3*41.(112.) Traja muzikanti **(2,0k)

Kde bolo, tam bolo, raz traja muzikanti opustili svoj domov a vybrali sa na cesty. Všetci traja sa učili hudbu u toho istého majstra. Tak sa rozhodli, že zostanú spolu a budú hľadať šťastie v cudzích krajoch. Potulovali sa z miesta na miesto. Hraním si zarobili na celkom slušný život. Všetci, ktorí ich počuli hrať ich veľmi ocenili. Jedného večera prišli do dediny, kde svojou krásnou hudbou potešili celú spoločnosť. Nakoniec prestali hrať a začali jesť, piť a počúvať rozhovory, ktoré sa tam viedli. Počuli všetky klebety v danej oblasti a dozvedeli sa o množstve úžasných vecí, ktoré medzi sebou súviseli a ktorých sa vo veľkom diskutovalo. Napokon sa konverzácia začala točiť okolo hradu v susedstve. Povedalo sa o ňom veľa podivných a úžasných vecí. Jedna osoba povedala, že tam má byť ukrytý poklad. Ďalší povedal, že tam je vkuse na stoloch to najchutnejšie jedlo, hoci hrad bol už dlho neobývaný. A tretí povedal, že každý, kto sa odvážil vstúpiť do hradu, vyšiel z neho viacej mŕtvy ako živý.

Hneď ako boli traja muzikanti vo svojej spálni sami, dohodli sa, že pôjdu preskúmať tajomný hrad a ak by bolo možné nájsť a odniesť skrytý poklad. Rozhodli sa tiež, že sa budú konať oddelene, jeden po druhom, podľa veku, a dohodli sa, že každý z týchto dobrodruhov bude mať jeden celý deň na to, aby si mohol vyskúšať svoje šťastie.

Huslista bol prvý, ktorý sa vydal na svoje dobrodružstvá. Urobil tak náhlivo v najlepšej nálade a plný odvahy. Keď dorazil na hrad, tak si všimol, že vonkajšia brána je celkom otvorená, ako keby bol očakávaným hosťom. Hneď ako prešiel cez vstupnú bránu, tá sa s rachotom zatvorila a zapadla na nej obrovská železná závora. Presne ako keby si nejaký strážca robil svoju robotu, ale na okolí nebolo vidieť nijakého človeka. Strašná hrôza premohla huslistu. Bolo však beznádejné rozmýšľať o návrate späť alebo len tak tam stáť. Nádeje, že sa mu podarí nájsť zlato a ďalšie poklady, mu dodali silu a odvahu, aby šiel ďalej do hradu. Hore a dole sa potuloval vznešenými sálami, nádhernými miestnosťami a krásnymi malými spálňami a kútikmi. Všetko v nich bolo veľmi pekne usporiadané a udržiavané v dokonalom poriadku. Všade vládlo mŕtvolné ticho smrti. Nebolo tam vidno žiadnej živej bytosti, dokonca ani muchy. Napriek tomu mladík cítil, že sa mu vrátila dobrá nálada, keď vošiel do dolných častí hradu. Pretože v kuchyni sa rozprestierali tie najlákavejšie a najchutnejšie jedlá. Pivnice boli plné najdrahšieho vína a sklad bol preplnený nádobami všetkými druhmi džemu, ktorý sa len dá predstaviť. V kuchyni horel radostne oheň, na ktorom sa pieklo a pripravovalo neviditeľnými rukami pečivo, všetky druhy zeleniny a iné dobré jedlá. Predtým, ako mal huslista čas na rozmýšľanie, ho neviditeľné ruky unášali do malej miestnosti. Tam bol pred neho prestretý stôl so všetkým chutným jedlom, ktoré videl variť sa v kuchyni.

