3*39.(110.) Vojna vlka s líškou **(1,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi veľmi dávno žil raz jeden muž so svojou manželkou. Mali starú mačku a starého psa. Jedného dňa tento muž, ktorý sa volal Šimon, povedal svojej manželke, ktorá sa volala Zuzana: „Prečo by sme mali u seba naďalej držať starú mačku? V týchto dňoch už vôbec neloví žiadne myši a je úplne zbytočná. Rozhodol som sa, že ju utopím.“

Jeho žena však odpovedala: „Nerob to! Som si istá, že ešte dokáže chytať myši.“

„Nezmysel,“ povedal Šimon. „Myši by na nej mohli tancovať a ona by pritom žiadnu z nich nechytila. Celkom som rozhodnutý, že najbližšie, keď ju uvidím, utopím ju vo vode.“

Zuzana bola veľmi nešťastná, keď to počula, a takisto bola aj mačka, ktorá počúvala rozhovor za sporákom. Keď Šimon odišiel do svojej práce, úbohá mačka tak žalostne mňaukala a tak dojemne sa pozerala do Zuzaninej tváre, že tá žena rýchlo otvorila dvere a povedala: „Bež ako o život, moje úbohé viera, a dostaň sa hodne ďaleko odtiaľto predtým, ako sa tvoj pán vráti.“

Mačka si dala poradiť a bežala do lesa tak rýchlo, koľko ju len jej úbohé staré nohy vládali uniesť. Keď sa Šimon vrátil domov, jeho manželka mu povedala, že mačka zmizla.

„Tým lepšie pre ňu,“ povedal Šimon. „Tak a teraz, keď sme sa jej zbavili, musíme zvážiť, čo urobíme s naším starým psom. Už je celkom hluchý a slepý. Keď to nie je potrebné šteká, ale keď treba, tak sa ani neozve. Myslím, že najlepšie, čo môžem s ním urobiť, je obesiť ho.“

Ale mierumilovná Zuzana odpovedala: „Nerob to, prosím. Určite nie je až taký zbytočný, ako hovoríš.“

„Nebuď hlúpa,“ povedal jej manžel. „Dvor môže byť plný zlodejov a on si to ani nevšimne. Nie, hneď ako ho najbližšie uvidím, skoncujem to s ním. To ti hovorím.“

Zuzana bola jeho slovami veľmi zarmútená a presne takisto i pes, ktorý ležal v kúte miestnosti a všetko počul. Len čo Šimon odišiel do práce, sa postavil a zavyl tak dojímavo, že Zuzana otvorila dvere a povedala: „Bež ako o život, úbohé zviera, predtým, ako sa tvoj pán dostane domov.“ A pes sa rozbehol rovno do lesa so stiahnutým chvostom.

Keď sa jej manžel vrátil, jeho manželka mu povedala, že pes zmizol.

„To je preňho len šťastie,“ povedal Šimon. Ale Zuzana si povzdychla, pretože si to úbohé stvorenie veľmi obľúbila.

Za nejaký čas sa mačka a pes stretli spolu v lese na svojich potulkách. A hoci doma neboli zrovna najlepší priatelia, boli celkom radi, že sa spolu stretli v lese plnom divých zvierat. Posadili sa pod okrasný ker – cezmínu a vylievali si medzi sebou svoje trápenie.

Za chvíľu prešla okolo nich líška. A keď uvidela dvojicu spolu sedieť vo svojej skľúčenej nálade, spýtala sa ich, že prečo tam sedia a kvôli čomu sa sťažujú.

Mačka odpovedala: „Počas môjho života som chytila už mnoho myší, ale teraz som už stará a nevládna. A môj pán ma chce utopiť.“

Pes odpovedal: „Mnoho nocí som strážil a dával pozor na dom svojho pána. A teraz, keď som starý a hluchý, môj pán ma chce obesiť.“

Líška odpovedala: „Nuž, taký je svet. Ale pomôžem vám dostať sa do priazne vášho pána, ale najskôr mi musíte pomôcť v mojich vlastných ťažkostiach.“

„Dobre,“ povedal pes i mačka, „budeme stáť pri tebe, ak nás nezabijú. V každom prípade je lepšie zomrieť na bojovom poli ako hanebne zahynúť doma,“ a potriasli si labkami a uzavreli dohodu. Líška poslala vlkovi správu, že sa s ním chce stretnúť na istom mieste. A trojica sa vybrala na stretnutie s ním a s jeho priateľmi.

