3*40.(111.) Príbeh rybára a jeho manželky **(2,6k)

Niekedy veľmi dávno žil raz jeden rybár so svojou manželkou. Bývali spolu v jednej malej chatke blízko mora. Rybár tam zvykol chodievať každý deň loviť ryby a rybárčiť a rybárčiť. Sedel so svojou udicou a hľadel do žiariacej vody na šírom mori od rána do večera.

Raz, keď bolo lanko vtiahnuté hlboko pod vodu, ho vytiahol a ulovil veľkého kapra. Ten kapor mu povedal: „Počúvaj, rybár, prosím ťa, pusti ma naspäť do vody. Ja nie som skutočný kapor, ale začarovaný princ. Načo to bude dobré, ak ma zabijete? Možno budem len chvíľu chutný, ale nič viac. Daj ma naspäť do vody a nechaj ma odplávať preč.“

„Dobre,“ povedal muž, „netreba okolo toho robiť toľkú vravu. Som si istý, že lepšie urobím, keď nechám kapra, ktorý vie rozprávať, odplávať preč.“ S týmito slovami ho pustil naspäť do trblietavej vody a kapor sa naspäť ponoril do hlbokej vody, nechajúc za sebou dlhé prúdy krvi. Potom rybár vstal a išiel domov za svojou ženou do chatky.

„Muž môj,“ spýtala sa ho manželka, „a či si dnes nič nechytil?“

„Nie,“ odpovedal muž. „Chytil som len jedného kapra, ktorý mi povedal, že je začarovaný princ. Tak som ho nechal ďalej plávať.“

„Neželal si si od neho nič?“ spýtala sa jeho žena.

„Nie,“ povedal muž. „Čo som si mal od neho priať?“

„Ach!“ povedala žena. „Je to strašné žiť celý život v tejto biednej chatke, ktorá je taká malá a celá špinavá. Mal si si priať chalupu. Choď hneď naspäť a zavolaj ho. Povedz mu, že si sa rozhodol vlastniť chalupu, a on ti ju určite dá.“

„Ách!“ povedal muž. „Prečo by som tam mal ísť znovu?“

„Preto,“ povedala jeho manželka, „lebo si ho chytil a potom zase pustil naspäť do vody. Takže určite ti niečo dá, ak budeš chcieť. Rýchlo choď k moru.“

Mužovi sa vôbec nepáčilo tam ísť, ale jeho manželka bola taká tvrdohlavá, že sa vôbec nedala presvedčiť. Tak šiel dolu k moru.

Keď tam prišiel, more už bolo celkom zelené a žlté, a už sa viacej netrblietalo od slnečných lúčov. Postavil sa teda na pobreží a povedal: „Raz si bol princom, ale teraz je z teba kapor a plávaš v mori. No tak! Chcem od teba niečo pre moju ženu Izabelu, ktorá si praje niečo, čo sa ti neodvažujem povedať.“

Vtedy k nemu priplával ten kapor a spýtal sa: „Dobre, čo chce tvoja žena?“

„Ach!“ povedal muž. „Moja žena hovorí, že som ťa mal držať u seba, pokým si niečo od teba nezaželám. Už nechce bývať v chatke, ale v chalupe.“

„Tak teda, choď domov,“ povedal kapor. „Už má presne to, čo chcela.“

Muž prišiel domov a našiel svoju ženu sedieť vonku pred dverami na lavičke krásnej chalupy, ktorá stála na mieste, kde predtým bola chatka. Vzala ho za ruku a povedala mu: „Poď dnu a uvidíš, že je to oveľa lepšie.“ Vošli dnu a vo vnútri chalupy bola malá predsieň, krásna obývacia izba a spálňa s priestrannou posteľou. Bola tam aj kuchyňa a jedáleň. Všetko bolo zariadené najlepšie, ako sa len dalo predstaviť. Všetky riady boli z cínu a medi. Vonku bol malý dvorček, v ktorom boli sliepky a kačice. A hneď vedľa bola malá záhrada so zeleninou a ovocnými stromami.

