4*2.(115.) Šesť labutí **(1,6k)

Kedysi dávno sa jeden kráľ vybral na poľovačku. Bol v hustom lese a naháňal divú zver tak horlivo, že ho nestíhal nasledovať žiaden z jeho dvoranov. Keď nadišiel večer, nehybne postál a rozhliadol sa okolo seba. Zbadal, že sa celkom stratil. Snažil sa nájsť cestu z lesa von, ale nepodarilo sa mu to. Vtedy si tam všimol starú ženu s roztrasenou hlavou, ako prichádza k nemu. Bola to čarodejnica.

            „Dobrá žena,“ prihovoril sa jej, „nemohla by si mi ukázať cestu z lesa von?“

            „Ó, samozrejme, pán kráľ,“ odpovedala mu, „v tom vám viem veľmi dobre poradiť, ale pod jednou podmienkou. Keď ju nesplníte, nikdy sa z lesa nedostanete a zomriete hladom.“

            „Aká je tá podmienka?“ spýtal sa kráľ.

            „Mám dcéru,“ povedala stará žena, „ktorá je taká krásna, že v kráse sa jej žiadna nevyrovná. Veľmi dobre by sa vám hodila za manželku. Ak ju urobíte vašou kráľovnou, veľmi rada vám ukážem cestu, ako sa dostanete z lesa von.“

            Kráľ vo svojom utrpení s tým súhlasil. Stará žena ho doviedla ku svojmu malému domu, kde jej dcéra sedela pri ohni. Prijala kráľa, akoby ho očakávala. On si všimol, že je naozaj veľmi krásna. Ale niečo sa mu na nej nepáčilo a nemohol sa pozerať na ňu bez tajomného pocitu hrôzy. Hneď ako zdvihol devu na svojho koňa, stará žena mu ukázala cestu a kráľ sa poľahky dostal do svojho paláca, kde sa slávila svadba.

            Kráľ už mal kedysi dávno predtým jednu manželku, s ktorou mal deti, šesť synov a jednu dcéru, ktoré miloval nadovšetko na svete. Pretože sa však obával, že s nimi bude ich nová nevlastná matka zaobchádzať zle, dal ich na osamelý hrad, ktorý stál uprostred lesa. Ležal tak hlboko v lese, že on sám by ho nebol býval našiel, keby mu jedna múdra žena nedala klbko nití, ktoré malo úžasnú vlastnosť. Keď ho hodil pred seba, sa kotúľalo samé a ukazovalo mu cestu. Kráľ chodil ku svojim deťom veľmi často. Napokon sa kráľovná urazila a začala naňho žiarliť. Dala svojim sluhom veľa peňazí, aby jej prezradili tajomstvo. Tiež jej povedali o klbku, ktoré jediné vedelo ukázať správnu cestu. Odvtedy už nemala oddych, pokým nezistila, kde kráľ ukrýva klbko. Potom urobila malé biele košele. A podľa toho, ako sa dozvedela od svojej čarodejníckej matky, všila do každej z nich začarovanie.

            Keď raz kráľ odcválal niekam preč, zobrala malé košele a vošla do lesa, v ktorom jej klbko ukazovalo cestu. Deti, ktoré videli, ako k nim z diaľky niekto prichádza, si mysleli, že to prichádza ich drahý otec. Veľmi radostne vyskočili na nohy a išli mu oproti, aby sa s ním stretli. Keď sa s nimi stretla, prehodila cez každé z nich malú košeľu. Akonáhle sa tá dotkla ich tiel, tie sa zmenili na labute a odleteli preč krížom cez les. Kráľovná prišla domov celkom spokojná. Myslela si, že sa zbavila svojich nevlastných detí. Ale dievča tam vtedy nebolo, keď prišla pred hrad, nevyšlo von. A tak kráľovná o ňom nevedela.

            Nasledujúci deň prišiel kráľ navštíviť svoje deti, ale našiel tam len svoju dcéru.

            „Kde sú tvoji bratia?“ spýtal sa kráľ.

