3*38.(109.) Zlatá morská panna **(2,8k)

Jeden mocný kráľ mal pomedzi svojimi mnohými pokladmi v záhrade jeden vzácny strom, ktorý mu každý rok plodil krásne zlaté jablká. Ale kráľ nemal veľké potešenie z tohto skvostu. Strážil strom, ako len vedel, ale vždy, keď zlaté jablká začínali dozrievať, mu ich niekto ukradol. Bol z toho celý zúfalý. Tak poslal po svojich troch synov a dvom starším takto povedal: „Pripravte sa na cestu. Vezmite si so sebou plno zlata a striebra a veľkú družinu služobníkov. Správajte sa presne tak, ako sa na ušľachtilých princov patrí. Choďte svetom, až kým nezistíte, kto to kradne moje zlaté jablká. A ak je možné, prineste mi zlodeja, aby som ho mohol potrestať tak, ako si zaslúži.“ Jeho synovia sa z tohto návrhu potešili, lebo už dlho chceli vidieť niečo vo svete. Tak sa vo veľkom zhone pripravili na cestu, rozlúčili sa so svojím otcom a opustili mesto.

Najmladší syn bol veľmi sklamaný, že ho otec neposlal na cesty. Ale jeho otec nechcel vôbec nič počuť o jeho odchode, pretože bol vždy považovaný za hlúpeho v rodine a kráľ sa preto obával, že sa mu niečo stane. Princ ho však urputne a tak veľmi prosil, až napokon jeho otec s tým súhlasil. Pustil ho do sveta. Dal mu zlato a striebro, tak ako jeho bratom. Dal mu však toho najmizernejšieho koňa, pretože pochabý chlapec nežiadal o lepšieho. Aj on sa teda vydal na svoju cestu, aby dolapil zlodeja. Odprevádzali ho s drzými narážkami a posmechom celého kráľovského dvora a mesta.

Jeho cesta viedla lesom. Ani nezašiel ďaleko, keď stretol chudého vlka, ktorý nehybne stál, keď sa priblížil. Princ sa ho spýtal, že či je hladný. Keď mu vlk povedal, že je, zoskočil zo svojho koňa a povedal mu: „Ak si skutočne taký hladný, ako vyzeráš, môžeš zjesť môjho koňa.“

Vlk sa nedal dvakrát núkať. Dal sa do práce a za chvíľu zožral celého koňa. Keď princ videl, ako narástol a zmohutnel vlk po tom, ako zožral koňa, povedal mu: „Teraz, môj priateľ, keďže si zjedol môjho koňa a ja mám takú dlhú cestu pred sebou, že s najlepšou vôľou na svete by som ju sám pešo nezvládol, najmenej, čo môžeš pre mňa urobiť, je, že ma zoberieš na chrbát namiesto môjho koňa.“

„Samozrejme,“ odpovedal vlk. Nechal princa na seba nasadnúť a už aj veselo klusali lesom. Potom, ako prešli trochu ďalej, vlk sa otočil smerom k princovi a spýtal sa ho, že kam mieni ísť. Ten mu vyrozprával celý príbeh o zlatých jablkách a o tom, ako ich každý rok niekto kradne. Že jeho bratia sa vybrali s veľkým sprievodom hľadať zlodeja. Keď dokončil svoj príbeh, vlk, ktorý v skutočnosti nebol žiaden vlk, ale mocný čarodejník, mu povedal, že by mu vedel pomôcť nájsť zlodeja a chytiť ho, vraviac: „Ten zlodej žije v susednej krajine u mocného cisára. Ten má v klietke krásneho zlatého vtáka, a to ten kradne tie zlaté jablká. Ale lieta tak rýchlo, že je nemožné chytiť ho pri jeho krádeži. Musíš v noci vkĺznuť do cisárovho paláca a ukradnúť vtáka aj s klietkou. Ale buď veľmi opatrný. Nedotýkaj sa stien, keď pôjdeš von.“

Nasledujúcu noc sa princ prikradol na cisársky palác. Našiel tam v klietke zlatého vtáka, ako mu bol povedal vlk. Opatrne sa ho aj s klietkou zmocnil. Ale keď odchádzal, napriek všetkej opatrnosti, sa dotkol steny, ako sa pokúšal prejsť povedľa spiacich strážcov. Tí sa okamžite prebudili. Uchopili ho, zbili a dali do reťazí. Hneď na druhý deň bol predvedený pred cisára, ktorý ho okamžite odsúdil na smrť. Potom ho hodili do temného žalára, kde mal byť až do dňa svojej popravy.