„Vidíš,“ povedala žena, „však je to krajšie?“

„Áno,“ odpovedal jej manžel, „tu zostaneme a budeme žiť veľmi šťastne.“

„Porozmýšľame nad tým,“ povedala jeho manželka.

S týmito slovami mali večeru a šli spať. Všetko šlo dobre týždeň či dva týždne. Potom však manželka povedala: „Počúvaj, manžel. Chalupa je príliš malá, rovnako ako dvor a záhrada. Ten kapor by nám mohol zaobstarať väčší dom. Páčilo by sa mi žiť vo veľkom kamennom zámku. Choď dolu za kaprom a povedz mu, aby nám poslal zámok.“

„Ach, manželka!“ povedal rybár. „Chalupa je dosť dobrá. Prečo by sme sa rozhodli žiť na zámku?“

„Prečo nie?“ povedala žena. „Pôjdeš dolu a kapor to už zariadi.“

„Nie, žena moja,“ povedal rybár. „Kapor nám dal chalupu. Nechcem znovu za ním chodiť. Mohol by sa uraziť.“

„Choď,“ povedala jeho manželka. „Určite nám to môže dať a mal by tak urobiť dobrovoľne. Choď hneď a teraz.“

Rybárovi až srdce oťaželo. Nerád išiel znovu za kaprom. Pomyslel si: „To nie je správne.“ Stále však ustúpil.

Keď prišiel k moru, voda bola fialová a tmavomodrá, matná a hustá. Už nebola viacej zelená a žltá, ale stále bola pokojná.

Postavil sa na breh a povedal: „Raz si bol princom, ale zmenil si sa na kapra v mori. No tak! Pre moju manželku Izabelu, praje si niečo, o čo sa ťa ani neodvažujem požiadať.“

„Čo chce teraz?“ spýtal sa kapor.

„Ach!“ povedal rybár zahanbene. „Chce žiť vo veľkom kamennom zámku.“

„Choď domov. Už stojí pred jeho dverami,“ povedal kapor.

Rybár išiel domov a myslel si, že tam už nenájde žiaden dom. Keď však prišiel bližšie, uvidel tam stáť veľký kamenný palác. Jeho žena práve stála na schodoch, po ktorých sa chystala vojsť dnu. Vzala ho za ruku a povedala: „Poďme dovnútra.“

Potom s ňou vstúpil do zámku. V jeho vnútri bola veľká hala s mramorovou podlahou. Bolo tam množstvo sluhov. Otvorili im veľké dvere. Steny boli pokryté prekrásnym gobelínom. V apartmánoch boli pozlátené stoličky a stoly. Zo stropu viseli krištáľové lustre a všetky izby boli pokryté krásnymi kobercami. Najlepšie jedlo a nápoje už boli pre nich prestreté na stole, aby sa mohli najesť. Pred domom bol veľký dvor so stajňami pre kone a kravy a kôlňa pre kočiar. Všetky budovy vo veľkom štýle. Bola tam aj nádherná záhrada s najkrajšími kvetmi a ovocím, viac než kilometer dlhý park, v ktorom boli jelene, srny a zajace, a všetko, čo si človek len mohol priať.

„Povedz,“ povedala žena, „no nie je to prekrásne?“

„Áno, skutočne,“ povedal rybár. „Teraz tu zostaneme žiť v tomto krásnom zámku a budeme tu veľmi šťastní.“

„Budeme o celej veci uvažovať,“ povedala jeho manželka a išli spať.