            „Bohužiaľ, drahý otec,“ odpovedala, „odišli preč a nechali ma tu úplne samotnú.“ Potom mu povedala, že pozerala na svojich bratov z malého okna, ako sa premenili na labute a odleteli krížom cez les preč. Ukázala mu z nich trochu z peria, ktoré nechali spadnúť na dvor a ktoré pozbierala. Kráľ smútil, ale nemyslel si, že kráľovná urobila tento zlomyseľný skutok. Obával sa, že príde aj o dcéru. Tak ju chcel zobrať so sebou. Ale ona sa obávala macochy. Veľmi prosila kráľa, aby ju nechal na zámku v lese stráviť ešte jednu noc. Nešťastná dievčina si pomyslela: „Tu už nie je môj domov. Pôjdem do sveta a vyhľadám svojich bratov.“ A keď prišla noc, utiekla do lesa. Bežala celú noc i deň. Až napokon kvôli únave už nevládala ísť ďalej. Vtedy uvidela malú chalúpku. Vošla dnu a našla v nej izbu so šiestimi malými posteľami. Bála sa ľahnúť si do jednej z nich. Tak sa skrčila pod jednu z nich a ľahla si na tvrdú podlahu. Chystala sa, že tam prespí noc. Ale keď slnko zapadlo, počula náhly hluk. Uvidela, ako cez okno priletelo šesť labutí. Začali sa ofukovať, až odfúkli zo seba všetko perie. Vyzliekli sa z labutej kože ako z košele. Vtedy v nich spoznala svojich bratov. Veľmi sa tomu potešila. Vyliezla spod postele a zvítala sa s nimi. Jej bratia sa tiež veľmi potešili, že znova vidia svoju malú sestru. Ale ich radosť netrvala dlho.

            „Nemôžeš tu zostať,“ povedali jej. „Toto je zlodejský brloh. Keby sem prišli a našli ťa tu, tak by ťa zabili.“

            „Vedeli by ste ma ochrániť?“ spýtala sa malá sestra.

            „Nie,“ odpovedali, „pretože naše labutie kože môžeme odložiť každý večer len na štvrťhodinu. Vtedy nadobudneme svoju ľudskú podobu, ale potom sa znova premeníme na labute.“

            Potom sa malá sestra rozplakala a povedala: „Nie je možné vás nejako oslobodiť?“

            „Ó, nie,“ povedali, „podmienky sú príliš ťažké. Nesmela by si hovoriť a ani sa smiať počas šiestich rokov. V tom čase musíš pre nás urobiť šesť košieľ z hviezdnych kvetov. Ak z tvojich úst vyjde jediné slovo, všetka tvoja námaha by bola márna.“ Keď to bratia dopovedali, štvrťhodina skončila, premenili sa na labute a odleteli cez okno von.

            Dievča sa rozhodlo, že oslobodí svojich bratov, aj keby ju to malo stáť celý svoj život. Opustila chatu a išla do lesa. Vyliezla na strom a strávila tam noc. Nasledujúce ráno vyšla na lúku, nazbierala hviezdne kvety a začala šiť košele. S nikým nehovorila a vôbec nemala chuť sa smiať. Tak tam sedela a starala sa len o svoju prácu.

            Keď tam takto žila osamote nejaký čas, stalo sa, že kráľ tej krajiny lovil v lese a jeho poľovníci prišli k stromu, na ktorom sedela. Zavolali na ňu a spýtali sa jej: „Kto si?“

            Ale ona im neodpovedala.

            „Poď dolu k nám,“ povedali, „my ti neublížime.“

            Ale ona nesúhlasne pokrútila hlavou. Oni však na ňu neprestali vyvolávať. Tak im hodila zlatú retiazku, čo mala na krku. Lenže oni neodišli. Nuž im hodila opasok. Keď im ani to nestačilo na to, aby odišli, tak aj podväzky a šaty. Poľovníci ju nenechali ani vtedy na pokoji. Namiesto toho vyliezli za ňou na strom, zdvihli ju a zniesli dolu. Priviedli ju ku kráľovi. Kráľ sa spýtal: „Kto si? Čo si robila na tom strome?“

            Ale ona mu nič neodpovedala.