Vlk, ktorý pomocou svojho magického umenia samozrejme o všetkom vedel, sa okamžite premenil na mocného panovníka s veľkým množstvom služobníkov. A takto predstúpil pred kráľovský dvor cisára. Tam ho prijali so všetkou cťou. S cisárom hovoril o veľa veciach, okrem iného aj o tom, že či má jeho hostiteľ veľa otrokov. Cisár mu povedal, že ich má toľko, že nevie čo s nimi. A že dokonca minulú noc zajal jedného nového, ktorý sa pokúsil ukradnúť mu zlatého vtáka. Ale keďže ich má už viacej než dosť na prácu aj na obsluhu, tak zajtra ráno sa chystá tohto nového zajatca obesiť.

„Musel to byť odvážny zlodej,“ povedal čarodejný kráľ. „že sa pokúsil ukradnúť zlatého vtáka. Pretože ten tvor musel byť určite veľmi dobre strážený. Naozaj by som veľmi rád videl tohto odvážneho darebáka.“ „Veľmi rád vám to umožním,“ povedal cisár. A sám ho priviedol do žalára, kde bol nešťastný princ držaný vo väzení. Keď cisár vystúpil s kráľom z cely, ten sa obrátil na cisára a povedal mu: „Najmocnejší cisár, bol som veľmi sklamaný. Myslel som si, že nájdem mocného lupiča, a namiesto toho som videl len najnešťastnejšie stvorenie, aké si dokážem predstaviť. Obesenie je preňho až príliš dobrým trestom. Keby som ho ja mal súdiť, donútil by som ho urobiť nejakú veľmi ťažkú úlohu, pri ktorej by mu hrozila istá smrť. Keby to pre vás urobil, o to lepšie. Ak by to neurobil, záležitosť by bola taká istá, ako teraz. Stále by ste ho mohli dať obesiť.“

„Vaša rada,“ povedal cisár, „je vynikajúca. A aj sa tak stane. Musím urobiť to isté. Môj najbližší sused, ktorý je tiež mocným cisárom, má zlatého koňa, ktorého veľmi dobre stráži. Väzňa musím vyzvať, aby ukradol toho koňa a priviedol ho ku mne.“

Princ bol potom prepustený zo žalára a povedali mu, že jeho život bude ušetrený, ak sa mu podarí priviesť cisárovi zlatého koňa. Pri tomto oznámení sa necítil byť veľmi nadšený, lebo nevedel za nič na svete, ako má vykonať danú úlohu. Začal horko nariekať. Pritom rozmýšľal, že čo ho prinútilo opustiť dom svojho otca a kráľovstvo. No ani nezašiel príliš ďaleko, stretol svojho priateľa vlka, ktorý sa mu prihovoril: „Drahý princ, a čože si taký smutný? Je pravda, že sa ti nepodarilo chytiť zlatého vtáka. Ale nenechaj sa tým odradiť. Tentokrát budeš oveľa opatrnejší a nepochybne chytíš zlatého koňa.“ Týmito a podobnými slovami vlk upokojil princa a osobitne ho varoval, aby sa nedotýkal steny a ani nedovolil, aby sa jej dotkol kôň, ako ho bude viesť von. Pretože inak by zlyhal rovnakým spôsobom, ako sa stalo s vtákom.