Nasledujúce ráno sa manželka zobudila ako prvá ešte za úsvitu. Pozerala z postele cez okno von na nádhernú krajinu, ktorá sa pred ňou rozprestierala. Jej manžel stále ešte spal. Tak doňho drgla lakťom a povedala: „Muž môj, pozri sa von oknom. A či sa nemôžeme stať kráľom a kráľovnou celej tejto krajiny? Choď dolu za kaprom a povedz mu, že sme sa rozhodli kraľovať nad touto krajinou.“

„Ach, žena moja!“ odpovedal jej manžel. „Prečo by sme mali chcieť kraľovať? Ja nechcem byť kráľom.“

„Nuž dobre,“ povedala jeho manželka, „ak ty nechceš byť kráľom, tak ním budem ja. Choď dolu za kaprom a povedz, že ja chcem byť kráľom.“

„Ach, beda, žena moja,“ povedal rybár. „Prečo chceš byť kráľom? O to ho predsa nemôžem požiadať.“

„A prečo nie?“ povedala jeho žena. „Hneď a zaraz za ním choď. Ja musím byť kráľom.“

Tak rybár odišiel, hoci bol veľmi nahnevaný na to, že jeho manželka chce byť kráľom. „Nie je to správne,“ pomyslel si. Vôbec nechcel ísť ďalej, ale napokon predsa len išiel.

Keď prišiel k moru, voda v ňom mala už tmavošedú farbu a búrlivo sa dvíhala pri brehu. Tak sa postavil a povedal: „Raz si bol princom, ale premenil si sa na kapra v mori. No tak! Pre moju manželku Izabelu, ktorá si praje niečo, o čo sa ťa neodvažujem popýtať.“

„Čo chce teraz?“ spýtal sa kapor.

„Ach!“ povedal rybár. „Ona chce byť kráľom.“

„Choď domov. Ona ním už je,“ povedal kapor.

Rybár šiel domov. Keď sa priblížil k palácu, všimol si, že sa oveľa zväčšil a že na ňom boli veľké veže a nádherné ozdobné rezby. Strážnik stál pred bránou. Bolo tam množstvo vojakov s bubnami a trúbkami. A keď vošiel do paláca, zistil, že všetko je z čistého mramoru a zlata. Záclony z damasku so strapcami zo zlata. Vtedy sa otvorili dvere haly a tam celý kráľovský dvor stál okolo jeho manželky, ktorá sedela na vysokom tróne zo zlata a diamantov. Mala na hlave veľkú zlatú korunu a v ruke žezlo zo zlata a drahých kameňov. Vedľa nej stálo šesť pážat v jednom rade. Každé z nich o hlavu vyššie než ostatní. Potom prišiel pred  ňu a povedal:

„Ach, manželka! Tak teraz si kráľom?“

„Áno,“ odpovedala jeho manželka. „Teraz som kráľom.“

Zostal tam stáť a pozeral na ňu. Potom povedal: „Nech je toho už dosť, žena moja. Už si kráľom! Teraz si už nemáme viacej čo priať.“

„Nie, muž môj,“ povedala jeho manželka nepokojne, „sila mojich prianí je teraz neobmedzená. Nedokážem ich viacej už obmedzovať. Choď dolu k moru za kaprom a povedz mu, že teraz chcem byť cisárom.“

„Ach, beda, žena moja,“ povedal rybár. „Prečo chceš byť cisárom?“

„Muž môj,“ povedala, „choď za kaprom. Chcem byť cisárom a aj ním budem.“

„Ach, žena moja,“ povedal, „on ťa nemôže urobiť cisárom. A ani sa ho na to nechcem ísť opýtať. V kráľovstve je iba jeden cisár. Skutočne a naozaj on ťa nemôže urobiť cisárom.“

„Čože?“ povedala jeho žena. „Som kráľom a ty si môj manžel. Pôjdeš hneď a zaraz. Choď! Ak ma mohol urobiť kráľom, isto ma môže urobiť cisárom. Musím byť cisárom a aj ním budem!  Choď!“

Takže musel ísť. Ale ako išiel, cítil sa dosť vystrašený a pomyslel si: „To nemôže byť správne. Byť cisárom je príliš odvážne. Kapor už z toho bude unavený.“

Ako si to pomyslel, prišiel na pobrežie. More bolo dosť čierne a husté. Vlny špliechali na pobreží veľmi vysoko. Pena lietala okolo a fúkal silný vietor. Všetko vyzeralo pochmúrne. Rybára striasalo od strachu. Postavil sa a povedal: „Raz si bol princom, ale premenil si sa na kapra v mori. No tak! Pre moju manželku Izabelu, ktorá si praje to, čo sa ani neodvážim povedať.“

„Čo chce teraz?“ spýtal sa kapor.

