3*36.(107.) Biely had **(1,3k)

Nie je to tak dávno, čo žil kráľ, ktorý bol taký múdry, že jeho sláva sa šírila na široko-ďaleko. Zdalo sa, že mu nič nie je neznáme. A skutočne sa zdalo, že mu musí vietor nosiť najtajnejšie zvesti o rôznych záležitostiach. Mal jeden veľmi zvláštny zvyk. Každý deň po večeri a po odchode všetkých od stola mu jeden jeho dôveryhodný služobník doniesol misku. Bola zakrytá. Nikto nemal ani tušenie, čo sa v nej ukrýva, pretože kráľ nikdy neodstránil kryt predtým, ako bol celkom sám.

Takto sa to dialo po nejakú dobu. Až jedného dňa bol sluha, ktorý odoberal misku, taký zvedavý, že nedokázal odolať pokušeniu a odniesol si ju do svojej izby. Starostlivo zamkol dvere na izbe. Zdvihol kryt a v miske s jedlom uvidel ležať bieleho hada. Nemohol odolať svojej túžbe ochutnať ho. Preto z neho odrezal malý kúsok a vložil si ho do úst.

Sotva sa dotkol jeho jazyka, počul pod svojím oknom zvláštny druh šepkania drobných hlasov. Pristúpil k oknu, aby zistil odkiaľ tie zvuky prichádzajú. Všimol si, že to počuje, ako sa vrabce medzi sebou rozprávajú, ktoré si hovorili o všetkom, čo videli na poliach a lesoch. Kúsok z bieleho hada mu umožnil porozumieť jazyku zvierat.

V tento konkrétny deň sa stalo, že kráľovná stratila svoj obľúbený prsteň a podozrenie padlo na dôverného sluhu, ktorý mal prístup do všetkých častí paláca. Kráľ poňho poslal a nahnevane sa mu vyhrážal, že ak nenájde zlodeja do nasledujúceho dňa, on sám bude vzatý do väzby a súdený.

Bolo preňho zbytočné presadzovať svoju nevinu. Bezodkladne bol prepustený. Vo svojom nepokoji a úzkosti zostúpil na dvor, aby premýšľal nad tým, čo by mohol s týmto problémom urobiť. Niekoľko kačíc odpočívalo pri malom potoku a čistilo si perie. Medzitým viedli medzi sebou živý rozhovor. Sluha ich stále počúval. Hovorili o tom, kde boli celé ráno a kde aké dobré jedlo našli. Ale jedna z nich si začala sťažovať: „V bruchu mi leží niečo ťažké, pretože vo svojom zhone som prehltla prsteň, ktorý ležal tesne pod oknom kráľovnej.“

Hneď ako to počul sluha, chytil kačicu za krk. Odniesol ju do kuchyne a povedal kuchárovi: „Čo povieš? Keby si túto kačicu zabil a upiekol. Pozri, aká je chutná a tučná.“

„Áno, skutočne,“ povedal kuchár a odvážil kačicu v rukách. „Určite sa dobre prežrala a už čakala na svoj koniec.“ Podrezal ju na krku a keď bola otvorená, v jej žalúdku našiel prsteň kráľovnej.

Teraz už bolo ľahké, aby sluha dokázal svoju nevinu. Keď kráľ prišiel na to, že sa dopustil neprávosti, snažil sa to napraviť. Povedal mu, že nech si zaželá akúkoľvek láskavosť, ktorú si len vyberie. Dokonca mu sľúbil, že mu dá i ktorúkoľvek najvyššiu pozíciu na svojom kráľovskom dvore, akú si len zaželá.

Sluha to však všetko odmietol a prosil len o koňa  a nejaké peniaze, aby mohol cestovať, lebo veľmi túžil sa ísť pozrieť do sveta.

Keď bolo jeho žiadosti vyhovené, vyrazil na cestu. Počas jedného dňa prišiel k veľkému rybníku, na okraji ktorého so všimol tri ryby, ktoré sa zachytili v trstinách a lapali po vode. Aj keď sú ryby všeobecne považované za nemé, počul ich nahlas smútiť kvôli istej smrti a záhube týmto úbohým spôsobom. S veľmi láskavým srdcom zosadol z koňa a prepustil väzňov na slobodu naspäť do vody. Zašpliechali plutvami od radosti vo vode, natiahli hlavy a zakričali: „Budeme si to pamätať a raz sa ti odmeníme za to, že si nás zachránil.“

Jazdil ďalej a po chvíli si pomyslel, že začul v piesku pod nohami hlas. Zastavil sa, aby počúval, a počul kráľa mravcov, ktorý si sťažoval: „Keby sa len ľudia lepšie starali o tie svoje zlomyseľné šelmy! Ten hlúpy kôň svojimi veľkými kopytami nemilosrdne drví mojich vojakov.“ Sluha sa okamžite vybral na postrannú cestu. Kráľ mravcov naňho zavolal: „Budeme si to pamätať a odmeníme sa ti za to.“

