3*42.(113.) Tri čierne psy **(1,4k=1400_slov)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden pastier, ktorý mal dve deti, syna a dcéru. Keď bol na svojej smrteľnej posteli, obrátil sa na svoje deti a povedal im: „Nemám vám čo zanechať, len tento malý domček a tri ovce. Rozdeľte si ich medzi sebou, ako sa vám zapáči. Ale čokoľvek čo urobíte, nehádajte sa kvôli tomu.“

Keď bol pastier mŕtvy, brat sa spýtal svojej sestry, že čo by sa jej viacej páčilo, ovce alebo domček. Keď si vybrala dom, povedal: „Potom vezmem ovce a pôjdem hľadať svoje šťastie do celého sveta. Neviem, prečo by som nemal mať rovnaké šťastie, ako mnoho iných, ktorí sa vydali na rovnaké hľadanie. Ak nie kvôli ničomu inému, aspoň preto, že som sa narodil v nedeľu.“

A tak začal so svojimi potulkami. Svoje tri ovce viedol pred sebou. Dlho sa zdalo, že mu šťastie vôbec nechce priať. Jedného dňa sedel bezútešne na križovatke. Vtom sa náhle pred ním objavil muž s tromi čiernymi psami. Jeden bol väčší než druhý.

„Ahoj, môj milý chlapík,“ povedal muž. „Vidím, že máš tri tučné ovce. Vieš, čo ti poviem. Ak mi ich dáš, dám ti svojich troch psov.“

Napriek svojmu smútku sa mladík usmial a odpovedal: „Čo by som robil s tvojimi psami? Moje ovce sa živia aspoň samé, ale pre psov by som musel nájsť jedlo.“

„Moje psy nie sú ako ostatné psy,“ povedal cudzinec. „Tie ťa aj nakŕmia a prinesú ti šťastie. Najmenší z nich sa volá Soľ. Kedykoľvek si budeš priať ti donesie jedlo. Druhý sa volá Korenie. Roztrhá na kúsky každého, kto sa ti pokúsi ublížiť. A tretí, veľký a najsilnejší z nich sa volá Horčica. Je taký silný, že jeho zuby rozlomia železo i oceľ.“

Pastier sa napokon dal presvedčiť a dal cudzincovi ovce. Aby otestoval pravdivosť jeho výroku o psoch, hneď povedal: „Soľ, som hladný,“ a hneď ako vyslovil tie slová, pes odbehol preč. Za pár minút sa vrátil s košom plným najchutnejších jedál. Potom si mladík zablahoželal k výhodnej kúpe, ktorú urobil. Vo svojej ceste pokračoval v najlepšej nálade.

Jedného dňa stretol kočiar ťahaný párom koní. Celý bol zahalený v čiernom. Dokonca aj kone boli pokryté čiernym konským postrojom. Aj kočiš bol odetý smútočne od hlavy až k pätám. Vo voze sedelo krásne dievča v čiernych šatách a horko plakalo. Kone postupovali pomaly a smútočne s hlavami ohnutými k zemi.

„Kočiš! Čo znamená všetok tento žiaľ?“ spýtal sa pastier.

Najprv si ho kočiš vôbec nevšímal. Ale keď mládenec nástojil na odpovedi, povedal mu, že v susedstve prebýva drak a každoročne si vyžaduje obetu krásnej dievčiny. Tento rok padol žreb na kráľovu dcéru. Celá krajina je kvôli tomu vo veľkom smútku, plná žiaľu a náreku.

Pastierovi bolo veľmi ľúto krásnej dievčiny a rozhodol sa nasledovať koč. Po chvíli sa zastavili na úpätí hory. Dievča vyšlo von. Pomaly a smutne kráčalo, aby sa stretlo so svojím hrozným osudom. Kočiš si všimol, že pastier ju chce nasledovať. Tak ho varoval, že ak si váži svoj život, aby to nerobil. Ale pastier nepočúval jeho rady. Keď vyšli asi do polovice kopca uvideli strašidelne vyzerajúce monštrum s telom hada a s obrovskými krídlami a pazúrmi, ktoré k nim prichádzalo. Pritom vydychovalo ohnivé plamene a pripravovalo sa na zabitie svojej obete. Vtedy pastier zvolal: „Korenie! Poď ma zachrániť,“ a druhý pes sa postavil zoči-voči drakovi. Po prudkom boji sa pes drakovi ostro zahryzol do krku. Netvor sa prevrátil na zem a za pár okamihov vydýchol naposledy. Potom pes zjedol celé jeho telo okrem dvoch predných zubov, ktoré pastier zodvihol a vložil si do vrecka.

Princezná bola celkom premožená hrôzou a zároveň aj radosťou. Padla do mdlôb na zem pred svojím vysloboditeľom. Keď znovu nabrala svoje vedomie, prosila pastiera, aby sa s ňou vrátil k jej otcovi, ktorý by ho bohato odmenil. Mládenec však odpovedal, že chce ešte vidieť kus sveta a že sa vráti za tri roky. A dodal, že nič ho nedonúti zmeniť svoje rozhodnutie. Princezná sa posadila do svojho kočiara. Rozlúčili sa a každý si šiel svojou cestou. Ona sa vrátila domov a on išiel pozrieť svet.