„Ach, beda! Kapor,“ povedal, „moja žena chce byť cisárom.“

„Choď domov,“ povedal kapor. „Už sa tak stalo.“

A tak rybár odišiel domov. A keď tam prišiel, všimol si, že celý hrad je vyrobený z lešteného mramoru, ozdobený alabastrovými sochami a zlatom. Pred bránou pochodovali vojaci. Trúbili trúbky a bolo počuť bubny. Vo vnútri paláca chodili baróni, grófi a vojvodovia, ktorí konali ako služobníci. Otvorili mu dvere z tepaného zlata. A keď vošiel, uvidel svoju ženu na tróne, ktorý bol vyrobený z jedného bloku zlata a ktorý bol vysoký šesť lakťov. Na hlave mala veľkú zlatú korunu, ktorá bola veľmi vysoká a bola osadená briliantmi a perlivými drahokamami. V jednej ruke držala žezlo a v druhej cisársky glóbus. Na oboch jej stranách stáli halapartníci. Boli postavení od najvyššieho sedem lakťového obra až po najmenšieho trpaslíka, malého ako prst. Pred ňou stálo mnoho kniežat a vojvodov. Rybár k nej potichu prišiel a povedal: „Manželka, si teraz cisár?“

„Áno,“ povedala, „som cisár.“

Stál tam a pozeral na jej veľkoleposť. Keď ju nejaký čas pozoroval, povedal:

„Ach, manželka. Nech je toho už dosť, teraz, keď si cisár.“

„Manžel,“ povedala, „prečo tam stojíš? Ja som teraz cisárom a chcem byť aj pápežom. Choď za kaprom.“

„Beda! Manželka,“ povedal rybár, „čo chceš viacej? Nemôžeš byť pápežom. V kresťanstve je iba jeden pápež. Tým ťa nemôže urobiť.“

„Manžel,“ povedala, „budem pápežom. Rýchlo choď dolu k moru. Musím byť pápežom ešte dnes.“

„Nie, manželka,“ povedal rybár, „na to sa nemôžem ísť opýtať. Nie je to správne. To je už príliš veľa. Kapor ťa nemôže urobiť pápežom.“

 „Manžel! Čo je to za nezmysel?“ povedala jeho žena. „Ak dokáže urobiť cisára, môže urobiť aj pápeža. Hneď choď za ním. Som cisár a ty si môj manžel. Nech si okamžite preč!“

Rybár sa vystrašil a vyšiel von. Ale sa cítil dosť slabý. Celý sa chvel a triasli sa mu kolená. Nohy ho prestávali poslúchať. Vietor prudko fúkal po celej krajine. Mraky lietali po oblohe a vyzerali veľmi pochmúrne, akoby bola noc. Listy boli vo veľkom odfukované zo stromov. Voda sa penila, vrela a prudko narážala na pobrežie. V diaľke na mori videl lode vo veľkej kríze. Poskakovali a hádzali sa na vlnách zo strany na stranu. Obloha bola uprostred tmavomodrá a po krajoch zúrivo červená ako pri veľkej búrke. Rybár postál na brehu, od úzkosti sa celý triasol a povedal: „Raz si bol princom. Ale zmenil si sa na kapra v mori. No tak! Pre moju ženu Izabelu. Praje si, čo sa neodvážim povedať.“

„Nuž, čo chce tentokrát?“ spýtal sa kapor.

„Ach!“ povedal rybár. „Chce byť pápežom.“

„Tak choď teda domov. Ona ním už je,“ povedal kapor.