Po trochu zdĺhavej ceste prišiel princ a vlk do kráľovstva, ktorému vládol cisár, ktorý vlastnil zlatého koňa. Jedného neskorého večera prišli do hlavného mesta. Vlk poradil princovi, aby sa okamžite pustil do práce, a to ešte skôr ako ich prítomnosť v meste spozorujú strážcovia. Nepozorovane sa prešmykli do cisárových stajní, kde bolo najviacej strážcov. Pretože vlk správne predpokladal, že tam nájdu koňa. Keď prišli k jedným vnútorným dverám, vlk povedal princovi, aby zostal vonku, zatiaľ čo on vošiel. V krátkom čase sa vrátil a povedal: „Môj drahý princ, kôň je najbezpečnejšie sledovaný, ale ja som začaroval všetkých strážcov. Takže ak si budeš dávať pozor, nedotkneš sa steny a ani kôň sa jej nedotkne, ako pôjdete von, potom už nehrozí žiadne nebezpečenstvo a výhra je tvoja. Princ sa rozhodol byť tentokrát viac než opatrný. Pustil sa s radosťou do práce. Zistil, že všetci strážcovia tvrdo spia. Vkĺzol do stajne koňa. Chytil ho za uzdu a viedol ho von. Ale bohužiaľ, predtým, ako sa dostali von zo stajní, ovad uštipol koňa a donútil ho zahnať sa chvostom, ktorým sa dotkol steny. Behom chvíľky sa všetci strážcovia prebudili. Zmocnili sa princa a nemilosrdne ho zbili so svojimi bičmi. Potom ho zviazali reťazami a hodili do žalára. Nasledujúce ráno ho predviedli pred cisára, ktorý s ním zaobchádzal presne tak, ako to urobil cisár so zlatým vtákom. Prikázal, aby mu hneď na druhý deň odťali hlavu.

Keď čarodejný vlk uvidel, že aj tentokrát princ zlyhal, premenil sa znova na mocného kráľa. Sprevádzala ho ešte väčšia družina ako na kráľovskom dvore prvého cisára. Bol zdvorilo prijatý a pohostený. Po večere aj s týmto cisárom viedol rozhovor na tému otrokov. Počas rozhovoru aj teraz požiadal o to, aby mohol vidieť toho odvážneho lupiča, ktorý sa odvážil vniknúť do stajní cisára a ukradnúť mu jeho najcennejšie vlastníctvo. Cisár súhlasil a dialo sa presne tak, ako na kráľovskom dvore cisára so zlatým vtákom. Život väzňa bol ušetrený pod jednou podmienkou, že do troch dní získa do svojho vlastníctva zlatú morskú pannu, ku ktorej sa doteraz žiaden smrteľník ani nepriblížil.

Princ, ktorý bol deprimovaný svojou nebezpečnou a náročnou úlohou, opustil svoje pochmúrne väzenie. Našťastie, ku svojej veľkej radosti, znovu stretol svojho priateľa vlka. A pritom ani neprešiel veľa kilometrov. Prefíkaný tvor predstieral, že nič nevie o tom, čo sa stalo princovi, a spýtal sa ho, že ako sa mu darilo s koňom. Princ mu povedal o svojom nešťastí a o podmienke, za ktorej mu druhý cisár sľúbil ušetriť jeho život. Potom mu vlk povedal, ako mu už dvakrát zachránil jeho život a že ho už dvakrát dostal z väzenia. A tiež to, že keby mu dôveroval a urobil presne to, čo mu povie, že určite by teraz v tomto poslednom záväzku uspel. Tak nasmerovali svoje kroky smerom k moru, ktoré sa rozprestieralo rovno pred nimi. Bolo také veľké, až pokiaľ len ich oči dovideli. Jeho vlny sa trblietali, tancovali jedna cez druhú a žiarili za jasného slnka. „Teraz,“ pokračoval vlk, „sa premením na loď plnú najkrajšieho hodvábneho tovaru. Ty musíš odvážne naskočiť na tú loďku. Čokoľvek čo urobíš, keď na teba zavolá, aby si šiel za ňou, neposlúchni ju. Ale naopak, povedz: „Zákazník má ísť k predajcovi, a nie predajca ku zákazníkovi.“ Potom musíš nasmerovať loď k pobrežiu. Ona ťa bude nasledovať, lebo nebude schopná odolať krásnemu tovaru, ktorý budeš mať na palube svojej lode.“