Mládenec najprv uchopil svoje husle a zahral na nich ľubozvučnú melódiu, ktorá sa ozývala po všetkých tichých sálach. Potom sa usadil za stôl a začal schuti jesť výdatné jedlo. Netrvalo však dlho a dvere sa otvorili. Do miestnosti vstúpil malý, nie viac ako meter vysoký, v župane oblečený muž. Mal zvráskavenú tvár a šedivú bradu, ktorá mu siahala až po strieborné pracky na jeho topánkach. Malý mužík sa posadil vedľa huslistu a začal sa s ním deliť o jedlo. Keď sa dostali k mäsu zo zveriny, huslista podal vidličku a nôž trpaslíkovi, aby sa najskôr obslúžil on a potom mu podal jedlo. Malé stvorenie prikývlo, ale spravil to tak neohrabane, že mäso, ktoré odrezal mu spadlo na zem.

Dobromyseľný huslista sa sklonil, aby ho zodvihol, ale v záblesku oka mu malý mužík vyskočil na chrbát a začal ho biť po celej jeho hlave a tele, až kým nebol celý modrý až fialový. Napokon, keď bol huslista takmer mŕtvy, malý nepodarený mužík prestal a vyhodil úbožiaka cez železnú bránu, cez ktorú vstúpil ešte pred niekoľkými hodinami v takej dobrej nálade. Čerstvý vzduch ho trochu prebral a v krátkom čase sa celý boľavý dokázal dopotácať naspäť do hostinca, kde zostali jeho spoločníci. Keď už konečne prišiel do izby, ďalší dvaja muzikanti už tvrdo spali. Nasledujúce ráno boli veľmi prekvapení, keď našli huslistu v posteli a zavalili ho otázkami. Ale ich priateľ si zakryl chrbát a tvár a veľmi stroho im na to odpovedal: „Choďte tam sami a uvidíte na vlastné oči, čo sa tam dá vidieť! Môžem vás len uistiť, že je to veľmi chúlostivá záležitosť.“

Druhý muzikant, ktorý bol trubkár, sa teraz vybral na hrad. Všetko sa mu stalo presne tak, ako huslistovi. Spočiatku bol rovnako pohostinne privítaný, ale potom kruto zbitý a zmlátený. Takže nasledujúce ráno tiež ležal vo svojej posteli ako zranený zajac. Ubezpečil svojich priateľov, že dostať sa na strašidelný hrad nebola závideniahodná záležitosť. Tretí muzikant, ktorý hral na flautu, napriek varovaniu svojich spoločníkov, bol stále rozhodnutý skúsiť svoje šťastie. Plný odvahy a odhodlania sa vydal na hrad. Chcel, ak by bolo možné, nájsť a získať pre seba skrytý poklad.

Nebojácne putoval celým hradom. Keď prechádzal nádhernými izbami, pomyslel si, že aké pekné by bolo tam bývať, hlavne keby mal k dispozíciu plnú špajzu a pivnicu. Tiež tam našiel stôl prestretý pre seba. Pospevoval si a hral na flaute. Keď tam nejaký čas pobudol, pripravil sa vychutnať si delikátne jedlo, ktoré sa nachádzalo pred ním. Vtedy vstúpil dnu malý muž s dlhou bradou presne ako predtým a posadil sa vedľa flautistu. Ten nebol jeho vzhľadom ani najmenej prekvapený. Rozprával sa s ním, akoby ho poznal celý život. Nepovažoval však svojho spoločníka za veľmi zhovorčivého. Nakoniec prišli k mäsu zo zveriny. Ako zvyčajne malý mužík nechal spadnúť na zem svoj kúsok mäsa. Hráč na flautu sa ho chystal s dobrým úmyslom zodvihnúť. Vtedy si však všimol, že malý trpaslík sa mu snaží skočiť na chrbát. Tak sa prudko otočil a chytil malé stvorenie za jeho bradu. Triasol ňou tak silno, až mu ju celú vytrhol a trpaslík spadol stonajúc na zem.