Vlk, medveď a diviak prišli na miesto ako prvý. Keď nejaký čas čakali na líšku, psa a mačku, medveď povedal: „Vyškriabem sa na tento dub a pozriem, či ich neuvidím prichádzať.“

Prvýkrát sa popozeral po okolí a povedal: „Nevidím nič.“ Keď sa druhýkrát obzrel, povedal: „Stále nič nevidím.“ Ale keď sa obzrel po tretíkrát, povedal: „V diaľke vidím mocnú armádu a jeden z bojovníkov má najväčšiu kopiju, akú ste kedy len videli!“

Bola to mačka, ktorá pochodovala dopredu so vztýčeným chvostom.

Ešte boli ďaleko, tak sa smiali a zabávali. Bol veľmi horúci deň. Medveď povedal: Týmto tempom tu nepriatelia ešte dlho nebudú. Určite prejde ešte veľa hodín. Tak sa len vyštverám na strom medzi konáre a zdriemnem si tam trochu.“

Vlk si ľahol pod dub a diviak sa schoval do slamy, takže mu bolo vidno len jedno ucho.

Ako tam ležali, prišla líška, mačka a pes. Keď mačka uvidela uši diviaka vytŕčať spod slamy, myslela si, že sú to myši. Tak sa na ne vrhla.

Diviak vstal s hrozným strachom, hlasno zavrčal a zmizol v hustom lese. Ale mačka sa vystrašila ešte viacej než diviak. S hrôzou sa vyšplhala až na korunu stromu a pritom poškriabala medveďovi celú tvár. Teraz bol na rade medveď, ktorý sa vystrašil. S mohutným zavrčaním zoskočil z duba a dopadol rovno na vlka, ktorého na mieste zabil a hneď bol mŕtvy a tvrdý ako kameň.

Na ich ceste domov z vojny líška pochytala desiatky myší. Keď dorazili k Šimonovej chalúpke, všetky ich položila na kachle a povedala mačke: „Teraz choď a odnes každú polapenú myš pred svojho pána.“

„Dobre,“ povedala mačka a urobila presne to, čo jej líška prikázala.

Keď to Zuzana uvidela, povedala svojmu manželovi: „Len sa pozri, tu je naša stará mačka a koľko veľa myší chytila.“

„Už sa aj zázraky dejú,“ zvolal Šimon. „Určite by som si nikdy ani len nepomyslel, že stará mačka chytí ešte aspoň jednu, jedinú myš.“

Zuzana však odpovedala: „Vidíš, vždy som hovorila, že naša mačka je veľmi výnimočné stvorenie, ale ty si si vždy myslel o nej pravý opak.“

Medzitým povedala líška psovi: „Náš priateľ Šimon práve zabil prasa. Keď sa večer zotmie, musíš vyjsť na dvor a hlasno štekať z plného hrdla.“

„Dobre,“ povedal pes a hneď ako nastal súmrak, začal hlasno štekať.

Zuzana, ktorá ho začula ako prvá, povedala svojmu manželovi: „Určite sa vrátil náš pes, pretože ho počujem hlasno štekať. Choď von a pozri sa, čo sa deje. Možnože nejakí zlodeji nám kradnú naše klobásy.“

„Ale Šimon odpovedal: „Pochabý hlupák, ten je rovnako hluchý, ako poštová schránka. Vždy šteká bez príčiny,“ a odmietol vstať.

Nasledujúci deň, zavčas rána, vstala Zuzana a pripravila sa do kostola v susednom meste. Pomyslela si, že zoberie zopár klobás svojej tete, ktorá tam žije. Vošla do zadnej komory a zistila, že všetky klobásy sú preč a v stene bola veľká diera. Zavolala na svojho manžela: „Mala som úplnú pravdu. Včera večer tu boli zlodeji a nezanechali nám ani jednu klobásu. Och! Keby si len bol vstal vtedy, keď som ťa o to žiadala.“

Vtedy si Šimon poškriabal hlavu a povedal: „Tomu vôbec nerozumiem. Určite by som nikdy nebol uveril, že ten starý pes má taký dobrý sluch.“

No Zuzana mu odpovedala: „Vždy som ti hovorila, že ten náš starý pes je najlepší na svete. Ale ako vždy, ty si si myslel, že vieš toho viacej než ostatní. Muži sú na celom svete rovnakí.“

A líška na tom získala tiež, lebo to bola ona, ktorá odniesla klobásy!

@[Grimm.]