Princ mu verne sľúbil, že urobí všetko, čo mu povedal. Vlk sa potom zmenil na loď plnú najnádhernejšieho hodvábu všetkých možných farieb a odtieňov. Užasnutý princ nastúpil na loďku a odvážne ju nasmeroval na šíre more, kde sa slnko trblietalo na vlnách svojimi zlatistými lúčmi. Čoskoro zbadal, ako zlatá morská panna pláva blízko lode. Kývla naňho, aby ju nasledoval a šiel za ňou. Ale on si pamätal vlkovo varovanie a zakričal na ňu mocným hlasom, že ak si želá niečo kúpiť, musí ísť ona za ním. Týmito slovami otočil svoju čarodejnú loď smerom k pobrežiu. Morská panna ho niekoľkokrát vyzvala, aby zastavil. Lenže on ju odmietol počúvať a pokračoval vo svojej plavbe, až pokým nedosiahol piesčitú pláž. Tu sa zastavil a čakal na morskú pannu, ktorá k nemu priplávala. Keď sa priblížila k lodi, všimol si, že je oveľa krajšia než akýkoľvek smrteľník, ktorého kedy len videl. Po nejakú dobu plávala okolo lode. Potom elegantne vyskočila na loď, aby podrobnejšie preskúmala krásne hodvábne výrobky. Vtedy ju princ chytil do náručia a nežne pobozkal na líce a pery. Povedal jej, že teraz je už navždy jeho. V tom istom okamihu sa loď opäť premenila na vlka, ktorý tak vystrašil morskú pannu, že sa pritiahla bližšie k princovi kvôli ochrane.

Takto sa teda princovi podarilo úspešne chytiť zlatú morskú pannu. A tá sa čoskoro cítila celkom šťastná vo svojom novom živote. Uvidela, že sa nemá čoho obávať ani od princa, ani od vlka. Sadla si vlkovi na chrbát. Zatiaľ čo princ bol za ňou. Keď prišli do krajiny, v ktorej vládol cisár so zlatým koňom, princ zosadol z vlka a pomohol morskej víle z neho zostúpiť. A takto spoločne išli pred cisára. Tentokrát išiel s princom aj vlk. Pri pohľade na krásnu morskú pannu a pochmúrneho vlka im všetci strážcovia vzdávali poklonu. Čoskoro všetci traja stáli pred Jeho cisárskym Veličenstvom. Keď cisár počul od princa, ako sa mu podarilo získať taký vzácny skvost, okamžite uznal, že mu pomohlo nejaké magické umenie. Na mieste sa vzdal všetkého nároku na krásnu, zlatú morskú pannu. „Statočný mládenec,“ povedal, „odpusť mi moje hanebné správanie k tebe. Ako znamenie na ospravedlnenie prijmi odo mňa zlatého koňa ako darček. Uznávam, že tvoja sila je väčšia než moja, lebo sa ti podarilo dostať do vlastníctva zlatú morskú pannu, ku ktorej sa doteraz nemohol priblížiť žiaden smrteľník..“ Potom sa všetci usadili k obrovskej hostine a princ musel znovu rozprávať svoje dobrodružstvá s údivom a úžasom celej spoločnosti.

Princ bol však už veľmi unavený od toľkého cestovania a rozhodol sa vrátiť do svojho vlastného kráľovstva. Hneď ako skončila hostina, sa rozlúčil s cisárom a vydal sa domov. Zdvihol morskú pannu na zlatého koňa. Vyskočil za ňu. Vlk išiel za nimi. A takto spoločne cválali, až pokým nedosiahli kráľovstvo cisára so zlatým vtákom. Sláva princa a jeho dobrodružstvá sa šírili pred ním po celej krajine. Cisár už sedel na svojom tróne a očakával princa a jeho spoločníkov. Keď prišli na nádvorie paláca, boli prijatím náramne prekvapení a potešení. Všetko bolo slávnostne osvetlené a vyzdobené na ich prijatie. Princ, zlatá morská panna a vlk už vystupovali po schodoch do paláca. Samotný cisár im išiel oproti, aby ich privítal. Voviedol ich do miestnosti s trónom. V tom istom okamihu sa pred nimi objavil sluha so zlatým vtákom v jeho zlatej klietke. Cisár potom prosil princa, aby ho prijal na znak úcty. Tiež ho požiadal, aby mu odpustil nedôstojné zaobchádzanie a utrpenie, ktoré mu spôsobil. Cisár sa hlboko poklonil pred krásnou morskou pannou. Podal jej svoju ruku a doviedol ju na večernú hostinu. Princ a vlk išli za nimi. Vlk sa tiež posadil ku stolu a vôbec sa necítil byť zahanbený tým, že jeho nikto nepozval.

