3*37.(108.) Príbeh bystrého krajčíra **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a dolami veľmi dávno žila mimoriadne hrdá princezná. Keď sa nejaký nápadník začal zaujímať o jej ruku, dala mu hádanku alebo veľmi ťažkú otázku, ktorú musel uhádnuť. Ak tak neurobil, bol vyhnaný z mesta s opovrhnutím a výsmechom. Verejne vyhlásila, že všetci môžu prísť a vyskúšať svoje zručnosti. A že ktokoľvek uhádne jej hádanku, stane sa jej manželom.

I stalo sa, že žili spolu traja krajčíri. Dvaja starší z nich si mysleli, že po úspešnom ušití toľkých jemných a silných stehov, ktoré vždy urobili správne, si boli istí, že hádanku bez ťažkostí uhádnu. Tretím krajčírom bol mladý, lenivý uličník, ktorý sa dobre nevyznal vo svojom remesle. Ale on si myslel, že teraz pri ňom určite bude stáť šťastena, pretože ak nie, čo sa s ním potom stane?

Tí ďalší dvaja mu povedali: „Ty len zostaň doma. S tým tvojím malým kúskom mozgu veľa toho nenarobíš.“ Malý krajčír sa však nenechal zastrašovať a povedal, že tiež vyskúša svoje šťastie, a vybral sa spolu s nimi, akoby mu patril celý svet.

Traja krajčíri prišli na kráľovský dvor pred princeznú, kde sa sami riadne uviedli, a prosili, aby predniesla svoje hádanky, vraviac: „Pretože tu sú konečne tí praví muži s takým presným dôvtipom a bystrým rozumom, že s nami môžete navliecť ihlu ako s vláknom.“

Vtedy povedala princezná: „Mám na hlave dva rôzne druhy vlasov. Akej farby sú?“

„Ak je to všetko,“ povedal prvý krajčír, „sú s najväčšou pravdepodobnosťou čierne a biele ako napríklad druh látky, ktorú nazývame korenie a soľ.“

„Nesprávne,“ povedala princezná.

„Potom,“ povedal druhý krajčír, „ak nie sú čierne a biele, bezpochyby sú červené a hnedé ako nedeľný kabát môjho otca.“

„Znova nesprávne,“ povedala princezná. „Teraz nech hovorí ten tretí. Vidím, že si myslí, že o tom vie všetko.“

Nuž mladý krajčír odvážne vystúpil dopredu a povedal: „Princezná má na hlave jedny strieborné a druhé zlaté vlasy, a to sú tie dve farby.“

Keď to princezná počula skoro úplne zbledla, že takmer omdlela od strachu, lebo malý krajčír zasiahol na správnu strunu. Pritom ona pevne verila, že to nedokáže uhádnuť živá duša. Keď sa prebrala z mrákot, povedala: „Len sa neteš predčasne. Ešte si ma nezískal. Musíš najskôr urobiť ešte jednu vec. Dole v stajni je medveď, s ktorým musíš stráviť noc. A keď ráno vstanem a zistím, že si stále nažive, až potom sa môžeš so mnou oženiť.“

Celkom očakávala, že sa týmto krajčíra zbaví, pretože medveď nikdy nenechal nikoho, kto sa dostal do dosahu jeho pazúrov, nažive. Avšak krajčír vôbec nemyslel na strach. Nebál sa a veselo vyhlásil: „Statočne sa odvážiť je polovicou víťazstva.“

Keď nadišiel večer, vzali ho do stajne. Medveď sa ho pokúsil hneď vrúcne privítať veľkými labami. „Jemne, jemne,“ povedal krajčír. „Ja ťa čoskoro naučím byť pokojným,“ a vytiahol z vrecka za hrsť vlašských orechov. Začal ich lúskať a jesť. Ako keby nepociťoval žiaden strach a úzkosť pred medveďom. Keď to medveď uvidel, začal sám túžiť po niekoľkých orechoch. Krajčír vložil ruku do vrecka a dal mu za hrsť, ale boli to kamienky, a nie orechy. Medveď si ich hodil do úst, ale akokoľvek s snažil, nepodarilo sa mu ich rozlúsknuť. „Do čerta,“ pomyslel si medveď, „aký hlúpy pochábeľ len musím byť, keď nedokážem ani rozlúsknuť malý oriešok.“ Tak povedal krajčírovi: „Počuj! Rozlúskneš mi moje orechy, všakže?“