Len čo mal mládenec jeho bradu v rukách, cítil sa taký silný, že nič sa mu nezdalo nemožné. Vnímal na hrade najrôznejšie veci, ktoré si predtým vôbec nevšimol. Na druhej strane sa zdalo, že z malého muža odišla všetka sila. Ten zakňučal a vzlykal: „Ó, vráť mi späť moju briadku a poučím ťa o všetkom magickom umení, ktoré obklopuje tento hrad. Pomôžem ti odniesť skrytý poklad, ktorý ťa urobí navždy bohatým a šťastným.“

Ale prefíkaný flautista odpovedal: „Vrátim ti tvoju bradu, ale najskôr musíš urobiť tak, ako si sľúbil. Pokiaľ tak neurobíš, nepustím tvoju bradu zo svojich rúk.“

Potom bol starý muž povinný splniť svoj sľub, hoci to veľmi nemal v úmysle. Ale chcel získať späť svoju bradu. Požiadal mládenca, aby ho nasledoval temnými tajnými chodbami a podzemnými klenbami vedľa sivých skál. Až napokon prišli na otvorené pole, ktoré vyzeralo, akoby patrilo do krajšieho sveta, ako je ten náš. Potom prišli k prúdu tečúcej vody. Malý muž vytiahol prútik a dotkol sa vĺn. Hneď nato sa voda rozdelila a zostala stáť. Obaja prekročili rieku suchými nohami. Aké len krásne bolo všetko na druhej strane – krásne zelené chodníky vedúce lesom a poľami, ktoré boli pokryté kvetmi. Boli tam vtáky so zlatým a strieborným perím, spievajúce na stromoch. Krásne motýle sa vznášali vo vzduchu. Trblietavé chrobáky sa plazili po okolí. Malé zvery sa ukrývali v kríkoch a živých plotoch. Obloha nebola modrá, ale ako lúče z čistého zlata. Hviezdy vyzerali dvojnásobne také veľké, ako ich obvyklá veľkosť, a žiarili oveľa viacej ako na našej Zemi.

Mladý muž sa divil čoraz viacej. Malý sivý muž ho viedol do hradu oveľa väčšieho a krajšieho ako bol ten, ktorý opustili. Aj tu vládlo najhlbšie ticho. Prešli celým hradom. Napokon prišli do miestnosti, uprostred ktorej stála posteľ. Okolo nej viseli hrubé záclony. Nad posteľou visela vtáčia klietka a v nej bol vták, ktorý spieval nádherné piesne do tichého priestoru. Malý šedivý muž nadvihol záclonu na posteli. Vyzval mládenca, aby sa priblížil. Na bohatých, zlatom vyšívaných, hodvábnych vankúšoch ležala nádherná deva. Spala. Bola krásna ako anjel. Mala zlatisté vlasy, ktoré jej padali okolo jej oblých pliec. Na hlave mala trblietavú diamantovú korunku. Ale tvrdo spala, akoby bola mŕtva alebo držaná pod nejakým kúzlom. Zdalo sa, že ju nemôže zobudiť nijaký hluk.

Malý muž sa obrátil na rozmýšľajúceho mladíka. Povedal mu: „Tu vidíš spať túto mladú dievčinu. Je to mocná princezná. Tento nádherný hrad a táto začarovaná krajina sú jej. Už stovky rokov spí pod začarovaním týmto spánkom. Po celú túto dobu si žiadna ľudská bytosť nedokázala nájsť cestu sem. Ja sám som ju strážil a chodil denne do môjho vlastného hradu, aby som získal jedlo a mlátil chamtivých hľadačov zlata, ktorí sa snažili preniknúť do môjho obydlia. Všetky tie roky som dával pozor na princeznú. Žiaden cudzinec sa k nej ani len nepriblížil. Ale všetka moja sila spočívala v mojej brade. A teraz, keď si mi ju vzal, som bezmocný a už nedokážem držať princeznú v jej začarovanom spánku. Som nútený ti odhaliť svoje tajomstvo. Tak sa daj do práce a rob, ako ti poviem. Vezmi vtáka, ktorý visí nad hlavou princeznej a ktorý spieva pieseň počas jej začarovaného spánku už od nepamäti. Musíš ho usmrtiť. Vybrať z neho jeho malé srdce a spáliť až na prášok, ktorý musíš dať princeznej do úst. Ona sa potom okamžite prebudí a dá ti svoje srdce a ruku, svoje kráľovstvo, hrad a všetky svoje poklady.“