Jeho cesta ďalej viedla lesom, kde uvidel otca a matku malých krkavcov stojacich pri ich hniezde, ako kričali na svoje mláďatá, ktoré odtiaľ vyhodili: „Preč s vami, vy malí darebáci!“ kričali. „Už vás nemôžeme kŕmiť. Ste dosť veľkí, aby ste sa postarali o seba.“ Chudé malé vtáčatá ležali na zemi. Mávali a trepotali svojimi krídlami. Pritom silno kričali: „My sme úbohé, bezmocné malé vtáčence. Ako sa máme živiť? Ešte nevieme ani lietať. Všetko, čo môžeme urobiť, je len zomrieť hladom.“ Potom milý mládenec zosadol, vytiahol meč a zabil svojho koňa, ktorého tam nechal ako potravu pre mladých krkavcov. Vyskočili, uspokojili svoj hlad a zapišťali: „Zapamätáme si to a odmeníme sa ti.“

Teraz sa musel spoľahnúť len na svoje nohy. Po dlhej chôdzi sa dostal do veľkého mesta. Tu našiel v uliciach veľký dav a rozruch. Práve hlásil posol: „Kráľova dcéra si hľadá manžela. Ale ten, kto sa bude uchádzať o jej ruku, musí najskôr vykonať náročnú úlohu. Ak nebude úspešný, musí sa zmieriť s tým, že príde o svoj život.“ Mnohí už riskovali svoje životy, ale márne. Keď mládenec uvidel kráľovu dcéru, bol taký zasiahnutý jej krásou, že zabudol na všetky myšlienky na nebezpečenstvo a šiel ku kráľovi, aby ho vyhlásil za nápadníka.

Hneď nato ho vyviedli k veľkému jazeru a pred jeho očami hodili doň zlatý prsteň. Kráľ ho požiadal, aby šiel do vody v jazere, ponoril sa a našiel ten prsteň. Potom dodal: „Ak sa ti to nepodarí a vrátiš sa bez neho, budeš zakaždým hodený naspäť do jazera, až pokým sa neutopíš v jeho hlbinách.“

Všetci ľutovali pekného mladíka a nechali ho osamote na brehu. Tam stál a premýšľal, že čo by mohol urobiť. Keď zrazu uvidel tri ryby plávajúce spolu. Spoznal ich ako tie, ktorým zachránil životy. Prostredná ryba mala v ústach mušľu, ktorú položila na nohy mladého muža. Keď ju zodvihol a otvoril, vo vnútri našiel zlatý prsteň.

S radosťou ho priniesol kráľovej dcére a očakával, že dostane zasľúbenú odmenu. Keď však povýšenecká princezná zistila, že jej nie je rovný pôvodom od narodenia, pohŕdala ním a požadovala splnenie druhej úlohy.

Vošla do kráľovskej záhrady a vlastnými rukami rozsypala po celej tráve desať vriec plných prosa. „Do rána musíš všetko proso pozbierať ešte pred svitaním,“ povedala. „Nesmie sa stratiť ani jedno zrnko.“ Mladík sa posadil do záhrady a premýšľal, ako by bolo možné, aby splnil takúto úlohu. Ale nemohol prísť na nič užitočného. Smutne tam sedel a očakával, že sa na úsvite stretne so svojou smrťou.

Keď však na záhradu padli prvé lúče vychádzajúceho slnka, uvidel všetkých desať vriec naplnených až po okraj a stojace v rade jedno vedľa druhého. Nechýbalo ani jedno zrnko. Kráľ mravcov so svojimi mnohými tisíckami vojakov prišiel v noci a vďační tvorovia usilovne zhromaždili všetko proso a dali ho do vriec.

Kráľova dcéra sama zostúpila do záhrady podívať sa, ako jej nápadník splnil svoju úlohu, ktorú mu dala. Ale ani teraz sa neobmäkčilo jej hrdé srdce a povedala: „Aj keď splnil tieto dve úlohy, nebude mojím manželom, kým mi neprinesie zlaté jablko zo stromu života.“

Mladý muž nemal ani poňatie, kde rastie strom života. Ale vyrazil na cestu. Bol odhodlaný kráčať tak ďaleko, koľko ho len nohy ponesú, hoci nemal žiadnu nádej, že ho niekedy nájde.

Potom, ako prešiel tromi rôznymi kráľovstvami, dostal sa v noci do jedného lesa. Ľahol si tam pod strom a bol pripravený, že sa tam vyspí. Zrazu začul zvuk medzi vetvami. Zlaté jablko mu spadlo rovno do ruky. V ten istý čas pri ňom pristáli tri krkavce. Usadili sa mu na koleno a povedali mu: „Sme tri mladé krkavce, ktorým si zachránil život pred vyhladovaním. Keď sme vyrástli, počuli sme, že hľadáš zlaté jablko zo stromu života. Odleteli sme ďaleko za moria až na koniec sveta, kde rastie strom života, a priniesli sme ti odtiaľ zlaté jablko.“

S radosťou sa mladý muž vydal na cestu späť a priniesol zlaté jablko zo stromu života nádhernej princeznej, ktorá teraz už nemala proti nemu žiadne námietky. Rozdelili si jablko života a zjedli ho spolu. Jej srdce sa naplnilo vrelou láskou k nemu. Tak potom už žili spoločne do vysokého veku a nič nenarušilo ich šťastie.

@[Grimm.]