„Si milý kamoš,“ povedal krajčír. „Ale mať také veľké čeľuste, ako ty, je úplne zbytočné, keď nevieš nimi rozlúsknuť vlašský orech!“ Vzal kameň, rýchlo ho vymenil za oriešok a praskol ho. Za okamih sa otvoril.

„Skúsim to znova,“ povedal medveď. „Keď vidím, ako ľahko sa to dá urobiť, páči sa mi to a musím to zvládnuť aj sám.“

Krajčír mu dal teda zopár ďalších kamienkov. Medveď si z chuti do nich zahryzol, koľko sa len dalo, ale zase bez úspechu. Nepodarilo sa mu rozlúsknuť ani jeden.

Teraz krajčír vybral malé husle a začal si na nich hrať. Keď medveď počul hudbu, nemohol si pomôcť a začal tancovať. Po nejakom čase bol taký potešený, že povedal krajčírovi: „Počuj! Je hranie na husle ťažké?“ „Je to len čisto detská hra,“ odpovedal krajčír. „Pozri sa sem! Stlačíš struny prstami na ľavej ruke a pravou rukou na nich hráš sláčikom. Takže potom to už ide tak ľahko, ako sa len dá. Hore a dole, fidli, fidli, fidli.“

„Ach,“ zvolal medveď, „prial by som si, aby som vedel takto dobre hrať na husliach. Potom by som si mohol zatancovať vždy, keby som mal náladu. Čo si myslíš Dal by si mi nejaké lekcie?“

„S najväčšou radosťou,“ povedal krajčír, „ak si na to dosť bystrý. Ale dovoľ mi pozrieť sa na tvoje laby. Drahý môj, tvoje nechty sú strašne dlhé. Musím ich najskôr orezať.“ Potom vzal dve klady, položil mu laby medzi ne a pevne pritiahol. „Teraz len počkaj, kým si vezmem nožnice,“ povedal a nechal medveďa vrčať a zúriť z celej duše, zatiaľ čo on si ľahol v rohu a tvrdo zaspal.

Keď princezná počula v tú noc vrčať medveďa tak hlasno, bola si istá, že hučí radosťou a mučí krajčíra. Nasledujúce ráno vstala celkom veselá a bez starostí. Ale keď pozrela smerom na stajne, tam stál krajčír pri dverách svieži a živý ako ryba vo vode.

Po tomto už nebolo možné porušiť sľub, ktorý tak verejne urobila. Tak kráľ nariadil kráľovskému kočišovi, aby ich zobral oboch do kostola na sobáš.

Keď vchádzali do koča, dvaja nešťastní krajčíri, ktorí závideli šťastiu mladšieho, išli do stajne a odskrutkovali medveďa. Ten sa odtrhol, šiel k vozu a zúrivo pritom penil. Princezná počula jeho fučanie a rev, a celá vystrašená zvolala: „Ó, drahý! Medveď sa valí ku nám a určite nás chytí a doláme. Krajčír sa toho vôbec nenaľakal. Pokojne sa postavil na hlavu, vystrel nohy z okna voza a zavolal na medveďa: „Vidíš tieto klady? Ak sa ihneď nevrátiš domov, behom chvíľky ti do nich zaskrutkujem tvoje laby.“

Keď to medveď uvidel a začul, otočil sa na mieste a bežal preč tak rýchlo, ako ho jeho nohy vládali uniesť. Krajčír išiel potom bez obáv do kostola, kde sa on a princezná vzali. Odvtedy si žili spolu šťastní a veselí ako škovránok. Každý, kto neverí tomuto príbehu, musí zaplatiť jeden dolár.

@[Grimm.]