameň. Ale on si dával dobrý pozor a nepriblížil sa k nej. Zavolal: „Okamžite priveď môjho brata k životu, lebo ťa zastrelím na mieste.“

Neochotne sa dotkla prstom kameňa a v okamihu sa ten premenil na živého zlatého mládenca. Zlatí mládenci sa objali. Radovali sa jeden z druhého. Podali si ruky a potom odišli k okraju lesa, kde sa rozišli. Jeden sa vrátil ku svojmu starému otcovi, a druhý ku svojej neveste.

Keď prišiel prvý zlatý mládenec domov, jeho otec povedal: „Vedel som, že si priviedol späť k životu svojho brata, lebo zrazu sa zlatá ľalia vzchopila a rozkvitla.“

Potom všetci žili šťastne až do konca svojich životov a vo všetkom sa im vždy darilo.

@[Grimm.]