Rybár sa zobral a išiel domov. Keď tam prišiel, uvidel tam veľký kostol obklopený palácmi. Pretlačil sa dovnútra pomedzi ľudí. Vnútrajšok bol celý rozžiarený mnohými tisíckami sviečok. Jeho manželka bola oblečená do látky zo zlata, sedela na omnoho vyššom tróne a na hlave mala tri veľké zlaté koruny. Okolo nej bolo množstvo cirkevných hodnostárov a na oboch stranách stáli dva rady sviečok. Najväčšie z nich boli vysoké ako veža a najmenšie boli malé ako sviečky na vianočnom strome. Všetci cisári a králi boli na kolenách pred ňou a bozkávali jej nohu.

„Manželka,“ povedal rybár pri pohľade na ňu, „si teraz pápež?“

„Áno,“ povedala, „teraz som pápež.“

„Ach, manželka, nech je toho teraz už dosť. To musí stačiť, keď si až pápež.“

Ona však sedela rovnako nehybne, ako strom. Ani nepatrne sa nepohla či nekývla. Znovu jej zopakoval: „Manželka, buď spokojná s tým, že si pápež. Nič viacej sa už nemôže stať.“

„Budem o tom premýšľať,“ povedala mu jeho manželka.

Týmito slovami išli do postele. Žena však nenachádzala pokoja. Jej chamtivosť jej nedovolila spať a stále len rozmýšľala a premýšľala, čím by sa ešte mohla stať. Rybár spal dobre a hlboko, pretože toho dňa urobil poriadne veľa. No jeho manželka počas celej noci nezažmúrila ani oko. Vôbec nespala. Otáčala sa v posteli z jednej strany na druhú a rozmýšľala až dovtedy, pokiaľ neprišla na to, že viacej už nemôže byť. Vtedy začalo vychádzať slnko. Keď uvidela červený úsvit, išla na koniec postele a pozerala naň. Ako sledovala z okna východ slnka, pomyslela si: „Ha! A či by som nemohla stvoriť slnko a človeka?“

„Manžel,“ povedala a strčila ho do rebier lakťom, „zobuď sa a choď dolu k moru za kaprom. Budem Bohom.“

Rybár stále spal, napriek tomu bol z toho taký vystrašený, že spadol z postele. Myslel si, že nepočul správne. Otvoril oči dokorán a povedal: „Čo si povedala, manželka?“

„Manžel,“ odpovedala, „ak nedokážem stvoriť slnko a človeka, zdá sa , že sa nedokážem upokojiť. Nikdy nebudem mať spokojnosť na duši, pokým nestvorím slnko a človeka.“

S hrôzou sa na ňu pozrel, až dostal triašku.

„Ihneď choď dolu k moru. Budem Bohom.“

„Beda! Manželka,“ povedal rybár a padol pred ňou na kolená, „kapor ťa ním nemôže urobiť. Cisárom a pápežom ťa mohol urobiť, ale nikdy nie Bohom. Prosím ťa, buď spokojná a zostaň pápežom.“

Vtedy ju popadol vášnivý hnev. Vlasy jej divoko viseli okolo tváre. Kopla ho nohou a skríkla: „Nie som spokojná a neuspokojím sa. Tak teda pôjdeš?“

Tak sa rýchlo poobliekal a utekal odtiaľ ako nejaký šialenec.

Ale búrka zúrila tak prudko, že sotva bol schopný rovno stáť. Domy a stromy boli unášané prudkou víchricou, ktorá vonku všade zúrila. Hory sa otriasali a kúsky skál sa valili do mora. Obloha bola čierna ako atrament. Všade bolo plno hromobitia a bleskov. More sa valilo v obrovských vlnách jedna cez druhú, vysokých ako kostolné veže a hory, a každá vlna mala hrebeň z bielej peny.

Tak zakričal z plných pľúc, ale kvôli veľkému hluku ani nepočul svoj vlastný hlas: „Raz si bol princ, ale zmenil si sa na kapra v mori. No tak! Pre moju manželku Izabelu, ktorá si želá niečo, čo sa ani neodvažujem povedať.“

„Nuž, čože chce tentokrát?“ spýtal sa kapor.

„Beda!“ povedal, „ona chce byť Boh.“

„Choď domov teda. Už znova sedí vo svojej chatke.“

A tam sedia až do dnešného dňa.

@[Grimm.]