Malý trpaslík sa vtedy zastavil. Bol celkom unavený. Mládenec nečakal dlho a urobil, ako mu bolo povedané. Starostlivo a rýchlo vybral vtákovi srdce. Upiekol ho a rozdrvil na prášok. Potom ho vložil princeznej do úst. Len čo tak urobil, princezná otvorila svoje krásne oči. Pozrela do tváre šťastného mládenca a poďakovala sa mu, že ju oslobodil zo začarovaného spánku, a sľúbila mu, že bude jeho manželkou. V rovnakom okamihu bolo na celom hrade počuť hromové burácanie. Na všetkých schodiskách a v každej miestnosti sa ozval hluk. Vtedy skupina sluhov, mužov a žien, vpadla do apartmánu, kde sedel šťastný pár. Priali princeznej a jej ženíchovi plno šťastia a radosti. Potom sa rozišli po celom hrade venovať sa svojim povolaniam.

Malý šedivý trpaslík však zase začal od mládenca žiadať svoju bradu. Vo svojom zlomyseľnom srdci bol odhodlaný ukončiť všetko ich šťastie. Vedel, že keby mal naspäť svoju bradu, mohol by robiť so všetkými to, čo by sa mu zapáčilo. Ale bystrý hráč na flautu bol pre malého mužíka dosť prefíkaný a povedal: „Dobre, nemusíš sa ničoho obávať. Predtým, ako sa rozlúčime, budeš mať svoju bradu späť. Len musíš nechať mňa a moju nevestu ťa trochu odprevadiť cestou domov.“

Trpaslík nemohol túto požiadavku odmietnuť. A tak všetci traja prešli cez krásne zelené chodníky a kvetnaté lúky. Napokon prišli k rieke, ktorá tiekla okolo princezninej krajiny a tvorila hranicu jej kráľovstva. Nikde nebolo vidieť most ani trajekt. Nebolo vôbec možné sa dostať na druhú stranu. Ani najodvážnejší plavec by sa nebol odhodlal plávať cez prudko tečúcu a burácajúcu vodu. Vtedy povedal mládenec trpaslíkovi: „Daj mi prútik, aby som mohol rozostúpiť vlny.“

Trpaslík bol nútený urobiť to, čo mu bolo povedané, pretože mladík mu stále držal bradu. Ale zlomyseľný malý tvor sa zasmial radosťou a pomyslel si: „Bláznivý mladík mi podá bradu, akonáhle prekročíme rieku. Potom sa mi moja sila vráti. Schytím svoj čarovný prútik a zabránim im, aby sa vôbec niekedy vrátili do svojej nádhernej krajiny.“

Ale zlé úmysly trpaslíka boli odsúdené na zánik a sklamanie. Šťastný mládenec udrel prútikom do vody s čarovným prútikom a vlny sa zaraz rozostúpili a postavili sa. Trpaslík išiel ďalej a prešiel potokom. Len čo to urobil, vody sa za ním zatvorili a mládenec a jeho krásna nevesta stáli na druhej strane v bezpečí. Potom hodili bradu starému mužovi cez rieku, ale ponechali si prútik, aby zlomyseľní trpaslíci už nikdy nemohli vstúpiť do ich kráľovstva. Šťastný pár sa teda vrátil na svoj hrad, kde flautista a princezná žili spoločne v pokoji a po mnoho dlhých rokov. Ostatní dvaja muzikanti márne čakali na návrat svojho spoločníka. A keď sa dlho nevracal, povedali: „Ach, odišiel hrávať na flautu,“ až sa z toho stalo i príslovie. A hovorilo sa tak vždy o niekom, kto sa podujal vykonať ťažkú úlohu, z ktorej sa už nikdy nevrátil.

@[Grimm]