Ale keď princezná prechádzala cez most, kočiar zrazu zastal a kočiš sa otočil k nej a povedal: „Tvoj osloboditeľ odišiel a ani ti nepovedal ďakujem za tvoju vďačnosť. Bolo by pekné od teba, keby si teraz urobila svojho chudobného spoločníka šťastným. Preto povedz svojmu otcovi, že to som bol ja, kto skántril draka. Ak to odmietneš povedať, hodím ťa do rieky a utopíš sa. A nikto sa nič nedozvie, lebo si budú myslieť, že ťa zožral drak.“

Keď deva počula tieto slová, bola tak hrozne vystrašená, že jej nezostávalo nič iné, len prisahať, že povie, že ju zachránil kočiš a že nikomu neprezradí skutočnú pravdu. Tak sa teda vrátili do hlavného mesta. Všetci boli veľmi potešení, keď uvideli princeznú bez zranení. Čierne vlajky boli stiahnuté a namiesto nich zavesili vlajky s veselými farbami. Kráľ objal svoju dcéru a jej údajného záchrancu so slzami radosti. Obrátil sa ku kočišovi a takto mu povedal: „Nielenže si zachránil život mojej dcéry, ale si aj oslobodil krajinu od strašnej pohromy. Preto je iba vhodné, aby si bol bohato odmenený. Vezmi si teda moju dcéru za svoju ženu. Ale keďže je ešte veľmi mladá, nech sa svadba koná až o rok.“

Kočiš poďakoval kráľovi za jeho láskavosť. Potom ho odviedli preč, aby ho bohato obliekli a poučili vo všetkých umeniach a vzdelaniach, ktoré vyžadovalo jeho nové postavenie. Nešťastná princezná však horko plakala. No neodvážila sa povedať o dôvode svojho žiaľu nikomu. Keď prešiel rok, prosila tak veľmi o ďalší rok odkladu na sobáš, že jej ho kráľ udelil. Tento rok však tiež prešiel. Hodila sa k nohám svojho otca a tak žalostne a úpenlivo ho prosila o ešte jeden rok odkladu, že kráľovo srdce sa roztopilo a jej žiadosti vyhovel. Z toho mala princezná veľkú radosť, lebo vedela, že jej skutočný záchranca sa objaví na konci tretieho roka. A tak tretí rok sa minul ako ostatné dva. Svadobný deň bol stanovený. Všetci ľudia boli pripravení na hostinu a veľkú veselicu.

Ale stalo sa, že v deň svadby prišiel do mesta cudzinec s tromi čiernymi psami. Spýtal sa, že aký tam je sviatok a čo znamená všetok ten rozruch. Povedali mu, že kráľova dcéra sa práve vydáva za muža, ktorý zabil strašného draka. Cudzinec okamžite obvinil kočiša za klamára. No nikto ho nepočúval a neverili mu. Uchopili ho a hodili do cely so železnými dverami.

Zatiaľ čo ležal na svojom slamníku, smutne uvažoval o svojom osude. Vtedy sa mu zazdalo, že počuje vonku slabé kňučanie svojich psov. Prišla mu na um myšlienka. Zavolal tak hlasno, ako len vedel: „Horčica! Pomôž mi!“ Za okamih uvidel labky svojho najväčšieho psa pri okne svojej cely. Predtým, ako stihol napočítať do dva, stvorenie rozhryzlo železné tyče a už stálo vedľa neho. Potom obaja vyšli von z väzenia cez okno. A úbohý mládenec bol znovu na slobode, hoci sa cítil veľmi smutne, keď vedel, že niekto iný si ide užívať odmenu, ktorá mu právoplatne patrí. Cítil tiež veľký hlad, preto zavolal svojho psa: „Soľ, hladný som,“ a požiadal ho, aby mu priniesol nejaké jedlo. Verný tvor odbehol preč a čoskoro sa vrátil s obrúskom naplneným najchutnejším jedlom, na ktorom samotný obrúsok bol vyšívaný kráľovskou korunou.

Kráľ sa práve posadil ku svadobnej hostine s celým kráľovským dvorom, keď sa ten pes objavil a prosebne oblizol ruku princeznej. S radosťou pri srdci spoznala zviera a zaviazala mu svoj vlastný obrúsok okolo krku. Potom pozbierala svoju odvahu a rozpovedala kráľovi celý príbeh. Kráľ ihneď poslal sluhu, aby sledoval psa. A za krátky čas priviedli cudzinca pred kráľa. Bývalý kočiš, keď uvidel pastiera, zbledol ako posteľná plachta. Padol na kolená a prosil o milosť a zľutovanie. Princezná hneď spoznala svojho vysloboditeľa. Vôbec nepotrebovala dôkaz dvoch dračích zubov, ktoré vytiahol z vrecka. Kočiš bol uvrhnutý do temného väzenia a pastier zaujal jeho miesto na strane princeznej. Teraz už neprosila o odloženie svadby. Zosobášila sa s pastierom hneď a zaraz a s veľkou radosťou.

Mladý pár žil nejaký čas vo veľkom mieri a šťastí. Jedného dňa si však zrazu bývalý pastier spomenul na svoju chudobnú sestru a zaželal si, aby sa s ňou znovu stretol a podelil o svoje šťastie. A tak poslali kočiar, aby ju priniesol na zámok. Čoskoro prišla na kráľovský dvor, kde ju brat srdečne privítal. Potom jeden zo psov prehovoril: „Je splnená naša úloha. Už nás viac nepotrebuješ. Čakali sme len na to, aby sa ti darilo a pritom, aby si vo svojom šťastí nezabudol na svoju sestru.“ S týmito slovami sa všetky tri čierne psy premenili na vtáky a odleteli ďaleko do nebies.

@[Grimm]