            Tak sa jej spýtal to isté vo všetkých jazykoch, ktoré ovládal, ale ona zostala nemá ako ryba. Avšak pretože bola taká krásna, to sa dotklo kráľovho srdca a zahorel k nej veľkou láskou. Zahalil ju do plášťa, posadil pred seba na koňa a odviedol na svoj hrad. Tam ju dal obliecť do drahých šiat a jej krása v nich žiarila ako slnečný deň. No ona stále nehovorila. Nepodarilo sa mu dostať z nej ani pol slova. Posadil ju za stôl vedľa seba. Jej skromné spôsoby a správanie potešili kráľa tak veľmi, že povedal: „Zosobášim sa s touto devou a s nikým iným na celom šírom svete,“ a po niekoľkých dňoch sa konala svadba a oženil sa s ňou. Ale kráľ mal zlomyseľnú matku, ktorá vôbec nebola potešená sobášom. Hovorila veľmi špatné veci o mladej kráľovnej: „Kto vie, kto je toto dievča?“ povedala. „Vôbec nerozpráva. Nie je ani najmenej hodná kráľa.“

            Po roku kráľovná porodila svoje prvé dieťa. Stará kráľova matka jej ho zobrala. Potom išla za kráľom a povedala mu, že kráľovná zabila svoje novonarodené dieťa. Kráľ tomu neveril a nedovolil, aby jej bolo nejako ublížené. Ona len potichu sedela, šila svoje košele a nebolo vidno, že sa nad niečím trápi. Keď sa jej narodilo druhé dieťa, jej zlomyseľná svokra s ním urobila to isté. Ale kráľ si to vôbec nepripustil a znovu jej neuveril. Povedal: „Je príliš milá a dobrá na to, aby robila také veci. Keby nebola nemá, vedela by sa obrániť a dokázala by sa jej nevina.“ Ale keď sa jej narodilo tretie dieťa a svokra jej ho zase zobrala, znovu ju začali obviňovať, že ho zabila. Kráľ bol povinný dať ju pred zákon. Súd rozhodol, že musí byť upálená na smrť. Keď prišiel deň, počas ktorého sa mal vykonať trest, to bol zároveň posledný deň, keď nesmela hovoriť a ani sa smiať. Teraz oslobodila svojich drahých bratov od začarovania. Šesť košieľ bolo takmer hotových, len jeden rukáv chýbal.

            Keď ju priviedli na hranicu, položila si košele na rameno. Ako tam stála a oheň mal byť už zapálený, rozhliadla sa okolo seba a zbadala vo vzduchu letieť šesť labutí. Vtedy už vedela, že jej prepustenie bolo na dosah. Srdce jej poskočilo od radosti. Labute zatrepotali krídlami a pristáli blízko pri nej. Prehodila na ne svoje košele. Keď sa ich dotkli, ich labutie perie a koža z nich odpadli. Jej bratia stáli pred ňou rúči a v dobrom zdraví. Len najmladší z nich mal namiesto ľavej ruky labutie krídlo. Objali sa a vybozkávali. Kráľ tam stál vo veľkom úžase. Kráľovná prišla k nemu a začala rozprávať: „Môj najdrahší manžel, teraz už môžem rozprávať a môžem ti otvorene povedať, že som nevinná a že som bola falošne obvinená.“

            Potom mu povedala o podvode starej ženy, ako jej zobrala jej tri deti a ukryla ich. K veľkej radosti kráľa ich našli a priviedli pred neho. Zlomyseľnú matku prísne potrestali a obesili ju na najbližšom strome.

            A kráľ a kráľovná s ich deťmi a jej šiestimi bratmi žili v šťastí a pokoji po mnoho dlhých rokov.

            @[Andrew Lang]