Hneď ako skončila honosná hostina, princ a jeho morská víla opustili cisára. Vysadli na zlatého koňa a spolu s vlkom pokračovali v ceste domov. Keď prešli istú vzdialenosť, vlk sa obrátil k princovi a povedal: „Moji drahí priatelia, teraz sa musíme rozlúčiť. Ale nechávam vás za takých šťastných okolností, že nemôžem pociťovať, že toto lúčenie je smutné.“ Keď princ počul tieto slová, bol veľmi nešťastný a prosil vlka, aby s nimi navždy zostal. No tento dobrý vlk to odmietol urobiť. Poďakoval sa princovi a zmizol v húštine. Odtiaľ zakričal: „Keby sa ti stalo nejaké zlo, drahý princ, kedykoľvek sa môžeš spoľahnúť na moje priateľstvo a vďačnosť.“ To boli vlkove slová na rozlúčku. Princ nedokázal potlačiť svoje slzy, keď videl, ako jeho priateľ vlk zmizol v diaľke. Ale jeden pohľad na svoju milovanú morskú vílu ho čoskoro opäť rozveselil a šťastní pokračovali vo svojej ceste domov.

Správa o jeho dobrodružstvách sa dostala až na kráľovský dvor jeho otca. Všetci boli prekvapení úspechom kedysi tak veľmi opovrhovaného princa. Jeho starší bratia, ktorí márne odišli za honbou zlodeja zlatých jabĺk, sa rozčuľovali nad šťastím mladšieho brata a naplánovali voči nemu sprisahanie, ako ho zabijú. Skryli sa v lese, ktorým musel princ prejsť cestou do paláca. Vrhli sa naňho a zbili ho až na smrť. Odniesli zlatého koňa a zlatého vtáka. Ale nepodarilo sa im presvedčiť zlatú morskú pannu, aby išla s nimi a pohla sa z miesta. Odvtedy, čo opustila more, si tak zvykla na svojho princa, že nechcela nič viac ako žiť spolu s ním alebo spolu s ním zomrieť.

Po mnoho týždňov nešťastná morská panna sedela a sledovala mŕtve telo svojho milého. Ronila slané slzy nad jeho stratou. Keď sa jedného dňa objavil ich starý priateľ vlk a povedal: „Treba pozakrývať princovo telo rôznymi listami a kvetinami, ktoré sa dajú nájsť v lese.“ Zlatá morská panna urobila tak, ako jej povedal. Potom vlk dýchal na kvetinový hrob. A ajhľa! Princ začal dýchať a ležal tam pokojne ako dieťa. „Teraz, ak chceš, ho môžeš zobudiť,“ povedal vlk a morská panna sa nad ním nahla a jemne ho pobozkala na rany, ktoré mu jeho bratia urobili na čele. Vtedy sa princ prebudil. Len ťažko sa dá opísať jeho radosť, keď hneď vedľa seba uvidel krásnu, zlatú morskú pannu. No kvôli strate zlatého vtáka a zlatého koňa bol trochu depresívny. Vlk im potom poradil, aby pokračovali vo svojej ceste. Princ a jeho krásna nevesta sa znovu usadili na chrbte svojho verného zvieraťa.

Keď kráľ objal svojho najmladšieho syna, jeho radosť nepoznala hraníc. Vlka a krásnu, zlatú morskú pannu prijal tiež srdečne. Princ musel vyrozprávať všetky svoje dobrodružstvá od začiatku. Keď jeho nešťastný starý otec počul o nehanebnom správaní svojich starších synov, dal si ich predvolať pred seba. Keď zbadali svojho brata, o ktorom si mysleli, že ho zavraždili, stáť pred nimi živého a zdravého, vyľakali sa. Boli takí vystrašení, že keď sa ich kráľ spýtal, že prečo sa správali tak zlomyseľne, nedokázali povedať nič iné, len pravdu. Nevedeli si vymyslieť žiadne klamstvo. Okamžite sa priznali, že ho zabili, aby získali do vlastníctva zlatého vtáka a zlatého koňa. Hnev ich otca nepoznal žiadne hranice. Hneď nariadil, aby ich vyhostili z krajiny. A urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby si uctil svojho najmladšieho syna, ktorého svadba s krásnou, zlatou morskou pannou sa oslavovala s veľkou okázalosťou a veľkoleposťou. Keď sa slávnosti skončili, vlk sa s nimi rozlúčil a vrátil sa do svojho života v lese. Starému kráľovi, princovi a jeho neveste bolo za ním veľmi smutno, kvôli jeho záslužným skutkom.

A tak skončili dobrodružstvá princa s jeho priateľom vlkom.

@[Grimm.]